Toto príslovie hovorí, že nemali by sme sa k iným ľuďom správať inak, ako nechceme, aby sa oni správali k nám. Medzi mnohými ľuďmi, v mnohých krajinách a po dlhé roky existovali varianty takzvaného „Zlatého pravidla“.
Zdroj: Wikimedia Commons
Verzia „Zlatého pravidla“ sa dá použiť aj ako test. Keď niekoho presvedčíte, aby ho používal, dotyčný môže získať predstavu o tom, čo je skutočne škodlivý skutok. Dáva nám odpoveď na otázku, čo je to ublíženie. Filozofická otázka ohľadom zlého konania či debata o tom, čo je zlé, sa dá okamžite zodpovedať v osobnej rovine: chceli by ste, aby sa to stalo vám? Nie? Potom to musí byť škodlivý skutok a z hľadiska spoločnosti nesprávne konanie. Toto môže prebudiť sociálne vedomie.
Šťastie a radosť zo života sa vytratia. Ak človek ruinuje život niekoho druhého, môže zruinovať svoj vlastný. Spoločnosť na to reaguje - väzenia a blázince sú plné ľudí, ktorí ublížili svojim druhom. Ale existujú aj iné tresty: či človeka chytia alebo nie, škodlivé skutky voči druhým, predovšetkým, ak sú skryté, môžu u neho viesť k vážnym zmenám v jeho postoji k ostatným i k sebe samému a všetky tieto zmeny sú nešťastné.
Vzájomná pomoc a podpora
Pre mňa je vzájomná pomoc niečo, čo môže robiť každý skúsenejší rodič či odborník z praxe. Odovzdať to, čo mu bolo dané. Zdieľajte svoje myšlienky, stretnite sa s rodinami.... podporte sa navzájom.
Pretože iba my, rodičia nepočujúcich detí, či inak výnimočných detí, vieme naozaj precítiť, čo asi cíti druhý rodič inak výnimočného dieťatka asi zažíva. Keď budeme vidieť mapu rodičov, vieme vidieť, kde je vás viac spolu. A potom verím, že sa medzi vami nájdu rodičia, ktorí by sa tiež radi stretávali, tak ako sa to robí tu v BA. A opäť príde ku krásnemu spojeniu, ako je to aj tu v Bratislave s Františkánmi.
Bez nich by mnoho našich akcií pre nepočujúce deti nejestvovalo. Ste RODIČIA- nepočujcúcich detí?- napíšte si na papier, čo vám chýba- kde cítite, že by sa malo niečo zmeniť- čo vám pomohlo?- čo naopak nie?- čo by ste chceli, aby už rodičia, čo prídu po vás nemuseli riešiť?- čo aktuálne riešite- teší vás, trápi vás?- kde vidíte možnosť, že by ste mohli aj vy pomôcť?
Si NEPOČUJÚCE DIEŤA?- napíš nám niečo o sebe :)- čo aktuálne riešiš?- je niečo čo by si chcel zmeniť? Si ŠTUDENT či iný ODBORNÍK v obore? či chceš byť naším PRIATEĽOM a pomáhať nám s vecami, ktoré robíme?- daj nám o sebe vedieť a napíš nám, v čom si dobrý, čo robíš, s čím by si chcel pomôcť - respektíve pomáhaš.
Chcel by si nám dobrovoľnícky pomôcť meniť svet a vytvoriť krajšiu budúcnosť pre nepočujúce deti na Slovensku? Ste DOKTOR, odborník v praxi, ktorý sa venuje nepočujúcim deťom?- ozvite sa nám a začnime spoločne hľadať možnosti ako zlepšiť starostlivosť o nepočujúce deti na Slovensku. Verím, že sa to dá.
Ste ORL odborník, možno foniater žijúci v zahraničí, či tu v SR a uvažujete či sa vrátiť a venovať sa nepočujúcim deťom? Určite to má význam! Pretože tieto deti majú pred sebou krásny potenciál. Verím, že spolu vytvoríme krásne veci.
Dôvera a čestnosť v podnikaní
Oslovovanie nových zákazníkov je v princípe veľmi jednoduchá vec. Zakaždým, keď sa stretnete s niekým, koho ste predtým nikdy v živote nevideli, by ste si mali uvedomiť, že pre vaše vlastné dobro by ste sa mali zaujímať o človeka, ktorý pred vami stojí.
