Ježiš: Človek alebo Boh? Fakty o Márii a jej význame

Kto je vlastne Panna Mária? Mária je Ježišovou matkou. Je matkou Božieho Syna. Je ženou, ktorú si Boh vybral, aby jeho Syn mohol prísť na tento svet. To znie ako naozaj dôležitá úloha. Napriek tomu ju nie všetci kresťania vnímajú rovnako.

Veľkosť Márie dokážeme chápať, len ak si uvedomíme, kto bol vlastne Ježiš. Ježiš bol Boh!

Ježiš je pre nás centrom, základom, samotnou podstatou nášho života. Mária sa od tohto centra ani na chvíľku nevzdialila. Pohľad na ňu nás stále privádza k Ježišovi a k podstate viery. Máriin život je s vierou v Ježiša organicky spojený.

Ježišov pozemský život sa začal tým, že sa počal z Panny, ktorej meno bolo Mária. Narodil sa jej a spolu s Jozefom ho vychovala. Na tieto životopisné fakty nemôžeme zabudnúť. Ježiš ako Boží Syn určite naplno žil Božie prikázanie ctiť otca i matku. Ježiš miloval Máriu dokonalou láskou. V láske k Márii ho nikdy netromfneme. Keď vnímame dôležitosť Márie, tak ju máme v úcte.

Úcta k Panne Márii v dnešnej dobe

Je v dnešnej dobe ešte úcta k Panne Márii aktuálna? Mária žila život viery. Žila z Božieho slova, ktoré počula z úst archanjela aj vo chvíľach, keď sa jej život komplikoval a vyzeralo to tak, že Boží plán je ohrozený. Napriek všetkým ťažkostiam stále verila Božiemu prísľubu. Jej viera je povzbudením pre našu vieru. A my ako ľudia potrebujeme povzbudenie. Mária je naozajstným svedkom viery. Mária ako mladé dievča povedala „áno“ Božiemu plánu. Povedala „áno“ dobrodružstvu s Bohom.

Mária náš učí pozerať sa na Ježiša jej očami a srdcom. Nik tak dlho na tejto zemi takým priamym spôsobom nekontemploval Ježiša ako ona. Mária bola priamo zapojená do jeho vykupiteľského diela, misijného poslania. Bola tiež impulzom pre prvý Ježišov zázrak. Vidíme ju pod krížom, ale aj v hornej sieni v čase očakávania vyliatia Ducha a vo chvíľach Turíc.

Modlitba a spoločenstvo

Cirkev, to je spoločenstvo. V rámci spoločenstva Cirkvi je určitá skupina už svätých. Modlitba ruženca je výborný prostriedok. Pomôcť môže aj nejaká dobrá kniha. Mňa veľmi povzbudil titul Kto si Mária?

Spomínaš ruženec. Mnohí svätí hovoria o tom, akú veľkú silu má táto jednoduchá modlitba. Modlitba ruženca je ako seriál. Má dvadsať častí a všetky časti sú veľmi dôležité. Ruženec je pozvaním pozerať sa na tajomstvá spásy Máriinými očami. Počul som veľa o génioch, intelektuáloch, pápežoch, ktorých táto modlitba držala pri Bohu. Ruženec v ruke akoby odrážal mariánsky postoj, ktorý vyjadrujú slová: „Boh vzhliadol na poníženosť svojej služobnice/svojho služobníka.“ Je to tiež zbraň proti diablovi. Diabla neporazil Máriin talent, inteligencia, charizmy a strategické uvažovanie. Áno, mnohí svätci na ruženec nedajú dopustiť.

Čo by si však poradil ľuďom, ktorí by sa radi modlili ruženec, ale nevedia si k nemu nájsť cestu. Povedal by som, že sa ho treba začať modliť. Na začiatok stačí jeden desiatok denne - možno vždy iné tajomstvo. Tiež by som im poradil prečítať si o ňom nesmierne krásny a pritom krátky dokument svätého Jána Pavla II. - Rosarium virginis mariae.

