Ukrižovanie sa vždy a všade považovalo za najvyššiu potupu, najhorší spôsob smrti. Dá sa zjednodušene povedať, že štátna moc ukrižovaním trestala najhorších zločincov, ktorí ohrozovali verejný poriadok a životy ľudí. Trest sa však považoval za takú hroznú potupu, že Rím nepopravoval ukrižovaním ľudí s rímskym občianstvom.
Koncom 6. storočia pred Kristom ukrižovanie v Perzii súviselo s vtedy rozšírenou vierou, že zem je posvätná, a preto do nej nepatrí telo zločinca. Od gréckych historikov vieme, že ukrižovanie sa vykonávalo v Kartágu, slávnom konkurentovi Ríma, a neskôr v Macedónii, rodisku Alexandra Veľkého.
Skutočne masívne rozšírenie ukrižovania ako potupného trestu smrti je spojené s obdobím Rímskej ríše, od 1. storočia pred Kristom. Preslávilo sa ukrižovanie otrokov po Spartakovom povstaní v roku 71 pred Kristom. Stávalo sa, že aj rímski občania boli obeťami ukrižovania barbarmi. Nepriatelia Rimanov neváhali použiť tento potupný trest na rímskych vyberačoch daní alebo zajatých vojakoch ako formu pomsty.
Smrť na kríži bola natoľko potupnou formou trestu, že v starovekom Ríme takto nepopravovali ani odsúdených z radov vlastných občanov. Slávny rímsky historik židovského pôvodu Jozef Flavius, ktorý opísal tieto udalosti, zmienil sa aj o ukrižovaní Ježiša Krista. Samozrejme, priebeh ukrižovania Ježiša Krista vrátane jeho obvinenia poznáme z evanjelií.
Bolo viacero spôsobov, ako sa mohla vykonať poprava ukrižovaním. Najprv bol odsúdený zbičovaný. Je potrebné pripomenúť, že bičovanie bolo také brutálne, že viacerí neprežili ani tento predstupeň popravy.
Potom bol odsúdený prinútený niesť horizontálnu časť kríža (latinsky patibulum) na popravisko. Ani tu sa neprejavovalo milosrdenstvo, skôr naopak. Sú známe prípady, že rímski vojaci týrali obete vytrhnutím jazyka, vypichnutím očí a podobne.
Na mieste ukrižovania bola pripravená vertikálna časť kríža, pevne zasadená do zeme. Tam sa odsúdený vyzliekol donaha a vojaci ho pribili alebo uviazali na zápästiach na patibulum. V tomto momente už išlo o kríž, na ktorom bol zločinec pribitý aspoň troma klincami - dvoma na rukách a jedným alebo dvoma na nohách. Ruky sa priklincovali skôr cez zápästia ako cez dlane. Pod chrbtom mohol byť na kríži výčnelok, na ktorom mohol ukrižovaný nájsť chvíľkovú oporu.
Popri nesmiernej fyzickej bolesti bývali obete vystavené aj výsmechu a ponižovaniu od vojakova kohokoľvek v blízkosti. Kameňovanie a opľúvanie neboli zriedkavosťou.
Smrť prichádzala niekedy rýchlo, po minútach alebo hodinách, inokedy pomaly, po troch alebo štyroch dňoch. Sú známe prípady, že odsúdenci vydržali aj deväť dní. Krvácanie a nedostatok tekutín spôsobovali dehydratáciu. Dá sa povedať, že človek na kríži sa pomaly dusil. Nedostatok kyslíka oslaboval srdce, ktoré nemohlo pumpovať krv do celého tela. Niekedy mohli umieranie vojaci urýchliť viacerými spôsobmi.
HROZIVÉ detaily ukrižovania Ježiša s otcom Andrewom Daltonom LC
Podoba krížov sa prispôsobovala spôsobu popravy. Niektorí boli ukrižovaní dole hlavou, iní len na stromy alebo stĺpy. Počas vojenských výprav alebo obliehania nebol dostatok času na výrobu krížov, a tak sa použila len vertikálna časť, zvaná gibbet. Kríž v tvare písmena T bol zvaný crux commisa. Najčastejším materiálom kríža bolo zrejme drevo ako najlacnejšia dostupná surovina.
Bolo by asi priveľmi odvážne odhadnúť, aké parametre mal typický kríž, keďže v rôznych regiónoch a v rôznych dobách sa menili „štandardy“ pre mučiace nástroje a kríž nebol výnimkou. Ukrižovanie ako druh vykonania popravy zakázal prvý kresťanský cisár Konštantín Veľký začiatkom 4. storočia, konkrétne v roku 337. Aj vďaka nedávnemu filmu Mlčanie od režiséra Martina Scorseseho sme si pripomenuli, že v 16. storočí takto popravovali kresťanských misionárov v Japonsku. Žiaľ, aj v posledných storočiach sú známe prípady ukrižovania, napríklad v Barme alebo počas prvej a druhej svetovej vojny. V 21. storočí.
