Vtelenie: Dôkaz Božej lásky
S Nicejsko-carihradským vyznaním viery vyznávame: „On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies.“ Cirkev preberá výraz svätého Jána (Jn 1,14) a nazýva „vtelením“ skutočnosť, že Boží Syn prijal ľudskú prirodzenosť, aby v nej uskutočnil našu spásu.Slovo sa stalo telom, aby nás zmierilo s Bohom a spasilo. Boh „nás miloval a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1Jn 4,10). Otec poslal Syna za Spasiteľa sveta“ (1Jn 4,14). „On sa zjavil, aby sňal hriechy“ (1Jn 3,5).Slovo sa stalo telom, aby sme tak poznali Božiu lásku: „Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život“ (1Jn 4,9). List Hebrejom hovorí o tom istom tajomstve: „Preto keď [Kristus] prichádza na svet, hovorí: ,Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo. Nepáčili sa ti zápalné obety ani obety za hriech.“
Viera v skutočné vtelenie Božieho Syna je rozpoznávacím znakom kresťanskej viery. „Božieho Ducha poznáte podľa tohto: Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha“ (1Jn 4,2).
Jedinečná a celkom neobyčajná udalosť vtelenia Božieho Syna neznamená, že Ježiš Kristus je sčasti Boh a sčasti človek, ani že je výsledkom nejasného zmiešania božského s ľudským. Stal sa skutočne človekom a pritom zostal skutočne Bohom. Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek.
Boh a človek v jednej osobe
Prvé bludy (herézy) nepopierali natoľko Kristovo božstvo ako skôr jeho pravú ľudskú prirodzenosť (gnostický doketizmus). Kresťanská viera už od apoštolských čias zdôrazňovala skutočné vtelenie Božieho Syna, ktorý „prišiel v tele“. Ale v treťom storočí musela Cirkev na koncile v Antiochii vyhlásiť proti Pavlovi zo Samosaty, že Ježiš Kristus je Boží Syn prirodzenosťou, a nie adopciou.Nestoriánska heréza videla v Kristovi ľudskú osobu spojenú s božskou osobou Božieho Syna. Proti tomuto bludu svätý Cyril Alexandrijský a tretí ekumenický koncil zhromaždený v Efeze roku 431 vyznali: „Slovo tým, že hypostaticky [vo svojej osobe] zjednotilo so sebou telo oživené rozumovou dušou… sa stalo človekom“ Kristova ľudská prirodzenosť nemá iný subjekt ako božskú osobu Božieho Syna, ktorý túto prirodzenosť prijal a urobil svojou už od svojho počatia.Monofyziti tvrdili, že ľudská prirodzenosť ako taká prestala v Kristovi jestvovať, lebo ju prijala božská osoba Božieho Syna. Proti tomuto bludu sa postavil štvrtý ekumenický koncil v Chalcedóne roku 451, keď vyznal: „Nasledujúc svätých Otcov, všetci súhlasne učíme vyznávať, že jeden a ten istý Syn, náš Pán Ježiš Kristus, je dokonalý v božstve a dokonalý v ľudskej prirodzenosti, skutočne Boh a skutočne človek, z rozumovej duše a tela, jednej podstaty s Otcom čo do božstva a jednej podstaty s nami čo do ľudskej prirodzenosti, podobný nám ,vo všetkom okrem hriechu‘ (Hebr 4,15) ; zrodený z Otca pred všetkými vekmi čo do božstva a v posledných dňoch pre nás a pre našu spásu [zrodený] z Márie Panny, Bohorodičky, čo do ľudskej prirodzenosti:Jeden a ten istý Kristus, jednorodený Syn a Pán, sá má uznávať v dvoch prirodzenostiach bez pomiešania, bez premeny, bez rozdelenia, bez odlúčenia.
Po Chalcedónskom koncile niektorí urobili z Kristovej ľudskej prirodzenosti akoby osobný subjekt. Proti nim piaty ekumenický koncil v Carihrade roku 553 vyznal „jeho jednu hypostázu [osobu]…, ktorou je [náš] Pán Ježiš Kristus, jeden zo Svätej Trojice“.
