Dnes si povieme niečo o obetnom charaktere svätej omše. Dnes sme počuli, že Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme ešte boli hriešnici. Ježiš zjavuje svoju lásku skrze svoju obeť. Kedysi dávno sa dvere jedného staroegyptského chrámu otvorili len vtedy, keď sa na oltári pred bránou priniesla zápalná obeť. Ľudia staroveku vedeli, že k Bohu sa nedá prísť bez obeti. Aj svätá omša, ktorú slávime, má charakter obeti. Na omšu nejdem predovšetkým preto, aby som niečo z nej mal, ale aby som priniesol obeť.
Svätá Omša ako Obeť
Svätá omša je obeťou v dvojakom zmysle. Predovšetkým je to pamiatka a sprítomnenie Kristovej obeti, ktorá bola prinesená za nás všetkých. Eucharistia je pamiatka Kristovej Veľkej noci. Je sprítomnenie a sviatostné prinesenie jeho jedinej obety v liturgii Cirkvi.
Pamiatka a Sprítomnenie
Vo všetkých eucharistických modlitbách nachádzame po slovách ustanovenia modlitbu, ktorá sa volá anamnéza, čo znamená pripomienka. Podľa Svätého písma nie je to len spomienka na minulé udalosti, ale v liturgickom slávení týchto udalostí sa ony stávajú istým spôsobom prítomnými a aktuálnymi. Židia podobne chápali svoju účasť na Slávení Veľkej noci. Hovorili, že každý, kto sa zúčastnil na slávení veľkej noci, tajomným spôsobom vyšiel z Egypta a prešiel cez červené more. V Novom zákone nachádzame ten istý význam. Keď Cirkev slávi Eucharistiu, koná pamiatku Kristovej Veľkej noci a tá sa stáva prítomnou. Obeta, ktorú Kristus priniesol raz navždy na kríži, zostáva stále aktuálna: „Vždy, keď sa na oltári slávi obeta kríža, v ktorej bol obetovaný náš veľkonočný Baránok Kristus, uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia.“
Obetný Charakter Eucharistie
Obetný charakter Eucharistie vysvitá už zo samých slov ustanovenia: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás” a „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás” (Lk 22,19-20). Eucharistia je aj obeta Cirkvi. Cirkev, ktorá je Kristovým telom, má účasť na obete svojej Hlavy. S ním je aj ona celá obetovaná. Spája sa s jeho príhovorom u Otca za všetkých ľudí. Život veriacich, ich vzdávanie chvály, ich utrpenie, ich modlitba a ich práca sa spájajú s Kristovým životom, s jeho vzdávaním chvály, utrpením, modlitbou, prácou a s jeho dokonalou obetou, a tak nadobúdajú novú hodnotu. Kristova obeta prítomná na oltári dáva všetkým generáciám kresťanov možnosť spojiť sa s jeho obetou. V katakombách sa Cirkev často znázorňuje ako žena pri modlitbe so široko rozopätými rukami v modlitebnom postoji. Celá Cirkev je spojená s Kristovou obetou a s jeho príhovorom.
Eucharistia ako Obeť Chvály
Eucharistia je aj našou obetou chvály na vzdávanie vďaky za dielo stvorenia. Táto obeta chvály je možná jedine skrze Krista: on spája veriacich so svojou osobou, so svojou chválou a so svojím príhovorom za nás, takže sa obeta chvály Otcovi prináša skrze Krista a s ním, aby bola prijatá v ňom. Predsa v každej svätej omši prinášame Bohu plody zeme a práce ľudských rúk, ktoré sa po premenení stanú chlebom života a nápojom duchovným. V eucharistickej obete je celé stvorenie milované Bohom predložené Otcovi skrze Kristovu smrť a jeho zmŕtvychvstanie. Cirkev môže skrze Krista prinášať obetu chvály na vzdávanie vďaky za všetko dobré, krásne a spravodlivé, čo Boh urobil v stvorení a v ľudstve.