Kríž ako symbol spásy prešiel v kresťanstve svojím dlhým vývojom. V prvých štyroch storočiach kríž nebol pre kresťanov objektom verejnej úcty alebo uctievania. Ak by sme mali byť striktní vo vzťahu k prvým písomným zmienkam o kríži so zobrazením Ježiša Krista ako objekte kresťanskej úcty, tak by sme museli navštíviť Narbonne v južnom Francúzsku v 6. storočí. Odvtedy sa kríž verejne a z pohľadu Cirkvi oficiálne uctieval vo všetkých krajinách, kde žili kresťania. Cirkevní otcovia, svätci a kresťanskí mystici učia, že meditácia o utrpení Ježiša Krista je ušľachtilý skutok, ktorým vystupujeme k Bohu a vstupujeme do seba samých (V. 1. 2. 3. 4. 5. 6. 7. 8. 9.
Medicínsky pohľad na utrpenie Ježiša Krista
Počas rozhovoru s doktorom Metherellom, odborníkom na medicínu, boli prediskutované rôzne aspekty Ježišovho utrpenia a smrti. Metherell zdôraznil, že Ježiš sa v Getsemanskej záhrade potil krvou, čo je stav známy ako hematidróza, ktorý sa vyskytuje ako sprievodný znak vysokého stupňa psychického stresu.
Bičovanie bolo skutočne hrozné, spôsobovalo hlboké rany a značnú stratu krvi. Cirkevný historik Euzébius popísal bičovanie kresťanov, pričom zdôraznil, že počas neho sa otvárali žily obetí.
Metherell vysvetlil, že ukrižovanie je vlastne pomalá smrť zadusením. Ak chcel ukrižovaný človek vydýchnuť, musel sa nadvihnúť, aby sa napätie svalov na chrbte uvoľnilo. Počas tohto procesu sa oxid uhličitý hromadil v krvi, čo spôsobovalo zvýšenie kyslosti krvi. To viedlo k srdcovej arytmii a nakoniec k zlyhaniu srdca.
Podľa Jána, kapitola devätnásť, verš tridsaťštyri, vojak prebodol Ježišovi bok, z ktorého vytiekla tekutina. Metherell vysvetlil, že táto tekutina bola pravdepodobne kombináciou tekutiny hydroperikardu a hydrotoraxu, čo sú tekutiny, ktoré sa hromadia okolo srdca a pľúc. Tento záznam súhlasí s poznatkami modernej medicíny.
Metherell uviedol, že rímski vojaci vylúčili akúkoľvek možnosť, že by sa Ježiš dostal z kríža živý. Potvrdil, že kríž nemohol prežiť v nijakom prípade. Doktor Metherell presvedčivo dokázal, že Ježiš nemohol prežiť ukrižovanie, a že správy o jeho smrti sú historicky a medicínsky podložené.
Udalosti predchádzajúce ukrižovaniu
V noci v Getsemanskej záhrade sa Ježiš, vediac o svojom skorom konci a jeho brutalite, krvavo potil. Tesne po polnoci bol Ježiš zadržaný chrámovou strážou a predvedený najprv pred Annáša, potom pred Kaifáša, ktorý bol v tom roku najvyšším židovským kňazom. Kaifáš, aj politická veľrada (Sanhedrin) Ho po vypočúvaní uznali za vinného z rúhania sa.
Hneď po svitaní Ho ešte vypočúvala náboženská veľrada, zložená z Farizejov a Saducejov a tiež Ho uznala za vinného z rúhania, čo sa trestalo smrťou. Keďže povolenie na popravu museli vydať vládnuci Rimania, Ježiša hneď ráno odviedli do prétoria v pevnosti Antonia, kde sídlil rímsky prokurátor Judey - Pontius Pilatus. Ježiša mu však nepredstavili ako rúhača, ale ako samozvaného kráľa, ktorý chce podrývať rímsku autoritu.
Pilát Ho však z ničoho neobvinil a poslal Ho tetrarchovi Judey Herodesovi Antipasovi, ktorý Ho tiež neobvinil a vrátil Ho Pilátovi. Ten stále nedokázal nájsť právne opodstatnenie na Ježišovu obžalobu, no zhromaždení ľudia sa vehementne dožadovali ukrižovania.
Bičovanie
Bičovanie predchádzalo každej rímskej poprave a oslobodení od neho boli len rímski senátori, vojaci a ženy. Zvyčajným nástrojom bol krátky bič s viacerými jednotlivými alebo spletenými pásikmi z kože, do ktorých boli zapletené malé kovové guličky, alebo ostré kúsky kostí. Obeť pred bičovaním vyzliekli a jej ruky priviazali k stĺpu.
Chrbát, zadok a stehná boli šľahané buď dvomi vojakmi alebo jedným, ktorý pravidelne menil pozíciu. Počas bičovania plnou silou spôsobovali kovové guličky hlboké podliatiny a kúsky kosti sa zarezávali hlboko pod kožu. Postupne sa hlboké rany zarezávali do kostrových svalov a vytrhávali kúsky krvácajúceho mäsa. Bolesť a strata krvi spôsobovali obehový šok.
