Bol Ježiš masochista? Teologický pohľad

V 18. a 19. storočí, v dobe spoločenských zmien a kritiky cirkvi, sa intelektuáli snažili o reformy. Títo filozofi, často označovaní ako osvietenci, však vo svojom úsilí o zmenu odmietali duchovnú dimenziu a vieru v Boha.

Ich filozofická zmiešanina, ktorá sa stala základom modernej spoločnosti, sa ukázala ako chybná. Zdôrazňovali iba človeka a jeho schopnosti, čo viedlo k morálnemu úpadku a strate zodpovednosti.

V protiklade k tomuto trendu, kresťanstvo zdôrazňuje, že kresťan musí byť v každej chvíli pripravený na dve veci: na prijatie Ježiša v eucharistii a na smrť.

Osvietenstvo a odmietanie viery

Svetlo kresťanstva sa vo francúzskej spoločnosti v 18. storočí snažili zhasiť sluhovia temna, ktorí sa nazvali osvietenci: publicisti d´Alembert, Diderot, Helvétius, Holbach, Montesquieu, Rousseau, Voltaire atď. Všetci boli slobodomurármi. Najvýznamnejší z nich bol Voltaire. Toho, podobne ako niektorých ďalších z týchto spisovateľov k odpadu od katolíckej viery priviedlo čítanie antických pohanských spisovateľov v detstve. Podobný dopad tieto diela mali aj na sv. Augustína. Ten sa však navrátil do Katolíckej cirkvi vytrvalými modlitbami svojej matky.

Voltaire sa stal slobodomurárom asi v r. 1726, počas svojho pobytu v Anglicku. Po svojom návrate do Francúzska v r. 1728 začal bojovať proti Katolíckej cirkvi. Tak konal 50 rokov, pričom posledných 25 rokov svojho života svoj spisovateľský talent použil výlučne na to, aby porazil Krista. Tvrdil, že zničí cirkev a vyvráti Kristove slová, že odolá všetkým útokom.

Voltaire a niektorí ďalší z týchto spisovateľov zamerali svoje úsilie spočiatku najmä na vzdelaných ľudí, ktorých chceli premeniť na bezbožníkov. Preto vydali encyklopédiu, ktorá mala byť najvyššou autoritou namiesto sv. Písma. Voltaire má humanistické heslá, spásonosné riešenie problémov ľudstva: „Dôverujme sami sebe… buďme sami sebe bohmi.“ Voltaire došiel k presvedčeniu, že jediné riešenie problému zla vo svete, a teda jediná možnosť „spásy“ človeka, je človek samotný.

V Anglicku sa Voltaire stretol aj s prebudeneckými separatistickými skupinami, ako aj s kvakermi. Ku koncu svojho života píše jasnejšie, že verí v Najvyššiu bytosť. V roku 1778, keď ležal v Paríži nemocný a umierajúci, vo veku 83 rokov, povoláva katolíckeho kňaza, aby vypočul jeho spoveď. Cíti, že potrebuje Božiu milosť a odpustenie. Avšak kňaz mu rozhrešenie odmieta, iba ak by podpísal, že pevne verí v doktrínu katolicizmu. Voltaire odmietol. A navyše keď v zufásltve volal kňaza jeho odchovanci ani k nemu nepustili kňaza. Zomrel v obrovskom zúfalstve. Dr. Fruchen, ktorý bol toho svedkom, sa vyjadril, že to bol taký strašný pohľad, že keby tí, ktorých Voltaire zviedol svojou tvorbou, boli pri umierajúcom, nedokázali by zotrvať v jeho učení. Keď zomieral jeho slúžka povedala, že už nikdy v živote by nechcela vidieť zomierať neveriaceho.

Podobne aj cítil d´Alembert pred smrťou výčitky svedomia a chcel sa zmieriť s Bohom. „Umieram, uctievajúc Boha, milujúc svojich nepriateľov, nemajúc nenávisti voči svojim nepriateľom, ale opovrhujúc poverou.“ Podpísaný Voltaire, 28.

Jean Jacques Rousseau, otec štátneho školstva a modernej výchovy, ktorý učil, že človek je od prírody dobrý, ale spoločnosť a prostredie ho skazili. V knihe o Rousseauovi (Lester G. Crocker) uvádza zoznam jeho perverzií a chorôb: „Bol to masochista, exhibicionista, neurotik, hypochonder, onanista, latentný homosexuál neschopný normálnych citov vrátane otcovského. Bol v rastúcej miere paranoidný, narcistný (zamilovaný do seba), obrátený do seba, čo ho pre jeho choroby činilo asociálnym.

Charles Darwin, zakladateľ náboženstva filozofického materializmu a otec evolučnej teórie. „Bol som mladý muž s ideami, ktoré mali všetky rovnakú uniformu. Striasol som otázniky a rady a celý čas sa počudoval všetkému možnému. A k mojej hrôze zahoreli tieto idei ako požiar.