Keď sa zaujímate, dívate sa okolo seba, kladiete otázky, ste zvedavý a chcete zistiť, čo sa okolo vás deje. To všetko sú dobré vlastnosti, ktoré vám pomôžu na ceste k úspechu. Okrem vášho záujmu je dôležité dobre sledovať aj záujem druhej osoby.
Prácou predajcu nie je diktovať klientovi, čo má chcieť. Na druhej strane, jeho prácou je dokonale zistiť, čo klient potrebuje. Pokiaľ budete myslieť iba na svoju províziu, predaj sa vám skomplikuje. Preto platí, že najlepší predajcovia hovoria málo, ale pýtajú sa veľa. Ich úprimná zvedavosť odráža ich záujem a umožňuje im vyhrať.
Slabí predajcovia budú iba rozprávať v nádeji, že sa klientovi zapáči to, čo hovoria. No vystúpenia takýchto „expertov“ dokážu nejedného zákazníka uspať. Nenechajte sa preto opantať vlastnými slovami!
Ak sa človek nemôže spoľahnúť na ľudí vo svojom okolí, je sám v ohrození. Ak ho ľudia, s ktorými počíta, nechajú v štichu, môže to rozhádzať jeho život a dokonca ohroziť jeho prežitie. Vzájomná dôvera je najpevnejším stavebným kameňom v medziľudských vzťahoch. Bez nej spadne celá stavba. Dôveryhodnosť sa cení vysoko. Ak ju človek má, je považovaný za cenného. Ak ju stratil, môže byť považovaný za bezcenného.
Človek by mal priviesť ľudí vo svojom okolí k tomu, aby preukázali svoju dôveryhodnosť a zaslúžili si ju. Stanú sa oveľa cennejšími pre samých seba i pre ostatných.
Dodržujte slovo
Keď človek niekoho o niečom uistí, zaprisahá sa, alebo niekomu niečo sľúbi, musí to splniť. Keď človek povie, že niečo urobí, mal by to urobiť. Keď povie, že niečo neurobí, tak by to robiť nemal.
Úcta, ktorú voči vám niekto prechováva, je založená z veľkej časti na tom, či dodržiavate alebo nedodržiavate svoje slovo. Napríklad aj samotní rodičia by boli prekvapení, ako veľmi klesnú v očiach svojich detí, keď nedodržia sľub.
Ľudia, ktorí dodržujú svoje slovo, sa tešia dôvere a sú obdivovaní. Ľudia, ktorí tak nerobia, sú považovaní za smeti. Tí, čo často nedodržujú svoje slovo, nikdy nedostanú druhú šancu.
Neexistuje istejšia cesta, ako samého seba poslať do vyhnanstva- preč od svojich druhov - než nedodržovať sľuby, ktoré ste raz dali. Človek by nikdy nemal druhému dovoliť, aby ľahkovážne niečo sľúbil. A mal by tiež trvať na tom, aby bol daný sľub dodržaný. Život človeka sa môže stať veľmi rozháraným, keď sa bude snažiť spájať s ľuďmi, ktorí nedodržujú svoje sľuby.
Príklad Kamila Hubinského
Začnime s Kamilom Hubinským, ktorý je konateľom firmy Supra technology. Hneď, keď začne hovoriť, spomenie, že firmu zakladali spolu štyria, ale zvyšní traja sú v teréne. Aj on mohol prísť len na chvíľu.
Predtým, než sa dal s kolegami na podnikanie, robili všetci štyria vo veľkej firme. Mali sa vcelku dobre, ale niečo im tam chýbalo. „Robili sme vo firme, ktorá fungovala na podobnej báze, ako fungujeme dnes my. Ani neviem, ako to povedať, možno montážno-servisno-zabezpečovacia firma. Robíme, čo klienti potrebujú. Podobne to bolo aj v predchádzajúcej firme, ale bolo tam čosi… že držte sa tu, ale vyššie neorganizujte nič. Ale my sme chceli ísť vyššie!“ spomína na obdobie bývalého zamestnania.
Zrelo to v nich dlhšie, až sa jedného dňa vyhrotili viaceré konfliktné situácie s vedením firmy a už reálne začali rozmýšľať nad inou cestou. „Jeden večer po práci sme si ja a traja moji spoločníci v Supra technology na to v pokoji sadli, prebrali si možnosti, schopnosti, jednoducho celú situáciu a všeobecne myšlienku, či neurobíme vlastnú spoločnú firmu. Ja som mal kontakty a 30-ročné skúsenosti, oni sú mladí 30-roční ľudia, ktorí vedeli veci robiť a chceli napredovať. Každý sme do toho išli s inou motiváciou.