Cirkev takto vyznáva, že Ježiš je neoddeliteľne pravý Boh a pravý človek. Je skutočne Božím Synom, ktorý sa stal človekom, naším bratom a pritom neprestal byť Bohom, naším Pánom: „Id quod fuit remansit et quod non fuit assumpsit - Ostáva tým, čím bol, a prijal to, čím nebol,“ spieva rímska liturgia. A liturgia svätého Jána Zlatoústeho vyhlasuje a spieva: „Jednorodený Syn a Božie Slovo, ktorý si nesmrteľný, pre našu spásu si si láskavo vzal telo zo svätej Bohorodičky a vždy Panny Márie, ktorý si sa bez zmeny stal človekom a bol si ukrižovaný.
Ježiš ako vzor svätosti
Slovo sa stalo telom, aby nám bolo vzorom svätosti: „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa…“ (Mt 11,29). „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14,6). A Otec na vrchu premenenia prikazuje: „Počúvajte ho!“ (Mk 9,7). Ježiš je naozaj vzorom blahoslavenstiev a normou nového zákona: „Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15,12).
Láska a odpustenie
Boží eros je pre človeka zároveň plne agapé. Nielen preto, lebo nám je darovaný úplne zadarmo, bez akejkoľvek predchádzajúcej zásluhy, ale aj preto, lebo je odpúšťajúcou láskou.Predovšetkým Ozeáš poukazuje na rozmer agapé v Božej láske k človeku, ktorá nepomerne presahuje aspekt nezaslúženosti. Izrael sa dopustil „cudzoložstva“, porušil zmluvu a Boh by ho mal odsúdiť a odvrhnúť. Práve tu sa však odhaľuje, že Boh je Boh, a nie človek: „Ako ťa vydám, Efraim, odovzdám ťa, Izrael…? Srdce sa vo mne obracia, budí sa moje zľutovanie. Nevylejem svoj rozpálený hnev, neznivočím zase Efraim, veď ja som Boh, a nie človek, Svätý uprostred teba“ (Oz 11, 8 - 9). Vášnivá Božia láska k svojmu ľudu - k človeku - je zároveň odpúšťajúcou láskou. Je taká veľká, že obracia Boha proti nemu samému, jeho lásku proti jeho spravodlivosti.Kresťan už v tomto vidí v skrytosti sa odvíjať tajomstvo kríža: Boh tak miluje človeka, že on sám sa stáva človekom, približuje sa mu až po smrť a takto zmieruje spravodlivosť a lásku. Filozofická a historicko-náboženská hodnota z pohľadu Biblie spočíva v skutočnosti, že na jednej strane sa stretáme so striktne metafyzickým obrazom Boha: Boh je v absolútnom zmysle pôvodný prameň všetkého bytia; avšak tento tvorivý počiatok všetkých vecí - Logos, prvotný rozum - je zároveň milujúci s plným zanietením a pravou láskou. Takto eros nadobúda maximálnu vznešenosť a súčasne je očistený až do takej miery, že splýva s agapé.Bůh Je Láska | Odpustenie Hriechov | Ježíš Kristus
Z toho môžeme pochopiť prijatie Piesne piesní do kánonu kníh Svätého písma, ktoré bolo čoskoro vysvetlené v tom zmysle, že tieto ľúbostné piesne v podstate opisujú vzťah Boha k človeku a človeka k Bohu. Takto sa Šalamúnova veľpieseň stala v židovskej aj v kresťanskej literatúre prameňom mystického poznania a skúsenosti, v ktorej sa vyjadruje podstata biblickej viery: áno, jestvuje zjednotenie človeka s Bohom - najhlbší sen človeka -, ale toto zjednotenie neznamená vzájomné splynutie, ponorenie sa do anonymného božského oceánu. Je to jednota, ktorá tvorí lásku a v nej obaja - Boh i človek - zostávajú sami sebou a zároveň sa stávajú plne jedno. „Ale kto sa spája s Pánom, je s ním jeden Duch,“ hovorí svätý Pavol (1 Kor 6, 17).
