Ježišove slová „Choďte teda“ sú kľúčové pre pochopenie poslania apoštolov a Cirkvi. Matúš v evanjeliu a Lukáš v Skutkoch apoštolských podávajú opis rozlúčky Ježiša s apoštolmi. Ešte dáva apoštolom posledné príkazy. Príkaz „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28,18-19), hovorí o význame, potrebe krstu a všetkého, čo z neho má nasledovať.
Ježiš povedal svojim apoštolom: „Choďte a hlásajte: ‚Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.‘ Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte. Keď prídete do niektorého mesta alebo dediny, vypytujte sa, kto je vás tam hoden. Tam potom ostaňte, kým nepôjdete ďalej. Keď vojdete do domu, pozdravte ho! Ak ten dom bude toho hoden, nech naň zostúpi váš pokoj; ale ak toho hoden nebude, nech sa váš pokoj vráti k vám.“ (Mt 10, 7 - 13)
Ježiš zasadá po pravici Otca a apoštolovia sa vyberú do celého sveta, aby tak po nich ich žiaci a ďalší hlásatelia evanjelia naplnili svet Ježišovým odkazom. Kozmická vízia predstavuje Ježiša dominujúceho nad všetkým stvorením, ktorého on je Hlavou alebo Slnkom, ktoré všetko osvecuje, ku ktorému všetko smeruje. Tak je to i s Cirkvou. Kristus je dušou Cirkvi. Cirkev možno nazvať Cirkvou stretnutia, keď ju tvoria všetci, aby tvorili jedno telo.
Poslanie apoštolov a ich nástupcov
Ježiš sa zjavil Jedenástim a povedal im: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený. A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi, hady budú brať do rúk, a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im; na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú.“ Keď im to Pán Ježiš povedal, vzatý bol do neba a zasadol po pravici Boha. Oni sa rozišli a všade kázali. Ježiš naplnil svoje poslanie na zemi a vystupuje do neba ako oslávený Pán.
Ľuďom zjavil Otca a jeho lásku a teraz sa k nemu vracia. Otec ho ustanovil za Pána nad celým stvorenstvom. No on pôsobí vo svete a je v ňom stále osobne prítomný aj cez apoštolov a cez Cirkev. Nie sú len pokračovateľmi v jeho diele, ako keď syn prevezme po otcovi podnik alebo hospodárstvo. Cez nich sám Ježiš novým spôsobom pokračuje vo svojom spásnom poslaní. Naďalej pretvára a posväcuje svet, preto apoštolov napĺňa svojou vlastnou mocou a posiela ich do všetkých končín zeme, aby v jeho mene národom ľuďom prinášali spásu hlásaním radostnej zvesti a vysluhovaním sviatostí. Prvou a základnou z nich je krst.
Svätý Lukáš zanechal dva záznamy o Ježišovom nanebovstúpení. V závere svojho evanjelia (Lk 24, 50 - 53) opisuje nanebovstúpenie ako doxológiu, slávnostné ukončenie Pánovho verejného života. V Skutkoch apoštolov, z ktorých je prvé čítanie tohto sviatku (Sk 1, 1 - 11), ho zas vykresľuje ako začiatok misionárskeho pôsobenia Cirkvi. Ježišove posledné slová sú pre apoštolov rozkazom, slávnostným vyslaním svedčiť o ňom nielen v Jeruzaleme a Judsku, ale na celom svete. Duch Svätý, dar vzkrieseného Ježiša, naplní apoštolov svojou mocou a bude im dodávať silu a múdrosť, aby zvládli poverenie, ktoré od Pána dostali.
V texte o nanebovstúpení Pána podľa Marka sa vynímajú tri piliere: všeobecné poslanie Cirkvi (do celého sveta, ku všetkým ľuďom), uistenie o zvrchovanej moci osláveného Pána a neviditeľné, no účinné pokračovanie jeho pôsobenia v Cirkvi. Táto neviditeľná prítomnosť je sviatostná, keď cez viditeľné sviatostné znaky účinkuje v duši sám Boh. Je to duchovná prítomnosť, lebo sa uskutočňuje pôsobením toho istého Ducha Svätého, ktorý viedol Ježiša počas jeho pozemského života.
