Od prvej chvíle, ako bol na Veľký piatok vztýčený Ježišov kríž, nastalo rozdelenie. Rozdelilo tých, ktorí boli pod krížom i tých, ktorí viseli na krížoch. Toto rozdelenie pokračuje až do dnes.
Rozdeľuje ľudí na dve skupiny, na dva tábory. Ide krížom cez manželstvá, keď rozdeľuje muža od ženy a ženu od muža. Ide krížom cez rodiny, keď rozdeľuje rodičov od detí a deti od rodičov. To rozdelenie ide cez všetky vzťahy, cez všetky spoločenstvá, národnosti a národy.
Ale Ježišov kríž nielen rozdeľuje, ale i spája. Vo chvíli, keď nastáva rozdelenie medzi dvoma zločincami, nastáva nové, nečakané spojenie jedného z nich s Ježišom. Spojenie, ktoré ani smrť nemôže pretrhnúť. Druhý zločinec využije svoju prvú a zároveň i poslednú príležitosť, aby bol zachránený pre večnosť. Do dejín sa zapíše ako kajúci lotor.
Ako sa zrodilo jeho pokánie? On sám to prezrádza, keď napomína svojho spoločníka: Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si takisto odsúdený? On sa na rozdiel od neho bojí Boha. Na prahu smrti začne brať Boha smrteľne vážne. Z tejto bázne pred Bohom sa rodí poznanie jeho viny. Vyznáva, že na kríži trpí spravodlivo, vlastnou vinou. Na rozdiel od Ježiša, ktorý neurobil nič zlé.
Zločinec tu vysloví najväčšiu prosbu svojho života: Ježiš, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva. Toto je jeho vyznanie viery, viery v Ježiša ako Božieho Kráľa, ktorý aj jemu môže otvoriť dvere do svojho kráľovstva. Tento muž sa stane prvou trofejou Ježišovej obete. Z úst ukrižovaného Ježiša počuje najkrajšiu vetu v živote: Amen, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji. Brány raja, ktoré boli pre hriech človeka zatvorené, sa vďaka Ježišovej obeti opäť otvorili dokorán.
Svätý Dismas, známy aj ako dobrý lotor alebo kajúci lotor, je zločinec, ukrižovaný po Kristovej pravici, ktorý sa podľa Lukášovho Evanjelia obrátil v poslednej chvíli svojho života a Ježiš mu prisľúbil po smrti Nebo a Raj. O tejto udalosti hovorí podrobnejšie Evanjelium podľa Lukáša (Lk 23,33-43):
33 Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov: jedného sprava, druhého zľava. 34 Ježiš povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Potom hodili lós a rozdelili si jeho šaty. 35 Ľud tam stál a díval sa. Poprední muži sa mu posmievali a vraveli: „Iných zachraňoval, nech zachráni aj seba, ak je Boží Mesiáš, ten vyvolenec.“ 36 Aj vojaci sa mu posmievali. Chodili k nemu, podávali mu ocot 37 a hovorili: „Zachráň sa, ak si židovský kráľ!“ 38 Nad ním bol nápis: „Toto je židovský kráľ“. 39 A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: „Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!“ 40 Ale druhý ho zahriakol: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? 41 Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“ 42 Potom povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ 43 On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“
Mená oboch lotrov - kajúceho svätého Dismasa a rúhajúceho sa lotra Gestasa, ktorý bol ukrižovaný po Kristovej ľavici a skončil v zatratení, nepochádzajú zo Svätého Písma, ale z apokryfných spisov, najmä z Nikodémovho Evanjelia.