Rozsah straty krvi do značnej miery určoval ako dlho prežije obeť na kríži. Nie je jasné či v Ježišovom prípade bol počet úderov v súlade so židovským zákonom obmedzený na 39. Brutálne bičovanie, spôsobujúce intenzívnu bolesť a značnú stratu krvi, pravdepodobne priviedlo Ježiša do stavu predchádzajúcemu celkovému šoku.
Ukrižovanie
Rimania síce ukrižovanie nevynašli, no doviedli ho k dokonalosti ako nástroj mučenia a najvyššieho trestu, ktorý bol navrhnutý tak, aby spôsobil pomalú smrť s maximom bolesti a utrpenia. Archeologické a historické dôkazy naznačujú, že Rimania v Palestíne v dobe Ježiša Krista uprednostňovali takzvaný "Tau" kríž, v praxi to často záležalo od regiónu či nálady popravujúcich vojakov, takže mohol byť použitý aj takzvaný "Latinský" kríž.
Bolo zvykom, že odsúdený si niesol svoj kríž od miesta bičovania na popravisko mimo mestských hradieb. Hmotnosť celého kríža sa pohybovala okolo 136 kg, preto niesol len priečny trám - patibulum, vážiaci 34 až 57 kg. Rovnovážne mu ho uložili na plecia. Natiahnuté ramená mu potom k trámu priviazali. Na čele sprievodu s vojakmi kráčal jeden z nich a niesol tabuľu (titulus), na ktorej bolo uvedené meno odsúdenca a jeho zločin. Neskôr bola pripevnená na vrchol kríža.
Za mestskými múrmi boli permanentne zvislo postavené ťažké drevené hranoly, na ktoré sa umiestňoval priečny trám. V prípade Tau kríža to bolo pomocou čapového spoja, ktorý mohol byť posilnený lanami. Za účelom predĺženia zomierania bol asi v polovici pripevnený kúsok dosky alebo hranola ako provizórne "sedadlo". Iba zriedkavo, pravdepodobne až po dobe, v ktorej žil Ježiš, sa používal ďalší kus dreva na pribitie nôh.
Zákon prikazoval, aby bol odsúdenému podaný horký nápoj z vína zmiešaného s myrhou ako mierne analgetikum. Odsúdeného potom zhodili chrbtom na zem s rukami natiahnutými pozdĺž trámu. Ruky mohli k nemu byť priviazané alebo priklincované. Rimania uprednostňovali "klince".
Pozostatky ukrižovaného človeka z obdobia Ježišovho života, ktoré boli nájdené v kostnici blízko Jeruzalema naznačujú, že klince boli vlastne kované skoby so skosenými hranami, dlhé 13 až 18 cm s hlavičkou v šírke asi 1 cm. Keď boli obidve ramená pribité k priečnemu trámu, obeť bola zodvihnutá na vrch zvislého hranola.
V ďalšom boli ku krížu pripevnené chodidlá, opäť lanom alebo klincami. Rimania aj tu uprednostňovali pribitie. Zvyčajne ich pribíjali priamo na prednú stranu zvislého hranola. Aby to dosiahli, potrebovali zohnúť nohy v kolenách, čo sa niekedy nezaobišlo bez ich vytočenia do strany.
Zomieranie trvalo od troch až štyroch hodín do troch až štyroch dní, v nepriamej úmere s krutosťou bičovania. Ak bičovanie nebolo dostatočne brutálne, tak rímski vojaci zvykli ukrižovanému človeku zlomiť kosti pod kolenami, aby smrť urýchlili a nemuseli obeť strážiť celé dni.
Bolo zvykom nechať obeť na kríži napospas hmyzu, vtákom a divej zveri. Podľa rímskeho zákona mohla rodina ukrižovaného telo zobrať a pochovať, avšak po získaní povolenia od rímskeho sudcu. Telo však nebolo vydané pokým si vojaci neboli istí, že odsúdený je mŕtvy. Podľa zvyku jeden z rímskych strážcov prebodol telo mečom alebo kopijou. Tradične sa to robilo tak, ako boli rímski vojaci vytrénovaní - ranou oštepom do srdca cez pravú stranu hrude. Takáto stopa je aj na Turínskom plátne.
Kríž ako symbol
Kríž sa pre kresťanov - Ježišovou smrťou - stal nie drevom prekliatia a smrti, ale stromom života. Sv. Pavol hovorí, že kríž »je pre Židov pohoršením a pre pohanov bláznovstvom« (1 Kor 1, 22), je prostriedkom zmierenia s Bohom a Božej záchrany.
Už v roku 1873 boli na Olivovej hore objavené grécke a hebrejské nápisy na hroboch pochádzajúce približne z doby Ježišovej, ktoré boli sprevádzané znamením kríža, takže archeológovia boli nútení priznať, že sa jednalo o kresťanov najrannejšej doby.
Filozof a mystik sv. Tomáš Akvinský nás cez Ježišov kríž vedie do oblastí každodenného života. „Prečo musel Boží Syn za nás trpieť?“ A sám si odpovedá: „Vcelku sú dve veľké príčiny: prvou je, aby nám dal liek proti hriechom, a druhou, aby nám dal príklad, ako máme žiť“- a pokračuje: „Na kríži nechýba nijaký príklad čností.