Je aj pre teba ruženec niečím špeciálnym? Môj osobný vzťah sa začal doma, keď sme sa, ešte ako malé deti, s mamou modlievali ruženec v posteli. Rád si na to spomínam. Doteraz nerozumiem tomu, ako sa mame podarilo prejsť všetkými piatimi desiatkami s takými malými deťmi. Samozrejme, že môj brat Jožo ako prvý zaspal niekde na začiatku a po ňom ďalší brat Peťo, ja som s mamou zvládol vydržať do konca. Potom som sa ho spolu s miništrantmi často predmodlieval u nás v Kostole sv. Michala v Malom Slavkove. Modlievali sme sa ho aj počas farských pútí do Levoče a na Levočskej hore. No a potom neskôr to šlo akosi spontánnejšie.

Počas Fatimského roka, keď som si znovu čítal posolstvá, som si uvedomil, že Mária pozýva modliť sa ruženec za obrátenie hriešnikov a odvrátenie vojen. To je skrytá a často neobjavená sila ruženca. Mária pozýva, prosí modliť sa ruženec každý deň.

Spomínal si Levočskú horu, ktorá je jedným z mnohých mariánskych miest na Slovensku. V porovnaní s inými krajinami Európy sa dá smelo tvrdiť, že je táto forma modlitby celkom obľúbená. Teraz pôsobíš na Litve.

Litva je poslednou krajinou v Európe, ktorá prijala kresťanstvo - asi päťsto rokov po nás (1387). Litva má vo svojej histórii mariánskej úcty mimoriadnu udalosť. V meste Šiluve sa v roku 1608 zjavila Panna Mária kalvínskym učiteľom viery a niekoľkým deťom. Zjavila sa im na poli, na mieste, kde kedysi stál katolícky kostol. Povedala smutným hlasom: „Tu bol kedysi môj syn uctievaný a teraz sa tu len orie a seje.“ V krátkom čase väčšina veriacich kalvínov prestúpila do Katolíckej cirkvi. Pútnické miesto Šiluva navštívil aj pápež Ján Pavol II. Pútnici prejavujú veľmi vrúcny vzťah k Ježišovej matke. Často používajú rôzne modlitebné gestá pri svojej osobnej modlitbe. Niektoré gestá sú mi ešte cudzie. Snažím sa viac vstúpiť do mentality krajiny. Asi sa aj na našich slovenských pútnických miestach človek stretne s rôznymi prejavmi a formami zbožnosti.

Vždy je podstatné nanovo sa zamýšľať, či ma môj osobný vzťah k Márii vedie čoraz bližšie k Ježišovi. Či mi pomáha čoraz viac Ježiša oslavovať, milovať a slúžiť mu. Rezonujú mi v srdci Máriine slová: „Urobte všetko, čo vám Ježiš povie!“ Beriem tieto slová milujúcej matky veľmi vážne? Pomáha mi Máriin chválospev velebiť Pána, môjho jediného Spasiteľa?

Ľudia v Šiluve v Litve sa zmýšľajú nad Máriinou vetou: Kedysi tu bol uctievaný môj syn… A nad jej túžbou, aby tu bol uctievaný zas. Vedie ma mariánska úcta k zvelebovaniu Boha? Vedie ma k službe Bohu? Ak áno, moja nábožnosť je správna. Mária nikdy nechce byť zvelebovaná ako Boh. Iba Boh je hoden všetkej chvály a veleby. Iba jemu patrí moc, chvála a česť! Márii patrí moja hlboká synovská úcta a láska. Môžem sa to učiť od Ježiša. On ju má veľmi, veľmi rád. Chce, aby sme ju mali radi aj my.

Zjavenia Panny Márie

Mnohé mariánske miesta sa spájajú zo zjaveniami. Prečo sa Mária zjavuje? Vo veľmi vzácnych historických chvíľach sa Mária zjavuje a pripomína nám Ježišove slová. Prijala nás za svoje deti a urobí všetko pre to, aby sme spoznali Ježiša, aby sme sa ním nechali zachrániť. Mnohí prijali jej pozvanie a výzvu k obráteniu. Mária vo svojich zjaveniach nikdy nechce pozornosť pre seba. Je Ježišova učeníčka, jeho misionárka. Chodí po svete a hovorí: „Urobte všetko, čo vám povie môj syn!