Ukrižovanie Krista na obraze holandského barokového maliara Jana Snellincka. Po Kristovej pravici je dobrý lotor Dismas, po Kristovej ľavici je zatratený lotor Gestas zdroj: wikimedia commons
Dismas je silným symbolom Božieho milosrdenstva, pokánia, nádeje na spásu aj pre tých, ktorí sa obrátia až v poslednej chvíli života. Svätý Dismas je patrónom väzňov a odsúdených, kajúcnikov a umierajúcich. Liturgická spomienka nie je univerzálne stanovená, u pravoslávnych, alebo vo františkánskej tradícii sa spomína 25. marec, ktorý je podľa katolíckej tradície považovaný aj za deň Kristovho ukrižovania. V katolíckom umení sa zobrazuje ako muž na kríži po Kristovej pravici, niekedy s tvárou obrátenou ku Kristovi.
Niektorí cirkevní otcovia a známi teológovia vnímali svätého Dismasa ako prvý katolícky príklad krstu túžby, teda spásy bez sviatostného krstu. Dismasovo obrátenie je často zdôrazňované v homíliách o milosrdenstve, pokore a dôvere v Krista.
Nikodém a jeho význam v Biblii
Len pre pripomenutie. Nikodém bol židovským náboženským vodcom, členom židovskej veľrady (Sanherdin). Pravdepodobne bol farizejom, zmienka o Nikodémovi pochádza z Evanjelia sv. Jána (Jn 3,1-21), apoštol zaznamenal diskusiu medzi Ježišom Kristom a Nikodémom:
1 Medzi farizejmi bol človek menom Nikodém, popredný muž u Židov. 2 On prišiel v noci k Ježišovi a povedal mu: „Rabbi, vieme, že si prišiel od Boha ako učiteľ, lebo nik nemôže robiť také znamenia, aké ty robíš, ak nie je s ním Boh.“ 3 Ježiš mu odpovedal: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo.“ 4 Nikodém mu vravel: „Ako sa môže človek narodiť, keď je už starý? Azda môže druhý raz vojsť do lona svojej matky a narodiť sa?“ 5 Ježiš odpovedal: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. 6 Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch. 7 Nečuduj sa, že som ti povedal: Musíte sa znova narodiť. 8 Vietor veje, kam chce; počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha.“ 9 Nikodém sa ho opýtal: „Ako sa to môže stať?“10 Ježiš mu odvetil: „Ty si učiteľ Izraela a toto nevieš? 11 Veru, veru, hovorím ti: Hovoríme o tom, čo poznáme, a svedčíme o tom, čo sme videli, a neprijímate naše svedectvo. 12 Ak neveríte, keď vám hovorím o pozemských veciach; akože uveríte, keď vám budem rozprávať o nebeských? 13 Nik nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka. 14 A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, 15 aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“ 16 Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. 17 Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. 18 Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna. 19 A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. 20 Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené. 21 Ale kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu.
Henry Ossawa Tanner, Nikodém prichádza v noci za Kristom zdroj: wikimedia commons
Ďalšia pripomienka o Nikodémovi sa nachádza v Evanjeliu sv. Jána (Jn 7,28-54), na rozdiel od prvého textu je tu Nikodém zobrazený ako muž, ktorý chcel chrániť Ježiša Krista.
