Jeruzalem, najväčšie mesto Izraela rozlohovo aj počtom obyvateľstva, je zároveň aj najnavštevovanejším mestom Izraela. Pre židov, kresťanov a moslimov je to posvätné miesto. Stál tu Jeruzalemský chrám, ktorý je najposvätnejším miestom judaizmu.
Chrámová hora v Jeruzaleme.
História Jeruzalemského Chrámu
Bol postavený asi v 10. storočí pred Kristom na Chrámovej hore v Jeruzaleme. V priebehu dejín bol niekoľkokrát prestavaný. Do svojho zničenia rímskym vojskom v roku 70 po Kristovi slúžil ako kultové centrum starovekého izraelského náboženstva.
Podľa židovského presvedčenia bol a po príchode Mesiáša znovu bude príbytkom Boha na zemi. V súčasnosti je veľmi navštevovaný jeho pozostatok tzv. Múr nárekov alebo Západný múr. Je pozostatkom západnej časti vonkajšej hradby, ktorá ku koncu obdobia druhého jeruzalemského chrámu obklopovala Chrámovú horu.
Dnes je to najposvätnejšie miesto Židov a zároveň miestom smútku nad zničením Chrámu.
Dejiny Jeruzalemského chrámu
Zničenie Chrámu
Keď sa Židia rozhodli pokračovať v zúfalej obrane mesta, Títus obohnal celé mesto valom a zovrel ho zo všetkých strán. Aby mesto vyhladoval, odrezal ho úplne od sveta. V meste nastal strašný hlad, takže zástupy ľudí mreli. Nastal mor, ktorý spolu s hladom dovŕšil dielo skazy. Ľudia, ktorí nemali čo jesť, vrhli sa i na remenné čiastky odevu a výzbroje a jedli remene a opasky.
Keď sa Títus dozvedel o týchto strašných veciach, opäť vyzval obliehaných, aby sa vzdali. Ale márne. Preto vystupňoval nápor a mohutným útokom dobyl hrad Antonia. Židia sa stiahli do chrámu. Títus chcel toto miesto bohoslužby ušetriť a opäť vyzval obrancov, aby sa vzdali. Odpoveďou bol však výsmech a prudký výpad na rímske vojsko.
A tak sa Títus rozhodol 10. augusta r. 70 podniknúť čelný útok na chrám. Odtiaľ sa oheň rozšíril na všetky kryté chodby a nádvoria okolo chrámu. Keď Títus videl, že oheň sa rýchlo šíri a môže zachvátiť i hlavnú budovu chrámu, vydal rozkaz oheň zahasiť. V prudkom útoku sa Rimania dostali tak blízko, že jeden vojak hodil horiacu fakľu oknom do chrámu, a ten bol okamžite v plameňoch. Títus i teraz kázal ešte hasiť, ale v prudkosti boja a v rozliehajúcom sa hluku nebolo počuť jeho hlas.
Rímske vojsko sa valilo na chrám a ešte viac podnecovalo šíriaci sa oheň. Sám Títus vbehol do horiaceho chrámu a až užasol nad jeho nádherou a bohatstvom. Podarilo sa mu zachrániť zlatý oltár, zlatý svietnik, zlatý stôl, na ktorý sa kládli posvätné chleby, a knihu Zákona. To všetko vniesli neskôr ako vojnovú korisť do Ríma.
Sotva Títus vyšiel z chrámu, vojaci zapálili aj ostatnú časť chrámu, ktorá ešte nebola ohňom zasiahnutá. Nemožno si ani predstaviť - hovorí Jozefus Flavius - strašnejší krik, než vznikol v tomto okamihu. Do triumfovania a plesania rímskeho vojska sa miešalo bedákanie židovského ľudu. Ozvena zo všetkých okolitých vrchov až po Pereu len zväčšovala ohlušujúci krik. Tak bol celý chrám obrátený na popol. Stalo sa tak práve vo výročný deň zničenia prvého židovského chrámu babylonským kráľom Nebúkadnécarom. Deti, starcov a kňazov pomordovali. Celé návršie horiaceho chrámu pokryli mŕtvoly povraždených a krv stekala z neho.
Po zničení chrámu a vyplienení dolného mesta začal Títus útočiť aj na horné mesto. Rímski vojaci plienili a pálili, vraždili obyvateľstvo. Postupne lámali odpor Židov, ktorí v strachu opúšťali bašty a pevnosti a dávali sa na bezhlavý útek. Rimania sa zmocnili aj horného mesta a zapálili ho. Ako zborili až do základov chrám, tak zrovnali so zemou aj ostatné mesto. Stalo sa tak 8. septembra r. 70. Nechali stáť len tri silné bašty, aby tieto ako pamätníky zvestovali potomstvu zašlú slávu Jeruzalema. Títus pri tom povedal: "Vojnu sme viedli s pomocou Božou; Boh sám vyhnal Židov z týchto hradieb. Lebo čo by zmohli ľudské ruky a stroje proti takýmto hradbám?
