Je dôležité si uvedomiť, že modlitba nie je len povinnosť, ale predovšetkým príležitosť na hlboké spojenie s Bohom a na dosiahnutie večnej spásy. Mnoho ľudí nemá presnú a správnu predstavu o modlitbe. Niektorí si myslia, že stačí len recitovať formulky, naučené texty. Je dôležité pochopiť, že modlitba je vnútorná snaha a ochota duše s vierou a láskou obracať sa na Boha. Preto je dôležité pochopiť a uveriť, že modlitba je nutný a jedinečný prostriedok na prežívanie kresťanského života.
Svätá Terézia nám ukazuje, že vnútorná modlitba nie je nič iné, ako dôverný vzťah z Bohom. Umenie modlitby je umením lásky, ako to formuluje aj samotný Osuna. Láska je však možná len ako vzťah medzi osobami alebo medzi človekom a osobným Bohom.
Modlitba sa rodí v skrytosti nás samých, v tom vnútornom mieste, ktoré často duchovní autori nazývajú „srdce". Modliť sa teda nie je u nás niečo vedľajšie, nejaká naša druhoradá a okrajová schopnosť, ale je to najintímnejšie tajomstvo nás samých. Modlitba je rozletom, je úpenlivou prosbou, ktorá ide za hranicu nás samých: niečo, čo sa rodí v intimite našej osoby a uberá sa smerom von, pretože si uvedomuje clivú túžbu po stretnutí. Je dôležité, aby sa meditácie čítali a prežívali pomaly v atmosfére modlitby. Je to jediný spôsob ako dostať svoje srdce bližšie k tomu Máriinmu a Ježišovmu.
Apoštol Peter pri stretnutí s rímskym stotníkom Kornéliom hovorí, že „Boh nenadŕža nikomu, ale v každom národe mu je milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo“ (Sk 10, 34).
Všetci sa modlia. Pre nikoho to však nie je ľahké. Je to cesta modlitby v tichu. Modlitba patrí všetkým: ľuďom každého náboženstva a pravdepodobne aj tým, ktorí žiadne nevyznávajú.
Význam modlitby v rôznych kontextoch
Súčasní autori zvyknú mať na modlitbu dva pohľady. Väčšina dnes dáva dôraz na to, že modlitba je prostriedok, ktorý pomáha zažiť Božiu lásku a ktorý nás s Bohom zjednotí. Sľubujú život pokoja a trvalého odpočinku v Bohu. Často prinášajú svedectvá o tom, ako pravidelne prežívajú Božiu prítomnosť. Iné knihy zas nehľadia na podstatu modlitby ako na vnútorný odpočinok, ale ako na vzývanie Boha, ktorý má priniesť svoje kráľovstvo. Modlitba sa vníma ako zápas, a často, možno zvyčajne, bez jasného pocitu bezprostrednej Božej prítomnosti.
Okrem pohľadu na skutočné modlitby v Biblii by sme mali zvážiť biblickú teológiu modlitby - dôvody v Bohu a našej stvorenej povahe, že ľudské bytosti sú schopné modliť sa. Čítame, že Ježiš Kristus stojí ako náš Prostredník, aby sme my, hoci sami osebe nehodní, mohli odvážne pristúpiť k Božiemu trónu a volať, aby sa naplnili naše potreby (Heb 4:14-16, Heb 7:25). Čítame tiež, že samotný Boh v nás prebýva skrze svojho Ducha (Rim 8:9-11) a pomáha nám modliť sa (Rim 8:26-27), aby sme už teraz skrze vieru mohli hľadieť na Kristovu slávu a rozjímať o nej (2Kor 3:17-18).
Westminsterský kratší katechizmus nám hovorí, že naším cieľom je „naveky oslavovať Boha a tešiť sa z Neho“. V tomto známom výroku sa odráža modlitba kráľovstva aj modlitba spoločenstva. Tieto dve veci - oslava Boha a radosť z Boha - v pozemskom živote nie vždy prebiehajú v rovnakom čase, ale nakoniec musia byť to isté.
Obrázok znázorňuje osobu v modlitbe, symbolizujúc hlboké spojenie s Bohom.
Modlitba ako dialóg a orodovanie
Modlitba kresťana vstupuje do vzťahu s Bohom nežnej tváre, ktorý nechce vzbudzovať nejaký strach ľuďom. Aj keď sa takmer všetci správajú neľútostne, robiac z nenávisti a dobývania veľký motor ľudských dejín, sú tu osoby schopné modliť sa k Bohu s úprimnosťou, schopné písať osud človeka iným spôsobom.