Historické pramene o Ježišovi Kristovi

Je všeobecne známe, že Ježiš nezanechal po sebe žiadny písomný odkaz. Jediná správa, ktorá hovorí o tom, že Ježiš niečo písal, sa nachádza vo štvrtom Evanjeliu Jn 8, 6-8, kde sa hovorí o tom, že Ježiš písal do piesku. Ježiš sa teda nachádza v podobnej situácii ako grécky filozof Socrates, o ktorého učení sa dozvedáme od jeho nasledovníkov. Ak sa chceme dozvedieť kto bol Ježiš Kristus a aké je jeho učenie, musíme hľadať informácie o ňom v rôznych iných prameňoch, ktoré nám umožnia poznať jeho históriu.

Tieto písomné zdroje môžeme rozdeliť do troch základných skupín: pohanské, židovské a kresťanské.

Pohanské pramene

Pohanské pramene - nie je ich veľa a je v nich málo informácií. Tento fakt sa dá vysvetliť aj tým, že rímskych historikov len veľmi málo zaujímalo čo sa deje niekde vo vzdialenej Palestíne. Problémy, ktoré tam boli, sa im zdali druhoradé. Tri pohanské zmienky, ktoré pochádzajú zo začiatku prvého storočia: najstaršia z nich je z roku 112 a jej autorom je Plíniu Mladší, ktorý bol vyslancom rímskeho cisára v Bitínii. V jednom svojom liste adresovanom cisárovi Trajánovi ho informuje o existencii kresťanov a o problémoch súvisiacich s ich prenasledovaním: "Opýtal som sa ich, či sú kresťania, a ak to priznali, opakoval som otázku druhý i tretí krát s varovaním, že ich očakáva trest. Ak vytrvajú prikážem odviesť ich na popravu, pretože nech je povaha ich priestupku akákoľvek, som presvedčený, že ich neústupčivosť a ich neotrasiteľná tvrdohlavosť nesmie ostať nepotrestaná...Tiež vyhlásili, že ich vina, alebo priestupok nepresiahla toto: V pevne stanovený deň sa pravidelne stretali pred úsvitom, aby spoločne spievali na počesť Kristovi ako Bohu, a tiež aby sa zaviazali prísahou bez akéhokoľvek zlého zámeru zdržovať sa krádeží, prepadávaní a smilstva...

Ďalšia zmienka pochádza z roku 116 od rímskeho historika Tacita, ktorý hovorí o kresťanoch v súvislosti s požiarom Ríma, ktorý založil cisár Nero a zmieňuje sa o poprave Ježiša Krista počas pôsobenia rímskeho miestodržiteľa Poncia Piláta:"Nero zvalil vinu na skupinu, ľuďmi nazývanú kresťania, ktorá bola pre svoje ohavnosti nenávidená, a nariadil pre ňu to najhoršie mučenie.Kristus, od ktorého odvodzujú svoje meno, pretrpel ten najmimoriadnejší trest počas vlády Tibéria rukami jedného z našich prokurátorov Pontského Piláta a tá najhoršia povera, hoci na chvíľku potlačená, znovu prepukla nielen v Judei, v pôvodnom zdroji nákazy, ale dokonca aj v Ríme...