Význam Jeruzalemského Chrámu
Pre starý Izrael bol Jeruzalem centrom sveta. Jeruzalemský Chrám bol pre Izraelitov miestom uctievania Boha a prinášania obetí. Mali povinnosť navštevovať ho raz do roka najmä počas pútnických sviatkov Pesach, Šavuot a Sukot. Chrám bol miestom stretnutia Izraela s Bohom pri všetkých životných príležitostiach.
Na mieste zničenej svätyne dal rímsky cisár Hadrián okolo roku 135 vybudovať pohanský Chrám Jupitera Kapitolského. Ruiny Druhého Chrámu poslúžili ako stavebný materiál na rímske a byzantské verejné i súkromné stavby v Jeruzaleme. Na mieste, kde posvätná stavba stála, moslimovia po dobytí Jeruzalema v roku 637 vybudovali mešitu al-Aksá a v rokoch 687 až 692 mešitu Kubbat as-Sachrá, nazývanú aj Skalný dóm. Z Druhého Chrámu sa zachovala len časť západnej steny, ktorá je známa pod menom Múr nárekov a je jedným z najposvätnejších miest judaizmu.
Podľa židovskej tradície bude po príchode Mesiáša a vyslobodení izraelského národa postavený na tomto mieste takzvaný Tretí Chrám.
Pôdorys Prvého Chrámu (Šalamúnov Chrám)
Prvá kniha kráľov uvádza, že „bol postavený z kameňa už opracovaného v lome. Počas stavby nebolo v dome počuť žiadne kladivo ani dláto, žiadne železné nástroje“. Chrám mal obdĺžnikový pôdorys a bol postavený z vrstiev kameňa a cédrového dreva, interiér svätyne bol pokrytý zlatom s ornamentálnou výzdobou. Pred krytým vstupom na východnej strane stáli dva duté mosadzné stĺpy - Joachim a Boas. Z hlavnej siene sa vchádzalo do Svätyne svätých, ktorá mala štvorcový pôdorys a bola rozdelená závesom, za ktorý nesmel vojsť nikto okrem veľkňaza, pretože svätyňa uchovávala archu zmluvy.
Chrám mal obdĺžnikový pôdorys (dĺžka 33,6 m, šírka 11,2 m, výška 16,8 m) a bol postavený z vrstiev kameňa a cédrového dreva; interiér svätyne bol pokrytý zlatom s ornamentálnou výzdobou. Pred krytým vstupom na východnej strane (predsieňou, hebr. ulam, jej výška bola 67,2 m) stáli dva kovové stĺpy Joachim a Boas. Centrálna časť Chrámu so svätyňou bola na troch stranách obstavaná 3 poschodiami miestností určených pre kňazov. Vnútorné priestory centrálnej časti tvorila predsieň, ktorá viedla do hlavnej siene (→ hejchal), kde sa nachádzali zlatý oltár na pálenie kadidla, obetné stoly na predkladané chleby a 5 párov zlatých svietnikov. Z hlavnej siene sa vchádzalo do Svätyne svätých (hebr. dvir), ktorá mala štvorcový pôdorys (dĺžka jednej strany 11,2 m). Bola rozdelená závesom, za ktorú nesmel vojsť nikto okrem veľkňaza (obetoval tam len raz za rok; → Deň zmierenia), pretože uchovávala archu zmluvy (hebr. aron ha-brit). Chrám obklopovalo niekoľko nádvorí. Na hlavnom, vnútornom nádvorí sa nachádzali oltár, kde sa spaľovali obete, a bronzová nádrž na vodu stojaca na 12 bronzových sochách býkov, určená na rituálnu očistu kňazov.
Druhý Chrám
Osemnásť rokov po návrate z babylonského zajatia začali Izraeliti po súhlase perzského kráľa Kýra II. Veľkého na rovnakom mieste stavať skromný (z architektonického hľadiska) Druhý Chrám. V ňom sa však už archa zmluvy nenachádzala, do Svätyne svätých však bolo naďalej zakázané vstupovať, lebo verili, že v nej prebýva Boh. Tento chrám bol znesvätený sýrskym seleukovským kráľom Antiochom IV. Epifanom, keď ho v roku 167 pred naším letopočtom pretvoril na Diov chrám. O tri roky neskôr bol Chrám znova očistený a vysvätený.
Počas vlády Herodesa I. sa uskutočnila rozsiahla rekonštrukcia celého areálu, preto sa svätyňa, ktorú prestaval, niekedy nazýva aj Herodesov Chrám, častejšie sa však označuje ako Druhý Chrám. Usporiadaním vnútorných priestorov kopíroval Prvý Chrám a rozsiahle archeologické vykopávky dnes umožňujú vytvoriť jeho pomerne presnú rekonštrukciu.
