Hovoriť o zmierení a pokání znamená vyzývať mužov a ženy našej doby, aby znova objavili tie isté slová, ktorými náš Spasiteľ a Učiteľ Ježiš Kristus začal svoju verejnú činnosť: "Kajajte sa a verte evanjeliu."
Sedem smrteľných hriechov od Hieronyma Boscha
Prečo Cirkev opätovne predkladá túto tému a túto výzvu?
Túžba lepšie poznať a porozumieť dnešného človeka a súčasný svet, rozlúštiť jeho záhadu a odhaliť jeho tajomstvo, rozoznať kvas dobra a zla, ktorý v ňom pôsobí už dlhú dobu, pobáda mnohých ľudí, aby obrátili svoj vypytujúci pohľad k tomu človeku a k tomu svetu. Takýto pohľad sa vynára zvlášť výrazne takmer z každej stránky dôležitej pastorálnej konštitúcie Druhého vatikánskeho koncilu o Cirkvi v súčasnom svete, Gaudium et spes, zvlášť v jej obsiahlom a hlbokom úvode.
Rozdelenia a ich korene
Tieto rozdelenia sa prejavujú vo vzťahu medzi jednotlivými osobami a skupinami, ale aj na úrovni širších spoločenstiev: národy stoja proti národom a proti sebe postavené bloky krajín v horúčkovitom hľadaní nadvlády. Pozorní pozorovatelia, ktorí skúmajú prvky plodiace rozdelenia, zisťujú ich veľkú rôznorodosť: od vzrastajúcej nerovnosti medzi skupinami, spoločenskými triedami a krajinami po ideologické nijako neustávajúce boje; od kmeňových rozdielov až po diskriminácie zo spoločensko-náboženských dôvodov.
Ostatne, niektoré skutočnosti, ktoré majú všetci pred očami, predstavujú žalostnú tvár rozdelenia, ktorého sú ovocím, a poukazujú na jeho vážnosť s neodškriepiteľnou konkrétnosťou:
- Porušovanie základných práv ľudskej osoby.
Na druhej strane Cirkev bez toho, aby sa stotožňovala so svetom, alebo aby bola z tohto sveta, je začlenená do sveta a vedie s ním dialóg. Netreba sa diviť, ak sa pozorujú v jej vlastnej štruktúre ozveny a náznaky rozdelenia, ktoré raní ľudskú spoločnosť. Hoci tieto rany už na prvý pohľad vzbudzujú hlboký dojem, jedine pohľadom do hĺbky sa podarí odhaliť ich koreň: tento koreň väzí v rane v najhlbšom vnútri človeka.
Ako ísť na spoveď (KOMPLETNÝ podrobný katolícky sprievodca)
Túžba po jednote a zmierení
A predsa ten istý skúmavý pohľad, ak je pravda dosť ostrý, zachytí uprostred rozdelení aj nepopierateľnú túžbu ľudí dobrej vôle a opravdivých kresťanov po tom, aby sa rozpory urovnali, rany zacelili a aby sa na všetkých úrovniach dosiahla zásadná jednota. Pre niektorých je to takmer utópia, že by sa zmierenie mohlo stať ideálnou hybnou silou opravdivej zmeny v spoločnosti. Pre iných naopak je zmierenie predmetom tvrdého výdobytku, a teda cieľom, ktorý sa môže dosiahnuť len vážnym zaangažovaním myslenia a činnosti. Predsa však zmierenie nemôže ísť menej do hĺbky než rozdelenie.
Úloha Cirkvi v zmierení
Ani Cirkev Ježiša Krista sa nemohla vyhnúť tomuto pohľadu. S oddanosťou Matky a múdrosťou Učiteľky ohľaduplne a pozorne sa usiluje zistiť v spoločnosti nielen znaky rozdelenia, ale aj tie menej výrečné a význačné znamenia a úsilia o zmierenie. Moji predchodcovia neprestávali ohlasovať zmierenie, vyzývať naň celé ľudstvo, každú triedu a každú časť ľudského spoločenstva, ktorú videli roztrhanú a rozdelenú. Aj ja sám z vnútorného popudu, ktorý - som istý - súčasne odpovedal na vnuknutia zhora a na volanie ľudstva, chcel som postaviť do popredia tému zmierenia dvoma rozličnými spôsobmi, a boli slávnostné a závažné, po prvé zvolaním VI. generálneho zasadania biskupskej synody; po druhé tým, že som urobil zmierenie stredom Jubilejného roku, vyhláseného na oslavu 1950.