Židovské pramene

Židovské pramene - je známe svedectvo Jozefa Flávia, židovského historika z prvého storočia, ktorý sa trikrát zmieňuje vo svojich spisoch o Ježišovi Kristovi. Prvá zmienka je najzaujímavejšia, ale zároveň aj najdiskutovanejšia. Autor v nej hovorí o Ježišovi ako o "múdrom človekovi", "ak ho vôbec možno nazvať človekom" a ako o tom, ktorého Pilát odsúdil na smrť:"Asi v tom čase žil Ježiš, múdry človek, ak ho naozaj možno nazvať človekom. Pretože to bol niekto, kto konal prekvapujúce divy a bol učiteľom ľudí, ,ktorí majú radi pravdu. Získal si mnoho Židov a mnoho Grékov. On bol Kristus.Keď ho Pilát potom, ako si vypočul obvinenia od ľudí najvyššie postavených medzi nami, odsúdil na ukrižovanie, tí ktorí ho mali milovať na prvom mieste, mu neprejavili svoju náklonnosť. Na tretí deň sa im zjavil znovu navrátený do života, pretože Boží proroci to o ňom predpovedali spolu s inými úžasnými vecami. A spoločenstvo kresťanov, ktorí sa tak nazývajú po ňom, až do dnešného dňa nevymizlo."

Existuje však podozrenie, že toto svedectvo bolo aspoň čiastočne, ak nie úplne poznačené zásahom kresťanských komentárov Fláviových rukopisov. Zdá sa dosť nepravdepodobné, že úprimne veriaci židovský autor uznáva Ježiša ako Krista. Nie je toho veľa čo ponúkajú mimobiblické správy o Ježišovi Kristovi. Ich nedostatkom je aj to, že sú neskoršieho dáta a je ich dosť málo. Napriek tomu sú však veľmi cennou informáciou, lebo potvrdzujú aspoň niektoré fakty známe z Evanjelií:

• Ježiš Kristus naozaj existoval, žil v Palestíne;
• okolo r. 30 po Kr., za vlády cisára Tibéria, za Poncia Piláta, zomrel v Jeruzaleme ukrižovaním;
• mal nasledovníkov, ktorí ho pokladali za "Krista", zákonodarcu a zakladateľa nového spôsobu života

Kresťanské pramene

Kresťanské pramene - je tu potrebné rozlíšiť Nový zákon od iných spisov. Nový zákon je najdôležitejším prameňom o Ježišovi Kristovi. Skladá sa zo štyroch Evanjelií, zo Skutov apoštolov, z Pavlových listov, z niekoľkých listov, ktoré pripisujeme iným apoštolom (Jakub, Peter, Ján a Júda) a zo Zjavenia apoštola Jána. Tieto spisy sú kanonická, teda inšpirované a Cirkev ich uznáva ako "normu" pre vieru. Ich redakcia sa datuje asi do rokov 50 - 90 po Kr. a niektoré listy boli napísané aj neskôr.

Okrem kanonických spisov existujú aj početné texty, ktoré z rôznych dôvodov neboli zaradené do kánonu Cirkvi. Tieto spisy nazývame apokryfy, teda skryté, nie autentické. Svojim obsahom a formou sa síce podobajú kanonickým spisom, ale neboli zaradené do kánonu. Medzi tieto dokumenty patria napríklad apokryfné evanjeliá (evanjelium podľa sv. Petra, sv. Pavla a sv. Na jednej strane tieto spisy obsahujú špekulatívne interpretácie Sv. písma a rôzne legendy, v ktorých sa ich autori snažia vyplniť "medzery", ktoré sú v Evanjeliách (Ježiš mnohokrát vystupuje ako malý chlapec, ktorý dokáže robiť zázraky). Ak ich však vieme rozumne použiť, môžu ponúknuť veľmi zaujímavé a cenné historické informácie.

Ježiš, človek svojej doby

Kto je Ježiš Kristus? Keďže nám nezanechal o sebe žiadnu písomnú správu, musíme siahnuť po štyroch evanjeliách, ktoré nám ponúkajú rozdielne pohľady na Ježiša a dávajú možnosť dopracovať sa k niektorým základným rysom tejto historickej osobnosti. Evanjelisti opisujú Ježiša ako človeka, ktorý je pevne zakorenený vo svojom kultúrnom prostredí.