28 A Ježiš učil v chráme a zvolal: „Aj ma poznáte, aj odkiaľ som, viete. A neprišiel som sám od seba, ale pravdivý je ten, ktorý ma poslal a vy ho nepoznáte. 29 Ja ho poznám, lebo som od neho a on ma poslal.“ 30 Preto ho chceli chytiť, ale nik nepoložil naň ruky, lebo ešte neprišla jeho hodina. 31 Mnohí zo zástupu uverili v neho a vraveli: „Keď príde Mesiáš, vari urobí viac znamení, ako spravil tento?“ 32 Farizeji sa dopočuli, že si zástup o ňom toto pošuškáva, preto veľkňazi a farizeji poslali sluhov, aby ho chytili. 33 Tu Ježiš povedal: „Ešte chvíľku som s vami, potom pôjdem k tomu, ktorý ma poslal. 34 Budete ma hľadať, a nenájdete ma, a kde som ja, tam vy prísť nemôžete.“35 Židia si hovorili medzi sebou: „Kam to chce ísť, že ho my nenájdeme. Chce vari odísť do gréckej diaspory a učiť Grékov? 36 Čo je to za reč, čo hovorí: „Budete ma hľadať, a nenájdete ma,“ a „kde som ja, tam vy prísť nemôžete“?“ 37 V posledný, veľký deň sviatkov Ježiš vstal a zvolal: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. 38 Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“ 39 To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili. Lebo ešte nebolo Ducha, pretože Ježiš ešte nebol oslávený. 40 Keď počuli tieto slová, niektorí zo zástupu hovorili: „Toto je naozaj prorok.“41 Druhí tvrdili: „Mesiáš je to.“ Ale iní namietali: „Vari z Galiley príde Mesiáš?! 42 A nehovorí Písmo: „Mesiáš príde z Dávidovho potomstva, z mestečka Betlehem, odkiaľ bol Dávid?!“ 43 A tak nastala preňho v zástupe roztržka. 44 Niektorí z nich chceli ho aj chytiť, ale nik nepoložil naň ruky. 45 Sluhovia sa vrátili k veľkňazom a farizejom a oni sa ich pýtali: „Prečo ste ho nepriviedli?“ 46 Sluhovia odpovedali: „Nikdy tak človek nehovoril.“ 47 Farizeji im vraveli: „Aj vy ste sa dali zviesť? 48 Vari uveril v neho niektorý z popredných mužov alebo farizejov? 49 A tento zástup, ktorý nepozná zákon, je prekliaty.“ 50 Jeden z nich, Nikodém, ten, čo predtým prišiel k Ježišovi, im povedal: 51 „Odsúdi náš zákon človeka prv, ako by ho vypočul a zistil, čo urobil?“ 52 Odvrávali mu: „Nie si aj ty z Galiley?! Skúmaj a uvidíš, že z Galiley prorok nepovstane.“ 53 A všetci sa vrátili domov.
O Nikodémovi hovorí potom Evanjelista Ján ešte vo svojom evanjeliu (Jn 19,38-42), krátko po Kristovej smrti na kríži.
Ukrižovanie Krista, sv. Dismasa a Gestasa zdroj: wikimedia commons
38 Potom Jozef z Arimatey, ktorý bol Ježišovým učeníkom, ale tajným, lebo sa bál Židov, poprosil Piláta, aby mu dovolil sňať Ježišovo telo. A Pilát dovolil. Išiel teda a sňal jeho telo. 39 Prišiel aj Nikodém, ten, čo bol kedysi u neho v noci. Priniesol asi sto libier zmesi myrhy s aloou. 40 Vzali Ježišovo telo a zavinuli ho do plátna s voňavými olejmi, ako je u Židov zvykom pochovávať. 41 V tých miestach, kde bol ukrižovaný, bola záhrada a v záhrade nový hrob, v ktorom ešte nik neležal. 42 Tam teda uložili Ježiša, lebo bol židovský Prípravný deň a hrob bol blízko.
Takže si to zhrňme - pre nás katolíkov sú dôležité nasledovné fakty. Nikodém prichádza za Ježišom potajme v noci, aby s ním hovoril a pozorne počúva slová o znovuzrodení z vody a ducha. Najznámejším veršom tohto rozhovoru je Jn 3,16-18:, ktorý vyjadruje základ katolíckej viery:
16 Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. 17 Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. 18 Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna.
Ďalej je dôležitý fakt, že Nikodém bránil Ježiša pred Sanhredinom, ktorý chcel Ježiša odsúdiť bez riadneho súdu, Nikodém vyjadril potrebu spravodlivého a zákonného procesu, bol proti justičnej vražde spáchanej Kaifášom, Annášom a Pilátom, za čo si vyslúžil zo strany krvilačných Židov kritiku (porov. Jn 7,50-52).