Paul Johnson v knihe Intelektuáli hovorí: „Na Marxovi nie je nič vedeckého. V skutočnosti je vo všetkých dôležitých veciach antivedecký. Avšak Marx básnik má väčší význam, ako sa obvykle má za to, pretože jeho básnické výtvory boli úplne predchnuté jeho politickou víziou.“ V poslednej dobe sa bádatelia zaoberajúci sa Marxom začali viac zaujímať o jeho poéziu. Študujú jeho osobnosť a pôvod jeho revolúcie.

Z histórie vieme, že život všetkých známych ctiteľov Satana nakoniec skončil v nešťastí a mravnom marazme. Dve z Marxových dcér a zať spáchali samovraždu, vypráva A.

Keď Nietzsche stratil vieru v Boha svojich predkov, strávil zbytok života hľadaním nového božstva. Veril, že ho našiel v nadčloveku. Nietzsche, ktorý je slabý a chorľavý, začína vyhlasovať „novú pravdu“. Káže „evanjelium krutosti“. Je „zjemnený“ človek, ktorý neznesie pohľad na krv. Avšak „zavádza éru barbarstva“. Keď pri návšteve Frankfurtu vidí oddiel vojakov na ceste na front, prežíva víziu, z ktorej mala vyrásť celá jeho filozofia. V roku 1888 na neho silne dolieha duševná choroba. Jeho smiech je neurotický. K poslednému a trvalému zrúteniu dochádza 3. januára 1889 v Turíne. Tam ho postihla mozgová mŕtvica. Vzali ho do útulku v Bazileji. Dr.

Dnes nám pripadá, akoby všetky ich príspevky týkajúce sa rôznych aspektov ľudstva koordinoval a dirigoval Zlý majstrovský génius - špecializovaný na to ako devastovať a rozkladať jedincov, manželstvo a spoločnosť. Každý, kto má oči k videniu a rozum k premýšľaniu, pochopí, prečo dnes považujú milióny týchto samozvaných vodcov za padlých bohov.

Avšak títo moderní reformátori zaviedli svoje jednorozmerné pojatie skutočnosti, o ktorej tvrdili, že je racionálne, a pokiaľ ide o riešenie problémov v spoločnosti, rodine a u jednotlivca, počítali iba s človekom. Duchovné princípy Biblie o živote nahradili svojimi vlastnými teóriami o sekulárnom humanizme, filozofickom materializme, liberalizme a naprosto mylne pochopenými pojmami slobody, solidarity a lásky. Prastará zmiešanina životných filozofií starého hada, ktorý vo všetkých dobách v histórii otravoval spoločnosť a rôzne kultúry, aby sa civilizácia rozkladala.

Na konci 80. rokov 20. storočia sa stalo zrejmým, že celá táto zmiešanina životných filozofií, na ktorej bola naša moderná spoločnosť na Východe i Západe založená, viedla ku kolapsu a morálnemu úpadku. Preto začali deväťdesiate roky so zásadnou otázkou v srdciach miliónov: Kadiaľ ďalej? 21. storočie sa môže stať novým zlatým vekom.

Tento humanistický klam viedol k tomu, že nikto na seba nevezme zodpovednosť a nebude sa obviňovať z toho, že sám tieto pravidlá porušil. Na vine sú ostatní: spoločnosť, systém, škola, rodičia, ťažké detstvo, učitelia, politici a tak ďalej. Múr nárekov je nekonečný. Aká hlúposť! Aká egoistická a samospravodlivá výhovorka! Veď spoločnosť, systémy a prostredie sú len dielom ľudí.

Pretože všetci ľudia majú v sebe sklon k zlému - pre hriech, ktorý v každom človeku prebýva. Títo liberálne deformovaní proroci životného štýlu a niektorí politici rovnakého zrna dokonca hlásajú bláznovstvo, že ľudia majú nárok žiť, ako si prajú. A spoločnosť je povinná uvoľňovať stále viac peňazí (ty a ja svojimi daňami), aby sa mohla ujímať stroskotancov takéhoto voľného spôsobu života - my sme zodpovední za ich rehabilitáciu. Človek musí byť veľmi slepý a nevidieť ani na krok pred seba, ak nechápe, že tento problém je morálny.

Týmto problémom je človek sám a životná filozofia, ktorá vládne v jeho vnútri. To celé je duchovný problém. Tým najväčším problémom nášho sveta je problém morálny.

V mohutnom duchovnom hľadaní, ktoré vypuklo na konci osemdesiatych a na počiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia, mnohí teraz riskujú, že sa „pustia pre vodu cez potok“. Dnešná doba čímsi pripomína udalosti okolo prvého vianočného dňa. Boli to duchovne hľadajúci ľudia - a našťastie hľadali na pravom mieste. Keď ich hviezda doviedla do Jeruzalema, stretli sa s teológmi a s tými, ktorí vraj vedeli o duchovných veciach. Vedeli všetko o Mesiášovi. Vysvetľovali, že sa má narodiť v Betleheme. Čo však na týchto teológoch a vtedajších náboženských pravoverných tak trochu zaráža, je, že oni sami nehľadali. Boli v pohode a uspokojili sa svojimi liturgiami a ceremóniami.