Ježišova láska v Novom zákone
Pravá novosť Nového zákona nespočíva v nových myšlienkach, ale v samotnej postave Krista, ktorý dáva pojmom telo a krv neslýchaný realizmus. Už v Starom zákone podstatu biblickej novosti netvorili abstraktné poznatky, ale nepredvídateľné a v istom zmysle neslýchané Božie konanie. Toto konanie nadobúda dramatickú podobu v skutočnosti, že v Ježišovi Kristovi sám Boh hľadá „stratenú ovcu“, trpiace a zblúdené ľudstvo.Keď Ježiš vo svojich podobenstvách hovorí o pastierovi, ktorý ide za stratenou ovcou, o žene, ktorá hľadá drachmu, o otcovi, ktorý vybehne v ústrety márnotratnému synovi a objíme ho, nie sú to iba slová, ale stávajú sa výkladom bytia a konania jeho samého. V jeho smrti na kríži sa uskutočňuje obrátenie sa Boha proti sebe samému, v ktorom sa daruje človeku, aby ho vyzdvihol a spasil - je to láska v jej najradikálnejšej podobe. Pohľad na Kristov prebodnutý bok, o ktorom hovorí Ján (porov. 19, 37), dosvedčuje to, čo bolo východiskovým bodom tejto encykliky: „Boh je láska“ (1 Jn 4, 8). Práve tu môžeme kontemplovať túto pravdu. A len vychádzajúc odtiaľto vieme definovať, čo je láska. Vďaka tomuto pohľadu kresťan nachádza cestu svojho života a svojho milovania.Uvedenému aktu sebaobetovania dal Ježiš trvalé sprítomnenie založením Eucharistie počas Poslednej večere. Už vtedy mal účasť na svojej smrti a zmŕtvychvstaní, keď dal svojim učeníkom v chlebe a víne seba samého, svoje telo a svoju krv ako novú mannu (porov. Jn 6, 31 - 33). Ak antický svet sníval, že pravým pokrmom človeka - teda tým, z čoho človek žije - by malo byť v podstate logos, večná myseľ, terajšie Logos, Kristus, sa ako láska stáva pre nás opravdivým pokrmom. Eucharistia nás vťahuje do aktu Ježišovej obety. Vtelené Logos neprijímame len statickým spôsobom, ale sme včlenení do dynamiky jeho dávania sa. Obraz manželstva medzi Bohom a Izraelom sa stáva skutočnosťou doteraz nepredstaviteľným spôsobom: to, čo znamenalo stáť pred Bohom, sa teraz účasťou na Ježišovom sebadarovaní, spoločenstvom na jeho tele a krvi, stáva jednotou. Mystika Najsvätejšej sviatosti, ktorá sa zakladá na zostúpení Boha k nám, siaha oveľa ďalej, má celkom iný význam a vedie oveľa vyššie, než by mohol dosiahnuť ktorýkoľvek mystik povznášaním seba samého.