Zo slávnostného poslania cítiť veľkosť úlohy, ale aj Boží nadhľad, veď Bohu nič nie je nemožné. Ježiš túži po spolupracovníkoch, do ktorých by mohol vliať svoju moc - aby boli dosť veľkodušní na jej prijatie a dosť odvážni a ochotní vykročiť v jej sile a v nej aj pôsobiť. Už prešlo dvetisíc rokov a v Pánovej vinici je stále veľa práce. Bohatstvo žatvy i ľudské limity chvíľami napĺňajú človeka úzkosťou a oberajú ho o odvahu. Ale z Ježišovho vznešeného poverenia vanie vždy nová sila a sviežosť. Predstavuje nevyčerpateľnú studňu povzbudenia.
Učeníci, ktorí s Ježišom prešli všetky etapy a udalosti jeho účinkovania, zakúsili, že ich Majstra Boh síce neuchránil pred smrťou, ale vyslobodil ho z nej. Vedia, že Ježiš ich predišiel, aby im u Otca pripravil miesto (porov. Jn 14, 2). Na začiatku procesu sprostredkovania spásy je ohlasovanie a ešte prv hlásatelia. Len potom môže prísť obrátenie, znovuzrodenie a vykročenie novým životom. Evanjelizácia je záchranná akcia. Je však dlhodobá, preto aj v nej hrozí rutina a útlm. Najmä vtedy, ak činnosti, ktoré majú byť len prostriedkami, zakryjú samotný cieľ: spásu duší. Preto si treba ustavične oživovať pôvodnú motiváciu.
Každý človek môže byť spasený prostredníctvom viery a krstu. Ježiš je jediný Spasiteľ, lebo len on má moc zachrániť nás a je pripravený tak urobiť. Z našej strany je však nevyhnutné v Ježiša uveriť. Uvedené prejavy sú dôkazom Božieho pôsobenia v človeku a cez neho. Najskôr treba uveriť, až potom hlásať. A uveriť znamená prijať a zakúsiť ovocie vykúpenia. Až táto skúsenosť je hybnou silou i podmienkou účinného ohlasovania Ježišovho posolstva. Mocné divy a znamenia, ktoré Ježiš prisľubuje tým, čo uveria v neho, pomáhajú prekonávať všetky hrozby.
Každé vyslanie učeníkov sa spájalo s vyháňaním zlých duchov (porov. Mk 3, 15; 6, 7. 13). Vyhnaním zlých duchov je človek oslobodený z cudzej moci a stáva sa opäť pánom vo svojom dome. Znalosť jazykov slúži na vzájomné poznanie a priateľstvo. Tieto znamenia pomáhajú už v pozemskom živote, no ich cieľom je záchrana z hriechu a smrti a večný život v Bohu. Sú potvrdením moci Božieho slova a jeho spásonosného významu.
Ježišovo poslanie je jednoznačné a absolútne. Jednoduchí rybári ho tak aj pochopili a odhodlane vykročili do veľkého sveta, voči ktorému boli v ešte väčšom nepomere ako Dávid bojujúci s Goliášom. Odvahu im dodávalo vedomie, že je to Pánova záležitosť, že idú v jeho mene, ale to podstatné neleží na ich pleciach. Pán prisľúbil učeníkom nadprirodzené dary, ktoré môže darovať len on. Slová, ktoré počuli, mali taký náboj, že zosilňované vždy znova Duchom Svätým účinkujú aj po dvetisíc rokoch, kedykoľvek zaznievajú.
Celé apoštolské pôsobenie je otvorením sa sile Ducha Svätého, ktorá zahŕňa obsah aj dynamiku: ukazuje, čo treba hlásať, a súčasne roznecuje v hlásateľoch spaľujúcu potrebu odovzdať čím viacerým to, čo sami dostali. Boh prozreteľne utvára aj vonkajšie okolnosti, ktoré my nemôžeme ovplyvniť, a otvára srdcia poslucháčov. Nanebovstúpenie je Ježišovou definitívnou rozlúčkou v pozemskom živote učeníkov. Už sa im nebude zjavovať ani ako Zmŕtvychvstalý. No nad smútkom prevláda radosť z prežívania nového spôsobu jeho blízkosti. Od prvých chvíľ bolo jasné, že cez krehkých učeníkov pôsobí Božia moc.
V apoštolskej činnosti vždy platí „princíp piatich chlebov a dvoch rýb“. Príčin je zaiste veľa a útlm, hoci sa javí ako všeobecný, takým nie je. V Cirkvi ako v živom organizme sú bunky, ktoré odumierajú, a iné, ktoré sa rodia. Aj na Slovensku sú v rôznych aktivitách Cirkvi zaangažovaní mnohí nadšení a obetaví veriaci. Nepomer medzi veľkosťou poslania a hŕstkou apoštolov bol vždy obrovský. Napriek tomu sa podarilo neuveriteľne veľa už za života prvých učeníkov a ešte viac cez tých, čo prišli po nich. Ale mnoho výziev je stále pred nami.