Ježišov pôvod

Ježišov pôvod: Ježiš (nazývaný Ješua, čo v aramejčine znamená "Jahve zachraňuje", alebo "Jahve je spása") bol skutočný Žid, či už z hľadiska fyzického, alebo podľa reči. Jeho matka bola Mária (po hebrejsky Miriam) a jeho adoptívny otec Jozef, ktorý bol tesárom z Nazaretu, pochádzajúci z Dávidovho rodu. Ježiš sa narodil v Betleheme blízko Jeruzalema, vďaka sčítaniu ľudu. Svoje detstvo prežil v Nazarete, v malej bezvýznamnej dedinke ležiacej na galilejských pahorkoch.

Nazaret tvorilo niekoľko rodín. Celkove sa počet obyvateľov odhaduje asi na 150 ľudí. Bývali v malých domčekoch postavených pred vchodom do jaskyne, ktoré sa používali na uskladnenie vína, oleja, olív a obilia. Žili veľmi skromný, jednoduchý život, pestovali jačmeň, pšenicu, hrozno a chovali kozy. Každú sobotu sa modlievali v malej dedinskej synagóge.

Zemepisné a kultúrne usporiadanie Palestíny

Krajina, v ktorej Ježiš žil je Palestína. Za jeho čias zahrňovala tri kraje: Galileu, Samáriu a Judeu.

1. Galilea sa nachádza na severe krajiny. Je to kraj s horským masívom, s úrodným údolím a s nádherným Tiberiadským jazerom. Zdá sa, že Ježiš poznal dobre túto zem, jej dedinky Nazaret, Naim, Kánu a malé mestečká okolo jazera - Kafarnaum, Betsaidu, Korozain. Galilea bola charakteristická tým, že bola otvorená rôznym prúdom. Žilo tam veľa obyvateľov nežidovského pôvodu a hovorilo sa tu ľudovou gréčtinou. Dá sa preto povedať, že aj Ježiš hovoril trochu grécky, aj keď jeho materinský jazyk bol akýsi galilejský tvar aramejšiny. Čo sa týkalo galilejského judaizmu bol trochu odlišný od júdskeho judaizmu. Hlavne, čo sa týka Mojžišovho zákona, ktorý síce bol uznávaný, ale nemal tu taký istý význam ako na juhu. To isté platí aj o Jeruzalemskom chráme. Zároveň tu bolo cítiť menší vplyv kňazského a farizejského prostredia Jeruzalema. Galilejský človek však v Júdsku nebol uznávaný. Ježišovo učenie bolo určite ovplyvnené týmto kultúrnym prostredím.
2. Samária svojimi zaoblenými pahorkami a úrodným údolím vytvára postupný prechod medzi zelenou Galileou a neúrodnou Judeou. Väčšina obyvateľov Samárie bola po dobití krajiny Asýrčanmi odvedená do zajatia a na ich miesto boli presídlení asýrski kolonisti, ktorí sa zmiešali s pozostalým izraelský obyvateľstvom. Tak vznikla nová etnická skupina - Samaritáni. Títo sa postupne úplne oddelili od Židov, utvorili si osobitné náboženské spoločenstvo s vlastným kultom a zachovávali iba staré tradície. Na vrchu Gerazim si postavili chrám a z Písma uznávali iba Tóru.
3. Judea sa nachádza na juhu krajiny. V porovnaní so zelenou Galileou pôsobí veľmi stroho. Hlavným mestom Judey bol Jeruzalem - sväté mesto, kde bol postavený chrám. Počet obyvateľov Jeruzalema bol asi 30 tisíc, ale mesto muselo prijímať aj dvakrát toľko návštevníkov v období sviatkov. V tom čase sem prichádzal aj rímsky prefekt, aby dohliadal na poriadok v meste a aby potlačil prípadné vzbury. Na juhu od Jeruzalema sa nachádza mesto Betlehem, kde sa v malej jaskyni narodil Ježiš. Smerom na východ sa zase nachádza mesto Jericho, ktoré patrí k najstarším mestám sveta. Neďaleko je Mŕtve more, do ktorého sa vlieva rieka Jordán.