| Aspekt Božej lásky | Popis |
|---|---|
| Osobná | Boh vidí a miluje každého človeka individuálne. |
| Aktívna | Boh iniciatívne hľadá človeka a pomáha mu. |
| Nežná | Boh uzdravuje a odpúšťa bez okamžitého trestu. |
| Radostná | Boh sa teší z návratu hriešnika. |
| Bezpodmienečná | Božia láska nie je závislá od výkonu, ale od vzťahu. |
Praktické prejavy lásky
Práve vychádzajúc z tohto princípu sa dajú pochopiť Ježišove veľkolepé podobenstvá. Zavrhnutý boháč (porov. Lk 16, 19 - 31) z miesta odsúdenia prosí, aby boli jeho bratia informovaní o tom, čo sa stane tomu, kto dobrovoľne ignoruje chudobného v jeho biede. Ježiš takpovediac zachytáva toto volanie o pomoc a dáva mu hlas, aby nás upozornil a priviedol na správnu cestu.Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi (porov. Lk 10, 25 - 37) prináša predovšetkým dve vysvetlenia. Kým pojem blížny sa doteraz týkal vlastne len spolurodákov a cudzincov, usídlených na území Izraela, teda solidárnej komunity istého ľudu a územia, teraz je táto hranica odstránená. Ktokoľvek ma potrebuje a ja mu môžem pomôcť, je môj blížny. Pojem blížneho je zovšeobecnený, zostáva však konkrétny. Napriek jeho rozšíreniu na všetkých ľudí nezužuje sa na nezáväznú a abstraktnu lásku, ale vyžaduje si moju aktivitu tu a teraz. Zostáva úlohou Cirkvi stále znova a znova interpretovať toto spojenie medzi vzdialenosťou a blízkosťou so zameraním na praktický život svojich členov.A napokon tu treba osobitne spomenúť významné podobenstvo o poslednom súde (porov. Mt 25, 31 - 46), v ktorom sa láska stáva kritériom na definitívne rozhodnutie o hodnote, alebo naopak prázdnote ľudského života. Ježiš sa identifikuje so všetkými, ktorí sú v núdzi: hladnými, smädnými, cudzincami, nahými, chorými, väznenými. „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40). Láska k Bohu a láska k blížnemu sa prelínajú: v najmenšom bratovi nachádzame samého Ježiša a v Ježišovi Boha.
Milovať Boha a blížneho
Po doterajších úvahách o podstate lásky a o jej význame v biblickej viere zostávajú nám vo vzťahu k nášmu správaniu ešte dve otázky: Môžeme vôbec milovať Boha, ktorého nevidíme? A možno lásku prikázať? Proti dvojitému prikázaniu lásky jestvuje aj dvojitá námietka, ktorá zaznieva v týchto otázkach. Nikto Boha nevidel - ako ho môžeme milovať? A potom: lásku nemožno prikázať, lebo je to pocit, ktorý tu môže byť a môže nebyť, ale nedá sa vyvolať vôľou.Zdá sa, že Písmo dáva za pravdu prvej námietke, keď tvrdí: „Ak niekto povie: ,Milujem Boha‘, a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí“ (1 Jn 4, 20). Tento text však v skutočnosti nevylučuje lásku k Bohu ako niečo nemožné. Práve naopak, v kontexte Prvého Jánovho listu, ktorý sme práve citovali, sa taká láska vyslovene požaduje, len je tu zdôraznené neoddeliteľné spojenie medzi láskou k Bohu a láskou k človeku. Obe sú tak úzko spojené, že hovoriť o láske k Bohu sa stáva klamstvom, ak sa človek uzatvára pred blížnym, alebo ho dokonca nenávidí. Verš z Jánovho listu treba interpretovať skôr v tom zmysle, že láska k blížnemu je cestou, aby sme stretli Boha, a že zatvárať oči pred blížnym nás robí slepými aj voči Bohu.Boh sa stal viditeľným
