Mnohí si predstavujú, že Pán Ježiš ako Boh - Boží Syn - sa díval na svet inak, že žil inak, cítil inak aj zmýšľal inak ako ľudia. Zároveň bol človekom a prežíval všetky radosti aj starosti ľudského života. Je síce pravdou, že naozaj myslel inak, pretože poznal Pána Boha a vedel, že dôverovať Mu je dôležitejšie ako mať veľa peňazí alebo krásny odev.
Narodil sa ako ľudské dieťa a hoci zmienok o Ježišovom detstve je v Biblii poskromne, je vysoko pravdepodobné, že už v detskom veku prežíval zármutky, radosti a sklamania - podobne ako my. Z rokov Jeho dospelosti máme v Biblii viacero zmienok o tom, že Ježiš prežíval udalosti ako človek.
Ježiš medzi učiteľmi.
Bol hladný, keď na púšti dlho nejedol (Matúš 4, 2), bol unavený a zaspal po tom, ako vyučoval zástupy (Marek, 4, 1 - 2 . 33. 35 - 38). V Biblii sa dočítame, že stoloval so svojimi priateľmi (Marek 1, 29 - 31; Ján 12, 1 - 2; Ján 21, 5 . 12 . 15), tiež, že sa zúčastnil na svadbe (Ján 2, 1 - 12).
No aj svojím srdcom prežíval to, čo prežívame my - ľudia. Bol smutný, keď ľudia nechceli počúvať Jeho kázanie a nemali v srdci vieru v Pána Boha, bol dojatý a plakal pri smrti priateľa (Ján 11, 33 - 35 . 38), plakal aj nad mestom Jeruzalem (Lukáš 19, 41 - 44), keď vedel, že mesto bude pre nekajúcnosť svojich obyvateľov zborené. Bol aj nahnevaný (Ján 2, 13 - 17), keď prišiel do chrámu a namiesto modliacich sa ľudí tam našiel predavačov.
Prežíval aj úzkosť, keď mal byť zajatý a ukrižovaný. Vedel, čo Ho čaká a prosil nebeského Otca, aby - ak je to podľa Božej vôle - sa tak nestalo. V Biblii čítame, že Mu až pot vystúpil na čelo od rozrušenia (Lukáš 22, 44). Avšak Ježišova poslušnosť svojmu Otcovi bola väčšia ako obavy. Pán Ježiš svoju pozemskú existenciu prežíval so všetkým pekným i ťažkým a smutným, čo nás v živote stretáva. Bol Božím Synom, ale Jeho život preto nebol ľahší. Práve naopak. Tým, že vedel, čo Ho čaká, to bolo pre Neho ešte ťažšie.
Pán Ježiš od samého začiatku vedel, že Ho zajmú, že bude trpieť a ukrižujú Ho. Kázal ľuďom o Pánu Bohu a vedel, že Ho mnohí odmietnu, ba zradia, ale napriek tomu svoje poslanie verne plnil ďalej. V Pánovi Ježišovi máme skutočného priateľa, pretože On prežil plnohodnotný ľudský život. Preto nám veľmi dobre rozumie. Ak sme chorí, smutní, utrápení, keď sa bojíme, môžeme sa Mu pokojne zveriť. On vie, ako sa cítime. Nielenže nám rozumie, ale má aj moc pomôcť nám.
Preto naša modlitba k Nemu nemá byť iba informovaním Ho o svojom probléme, ale najmä prejavom, že od Neho s dôverou očakávame pomoc. A On nám ju dá v tom čase a tým spôsobom, ktorý uzná za správny.