Politické usporiadanie Palestíny

Politické usporiadanie Palestíny: Za čias Ježiša Krista tvorila Palestína súčasť rímskej ríže. V čase Ježišovho narodenia, asi r. 6-7 pred Kr., za vlády cisára Augusta, vládol v Palestíne Herodes Veľký, ktorý mal povesť zbohatlíka s krvavými rukami. Hovorí sa, že proti nepriateľom vystupoval mečom a jedom. Istý Herodesov súčasník ho charakterizoval takto: "Herodes si privlastnil trón ako líška, vládol ako tiger a zomrel ako pes." Snažil sa získať si priazeň židovského národa, ale čo bolo ešte dôležitejšie - priazeň rímskych mocnárov. Vedel, že jeruzalemský chrám je náboženským, ale aj národným strediskom krajiny, preto ho dal rozšíriť a čo najnádhernejšie vyzdobiť. Lenže súčasne staval tiež chrámy pre rímskych bohov, divadlá pre rímske hry a závodiská pre rímske preteky, aby sa zapáčil Rimanom. Herodes bol veľkým podporovateľom helenistickej kultúry: dal vybudovať viaceré mestá (Cézarea, Samária) a pevnosti (Machérus, Masadu, Hródion).

Jeruzalemský chrám

Jeruzalemský chrám bol centrom náboženského, politického ale aj ekonomického diania. Rozkladal sa na ploche asi 300x500 metrov. Bol obkolesený mramorovým stĺporadím, za ktorým sa nachádzalo veľké nádvorie, do ktorého mali prístup aj pohania. Toto nádvorie bolo oddelené od ostatného priestoru zábradlím, ktoré ľudia nežidovského pôvodu pod hrozbou trestu smrti nesmeli prekročiť. Ďalej nasledovalo nádvorie žien, potom nádvorie mužov a nakoniec nádvorie kňazov. Uprostred sa nachádzala svätyňa a jej súčasťou bola aj Svätyňa svätých. Táto pre Židov predstavovala miesto prítomnosti Boha. Bola oddelená od ostatného priestoru chrámovou oponou. Niekedy sa tu nachádzala archa zmluvy. Do tejto miestnosti mohol vstúpiť jedine Veľkňaz, aj to iba raz do roka v Deň zmierenia.

Synagóga

Synagóga: Toto slovo pochádza z gréčtiny a znamená predovšetkým zhromaždenie veriacich. Neskôr sa začalo používať aj na označenie domu, v ktorom sa židovská komunita stretávala na štúdium Biblie a na modlitby. Synagóga bola miestom, kde sa formovala viera a ľudová zbožnosť.

Náboženské skupiny

Náboženské skupiny: V čase Ježiša Krista sa židovské náboženstvo delilo na mnoho prúdov, ktoré súčasne predstavovali politické aj sociálne hnutie.