No a nesmieme zabúdať na fakt, že po Ukrižovaní Nášho Pána Ježiša Krista Nikodém priniesol zmes myrhy a aloe, na pochovanie Ježišovho tela a takisto pomáha Jozefovi z Arimatie zabezpečiť Kristovi dôstojný pohreb. Tento čin zapadá do mozaiky Nikodémovej úcty ku Kristovi a viery v jeho slová.
V katolíckej tradícii symbolizuje Nikodém vnútorný zápas medzi zákonom a vierou, medzi pochybnosťami a vierou. Je príkladom človeka, hľadajúceho pravdu, ktorý postupne rastie a silnie vo viere. Jeho nočné stretnutie s Kristom je symbolom duchovného znovuzrodenia a rastu osobnej viery. Ako už bolo naznačené v katolíckom barokovom umení sa zobrazuje ako vážený a vzdelaný muž so zvitkami a myrhou.
Nikodémove apokryfné evanjelium
Naznačili sme si, že z kánonických spisov Svätého Evanjelia nemáme dostatok informácií o svätom Dismasovi, ktorý bol ukrižovaný po Kristovej pravici a najviac informácií o tomto „svätom lotrovi“ čerpáme z apokryfného Nikodémovho evanjelia.
Nikodémove evanjelium vzniklo pomerne neskoro, v 4. stor. po Kr. v grécky hovoriacom kresťanskom prostredí, neskôr bolo z gréčtiny toto apokryfné evanjelium preložené do latinčiny, koptčiny, arménčiny, etiópčiny a aj ďalších jazykov. Autor evanjelia je anonymný, pripisovanie autorstva farizejovi Nikodémovi je de facto fiktívne a slúži len na dodanie autority.
Obraz ruského maliara Alexandra Andrejoviča Ivanova, Nikodém a Kristus zdroj: wikimedia commons
Text Nikodémovho evanjelia sa skladá z dvoch hlavných častí. Prvou sú skutky Piláta, ktoré detailne opisujú Ježišov súd pred Pilátom, Kristovo umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie. Text je z veľkej časti totožný so synoptickými evanjeliami, rozširuje však evanjeliové správy o dialóg medzi Ježišom a Pilátom, o informácie o lotroch Dismasovi a Gestasovi, podrobnejšie sa venuje reakciám židovských farizejov a saducejov, nenávidiacich Krista a podrobne opisuje Kristovu smrť na kríži i zmŕtvychvstanie.
Spis zdôrazňuje nevinu Ježiša a poukazuje na vinu židovských autorít. Každé poukazovanie na zodpovednosť Židov za ukrižovanie Krista však modernisti, progresívci a liberáli v katolíckej Cirkvi vnímajú ako antisemitizmus a zúrivo proti takémuto obrazu broja, pričom by zo Svätého Písma najradšej aj vyhodili slová z Evanjelia sv. Matúša (Mt 27,15-26):
15 Na sviatky vladár prepúšťal zástupu jedného väzňa, ktorého si žiadali. 16 Mali vtedy povestného väzňa, ktorý sa volal Barabáš. 17 Keď sa zhromaždili, Pilát im povedal: „Koho vám mám prepustiť: Barabáša, alebo Ježiša, ktorý sa volá Mesiáš?“ 18 Lebo vedel, že ho vydali zo závisti. 19 Keď sedel na súdnej stolici, odkázala mu jeho manželka: „Nemaj nič s tým spravodlivým, lebo som dnes vo sne veľa vytrpela pre neho.“ 20 Veľkňazi a starší nahovorili zástupy, aby si žiadali Barabáša a Ježiša zahubili. 21 Vladár sa ich opýtal: „Ktorého z týchto dvoch si žiadate prepustiť?“ Oni zvolali: „Barabáša!“ 22 Pilát im povedal: „Čo mám teda urobiť s Ježišom, ktorý sa volá Mesiáš?“ Všetci volali: „Ukrižovať ho!“ 23 On vravel: „A čo zlé urobil?“ Ale oni tým väčšmi kričali: „Ukrižovať ho!“24 Keď Pilát videl, že nič nedosiahne, ba že pobúrenie ešte vzrastá, vzal vodu, umyl si pred zástupom ruky a vyhlásil: „Ja nemám vinu na krvi tohoto človeka. To je vaša vec!“ 25 A všetok ľud odpovedal: „Jeho krv na nás a na naše deti!“ 26 Vtedy im prepustil Barabáša; Ježiša však dal zbičovať a vydal ho, aby ho ukrižovali.