Vo svete je oveľa viac tých, čo nie sú pokrstení, než kresťanov. No práve v tejto bezmocnosti tkvie najväčšia výzva: sme priam existenciálne nútení nechať pôsobiť Boha. A on má záľubu konať veľké veci cez malých ľudí a cez skromné prostriedky. Učeníci sa netrápili pre svoju slabosť, ale s odvahou vykročili a využívali každú možnosť hlásať spásu a vovádzať ľudí do živého vzťahu s Kristom, Božím Synom. Nestratiť z očí to podstatné je veľmi aktuálne v súčasnosti, keď sú mnohé štruktúry a aktivity veľmi sofistikované vo svojom logistickom zabezpečení a mediálnom pokrytí.
Aj k životu pokrstených patria zápasy, krízy, narážanie na vlastnú biedu i lákadlá Zlého. No základná línia by mala byť víťazná. Veď je to život s Pánom, ktorý už premohol svet. Neraz akoby sme príliš mystifikovali zahľadenie do seba a točenie sa okolo svojich chýb a nevideli skvejúcu sa moc Vykupiteľa. Ani ona neznamená lacný optimizmus, veď sa dosahuje utrpením a smrťou, ale jej cieľom je znovuzrodenie.
Ježiš učeníkov uisťuje: „Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33). V atmosfére otvorenej či zakrývanej beznádeje, smútku či znudenosti tým liečivejšie pôsobí žiarivý príklad veľkonočnej radosti. S Ježišom je oslávený aj človek: „Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha!
Pápež František v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium zdôrazňuje: „Radosť evanjelia nám nikto a nič nebude môcť vziať (porov. Jn 16, 22). Všetky zlá tohto sveta - aj tie, ktoré sa týkajú Cirkvi - nemôžu ospravedlniť zmenšenie nášho úsilia a nášho zápalu. Považujme ich za výzvy na rast. (…) Náš väčší realizmus nesmie znamenať menšiu dôveru v Ducha Svätého ani menšiu štedrosť“ (EG 84).
Vzápätí pápež cituje slová, ktoré povedal už Ján XXIII. pri otvorení Druhého vatikánskeho koncilu (11. októbra 1962): „Nie bez zármutku počúvame o tých, ktorí - hoc aj zapálení nadšením pre vieru - hodnotia veci bez dostatočnej objektívnosti a rozumného úsudku. V súčasných podmienkach ľudskej spoločnosti nie sú schopní vidieť nič iné ako ruiny a trápenia… Zdá sa nám, že musíme rozhodne nesúhlasiť s týmito prorokmi nešťastia, ktorí ohlasujú stále len to najhoršie, akoby už hrozil koniec sveta.
Nanebovstúpenie Pána a naša nádej
Dnes náš Pán Ježiš Kristus vystúpil do neba. Nech s ním vystúpi aj naše srdce. Počúvajme, čo hovorí apoštol: „Ak ste s Kristom vstali z mŕtvych, myslite na to, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Hľadajte, čo je hore, nie to, čo je na zemi!“ Lebo ako on vystúpil, a pritom od nás neodišiel, tak sme už aj tam s ním, hoci sa ešte na našom tele neuskutočnilo, čo máme sľúbené. On je už vyvýšený nad nebesia, a predsa znáša na zemi všetky útrapy, ktoré my ako jeho údy zakusujeme. Vydal o tom svedectvo zhora, keď zvolal: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ A povedal tiež: „Bol som hladný a dali ste mi jesť.“
Prečo sa aj my nenamáhame na zemi tak, aby sme vierou, nádejou a láskou, ktoré nás s ním spájajú, už teraz odpočívali s ním v nebi? On je už tam, ale je aj s nami. My sme ešte tu, ale sme aj s ním. On je s nami skrze svoje božstvo, moc a lásku. My s ním nemôžeme byť skrze božstvo, ako je on s nami, ale láskou môžeme, a to láskou k nemu.
Úsilie ohlasovať evanjelium ľuďom dnešnej doby, ktorí sú plní nádeje, ale trápi ich neraz aj strach aj úzkosť, treba zaiste pokladať za povinnosť, ktorú plníme nielen voči spoločenstvu kresťanov, ale aj voči celej ľudskej spoločnosti. „Choďte a hlásajte evanjelium“ platí pre všetkých kresťanov, aj keď odlišným spôsobom. (…) Cirkev musí neustále počúvať zvestovanie evanjelia, aby si mohla zachovať čerstvú silu oduševnene ho ohlasovať.