Skutočný Život Ježiša Krista Tak, Ako Nikdy Predtým Nebol Odhalený | Kompletný Dokument 4K
List Židom o Ježišovi
Prečítajte si nasledujúce dva texty z Listu Židom:
- Židom 5, 1 - 5: „1 Každý veľkňaz, ktorý je spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí vo veciach Božích: prinášať dary a obete za hriechy. 2 Je schopný spolucítiť s nevedomými a blúdiacimi, lebo aj sám podlieha slabostiam; 3 preto je povinný prinášať obeť za hriechy aj za ľud, aj za seba. 4 A nikto si nemôže sám vziať hodnosť, len ak ho Boh povolal ako aj Árona. 5 Podobne ani Kristus nepoctil sa sám veľkňazskou hodnosťou, ale (poctil Ho) Ten, ktorý Mu povedal: Syn môj si Ty, ja som Ťa splodil dnes.“
- Židom 4, 14 - 16: „14 Pretože máme veľkého Veľkňaza, ktorý prenikol nebesá, Ježiša, Syna Božieho, pridŕžajme sa vyznania. 15 Veď nemáme Veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami, ale (máme Veľkňaza), podobne pokúšaného vo všetkom, (ale) bez hriechu. 16 Pristupujme teda s dôverou ku trónu milosti, aby sme prijali milosrdenstvo a našli milosť na pomoc v pravý čas“
...a uvažujte, v čom je Ježiš rovnaký ako my a v čom odlišný od nás. Pán Ježiš je pravý človek, ale aj pravý Boh. Preto nás vie pochopiť a má aj nad všetkým moc. Kiež nás toto vedomie povzbudzuje k modlitbám plným dôvery.
Ježiš - Pravý Boh a Pravý Človek
- JEŽIŠ JE PRAVÝ BOH. To znamená, že v Ňom si sám Boh vyhľadal cestu k nám. Má Božiu moc, vie a môže nám pomôcť.
- JEŽIŠ JE PRAVÝ ČLOVEK. - Bol podobný nám ľuďom okrem hriechu (Židom 4, 15), rozumie nám, pozná naše starosti a chce nám pomôcť.
Keby sme pátrali po koreni bied, bolestí, nespravodlivosti a utrpenia v našom svete, dospejeme k tomu, že majú svoj koreň v odklone od Pána Boha. Rozhodne neplatí, že keď niekto ochorie, je to preto, že tento konkrétny človek odišiel od Pána Boha. Avšak platí, že choroby a bolesť sa dostali do sveta v dôsledku odklonu človeka od Boha. Odklon od prameňa dobra a života, logicky prináša zlo a bolesť, ktoré zasahujú mnohých. Kde pohrdneme teplom Božej lásky, tam vtiahne zhubná zima bezprávia, útlaku, sebectva.
Hoci rozpliesť osudy sveta a ľudstva a nájsť v nich jasnú stopu toho, ako Boh hovoril, nie je ľahké, predsa Pán Boh mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril (Židom 1, 1). Prostredníctvom svojich poslov - prorokov, zasahoval život ľudí a mnohí v danej chvíli poznali, že je dobré a múdre poslúchať Boha. Božím zámerom však nie je osloviť nás násilím, mocou, hrôzou či naháňaním strachu. Do zimy hriechu a ľudských útrap Boh nakoniec prehovoril spôsobom, ktorý by si nijaký človek nemohol vymyslieť. Pán Boh sám, v ľudskom tele, zostupuje do našej biedy, trpí v bezmedznej láske s nami. Prináša nám záchranu.
Pán Boh chce byť nielen poznaný, ale aj prijatý. Preto k nám prišiel v ľudskom tele. Vzal na seba súženie sveta, nás - ľudí, ktorých miluje. V Ježišovi spoznávame, že Pán Boh nie je bytosť, ktorá si bezstarostne tróni v nebi, dištancovaná od nás a zároveň od nás požaduje, aby sme sa pre ňu obetovali.
Nie, Boh je Ten, kto trpí zo všetkých najviac. Trpí tým, že bez Neho spejeme do záhuby, trpí tým, že sa neodvažujeme prijať Ho. Neuctievame Boha, ktorý si užíva kráľovský život, ale Boha, ktorý trpí za nás a spolu s nami. Trpí, aby sme my nemuseli zahynúť, ale mali večný život.