Ak kresťania už od začiatku slávia Eucharistiu, a to v podobe, ktorá sa napriek veľkej rozdielnosti čias a liturgií v podstate nezmenila, je to preto, lebo vieme, že nás viaže Pánov príkaz, ktorý dal v predvečer svojho umučenia: „Toto robte na moju pamiatku” (1 Kor 11, 24-25). Tento Pánov príkaz plníme slávením pamiatky jeho obety. Toto veľké eucharistické tajomstvo sa stalo stredobodom, okolo ktorého krúžila celá zbožnosť sv. Františka: „Všetky tkaniva jeho bytia horeli láskou pre sviatosť Pánovho Tela, a nedokázal si sám vysvetliť, ako On mohol mať voči nám takú blahosklonnosť a lásku. Pokladal za znamenie chladného pohŕdania, keby nebol prítomný aspoň jednej svätej omše za deň, keď k tomu mal možnosť. Často prijímal s takou oddanosťou, že i druhých k oddanosti strhával."
Katolícka svätá omša je to, čo odlišuje katolíkov od všetkých ostatných náboženstiev. Skutočnosť, že účasť katolíkov na Svätej omši dramaticky klesá a len malá časť veriacich sa na nej zúčastňuje, je odrazom toho, že katolíci prestali rozumieť tomu, čo Svätá omša predstavuje a čo sa na nej odohráva a sprítomňuje.
Porozumieť katolíckej omši je možné až potom, čo porozumieme slovu obeta. Vzťah medzi Bohom a človekom je nemožné pochopiť od významu obety. Kain zabil Ábela, potom, čo Kainova obeta nebola Bohom prijatá. Najdramatickejší príbeh obety sa udial keď Abrahám išiel obetovať vlastného syna Izáka. Vystavanie oltára a prinášanie obety je súčasťou každej významnejšej udalosti Starého zákona. Obeta je to, čo odlišuje katolícku svätú omšu od protestantov a iných cirkví.
| Obeť | Význam |
|---|---|
| Kristova obeta na kríži | Základ kresťanskej viery, vykúpenie ľudstva |
| Eucharistia | Pamiatka a sprítomnenie Kristovej obeti |
| Obeť Cirkvi | Spojenie života veriacich s Kristovou obetou |
To, čo pod svätou omšou Katolícka cirkev rozumie je skôr obeta svätej omše. Základným prvkom každej obety aj v pohanskom svete je výmena života jedného za život druhého. Niekto príde o svoj život, aby ten druhý ho mohol získať a uchovať. Preto nám Ježiš hovorí, že nemá nikto väčšiu lásku ako ten, kto zomrie za druhého človeka. Základom katolicizmu je práve logika, že nevinný trpí za vinného a to tak, aby sa z vinného mohol stať nevinný v čase, ktorý mu bol touto obetou darovaný.
Chcieť uctievať Boha a vylúčiť z uctievania obetu je nezmyslom. Aj pohanské kultúry vedeli, že vzťah so stvoriteľom nie je rovnocenný. My sme dlžníci a dlžník sa snaží aspoň čas splatiť. Od prvého dňa histórie cirkvi byť kresťanom znamenalo byť katolíkom. Len samotná skutočnosť, že slovo katolík nie je v Biblii neznamená nič. Slovo katolík je gréckeho pôvodu a znamená univerzálny. Je to viera kresťanov, že ich viera je pre všetkých na svete. A univerzálnou črtou všetkých kresťanov bola účasť na svätej omši.
Prorocké slová zaznievajú z úst Abraháma, keď sa ho syn Izák pýta, kde vezmú zápalnú obetu a on mu odvetil: “Boh si už obstará baránka na zápalnú obetu, syn môj.” A tohto baránka si obstaral v Ježišovi Kristovi, svojom Synovi.
Už skorá ranná Cirkev identifikovala v tomto príbehu Ježiša Krista. Ten predobraz je nielen v ochote Otca obetovať Syna, ale aj v tom, že Syn niesol drevo ako predobraz dreva kríža hore na kopec, ktorý bol predobraz výstupu na Golgotu. Tam, bol postavený oltár rovnako, ako na mieste ukrižovania Ježiša bol postavený oltár nie mieste jeho skonania.
Vieme, že Abrahám rovnako dostal za úlohu obetovať vlastného syna Izáka. Táto obeta je druhou časťou, ktorá sa naplnila v Ježišovi Kristovi, keď on Syn Boha bol obetovaný za odčinenie hriechov.
Nasledujme to, čo vedie do večnosti!
Kňaz Fryderyk Faber, konvertita z 19. storočia, napísal o rímskej omši, že je to tá najkrajšia vec na tejto strane neba.
Pripomenúť si ešte iné zmluvy medzi Bohom a ľuďmi, ktoré sú uvedené v Biblii. Koľko ich asi bolo?
Prezrieť si na mape putovanie Abraháma do zasľúbenej zeme.