Antonio Ciseri, Ecce homo zdroj: wikimedia commons
Druhá časť Nikodémovho apokryfného evanjelia sa venuje zostúpeniu Krista po smrti do podsvetia, aby vyslobodil starozákonných spravodlivých, ktorým bol po spáchaní dedičného hriechu Adamom a Evou vstup do Raja znemožnený.
Na rozdiel od pravého kánonu katolíckeho učenia obsahuje Kristovo zostúpenie k zosnulým množstvo nových informácií, opisuje ako Kristus zostúpil do Pekla, vyslobodil starozákonných spravodlivých, ktorým boli zavreté brány Raja, zobrazuje dramatický boj medzi Kristom a Satanom a takisto obsahuje dialóg medzi Satanom, démonmi a Hádom, ktorých Kristus porazil.
Nikodémove apokryfné evanjelium bolo obľúbené už od staroveku a pravdepodobne čiastočne ovplyvnilo aj katolícku ikonografiu a liturgiu Veľkého piatku a Bielej soboty. V Apoštolskom vyznaní viery sa spomína Kristovo zostúpenie k zosnulým (nie do Pekla, tí čo sú v Pekle z neho nemôžu vyjsť) a takisto Nikodémove apokryfné evanjelium kládlo dôraz na Krista ako víťaza nad smrťou a Peklom.
Problémom však je skutočnosť, že Nikodémove apokryfné evanjelium nie je súčasťou pravého kánonu Svätého Písma, obsahuje legendárne a dramatické rozšírenia, ktoré nie sú v súlade s historickým evanjeliovým jadrom a katolícka Cirkev toto apokryfné evanjelium nikdy neuznala za inšpirovaný spis.
V ľudovej zbožnosti však Nikodémove evanjelium zohralo veľkú úlohu, jeho obľuba bola najväčšia v stredoveku a ja sa priznám, že sa veľmi desím toho momentu, kedy naši zjavenkárski a roddreherovskí spolubratia objavia „čaro Nikodémovho apokryfného evanjelia“, pretože im to prinesie doslova prietrž eschatologických a apokalyptických vízií, ktoré vyústia do hysterických sledovaní znamení posledných čias, pretože veriaci 21. stor. sú podstatne hysterickejší ako stredovekí veriaci. Chcel by som však zdôrazniť, že platí ľudové porekadlo: „Lepší katolícky zjavenkár a roddreherista na webe, ako pseudokatolícky synodálne vanutý modernista a filosodomita vo Vatikáne…“ 🙂
Historickým faktom ostáva, že v stredoveku informácie z Nikodémovho evanjelia boli veľmi populárne, inšpirovali aj katolícku ikonografiu (obľúbený motív Krista lámajúceho brány Pekla a vyslobodzujúceho duše spravodlivých, ktorým bol vstup do Raja až po Ukrižovanie a smrť Krista zakázaný. Nikodémove evanjelium poznal určite aj Dante, ktorý z tohto spisu čerpal aj pre potreby svojej Božskej komédie.