Je to podstatný akt kresťanského života! Modlitba nemôže byť monológ. V dnešnej dobe ľudia sú preťažení prácou, starosťami o rodinu, zábavkami atď. To je veľké nebezpečenstvo aktivizmu a to sa tiež týka aj kňazov a rehoľníkov... Zabúda sa na to, čo má byť podstatné pre veriaceho kresťana. Obidva tieto póly sú potrebné a nerozlučiteľné , vzájomne sa doplňujúce. Modlitbou sa stávame opravdivými Božími deťmi. Jednoduchá modlitba vytryskuje zo srdca a čaká s vierou na Božiu pomoc. Nepotrebuje azda ani napísané príručky.
Na vyslyšanie modlitby je potrebné tiež srdce očistené od hriechov skrze krv spasiteľa Ježiša Krista. Teda účinok modlitby závisí od viery kresťana. Modlitba bez viery nie je účinná. Boh však nie je ľahostajný ani na modlitbu neveriacich. Boh chce: „aby všetci ľudia boli spasení a poznali pravdu“. Ľudia sa modlili a modlia sa v každej civilizácii a kultúre a obracali sa však k rôznym božstvám. Žiaľ také modlitby boli a sú pomýlené dodnes.
Štefan sa modlil pri kameňovaní. „Ježišu prijmi môjho ducha...“ (Sk. Obracať sa v modlitbe na Ježiša vyžaduje uznávať ho za Spasiteľa, Božieho Syna, ktorý je súčasťou Božej moci. V ťažkej situácii môžeme a máme prosiť Boha skrze Ducha svätého. Svätý Pavol v liste Rimanom to zdôrazňuje: „Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba, sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi.“ (Rim 8,26) Duch svätý vie, čo potrebujeme, pozná naše srdce, naše potreby a usmerňuje našu modlitbu do súladu s Božou vôľou.
Inšpirácie z kníh a svätých
Kniha Modlitba, veľký prostriedok spásy, nám môže pomôcť, aby sme dosiahli večnú spásu a všetky milosti, po ktorých túžime od Boha. Je to teologicko - asketické dielo, veľmi osožné pre každého človeka, ktorý túži ísť vo svojom modlitebnom živote ďalej a spoznávať všetky bohatstvá, ktoré môže skrze čas strávený v modlitbe udeľovať Boh.
V prvej časti knihy sa píše o potrebe, hodnote a podmienkach modlitby. V druhej časti sa rozoberá milosť modliť sa, ktorá je daná všetkým, pretože slovami sv. Alfonza Mária de Liguori: "Boh nedáva nikomu rozkaz, ktorý by nemohol splniť".
Kniha Modlitba s mníchmi z vrchu Atos predstavuje učenie ôsmych atoských mníchov, a to cez ich apoftegmy (stručné výroky týkajúce sa večných právd). Kniha Nájdi svoj skrytý poklad nás v krátkych kapitolách každodenne vedie na hlbšiu prechádzku s Pánom.
V knihe O zjednotení s Božou vôľou svätý Alfonz neponúka riešenie ťažkých životných situácii, no prijatie nie našej, ale Bože vôle. Svätí rozprávajú o sebe deťom - v knihe rozpráva 26 svätcov príbehy zo svojho života jednoduchým a zábavným spôsobom. Od svätého Jozefa po svätú Matku Terezu z Kalkaty, každý z nich má nejaké jedinečné príbehy o Bohu a jeho prítomnosti vo svojich životoch.
Sv. Alfonz Mária de Liguori v knihe Vo svetle večnosti veriacich povzbudzuje k uvedomeniu si hriechu a nádeje na večný život. Statočným tónom, ďaleko od klasickej rétoriky a v dostatočnej vzdialenosti od konformizmu času, rozpráva svätý Alfonz o smrti, poslednom súde, pekle ale odhaľuje aj nádej na večné šťastie.
V knihe Cesta lásky autor opisuje rôzne situácie, ktoré nás v živote postretnú (či už ide o hnev, smútok radosť...) a akých chýb sa treba vyvarovať, aby sme prehĺbili lásku, ku ktorej nás vedie náš Boh.