Výhodou bolo, že každý z nás je vyučený a zameraný na inú oblasť, všetci pritom máme už dosť skúseností a vieme o sebe všetko, hlavne sa na seba navzájom spoľahnúť a dopĺňať sa. Zákazníkom by sme vedeli hneď od začiatku ponúknuť komplexné služby vo veľa oblastiach. Tak sme do toho šli,“ opisuje začiatky podnikania. No hneď dodáva, že peniaze vôbec neboli motivácia: „Ak idete do podnikania s cieľom zarobiť veľa peňazí, tak to rovno zabaľte hneď na začiatku. To nás nehnalo dopredu. My sme chceli cítiť slobodu, že si môžeme sami stáť za tým, čo a hlavne ako spravíme, že sa sami rozhodujeme, ako najlepšie vieme, a môžeme rásť, kam chceme. A ešte niečo - hľadali sme čosi vyššie, čo nás bude napĺňať.
S rozbehom dnes už úspešného biznisu im pomohla aj Slovenská sporiteľňa. „Pomohla nám s preklenutím obdobia dlhých termínov splatností faktúr u niektorých zákazníkov. A ako je to s tou slobodou v praxi? Vraj očakávania sa im naplnili: „Sloboda je neskutočná vec. Už sme v situácii, keď si môžeme vyberať zákazníkov. Keď napríklad niečo nie je práve náš vyhradený technický obor, naše zameranie, poviem - ospravedlňujem sa, toto neberieme. To si v zamestnaní nemôžete dovoliť, o chvíľu by ste museli ísť preč. A zákazníci už aj sami začínajú po rôznych skúsenostiach prichádzať na výhodu systému prevahy kvality nad kvantitou, čo nám robí zároveň medzi odborníkmi dobrú reklamu a posúva nás vpred.
Aj vy rozmýšľate o vlastnom podnikaní alebo veľmi krátko podnikáte v oblasti, ktorej rozumiete?
Osobný príklad a zamyslenie
Zase začnem Dušanom Tittelom, s ktorým som dlhé roky spolupracoval, je to podľa mňa veľmi dobrý človek. A keď sa potom, keď zahlasuješ za odvolanie Miša Šipoša a keď sa s ním budeš rozprávať, tak mu povedz, Miško, ja som to nechcel, vieš, no tak ale musel som. Nerob druhým to, čo nechceš, aby robili oni tebe.
Pastiersky prístup
Keďže som mentorom a učiteľom mnohým vedúcim rôznych zborov, často sa u nich stretávam s istým problémom. V prvom rade, nevedú svoje „stádo" a nežijú medzi „ovečkami". V prvom liste Petra 5:2-4 sa píše: „Paste Božie stádo, ktoré je u vás… buďte vzorom stádu." Pri stretnutí sa vedúcich vždy opýtam: „Žijete tak, aby ste boli príkladom a ľudia vás nasledovali?"
Inými slovami, je váš život viditeľný, prístupný a nasledovateľný pre iných? Je váš život viditeľný a prístupný ľuďom, ktorí žijú vo vašej blízkosti? Môžu sa ľudia učiť z vášho príkladu manželstva, rodičovstva, z vášho vzťahu k susedom? Ježiš žil medzi svojimi nasledovníkmi a tí videli, dotkli sa a počuli Slovo, ktoré sa stalo telom.
Pavol Efezským písal, že žil medzi nimi, a oni videli jeho príklad. Tí, ktorí vidia tvoj život, pýtajú sa ťa pravidelne: „Nerozumieme, čo je na tom také zvláštne. Prečo by ťa niekto pozýval rečniť? Ak sprístupníš svoj život, pomôžeš ostatným žiť ten ich. Ako všetci ostatní, aj my poznáme pokušenie. Vidíme výzvy. Padáme.
Nanešťastie, mnoho pastorov strávi svoj život v kancelárii. Ľudí vidia na zhromaždeniach, stretnutiach so spolupracovníkmi a voľný čas strávia najmä so svojou rodinou. Príliš veľa pastorov nežije život tak, ako ho sami kážu. Sami sebe dali výnimku. Čo tvoj zbor očakáva od členov?