Evanjelista Ján o tom píše:„Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.
Kto je Ježiš Kristus?
Ježiš Kristus je BOŽÍ SYN, Spasiteľ náš aj celého sveta, PÁN, lebo Mu je daná všetka moc na nebi i na zemi (Matúš 28, 18). Sám seba však nazýval SYN ČLOVEKA (Lukáš 19, 10). Boh Ho na svet poslal ako človeka, ktorý sa narodil žene (Márii), ako každé iné dieťa. Narodil sa v Betleheme (Lukáš 2, 4 - 5 . 11. 15) - v dnešnom Izraeli. Vyrastal v Nazarete (Matúš 2, 23) - volali Ho Nazaretský. Tak, ako jeho pestún (Jozef), sa vyučil za tesára. To však bolo ešte pred tým, ako začal svoju službu. Tesne pred jej začiatkom sa nechal pokrstiť Jánom Krstiteľom v rieke Jordán (Matúš 4, 13 - 17) ako vtedy mnoho ďalších veriacich.
Krst Ježiša Krista.
Ježiš je PRAVÝ ČLOVEK, lebo žil na Zemi ako my ostatní. Bol ako my, no bez hriechu (Židom 4, 15). Pozná naše starosti, rozumie nám. Je však aj PRAVÝ BOH, má Božiu moc. Vie a môže nám pomôcť. Počas svojej služby tu, na Zemi, jasne dokazoval, že je pravý Boží Syn:
- Oživil mŕtvych - Jairovu dcéru, ktorá bola na smrteľnom lôžku (Marek 4, 22 - 24 . 35 - 43). Mládenca z Naim, ktorého vynášali na márach z mesta, aby ho pochovali (Lukáš 7, 11 - 17). Lazara z Betánie, keď už bol 4 dni mŕtvy (Ján 11. kap.)
- Uzdravoval - uzdravil slepého (Ján 9. kap.), hluchonemého (Marek 7, 31 - 37), chromého (Marek 2, 1 - 12), desiatich malomocných (Lukáš 17, 11 - 18) a. i.
- Konal zázraky - utíšil búrku na mori (Matúš 8, 23 - 27), premenil vodu na víno (Ján 2, 1 - 12), nasýtil 4000 a 5000 zástup (Marek 8, 1 - 9; Lukáš 9, 10 - 17) a vykonal mnoho iných neuveriteľných vecí (napr. Matúš 9, 28 - 34).
Ľudia Ho však aj napriek tomu všetkému neprijali. Očakávali od Neho, že sa stane izraelským kráľom a že oslobodí Izrael od rímskej nadvlády (Lukáš 24, 21; Skutky 1, 6). Dokonca jeden z jeho dvanástich učeníkov, Judáš Iškariotský, Ho zradil za 30 strieborných. A tak, na Veľký piatok, na vrchu Golgota za mestom Jeruzalem, bol Ježiš ukrižovaný.
On zomrel z čistej lásky k nám ľuďom, aby sme s Ním mohli mať večný život. Pán Boh sa priznal ku všetkému, čo Ježiš učil a konal tým, že Ho na tretí deň vzkriesil z mŕtvych. Ježiš o 40 dní nato vstúpil na nebesá. Naučil nás, ako sa s Ním rozprávať (modliť sa k Nemu), keď už tu medzi nami nebude ako človek. Zoslal Ducha Svätého, ktorý nás uisťuje, že Ježiš je vždy s nami.
Ježiš na krížovej ceste.