Vďaka nemu Herodes pozdvihol Jeruzalem medzi najhonosnejšie východné mestá. Chrám, ktorý stavali 26 rokov, sa rozprestieral na ploche 144-tisíc štvorcových metrov, teda bol dva razy väčší ako ten, ktorý postavil jeho predchodca kráľ Šalamún. Bol vyšší a širší. A krajší ako všetko ostatné, čo dovtedy bolo postavené. Až tisíc kňazov sa muselo zaučiť do remeselných prác a preškolilo sa na kamenárov, tesárov a dekoratérov, len aby sa predišlo znesväteniu svätyne „nečistými“ rukami. Herodes dal dokonca vyrobiť špeciálny pracovný odev pre týchto kňazov staviteľov vrátane nových sandálov. Herodesov Chrám sa stal najväčšou náboženskou stavbou nielen Rímskej ríše, ale celého sveta.
Sedem vchodov viedlo na obrovskú chrámovú plošinu, ktorá mala dva razy takú plochu ako fórum v Ríme postavené cisárom Trajánom (vládol v rokoch 98 až 117). Herodesova triumfálna stavba zaberala šestinu mestského územia. So svojimi sieňami, nádvoriami, fórom, súdnym dvorom a školami sa Chrám stal centrom celého občianskeho a kultúrneho života Izraela.
Deväť vstupných brán bolo obložených zlatom a striebrom. Výstražné nápisy v gréčtine a latinčine označovali body, za ktoré mali prístup iba Židia. „Cudzincovi sa zakazuje prekračovať balustrádu obklopujúcu chrám a jeho nádvorie. Kto bude prichytený, bude obžalovaný a odsúdený na smrť,“ hovorili jasnou rečou varovné upozornenia. Svätostánok bez okien mal rozmery desať krát desať metrov, ktoré symbolizovali desať Mojžišových prikázaní. Tam mal prístup iba veľkňaz, aj to len raz do roka na Jom Kipur - Deň zmierenia, keď tam vykonával zmierovací obrad pre celý Izrael. Keďže sa archa zmluvy s Desatorom, ktorú kedysi opatrovali vo svätostánku, pri zničení Izraela Babylončanmi v roku 587 pred naším letopočtom stratila, veľkňaz pri tomto rituáli kropil krvou jahňaťa obetovaného za hriechy Izraela namiesto posvätnej archy len kameň, na ktorom kedysi stála.
Chrámová polícia sa starala o to, aby nikto s palicou v ruke alebo so zaprášenou obuvou nevošiel dnu či v nečistom stave sa nepredieral do vnútorných siení. Nikde inde - ani v Asýrii, ani v Babylone, ani v Egypte, nebolo možné stretnúť vo sviatočný deň viac ľudí ako tam. Skôr ako sa zatvárali mestské brány a kňazské stráže zaujali svoje miesta, musela sa odstrániť každá stopa obetnej hostiny. Nič ľudské, ani len najmenší neporiadok, nesmel poškvrniť čistotu Chrámu a dotknúť sa Pána. Svätyňa bola priestorom ticha, bydliskom nevysloviteľného, neviditeľného, nepochopiteľného a neuchopiteľného Boha. Veľkosť a nádheru stavby podčiarkovalo zlato a mramor. Historik Jozef Flavius napísal, že „už len pohľad na vonkajšok Chrámu núka všetko, čo mohlo nadchnúť oko aj srdce“.
Židovské Pútnické Miesta v Izraeli
- Múr nárekov (Západný múr): Pozostatok západnej časti vonkajšej hradby, ktorá obklopovala Chrámovú horu.
- Chrámová hora: Miesto, kde stál Jeruzalemský chrám.
- Betlehem: Mesto narodenia Ježiša Krista, s Bazilikou Narodenia Pána.
- Nazaret: Mesto, kde Ježiš strávil svoje detstvo, s Bazilikou Zvestovania Pána.
- Kafarnaum: Mesto pôsobenia Ježiša, s Kafarnaumskou synagógou.
- Hora Tábor: Miesto Premenenia Pána.
Okrem Jeruzalemského Chrámu môžete navštíviť aj ďalšie pútnické miesta:
| Mesto/Lokalita | Význam |
|---|---|
| Betlehem | Miesto narodenia Ježiša Krista. |
| Nazaret | Domov Ježiša a jeho rodiny. |
| Mŕtve more | Najnižšie položené miesto na zemskom povrchu. |
| Jericho | Najstaršie obývané mesto na zemi. |
| Ain Karem | Miesto narodenia Jána Krstiteľa. |
tags: #jeruzalemsky #chram #podorys