Boha takého, aký je sám v sebe, vskutku nikto nevidel. Napriek tomu Boh nie je úplne neviditeľný, nezostal pre nás jednoducho nedosiahnuteľný. Boh nás miloval ako prvý, hovorí citovaný Prvý Jánov list (porov. 4, 10), a táto Božia láska sa objavila medzi nami, stala sa viditeľnou tým, že „Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život“ (1 Jn 4, 9). Boh sa stal viditeľný: v Ježišovi môžeme vidieť Otca (porov. Jn 14, 9). Jestvujú totiž rôzne spôsoby, ako vidieť Boha. V dejinách lásky, ktoré nám podáva Biblia, nám Boh vychádza v ústrety, snaží sa získať si nás - až po Poslednú večeru, až po srdce prebodnuté na kríži, až po zjavenia sa Vzkrieseného a po jeho veľké diela, cez ktoré prostredníctvom apoštolov viedol kroky rodiacej sa Cirkvi. Pán nebol neprítomný ani v ďalších dejinách Cirkvi: stále nám vychádza v ústrety novým spôsobom - prostredníctvom ľudí, cez ktorých prežaruje; cez svoje slovo a sviatosti, zvlášť cez Eucharistiu. V liturgii Cirkvi, v jej modlitbe, v živom spoločenstve veriacich zakúšame Božiu lásku, vnímame prítomnosť Boha a týmto spôsobom sa učíme aj spoznať ju v našej každodennosti. On nás miloval ako prvý a ako prvý nás miluje aj naďalej, preto my môžeme odpovedať na jeho lásku našou láskou.Boh nám neprikazuje pocit, ktorý by sme si nemohli vyvolať vo svojom vnútri sami. Miluje nás, dáva nám vidieť a zakúšať svoju lásku a ako odpoveď na toto Božie prvenstvo môže aj v nás vytrysknúť láska. V kontexte vývinu vzájomného vzťahu sa jasne ukazuje, že láska nie je iba pocit. Pocity prichádzajú a odchádzajú. Pocit môže byť obdivuhodnou počiatočnou iskrou, ale nevyjadruje úplnosť lásky. Na začiatku sme hovorili o procese očisťovania a vyzrievania, prostredníctvom ktorého sa eros stáva plne sám sebou, stáva sa láskou v plnom význame tohto slova. Je vlastnosťou zrelej lásky zapojiť všetky schopnosti ľudskej bytosti, aby zahrnula človeka v jeho úplnosti. Stretnutie sa s viditeľnými prejavmi Božej lásky môže v nás vyvolať pocit radosti, rodiacej sa zo skúsenosti, že sme milovaní. No také stretnutie sa obracia aj na našu vôľu a náš rozum. Uznanie živého Boha je cestou k láske a súhlas našej vôle s jeho vôľou spája náš rozum, vôľu a city do všetko zahrnujúceho aktu lásky. To je však proces, ktorý neustále prebieha: láska nikdy nie je ukončená ani úplná. V priebehu života sa premieňa, dozrieva, a práve preto zostáva verná sama sebe. - „to isté chcieť a to isté odmietať“ bolo v staroveku definíciou autentického obsahu lásky, stať sa podobní jeden druhému vedie k spoločnému chceniu a zmýšľaniu. Vtedy rastie odovzdanosť Bohu a Boh sa stáva naším šťastím (porov. Ž 73, 23 - 28).
Takto sa presviedčame, že láska k blížnemu v tom zmysle, ako ju hlása Biblia, Ježiš, je možná. Táto láska tkvie v tom, že ja milujem - v Bohu a s Bohom - aj človeka, ktorý mi nie je príjemný alebo ktorého ani nepoznám. To sa môže uskutočniť, len ak vychádzame zo stretnutia s Bohom, ktorý sa stal spoločenstvom vôle a prišiel až po bod, že sa dotkol našich citov. Tak sa naučím pozerať na každého človeka nielen svojimi očami a svojimi citmi, ale aj z perspektívy Ježiša Krista. Jeho priateľ je aj mojím priateľom. Za vonkajším výzorom druhého vidím jeho vnútornú túžbu po gestách lásky, pozornosti, ktorú nenechám na organizácie tým poverené, akceptujúc ich ako nejakú politickú nutnosť. Pozerám sa Kristovými očami a môžem druhému dať viac, než sú len najnevyhnutnejšie veci: môžem mu darovať láskavý pohľad, ktorý potrebuje. Tu jasne badať nevyhnutnú súvislosť medzi láskou k Bohu a láskou k blížnemu, o ktorej s takou naliehavosťou hovorí Prvý Jánov list. Ak kontakt s Bohom v mojom živote úplne chýba, môžem v druhom človeku vždy vidieť len druhého a nedokážem v ňom spoznať Boží obraz. Alebo ak v mojom živote úplne vynechám pozornosť voči blížnemu, budem chcieť byť len ...