Dnes sú po celom svete milióny hľadajúcich. Ktosi povedal, že až na staré etablované cirkvi je dnes takmer všade duchovné prebudenie. To je snáď trochu prehnané. Avšak mnoho teológov a teologických škôl cestu k Bohu pozná. S týmto poznaním však činia veľmi málo, aby ľudí priviedli k duchovnej istote. Snáď práve ty hľadáš zmysel života? Kiežby vianočný príbeh o mudrcoch jednému každému pripomenie, že nemáme hľadať na nesprávnom mieste - chodiť po vodu cez potok. „Na svojom vlastnom dvorčeku“ máme evanjelium o Ježišovi.

Boh nám poslal Ježiša Krista. On je to pravé svetlo. Narodil sa Spasiteľ - prostredník medzi Bohom a ľuďmi. Cez neho sa my všetci môžeme dostať k Bohu. V niekoľkých posledných desaťročiach vskutku na celom svete dochádza k duchovnému prebudeniu. Ľudia sa chcú vrátiť k viere v Boha a Ježiša Krista ako Spasiteľa sveta. V mnohých krajinách bol zapálený oheň.

Mnohí zo všetkých ľudí, ktorí hľadajú zmysel života, prichádzajú teraz na to, že skutočne existujú ľudia, ktorí našli to, po čom oni túžia. Sú okolo nich a žijú podľa biblických životných princípov. Liberálne a formálne cirkvi stratili za poslednú generáciu milióny členov. Prijímajú za členov i za kňazov ľudí s pohanským životným názorom a štýlom života. K tomu ešte obhajujú voľný potrat, homosexualitu, predmanželský sex a tak ďalej. Medzitým sa po celom svete ako oheň po prérii rozšírili tieto nové charizmaticko - evanjelikálne cirkvi verné Biblii.

Zdá sa, že teraz rastie duchovný hlad po evanjeliu i túžba žiť podľa zásad Biblie v celej východnej Európe až k pobrežiu Tichého oceánu. Vo svojom egoizme, pôžitkárskom materializme a nihilizme sme lúpili pôdu, prírodu, more a vzduch, rovnako ako svoje rodiny a priateľov, ničili svoju vlastnú dušu i telo. Pritom sme sa opierali o zmiešaninu životných názorov, ktorá vládla od doby, kedy ju na svet priviedli falošní bohovia a doviedli až do samotných základov spoločnosti.

Skrátka a dobre, každý sme zhrešili. Čo urobíme teraz? Kam pôjdeme ďalej? Budeme ďalej porušovať pravidlá, akoby sa nič nedialo? Pôjdeme ďalej smerom k priepasti? Potrebujeme nielen Božie odpustenie, ale tiež nového Ducha v sebe - ktorý nám k tomuto novému spôsobu života dá silu. Prežijeme, že dokonca i potom, čo sme prijali Božie odpustenie a začali žiť v novej duchovnej dimenzii, občas sa potkneme.

Aril Edvardsen je presvedčený, že my všetci sme nedokonalí a všetci sme porušili Božie pravidlá. Niekedy sa vzájomne zraňujeme. Niekedy sme jeden k druhému neláskaví. Chováme sa k sebe ošklivo, dokonca k tým, ktorých máme najradšej. Robíme si mnoho vecí, ktoré by sme nikdy nemali. Navzdory tomu všetkému existuje tajomstvo, ako žiť šťastný život. Videl tisíce poctivých ľudí, ako zdvíhajú ruky na znamenie, že žijú šťastný život. Vieš prečo? Pretože našli tajomstvo šťastného života.

Toto veľké tajomstvo života je nám tak blízko! Už sme o ňom mnohokrát počuli. Avšak je to skoro ako so správami o počasí: sedíme a máme počúvať, ale keď správy doznejú, nevieme nič, i keď to bolo povedané. O tomto tajomstve stojí v Biblii, v známej modlitbe „Otčenáš“. To tajomstvo teda nie je v tom, že budeme žiť dokonale, nakoľko ani jeden z nás to nedokáže. Avšak prijať odpustenie od Boha, a tak môcť si navzájom dávať a prijímať odpustenie, áno, o to tu ide, ak chceme žiť šťastne.

Boh sám priniesol na svet odpustenie, keď poslal svojho Syna Ježiša Krista. Biblia hovorí, že Boh „sa stal telom“ a manifestoval sa v Ježišovi Kristovi. Ten prišiel na zem, aby spasil svet, ktorý zablúdil od Stvoriteľa. Vzal na seba našu vinu, zaplatil trest a odčinil naše hriechy tým, že zomrel za nás zmierovacou smrťou na kríži. Keď vstúpi na scénu odpustenie, môžu všetci žiť šťastný život. Pretože odpustenie prináša do všetkých situácií lásku a teplo. Skrze Ježiša Krista priniesol Boh lásku a odpustenie do sveta. Avšak aby sme mohli odpustiť, potrebujeme naliehavo pomoc lásky a silu, ktoré prichádzajú od...

Mel Gibson o odpore voči Umučeniu Krista, katolíckej cirkvi a Zmŕtvychvstaniu

tags: #jezis #bol #masochista