(…) Evanjelizovať pre Cirkev znamená prinášať radostnú zvesť celému ľudstvu, ľudí vnútorne pretvárať a vytvárať z nich nové ľudstvo: „Hľa, všetko robím nové.“ Ale nové ľudstvo nie je možné bez nových ľudí, totiž nových skrze krst a život podľa evanjelia. Účelom evanjelizácie je dosiahnuť túto vnútornú premenu, a ak treba, nejako ju vyjadriť slovom.
Správnejšie by sa to dalo povedať, že Cirkev evanjelizuje vtedy, ak sa snaží obrátiť osobné i kolektívne ľudské svedomie jedine silou a božskou mocou posolstva, ktoré hlása, a ak sa usiluje premeniť aj všetku činnosť, ktorú títo ľudia vykonávajú, spolu s ich životom a prostredím, v ktorom žijú. Preto radostnú zvesť, ohlasovanú životom, musí prv či neskôr ohlasovať aj živé slovo. Dnes sme dostali do vlastníctva nielen raj, ale s Kristom sme prenikli do najvyšších nebies. Ježiš nevystupuje na nejaké nové miesto, ale vstupuje do novej dimenzie, kde už nemajú zmysel naše predstavy o tom, čo je hore a čo dolu, pred a za.
Na Sviatok nanebovstúpenia Pána si pripomíname nielen odchod Pána Ježiša z tohto sveta. Veríme, že Pán Ježiš neopustil nebo, keď prišiel medzi nás a neopúšťa nás, keď sa vracia do neba. Ježiš bol, je a bude stále s nami, medzi nami, je naďalej prítomný a koná na svete skrze svoje telo, ktorým je Cirkev. Celá Cirkev, Hlava i Telo, vysluhuje jeho Eucharistiu. Táto ťažká jednota medzi inštitúciou a tajomstvom sa v tej chvíli stáva skutočnosťou. Cirkev na zemi je predsieň neba. Cirkev putujúca smeruje k Cirkvi oslávenej. Nebo je tam, kde je Ježiš. Ježiš je v Eucharistii.
Kristovo nanebovstúpenie je triumf, ktorý je zárukou každému, kto uveril v Krista, Božieho Syna, ako svojho Boha a Pána. Na Kristovo nanebovstúpenie nechceme zabúdať, ale pripomíname si ho ako radostnú nádej. O tom hovorí aj chlapec svojmu otcovi. V nemocnici okolo lôžka jedenásťročného zomierajúceho chlapca sú všetci: rodičia i súrodenci.
Neveriaci otec hovorí so slzami v očiach synovi: „Prosím ťa, neumieraj mi! Uvidíš, že všetko dobre dopadne. Budeš ešte hrať futbal.“ Chlapec vtedy hovorí ticho otcovi: „Otec, ja viem, že zomriem. Ja chcem zomrieť. Viem, že prídem do neba, kde uvidím Pána Ježiša. Teším sa na to.“ Tieto slová zatriasli otcom. Pýta sa preto syna: „Si si istý, že tam bude Pán Ježiš?“ „Zaiste“, odpovedá syn otcovi, „pretože tam, kde je Pán Ježiš, je nebo.“ (Porov. M. B.: Żyć ewangelią. Kraków 1995, s. 92).
Chlapec zrealizoval slová Pána Ježiša: „Choďte teda, učte všetky národy a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28,18.19). Zvestoval otcovi radostnú zvesť neba, ktoré sa začína naším životom tu na zemi. Kresťan katolík sa nebojí, čo bude po smrti, hoci cíti pred tým bázeň. Nie sú to falošné sny, keď o tom premýšľa. Nie je to strata času, keď sa modlí za svoju hodinu smrti. Cirkev Sviatkom nanebovstúpenia Pána nám ponúka oveľa viac, ako pohľad na makrokozmos, hviezdnatú oblohu, či dovolenkový pohľad na veľkosť mora.
Giovanni Bellini - Nanebovstúpenie Krista
Čo pre mňa znamená nebo?
Mnohí lúštia krížovky, hlavolamy, hádanky. Iní snívajú. Môžeme aj meditovať. Zadívali ste sa niekedy na hviezdnatú oblohu? Do diaľav na brehu mora? Premýšľali ste na cintoríne nad tým, kde a ako pokračuje život po smrti?