Výraz a sám pojem pokánia sú dosť zložité. Ak ich dáme do súvisu s "metánoiou", t.j. obrátením, o ktorom hovoria synoptické evanjeliá, vtedy pokánie znamená vnútornú premenu srdca pod vplyvom Božieho slova a v perspektíve Božieho kráľovstva. Ale pokánie znamená tiež zmenu života v dôslednej zhode s premenou srdca; a v tomto zmysle robiť pokánie treba doplniť konaním skutkov tohto pokánia. Tak sa celý život stáva pokáním a je usmernený ustavične napredovať k lepšiemu. Robiť pokánie je teda čosi pravdivé a účinné len vtedy, ak sa prejavuje kajúcimi skutkami a úkonmi.
Synodálny pohľad na zmierenie
Synodálny pohľad nezanedbáva ani úkony zmierenia (niektoré z nich si skoro ani nevšímame v každodennom živote), ktoré v rozličnej miere pomáhajú riešiť napäté situácie, prekonávať rozličné konflikty a odstraňovať malé i veľké roztržky a znova obnovovať jednotu. Charizma a súčasne aj originalita Cirkvi ohľadom otázky zmierenia na všetkých úrovniach spočíva v skutočnosti, že sa vždy utieka k onomu "pramennému" zmiereniu. Cirkev v dôsledku svojho základného poslania cíti povinnosť dostať sa až na koreň prvotného rozdelenia, k hriechu; a tu chce uzdravovať, a mohli by sme povedať, uskutočniť to prvotné zmierenie, ktoré by bolo účinným princípom každého pravého zmierenia.
Zmierenie je preto potrebné, lebo tu bol rozlom spôsobený hriechom, z ktorého povstali všetky iné formy rozlomu vnútri v človekovi i okolo neho. Aby teda zmierenie bolo úplné, nevyhnutne sa vyžaduje oslobodenie od hriechu, čiže odmietnutie hriechu v jeho najhlbších koreňoch. Synoda hovorila tiež o zmierení celej ľudskej rodiny a o obrátení sŕdc jednotlivcov, o ich návrate k Bohu. Tým chcela potvrdiť a vyhlásiť, že jednota ľudí sa nemôže uskutočniť bez vnútornej premeny každého človeka. Osobné obrátenie je nevyhnutná cesta k svornosti medzi osobami.
Keď Cirkev ohlasuje radostnú zvesť zmierenia, alebo keď predkladá jeho uskutočňovanie pôsobením sviatostí, vtedy vykonáva opravdivú prorockú úlohu, lebo pranieruje ľudské neporiadky pochádzajúce z nakazeného prameňa, poukazuje na koreň rozdelení a vlieva nádej, že je možné prekonať napätia a konflikty a dospieť k bratstvu, svornosti a k pokoju na všetkých úrovniach a vo všetkých vrstvách ľudskej spoločnosti. Cirkev tak mení historický stav nenávisti a násilia na civilizáciu lásky.
O takomto zmierení, ktoré je ovocím obrátenia, hovorí táto Exhortácia. Ako sa totiž stalo na konci troch predchádzajúcich synodálnych zasadaní, tak aj teraz sami otcovia chceli odovzdať rímskemu biskupovi ako všeobecnému pastierovi Cirkvi, hlave biskupského zboru a predsedovi synody uzávery svojich prác. Prijal som ako závažnú a milú povinnosť svojho úradu úlohu načrieť do veľkého bohatstva synody a ponúknuť Božiemu ľudu vieroučné a pastorálne posolstvo o pokání a zmierení.
V prvej časti sa teda budem zaoberať, ako Cirkev plní svoje poslanie zmierovania tým, že nástojí na obrátení sŕdc; tak sa človek znova stretne s Bohom, človek so svojim bratom a človek s celým stvorením. V druhej časti poukážem na radikálnu príčinu každého rozdelenia alebo roztržky medzi ľuďmi a predovšetkým vo vzťahoch k Bohu, ktorou je hriech.
Dokument, ktorý teraz odovzdávam synom a dcéram Cirkvi, ale aj všetkým tým, ktorí či už veria alebo nie, sa dívajú na ňu so záujmom a úprimným duchom, je povinnou odpoveďou na to, čo požadovala odo mňa synoda. Ale je tiež - cítim sa povinný vyhlásiť, aby sa zadosťučinilo pravde a spravodlivosti - dielom samej synody. Obsah týchto stránok pochádza naozaj od synody. Od jej vzdialenej či bezprostrednej prípravy, od "Instrumentum laboris", od prejavov v synodálnej sieni aj v takzvaných užších krúžkoch, "Propositiones". Je v ňom ovocie spoločnej práce otcov, medzi ktorými chýbali predstavitelia východných Cirkví, ktorých teologické, duchovné a liturgické dedičstvo je také bohaté a úctyhodné aj v tomto ohľade.