Nespočetne veľakrát som sa zhováral s pastormi, ktorí od svojho zhromaždenia očakávali, že sa budú stretávať aj v malých skupinkách alebo sa budú zúčastňovať misií, pričom oni sami to nerobili. Alebo si myslia, že pracovné stretnutia v rámci zboru alebo stretnutia starších sa rovnajú menším skupinkám. Naozaj? Ak si toto naozaj myslíš, prosím, daj aj svojim ľuďom slobodu brať ich porady v práci ako stretnutia takýchto menších skupiniek.
Alebo uvoľni členov len na stretnutia, kde budú len s tými, na ktorých im záleží. Zabudni na to, aby sa snažili dosiahnuť „nemilovaných", zlomených, potrebujúcich milosť. Nanešťastie sa práve toto deje najviac, keďže ľudia nemajú aký iný príklad nasledovať, len ten, ktorý im ako ich vedúci sami dávate.
Po tretie, často sa stretávam aj s tým, ako starší zboru padajú a nežijú podľa Biblie, napríklad tak ako sa to píše v Prvom liste Timoteovi 3:1-7 a v Liste Títovi 1:7-9. Nie je to tak že by všetci nedodržiavali všetko, no určité veci sa opakujú. Pohostinnosť znamená vytvoriť si miesto vo svojom srdci aj pre cudzích. Kresťania si často myslia, že pohostinnosť je, keď sa stretnú pri jedle na vlastnom zhromaždení.
Lepším príkladom nám je to, čo pre nás urobil Boh v Ježišovi Kristovi. V srdci mal miesto aj pre nepriateľov, stali sa členmi jeho rodiny tým, že Ježiš bol považovaný za zločinca a nepriateľa na kríži. Ponúkol nám svoj domov, bral nás ako rodinu a dal nám prístup ku všetkému, čo vlastnil, urobil nás vlastne spoludedičmi v Kristovi. Príliš často sa stretávam s tým, že pastori v tomto poľavujú. Zdôrazňujú, že ich domovy sú ich útočiskom a zabúdajú, že ich útočiskom je Ježiš.
Naše domovy sú, čo sa služby týka, na prvom mieste, a to aj podľa Písma. Nebyť milovníkom peňazí sa dá preformulovať, ako nerobiť službu len pre výplatu. Často sa pýtam pastorov: „Robili by ste to, čo robíte, aj keby vám za to neplatili?" Mnohí by nerobili. Vidia to skôr ako svoju kariéru a nie povolanie. Prosím, nezabudnite na milosť Božiu, ktorú vám preukázal práve tým, že vám zveril svoje ovečky, aby ste sa o nich starali najlepšie, ako viete.
Ak už aj tvoj vlastný zbor verí, že službu robíš, lebo si platený, dávaš zhromaždeniu pocit, že službu môžu robiť len platení zamestnanci. Toto vedie k tomu, že málo z vás slúži Bohu a ostatní sa len prizerajú, ako to robia „profesionáli". Taktiež to vedie k tomu, že pastor vníma tých 40 - 50 hodín týždenne ako prácu a zvyšok je jeho osobný čas.
Problém, ktorý tu vzniká je, že mnoho pastorov káže ľuďom konať službu aj po skončení ich pracovného času, no sami to robiť nemienia. Aké pokrytectvo! Posledné, čo chcem povedať, je: mať dobrú reputáciu aj mimo zbor znamená, že vo vašom živote sú aj neveriaci, ktorí vás nazývajú svojím priateľom. Pozývajú vás na svoje akcie, zavolajú, keď potrebujú a jednoducho vás vpúšťajú do ich sveta. Nie ste pre nich len priateľom, zároveň vás rešpektujú.
Pred pár rokmi som bol na večierku u mojej susedy. Viedol som s ňou veľmi priamu konverzáciu o tom, že posledný súd naozaj prichádza. Nasledujúci deň som zaklopal na jej dvere a opýtal sa, či je všetko v poriadku. Spýtala sa, čo tým myslím. Pripomenul som jej našu konverzáciu zo včerajška a že mám strach, či to neublížilo nášmu priateľstvu. Odpovedala: „Jeff, si môj priateľ. Viem, že ma máš rád a očakávam, že mi budeš rozprávať o Ježišovi. To je to, v čo veríš. Na naše priateľstvo to nemá žiaden vplyv." Máme dobrý vzťah a výsledkom je, že ktokoľvek má otázky ohľadom života s Ježišom, pošle ich za mnou a mojou ženou. Vždy, keď to povie, som rád, ale zároveň pociťujem smútok. Rád, pretože viem, že som jej priateľ, a nerád, pretože viem, že mnoho takýchto pastorov nestretáva.