Nasledujúca tabuľka uvádza prehľad kníh a autorov, ktorí sa venujú téme modlitby:
| Kniha | Autor | Téma |
|---|---|---|
| Modlitba, veľký prostriedok spásy | Sv. Alfonz Mária de Liguori | Potreba, hodnota a podmienky modlitby |
| Vo svetle večnosti | Sv. Alfonz Mária de Liguori | Uvedomenie si hriechu a nádeje na večný život |
| Cesta lásky | Sv. Alfonz Mária de Liguori | Rôzne životné situácie a prehĺbenie lásky |
Žalmy 10, 13, 39, 42 - 43 a 88 sú len niekoľkými príkladmi. Žalm 10 začína otázkou, prečo Boh „stojí ďaleko“ a „skrýva sa“ v časoch problémov. Zrazu autor zvolá: „Vstaň, Pane! Zdvihni ruku, Bože. Nezabudni na bezmocných“ (Ž 10:12). Potom sa však zdá, ako keby hovoril rovnako so sebou ako aj s Pánom: „Ale Ty, Bože, vidíš problémy a zármutok. Ty to berieš do rúk… Si pomocník siroty“ (Ž 10:14). Modlitba sa končí tým, že žalmista sa skláňa pred Božím načasovaním a múdrosťou vo všetkých veciach, a predsa stále horlivo volá po spravodlivosti na zemi. Takýto zápas prebieha pri modlitbe, ktorá sa zameriava na kráľovstvo.
Ježiš nám hovorí, aby sme sa modlili neprestajne, dokonca neústupne, aby sme obťažovali Boha dovtedy, kým nám nedá to, čo chceme, prinajmenšom preto, aby sa od nás oslobodil (Mt 7,7-11; Lk 11,5-13; 18,1-8). A vidíme príklad samotného Ježiša, ktorý sa modlí ráno (Mk 1,35), večer (Mt 14,23; Mk 6,46; Jn 6,15), zostáva bdieť počas noci (Lk 6,12) a napomína svojich učeníkov, aby robili to isté, keď im hovorí: „Bdejte a modlite sa, lebo neviete ani dňa, ani hodiny...“ (Mt 24,37-44; Mk 13,35-37; 1 Sol 5,2; Sk 3,3; 16,15; 19,9).
Modlitebný život smrdí? Stručný návod, ako hovoriť s Bohom, nie s Bohom.
Aby sme sa mohli zaoberať témou modlitby, potrebujeme najskôr pochopiť to najzákladnejšie, čo je modlitba, aká je jej definícia. Okrem toho musíme tiež vedieť, čo nie je modlitba, aby sme si nepomýlili pravdu so zdaním. Modlitba sa dá veľmi ľahko zameniť s tým, čo sa nám iba javí ako modlitba a to je nebezpečné. Veď modlitba je životne dôležitá. Modlitbu si zvykneme zamieňať s gestami alebo postupmi, ktoré sú iba súčasťou modlitby. Modlitba nespočíva v slovnom reprodukovaní naučených fráz, hoci by sme ich opakovali mnohokrát. Modlitba nie je len zameraním predstáv na Pána a nejakú udalosť z jeho života. To isté platí o citovom pohnutí alebo dojatí nad nejakou pasážou alebo vetou zo Svätého písma. Toto nie je podstata modlitby.
Katechizmus Katolíckej Cirkvi, často upozorňuje na túto skutočnosť: V modlitebnom zápase musíme čeliť sami v sebe i vo svojom okolí nesprávnym predstavám o modlitbe. Niektorí v nej vidia len psychologický úkon, iní zasa úsilie skoncentrovať sa s cieľom dosiahnuť vyprázdnenie mysle. Sú zasa takí, čo ju redukujú na obradné zvyky alebo slová. Mnohí kresťania považujú modlitbu za nezlučiteľnú so svojou činnosťou; nemajú na ňu čas. Tí, čo hľadajú Boha v modlitbe, sa rýchlo znechutia, lebo nevedia, že modlitba je predovšetkým dielom Ducha Svätého a nie len ich samých. Hovorí sa, že pravdivé je len to, čo sa dá overiť rozumom a vedou. Modlitba je naproti tomu tajomstvom, ktoré presahuje naše vedomie i podvedomie; pri porovnávaní modlitby s materiálnymi hodnotami a s výsledkami práce vychádza modlitba ako činnosť neproduktívna a teda neužitočná.
Modlitba sa zvykne označovať ako protiklad životnej aktivity, ako únik zo sveta, ako útek pred svetom. Kresťanská modlitba však nie je odchodom z dejín ani rozchodom so životom. Modlitba je rozhovor dvoch osôb (Boha a človeka), ktoré sa navzájom milujú. Teda je to rozhovor s Bohom, ale nielen rozhovor. Modlitba je aj stretnutie. A predsa chcem v tejto prednáške vychádzať z definície modlitby ako rozhovoru s Bohom. Prečo to zdôrazňujem? Lebo mnohí sa osobne s Pánom Bohom nikdy nerozprávajú. Už ako deti sme sa naučili naspamäť rôzne modlitby a modlíme sa stále ako malé deti, hoci sme už dospelí ľudia. Nechcem tým poprieť hodnotu modlitieb, ktoré sme sa ako deti naučili, ani hodnotu modlitebnej knižky, ale často to vyzerá tak, ako keby sme v modlitbe stále chceli vychádzať zo šlabikára, ktorý sme ako prváci kedysi potrebovali ako osvedčenú učebnicu. Ale dnes už nie sme prváci, aby sme v ruke stále držali šlabikár modlitby. Boh čaká na naše vlastné slová. On nie je robot, ktorý potrebuje zachytiť určitý správne vyslovený a jednoznačný príkaz. Boh je Otec, ktorý má srdce a chce počuť svoje deti.