Okrem toho Rada sekretariátu synody zhodnotila na dvoch dôležitých zasadaniach výsledky a smernice synodálneho zasadania hneď po jeho zakončení; pritom poukázala na dynamickosť spomenutých "Propositiones" a načrtla línie, ktoré sa pokladali za vhodné na zostavenie prítomného dokumentu. Som vďačný všetkým, ktorí vykonali túto prácu.
Treba to urobiť - a je to dôležité -, zakiaľ je ešte živá spomienka na Svätý rok vnútorne prežívaný v znamení pokánia, obrátenia a zmierenia. Kiež by táto moja exhortácia, venovaná bratom v biskupskom úrade a ich spolupracovníkom, kňazom a diakonom, rehoľníkom a rehoľníčkam, všetkým veriacim, mužom i ženám s dobrým svedomím, mohla byť nielen nástrojom očistenia, obohatenia a prehĺbenia vlastnej osobnej viery, ale aj kvasom, schopným podnietiť v srdci sveta vzrast pokoja a bratstva, nádeje a radosti.
Podobenstvo o márnotratnom synovi
"Istý človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: Otče, daj mi čiastku z majetku, čo mi patrí," rozpráva Ježiš, zdôrazňujúc dramatickú situáciu tohto mladíka: dobrodružný odchod z otcovského domu, premrhanie všetkého majetku v neviazanom a prázdnom živote, temné dni hladu ďaleko od domova, ale ešte viac stratenú dôstojnosť, uponíženie a hanbu a konečne túžbu za vlastným domovom, odvahu vrátiť sa a otcovo prijatie. Otec isto nezabudol na syna, naopak, jeho láska a úcta ostali nedotknuté. Človek - každý človek - je takýmto márnotratným synom: dá sa zvábiť pokušeniu odísť od Otca, aby žil nezávisle svoj vlastný život; upadne do pokušenia; je sklamaný ničotou, ktorá ho očarila sťa dajaký prelud; je sám, potupený, vykorisťovaný, zatiaľ čo sa usiluje zbudovať si svet len pre seba samého; v hĺbke vlastnej biedy je strápený túžbou vrátiť sa do spoločenstva s otcom.
V tomto podobenstve najviac bije do očí otcovo slávnostné a láskyplné prijatie syna, ktorý sa vracia; je to znak Božieho milosrdenstva vždy hotového odpustiť.
Starší brat a sebectvo
Ale podobenstvo uvádza na javisko aj staršieho brata, ktorý odmieta miesto na hostine. Vyčíta mladšiemu bratovi jeho blúdenia a otcovi zas prijatie, ktoré mu preukázal, zatiaľ čo jemu, umiernenému a pracovitému, vždy vernému otcovi a rodine, nikdy nedovolil, hovorí, zabaviť sa s priateľmi. To je znak, že nechápe otcovu dobrotu. Človek - každý človek - je tiež týmto starším bratom. Sebectvo ho robí žiarlivým, zatvrdzuje mu srdce, oslepuje ho a uzatvára ho pred druhými a pred Bohom.
Podobenstvo o márnotratnom synovi je predovšetkým nevýslovná história veľkej lásky Otca - Boha -, ktorý ponúka navrátenému synovi dar plného zmierenia. Ale tým, že v postave staršieho brata pripomína sebectvo, ktoré oddeľuje bratov, stáva sa tiež históriou ľudskej rodiny: poukazuje na našu situáciu a ukazuje cestu, ktorú treba nastúpiť. Márnotratný syn vo svojej túžbe po obrátení, po návrate do otcovho náručia a po odpustení predstavuje tých, čo v hĺbke vlastného svedomia cítia nostalgiu zmierenia na všetkých úrovniach a bez výhrad a akousi vnútornou istotou tušia, že zmierenie je možné len vtedy, ak pramení z prvotného základného zmierenia - zo zmierenia, ktoré privádza človeka z poblúdenia k synovskému priateľstvu s tým Bohom, ktorého nesmierne milosrdenstvo uznáva.
Podobenstvo čítané v perspektíve druhého syna opisuje však situáciu ľudskej rodiny rozdelenej sebectvami, osvetľuje ťažkosti uspokojiť túžbu a nostalgiu po zjednotenej a zmierenej rodine.
Boží dar zmierenia
Zmierenie, ako sa odvodzuje z podobenstva o márnotratnom synovi, je Božím darom a jeho iniciatívou. Ale naša viera nás učí, že táto iniciatíva sa konkretizuje v tajomstve Krista Vykupiteľa, Zmieriteľa a Osloboditeľa človeka od hriechu vo všetkých formách. Aj my môžeme vychádzať z toho ústredného tajomstva spásy, ktoré je kľúčovým bodom Apoštolovej kristológie.