• Farizeji: v hebrejčine a v aramejčine toto slovo znamená oddelený. Z evanjelií sa dozvedáme, že Ježiš mal často do činenia s touto náboženskou skupinou. Jedná sa o skupinu, pochádzajúcu zo strednej vrstvy, ktorá mala za Ježišových čias najväčší vplyv na náboženské zmýšľanie židovského ľudu. Týmto sa považovali za "oddelených" od obyčajného ľudu, čiže za "čistých" a svätých Izraela. Vyhýbali sa ľuďom, ktorí Zákon nepoznali, alebo ho nedodržiavali. Farizeji netrpezlivo očakávali príchod Božieho kráľovstva a Mesiáša a tvrdili, že aj podrobné skúmanie Zákona môže urýchliť jeho príchod. Ježiš na nich útočil hlavne kvôli formalizmu ich náboženského jednania, duchovnej pýche a pokrytectvu u niektorých. Kritizoval ich aj preto, že často dávali prednosť vedľajšiemu pred podstatným.
• Zákonníci: boli to odborníci na písaný aj ústny zákon. Ich úlohou bolo šíriť ho a vykladať. Vyučovali Mojžišov zákon a tradíciu predkov a dodávali k nemu vlastný výklad. A pretože Boží zákon riadil všetky oblasti života, mali právo rozhodovať nielen o otázkach teologických, ale aj o otázkach právnych (napr. čo všetko obsahoval zákaz pracovať v sobotu). Vstupu do ich spoločenstva predchádzala dlhá študijná príprava pod vedením niektorého významného učiteľa, ktorý ho uvádzal do tajomstiev vedy o Bohu, o stvorení, o konci časov. Ako 40-ročného ho ustanovili za zákonníka a mal právo volať sa mudrcom, učencom zákona, alebo majstrom - rabbi. Ježiš však dobre poznal ich slabosti a často im vytýkal, že nútia ľudí dodržiavať ťažké zákony, ktoré sami obchádzajú.
• Saduceji: bola to konzervatívna atristokratická skupina. Bolo ich pomerne málo, ale ich vrstva bola mocná. Skladala sa z kňazskej aristokracie a z bohatých vzdelaných jeruzalemských šľachticov. Z ich radov pochádzal aj veľkňaz. V spoločnosti mali dobré postavenie, s ľuďmi udržiavali minimálny kontakt. Boli konzervatívni v otázkach náboženských aj v politike. Odmietali ústnu tradíciu, ktorá bola veľmi vzácna farizejom, a preto boli s nimi v spore hlavne v otázke vzkriesenia. Ich vplyv bol obmedzený hlavne na chrám a na kult. Vôbec nesympatizovali s Ježišom, ktorého považovali za revolučného rabína, ktorý by im mohol spôsobiť nepríjemnosti s Rímom.
• Eséni: bola to neskoršia judaistická sekta, ktorá vznikla okolo roku 150 pred Kr. Pod vedením istého kňaza sa niektorí horliví Židia oddelili od svojich skazených náboženských vodcov a utiahli sa na púšť neďaleko Mŕtveho mora, kde žili v spoločenstve. Bolo ich okolo 4000 rozdelených do niekoľkých kláštorov, z ktorých najznámejší sa nachádzal v Qumráne, a ktorého veľmi vzácne rukopisy boli objavené roku 1947. Eséni veľmi dôkladne dodržiavali židovský zákon a veľký dôraz kládli na obradnú čistotu. Ježiš sa o nich nikdy nezmieňuje a nevieme či ich poznal, ale je možné, že Ján Krstiteľ vyhľadával ich kláštory ako miesto stíšenia sa.
• Zelóti: boli to prívrženci židovského náboženského revolučného hnutia, ktoré bolo charakteristické nacionalizmom. Ich snom bolo navrátiť Izraelu slobodu a obnoviť v krajine prvenstvo Jahveho. Ich nenávisť voči Rimanom, inšpirovaná veľkou horlivosťou za zákon, im prinášala sympatie palestínskeho obyvateľstva. Stúpenci tohto hnutia sa usilovali so zbraňou v ruke urýchliť príchod Mesiáša. Ježiš nezodpovedal ich ideálu Mesiáša, ktorého videli ako politického osloboditeľa. On sa usiloval o nastolenie Božieho kráľovstva bez akéhokoľvek násilia. Sklamaný ľud ho preto opustí a volí si radšej buriča Barabáša.

Život a učenie Ježiša Krista

Ježiš ohlasuje Božie kráľovstvo

Hlavným poslaním Ježiša Krista počas jeho pozemského života bolo ohlasovanie príchodu Božieho kráľovstva: "Naplnil sa čas, priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte Evanjeliu." Téma Božieho kráľovstva nebola úplne nová, ohlasovali ho už proroci v Starom zákone a hovorí o ňom aj Ján Krstiteľ. Božie kráľovstvo bolo pre nich niečo budúce, čo je spojené s Božím súdom a s nastolením Božej spravodlivosti. Ježišovo chápanie Božieho kráľovstva je však nové a originálne.

tags: #jezis #clovek #alebo #boh