Dnes na Nanebovstúpenia Pána Ježiša zamyslime sa nad jeho prísľubom, slovami: „Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20).
Predpoveď Ježiša sa napĺňa. Je štyridsať dní od najväčšej udalosti v dejinách ľudstva, Ježišovho zmŕtvychvstania. Odchádza k Otcovi.
Božie kráľovstvo znamená výbuch nádeje a útechy pre človeka. Chorí sa rýchlo a nenávratne uzdravujú, mŕtvi sa vracajú do života, malomocní - a teda sociálne vylúčení - sú znova začlenení do vzťahov lásky, zlí duchovia opúšťajú s veľkým krikom svoju korisť, v ktorej sa rozmohne nevídaný pokoj… Zázračná zmena situácie človeka nielen k lepšiemu, ale celostne dobrému! Toto so sebou prináša sám Ježiš, ale aj jeho apoštoli a dnes aj ich „potomstvo“ - Cirkev. Meno apoštola Barnabáša presne znamená „syn útechy“.
Ako byť hodní neba?
Čo robiť, aby sme boli hodní neba? Stará legenda hovorí, že na svete je miesto, kde sa nebo spája so zemou. O tom sa dozvedeli aj dvaja mnísi. Rozhodli sa nájsť toto miesto. Vydali sa na cestu. Prešli celý svet. Museli prekonať mnoho nástrah, ťažkostí, útrap. Stále si hovorili, že sa nesmú vzdať, pretože tam na nich čaká Boh. Ocitli sa v cieli, pred bránou do neba. Keď vstúpili, zistili, že to miesto, kde sa nebo spája so zemou, sa nachádza tam, kde žili: v ich kláštore.
Život v nebi začína tam, kde na zemi žijeme, tam, kde nám určil Boh. Nebo začína tu. Možno sa seba pýtať: ako plním svoje poslanie určené Bohom? Je mojím pričinením nebo tam, kde žijem? Dá sa to vidieť podľa môjho prístupu k ľuďom a iným hodnotám v okolí. Nevytváram vo svojom okolí opak neba, peklo? Pretože život na zemi je aj predsieň pekla.
Boh nám skrze Ježiša v láske Ducha Svätého daroval už dnes hodnoty, ktoré nás majú pripraviť na večné prebývanie v nebi. Sú to nielen svätá omša, sviatosti, modlitba, Božie slovo, ale všetko, čo Boh stvoril, čím nás obdarúva, aby sme využili na získanie zásluh pre nebo. Každý sám rozhoduje o svojej večnosti.
Jedna obyčajná staršia žena v čase i nečase prichádza do kostola. Kňaz sa jej pýta, prečo to robí, čo ju vedie k tomu, že jej miesto v kostole nikdy nie je prázdne. Starká sa rozhovorila: „Mala som jedinú dcéru. Jedného dňa zahynula pri autonehode. Prežívala som to ako strašnú bolesť. Nikde som nemohla nájsť pokoj. Až raz som ho našla. Áno, tu v kostole. Počas svätej omše sa v kontakte s Bohom, keď ho oslavujem, prosím, odprosujem, cítim a som presvedčená, že moja dcéra robí to isté v nebi. Verím, že ona je blízo Boha v nebi. Aj počas svätej omše môžeme prežiť predsieň neba. Tu sa učíme tomu, čo budeme prežívať v nebi.
Slávnosť Nanebovstúpenia Pána má byť dostačujúce oslovenie. Cirkev učí národy, krstí a v Cirkvi sa napĺňajú Ježišove slová: „Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20).
Veríme, že v Ježišovom nanebovstúpení máme aj my nádej. Dnes je čas sa radovať. Kristus vstal z mŕtvych, aj my ním budeme vzkriesení. Kristus vystúpil do neba, aj my ním budeme odmenení večným životom v jeho kráľovstve. Kristus je záruka, že ak všetko robíme s Kristom, pre Krista a v Kristovi, jeho nanebovstúpením nás približuje k nebu. Všetko má zmysel, opodstatnenie, keď veríme, že sa naplnia aj slová Ježiša, že nám ide pripraviť miesto a vezme si nás k sebe, aby sme aj my boli tam, kde je on. Je to súčasť dobrej noviny, ktorú Ježiš prišiel ohlásiť svetu, ľuďom dobrej vôle, za ktorých zomrel.
Ježiš nás naučil, že smrť je prechod zo života pominuteľného, prirodzeného na zemi k životu vo večnosti, bez konca, bez ďalšieho umierania, utrpenia, lúčenia, strádania, bolesti, únavy, štúdia.