"Ak sme boli zmierení s Bohom smrťou jeho Syna vtedy, keď sme boli nepriateľmi," - píše Rimanom - "tým skôr už ako zmierení budeme spasení jeho životom. Vychádzajúc z týchto a aj iných významných novozákonných textov, právom môžeme sústrediť úvahy o celom Kristovom tajomstve na jeho zmieriteľské poslanie.
Práve pred bolestným obrazom rozdelení a ťažkostí zmierenia medzi ľuďmi vyzývam dívať sa na mysterium Crucis ako na vrcholnú drámu, v ktorej Kristus vníma a až do dna bolestne prežíva samu drámu odlúčenia človeka od Boha, takže volá slovami Źalmistu: "Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? " a v tom istom čase uskutočňuje naše zmierenie. Pohľad upretý na tajomstvo Golgoty nám musí vždy pripomínať ten "vertikálny" rozmer rozdelenia a zmierenia, týkajúci sa vzťahu človeka k Bohu, ktorý z hľadiska viery vždy prevažuje tzv. "horizontálny" rozmer, t.j. skutočnosť rozdelenia a nevyhnutnosť zmierenia medzi ľuďmi.
Účasť na diele zmierenia
Potvrdzuje to i svätý Pavol, keď píše, že Boh dal Kristovým apoštolom účasť na svojom diele zmierenia: "Boh - hovorí Pavol - zveril nám službu zmierenia... Do rúk a úst apoštolov, svojich poslov, Otec milosrdne vložil službu zmierenia; oni ju vykonávajú osobitným spôsobom vďaka moci konať "v Kristovej osobe". Ale aj celému spoločenstvu veriacich, celej štruktúre Cirkvi je zverené slovo zmierenia, t.j. Cirkev je zmieriteľkou, nakoľko ohlasuje posolstvo zmierenia, a to vždy robievala vo svojich dejinách od jeruzalemského apoštolského koncilu až do poslednej synody a nedávneho Jubilea vykúpenia. Cirkev je zmieriteľkou aj preto, že ukazuje človeku cesty a ponúka mu prostriedky na štvoraké zmierenie, o ktorom sme sa zmienili.
Môj ctihodný predchodca Pavol VI. mal zásluhu na tom, že jasne vysvetlil, že Cirkev, aby bola hlásateľkou evnjelia, musí sa najprv sama evanjelizovať, t.j. Neváham znova použiť toto prirovnanie, pretože má vzťah k téme, s ktorou sa práve zaoberáme, a potvrdzujem, že Cirkev musí začať tým, že sama bude zmierenou Cirkvou, aby mohla zmierovať druhých. Podľa toho istého kritéria Cirkev má uskutočňovať aj svoj ekumenický rozmer. Vie totiž, že ak má byť naozaj (naplno) zmierená, musí pokračovať v hľadaní jednoty medzi tými, ktorí si pokladajú za česť volať sa kresťanmi, ale medzi sebou, aj ako cirkvi alebo spoločenstvá, sú oddelení, a sú odlúčení i od rímskej Cirkvi.
Táto hľadá jednotu, ktorá by nespočívala ani na zakrývaní bodov, čo rozdeľujú, ani na lacných, povrchných a krehkých kompromisoch, ale by bola ovocím a výrazom opravdivého zmierenia. Aby napokon Cirkev o sebe mohla povedať, že je plne zmierená, musí sa vždy viac usilovať o hlásanie evanjelia všetkým ľuďom a podporovať "dialóg spásy" aj v tých rozsiahlych oblastiach súčasného sveta, v ktorých ľudia nemajú podiel na jej viere, ba dokonca pod vplyvom rastúceho sekularizmu sa od nej vzďaľujú, alebo sa voči nej stavajú s chladnou ľahostajnosťou, ba dokonca kladú prekážky a ju prenasledujú.
Boh a hriech
Boha zostáva verný svojmu večnému plánu i vtedy, keď človek z popudu zlého ducha a strhnutý svojou pýchou zneužíva slobodu, ktorú dostal, aby miloval a veľkodušne vyhľadával dobro, keď odmieta poslušnosť svojmu Otcovi a Pánovi; i vtedy, keď miesto toho, aby odpovedal na Božiu lásku svojou láskou, stavia sa proti Bohu, ako svojmu súperovi, keď si nahovára a namyslene verí, že mu stačia jeho vlastné sily, čím sa prerušia vzťa...