Uprime zrak na Ježiša (porov. Históriu tvoria mnohé osobnosti, viac či menej významné, ktoré pozitívne či negatívne ovplyvnili jej chod. Ale je len jedna, na ktorej sa „láme - delí“ história, a to na obdobie pred naším letopočtu a obdobie nášho letopočtu. V Biblii nachádzame mnoho postáv záporných či kladných, no ústrednou postavou je Ježiš Kristus - vtelené Božie slovo. „Kto pozná Písmo, pozná Krista,“ povedal svätý Hieronym. - Evanjelium je najväčším prameňom, z ktorého môžeme čerpať a spoznávať, kto je a aký je Ježiš, spoznávať Jeho identitu a charakter. Skúmanie písem vedené Duchom Svätým privádza k poznaniu a obohateniu nielen rozumu, ale predovšetkým srdca. Vďaka mocnému a zároveň nežnému pôsobeniu Ducha, jednotlivé slová a príbehy nanovo ožívajú priam pred naším zrakom, ba čo viac, my sa stávame sťaby „priamymi“ účastníkmi deja. A tak sa stávame nič netušiacim Matúšom, keď k nám znenazdajky prichádza Ježiš a šokuje nás nielen svojím „Poď za mnou!“ (Mt 9.9), ale aj svojím pohľadom, v ktorom niet pohŕdania a odsúdenia, ale pohľadom plným milosrdenstva, ktoré ponúka nový začiatok. Duch Svätý sprítomňuje Ježiša v každej chvíli a na každom mieste, a tak sme svedkami aj toho, že niekedy sa naša situácia nápadne podobá na nejakú udalosť z Biblie. Keď napríklad zavalení utrpením a bolesťou či už tela alebo duše, aj my, tak ako kajúci lotor, zrazu zbadáme, že nie sme sami, že je niekto blízko nás, kto neopúšťa a že ten niekto je Boží Syn, Pán neba i zeme, ktorý dáva zmysel a nádej nášmu krížu a my sme tak pozvaní mať účasť na jeho utrpení. Občas zvyknem počas modlitby pobozkať Bibliu, ako prejav úcty a bázne k tejto Knihe. Raz pri jednom takomto úkone ma zrazu naplnila vlna radosti a vďačnosti. Spočiatku mi nebolo jasné, čo sa deje, no v priebehu modlitby mi to došlo. Ježiš ma naplnil svojou radosťou a vďačnosťou za to, že som pobozkal ani nie tak papier, ale Jeho srdce. Ďalším prameňom poznania Ježišovej identity a charakteru je Tradícia Cirkvi - prameň, ktorý dosvedčuje pravdivosť primárneho zdroja - Biblie. Platí to nielen v slovách: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16.18), ale aj v ktorýchkoľvek iných - Tradícii Cirkvi, jej Magistériu a v jej histórii. Duch Svätý cez Božie slovo a skúsenosť Cirkvi vytvára nevyčerpateľné bohatstvo dôverného poznania Toho, ktorého „vidieť, počuť a poznať chceli králi, proroci a vladári, ale nepoznali“ (porov. Boh sa stal človekom (porov. Flp 2.7-8). - Ježiš je jeden z nás, a predsa je iný. - Odkrývanie tajomstva Ježišovej osoby na základe biblického rozjímania a osobnej, bytostnej skúsenosti je dobrodružné hľadanie pokladu, s ktorým sa môžeme navzájom podeliť a obohacovať sa. Pán, Boh, Spasiteľ, Kráľ kráľov, Boží Baránok, Učiteľ, Svetlo sveta, Milosrdný Samaritán, Dobrý pastier, Boží lekár, ...Pokorný, milosrdný, trpezlivý, prekvapujúci, verný, vnímavý, jemný, múdry,...Pri čítaní, týchto atribútov sa zdá priam nemožné a neprirodzené, aby to platilo o jednej osobe. A predsa - On je iný! Nie som majiteľ, autor, spoluzakladateľ ani administrátor tejto stránky, „len“ jej spolutvorca - tak ako každý kto tu nejakým spôsobom prispieva.