Palestína (dnešný Izrael) - krajina, kde sa Ježiš narodil, mala tri časti: Galileu, Samáriu, a Judeu. Nebola slobodnou krajinou - bola pod nadvládou Rímskej ríše. Obyvatelia Palestíny boli Židia. Zamestnaní boli prevažne ako roľníci, pastieri, rybári, statkári, obchodníci, remeselníci. Ich posvätná zbierka kníh bola Stará zmluva - obsahovala 248 príkazov a 365 zákazov. V Palestíne boli tri náboženské strany: farizeji, sadukaji a zelóti. V mestách sa nachádzali synagógy a v hlavnom meste Jeruzaleme chrám. Rozdiel medzi nimi je ten, že v chráme sa prinášali aj obete, kým v synagogách nie. Chrám bol centrom náboženského života Židov počas veľkých sviatkov. Synagógy boli menšie bohoslužobné miestnosti (boli zároveň aj školami) a bolo ich mnoho v celej krajine.
Veríme, že v ľudskom tele Ježiša Nazaretského k nám prišiel - vyhľadal si cestu k nám sám Pán Boh. Veríme, že Ježiš vzal na seba nespravodlivú a hanebnú smrť na kríži dobrovoľne - z lásky k nám. Odniesol si trest, ktorým sme za naše hriechy mali byť potrestaní my. Veríme, že pre Jeho obeť nám Pán Boh už hriechy nepočíta. Veríme, že vzkriesením Ježiša sa Pán Boh priznal k Ježišovmu životu ako k pravému životu, akým má človek žiť.
Kvetná nedeľa a Ježišov vjazd do Jeruzalema
6. nedeľa v pôstnom období pripomína Ježišov slávnostný vjazd do Jeruzalema. Zástupy Ho oslavovali ako kráľa. Vítali Ho kvetmi a palmovými ratolesťami. Odtiaľ slovenské pomenovanie Kvetná nedeľa či jej latinský názov Palmarum. Ježiš vstúpil do hlavného mesta ako kráľ. Zároveň doň vchádza ako žobrák. Ani osol, na ktorom jazdil, nebol jeho vlastný, ale požičaný. Ježiš nemal žiadne bohatstvo. Po narodení Ho matka uložila do jaslí - kŕmidla pre zvieratá. Počas života vyznal: „Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá kde by sklonil hlavu“ (Matúš 8, 20). Po smrti Jeho telo položili do hrobu, ktorý poskytol šľachetný Jozef z Arimatie.
Keď Ježiš vchádza do Jeruzalema, zámer Jeho protivníkov usmrtiť Ho, bol už zosnovaný. Títo už len čakali na vhodný moment, aby Ho zatkli a zbavili sa Ho. Obe sú témou aj 2. kapitoly Listu Filipským, z ktorej sme počuli: (Ježiš Kristus) „sa ponížil a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži. Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno“ (F 2, 8 - 9). Ponížil sa. Zriekol sa svojho statusu, svojich výsad. Zanechal nebo plné nevýslovnej slávy. Nie z donútenia, ale dobrovoľne prijal údel človeka so všetkými limitami, zraniteľnosťou, so všetkým utrpením.
| Poníženie | Povýšenie |
|---|---|
| Zriekol sa svojho statusu a výsad | Boh Ho nadmieru povýšil |
| Zanechal nebo plné nevýslovnej slávy | Dal Mu meno nad každé meno |
| Dobrovoľne prijal údel človeka | Zavŕšenie diela vykúpenia |
Ježiš Kristus, ktorý mal podobu Božiu, nepokladal svoju rovnosť s Bohom za niečo ulúpeného, ukoristeného. Vzdal sa hodnosti a ponížil sa. A bol poslušný až do smrti. Poslúchal nebeského Otca. Podriadil sa Jeho vôli, Jeho plánu. Prijal ho za vlastný. My poslúchame spravidla neradi. Temer nikdy dobrovoľne. Sme obozretní a podozrievaví, aby nás niekto nevyužíval. Ježiš nebol nedôverčivý. Úplne dôveroval svojmu nebeskému Otcovi a preto Ho poslúchal. Bol pokorný - mal pokoru, keď sa ponížil. Mal aj dôveru byť poslušný. Bola to poslušnosť, ktorá sa nezastavila na polceste. Nepovedala si: toto zachádza už priďaleko. Ježiš bol poslušný až do svojho posledného dychu. Pri platnosti toho, že: „Odplata za hriech je smrť“, je Ježiš jediný človek, ktorý nemusel zomrieť. Pritom mal božskú moc. Ak by sme ju mali my, šli by sme dobrovoľne na smrť z lásky a poslušnosti? Sotva. Nezomrel ako hrdina, ale zomrel na kríži ako opovrhnutý zločinec.