Podľa knihy Genezis, ľudia po vyhnaní z raja, prestali s Bohom komunikovať. Adam mal strach z Boha, ktorého svojím hriechom urazil. Až vo 4 kapitole sa dozvedáme, že po vražde Ábela: „Adam opäť poznal svoju ženu a ona porodila syna a dala mu meno Set, hovoriac: „Veď Boh mi nahradil iného potomka namiesto Ábela, ktorého zabil Kain.“ Aj Setovi sa narodil syn a dal mu meno Enos.
Sv. Terézia z Avily hovorí: „Ako to, že sa neviete modliť? Veď je to nie ťažké! Viete sa rozprávať s priateľom? A s dobrým priateľom iste aj dôvernejšie ako s cudzími ľuďmi. A kto vám je bližšie ako Boh? Hovorte mu všetko! Hovorte mu o svojich radostiach, predkladajte mu svoje trápenia, úspechy, pády. Pokora je pravda! Buďte pred ním pokorní, vyzdvihne vás vysoko. Keď budete veľmi pokorní, vyzdvihne vás veľmi vysoko! Ako sa môžete báť Boha, ktorý vás miluje?! Nezabúdajte, že je len jedna blaženosť a to večná! Tak upustíte od mnohých vecí. Vaším želaním nech je vidieť Boha. Vašou obavou - zatratenie!
V Prvej knihe Samuelovej v prvej kapitole môžeme sledovať príbeh Anny, matky Samuelovej. Písmo sv. podáva svedectvo o jej modlitbe. „Po jedle a nápoji v Šíle vstala a išla pred Pána. Veľkňaz Héli sedel v kresle pri verajach Pánovho chrámu. Ona sa v trpkosti svojej duše modlila k Pánovi a horko plakala.“ Zo všetkých, ktorí boli prítomní pri tejto obetnej hostine, sa menovite spomína iba modlitba Anny. Zrejme sa jej modlitba líšila od úradných predpísaných modlitieb, ktoré boli bežné pri obetnej hostine. Písmo sväté hovorí, že sa „v trpkosti svojej duše modlila k Pánovi“. Nesnažila sa o nejakú umelú, i keď možno navonok peknú a slušnú modlitbu. Medzi ňou a Bohom ležala trpkosť jej života a ona chcela práve túto trpkosť v modlitbe preklenúť. Často sa dopúšťame chyby, že nechceme hovoriť s Pánom Bohom o trpkosti, ktorú v sebe nesieme. Chceme vyzerať ako silní, hoci sme slabí. Anna je vo svojej modlitbe veľmi úprimná. Anna sa v trpkosti duše modlila k Pánovi. Čo z toho vyplýva pre nás. Je dôležité, aby naša modlitba bola živená tým, čím žije naše srdce, aby naša modlitba bola úprimná, aby sme Bohu hovorili úprimne, ako a čo prežívame. Svätopisec si ďalej všíma, že Anna pri modlitbe „plakala.“ Nebojme sa vyjadriť v modlitbe svoje city. Nie je ničím zlým, keď sa vyplačeme pred Božou tvárou. Náš Stvoriteľ sa nad nami nepohorší. Ten, ku ktorému sa modlíme, nás miluje a slzy v modlitbe majú zvláštnu moc. Pán sa nedokázal neúčastne dívať na slzy matky z Naimu a vzkriesil jej mŕtveho syna.
Anna svoju modlitbu charakterizuje ako „vyliatie duše“. Tak ako, keď sa obráti pohár hore dnom a vytečie všetko i kal, ktorý sa obyčajne usadzuje na dne. Jej modlitba sa zrodila z veľkého žiaľu, ale zároveň aj z veľkej dôvery voči Bohu.
Definície modlitby podľa svätých:
- Sv. Ján Damascénsky: „Modlitba je pozdvihnutie duše k Bohu alebo prosba k Bohu o prospešné dobrá.“
- Sv. Ján Klimak: „Modlitba je jednota človeka s Bohom.“
- Nový Katechizmus: „Kresťanská modlitba je vzťahom zmluvy medzi Bohom a človekom v Kristovi. Je to činnosť Boha a človeka; vyviera z Ducha Svätého a z nás, je úplne zameraná na Otca, v spojení s ľudskou vôľou Božieho Syna, ktorý sa stal človekom.