Smrťou na kríži prijal Ježiš trest za naše hriechy. Boží postoj k hriechu (nie k hriešnikovi!) je nezmieriteľný. Na hriech smeruje Boží hnev. Ježiš ako bleskozvod stiahol Boží hnev na seba, aby nezasiahol nás. Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil. Nie ako odmenu za utrpenú potupu, ale ako zavŕšenie diela vykúpenia. Po ponížení nasleduje povýšenie. Povýšením Boh potvrdzuje a dosvedčuje, že Ježiš je Kristom, Pánom, ktorého ustanovil pre všetky národy.
Dal Mu meno nad každé meno. Aké meno to je? V 2. kap. Listu Filipským čítame o 2 menách: Ježiš a Pán. „Pán Ježiš“ je najvyššie meno, ktoré existuje. „Pán“ nie je iba forma oslovenia, ako keď hovoríme pán Novák. Je to čestný titul nášho Spasiteľa. Titul „Pán“ v Ježišovej dobe používal cisár - najmocnejší muž vtedajšieho sveta. Keď kresťania o Ježišovi hovorili, že je Pánom, vyznávali, že Ježiš je pravý Boh, Pán všetkých pánov, že je viac ako cisár. To bol jeden z dôvodov, prečo boli raní kresťania prenasledovaní.
Ľudia sa utiekali a podnes sa modlia k rôznym bohom. Nenájdu však spasenie, kým nebudú veriť v najvyššie meno: Pán Ježiš. Ježiš - pravý Boh a pravý človek vykonal obdivuhodné dielo spasenia.
Keď sa povie slovo „Boh“, aká predstava sa nám vynorí? Vytvorili sme si nespočetné predstavy Boha, a v našich dnešných mysliach je ako niekto, kto je zúrivý, magický, nevyspytateľný, ako niekto, koho sa treba báť a neustále si ho uzmierovať. No ani v najdivokejších predstavách by sme nemysleli, že Boh prišiel na svet ako dieťa. „A to Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami.“J.1,14 Slovo sa nestalo víchrom alebo spaľujúcou žiarou, ale jedinou bunkou, oplodneným vajíčkom, embryom - bábätkom. Ježiš neprišiel na svet rovnako ako človek, ale ako človek. Musel znášať všetko, čo úplne každý jeden z nás. Svoje detstvo, domáce povinnosti, pubertu, horúce počasie, divných susedov, manuálnu prácu. Boh sa stal od hlavy po päty človekom.
„Prečo zašiel Boh tak ďaleko? Chce, aby ste vedeli, že vás získa, chápe, ako sa cítite, pretože čelil tomu, čomu čelíte vy.“ M. Lucado Pán Ježiš po nás túži a chce aby sme vedeli, že nám úplne rozumie. „Veď nemáme veľkňaza, ktorý by s nami nemohol súcitiť v našich slabostiach, ale veľkňaza, ktorý vo všetkom prešiel skúškami podobne ako my, avšak bez hriechu. Pristúpme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravý čas.“Žid.4,15-16
Vďaka betlehemu poznáme odpoveď na otázky, ktoré nás neraz tlačia: Vie Boh, že som smutný? Pozrime sa na slzami zaliatu tvár Pána Ježiša pri Lazarovom hrobe. Vidí Boh, že mám z niečoho strach? Všimnime si odhodlanie v Jeho očiach, keď ide počas búrky na pomoc svojim učeníkom. Vie Boh o tom, že ma iní odmietajú, alebo si ma nevšímajú?