Text "Jezis moj pred tvojou stojim obetou" otvára hlboké duchovné a teologické úvahy. V kontexte učenia Svätého Otca Leva XIV, môžeme túto vetu vnímať ako vyjadrenie pokory, odovzdanosti a ochoty obetovať sa pre vyšší cieľ.
Sv. Otec Lev XIV vo svojich prejavoch často zdôrazňuje dôležitosť nasledovania Krista, a to aj v ťažkých chvíľach. Hovorí o pokušení uzavrieť sa, chrániť sa a oplatiť úder, ale zároveň poukazuje na nádej, že existuje aj iná cesta - cesta lásky a odpustenia. Ježiš je priateľ, ktorý nás vždy sprevádza pri formovaní nášho svedomia.
Táto myšlienka sa prejavuje aj v postoji k zrade. Ježiša nepohoršuje naša krehkosť. Dobre vie, že žiadne priateľstvo nie je imúnne voči riziku zrady. Ale Ježiš naďalej dôveruje. Naďalej sedí pri stole so svojimi nasledovníkmi. Nevzdáva sa lámania chleba, ani pre tých, ktorí ho zradia.
Veta "Jezis moj pred tvojou stojim obetou" môže byť vnímaná ako osobná modlitba, vyjadrenie túžby po zjednotení s Kristom a ochote nasledovať ho aj za cenu utrpenia. Je to pripomienka, že Boh vkladá do našich rúk milosť spásy.
Život spravodlivého vôbec nie je jednoduchý, lebo len čo sa pokúsi dobre žiť, keď k takému životu začne povzbudzovať, a na dôvažok aj iných bude napomínať, všetci sa proti nemu spolčia, postavia sa proti nemu aj jeho domáci. Keď chcem byť verný Kristovi, keď sa mu chcem pripodobniť, aj na mňa čaká nepochopenie, pohŕdanie a utrpenie. On nepriniesol pokoj, ale meč, moji vlastní bratia vystúpia proti mne.
Slávením slávnosti Nanebovzatia Panny Márie svätý veriaci ľud Boží radostne prejavuje svoju úctu k Panenskej Matke. Robí tak slávením spoločnej liturgie a tiež tisíckami rôznych foriem zbožnej úcty; týmto spôsobom sa napĺňa proroctvo samej Panny Márie: „Blahoslaviť ma budú všetky pokolenia“ (Lk 1,48). Nanebovzatie, s telom i dušou, je Božie privilégium udelené svätej Matke Božej pre jej osobité zjednotenie s Ježišom.
Cirkev nás pozýva kontemplovať tajomstvo, ktoré ukazuje, že Boh chce spasiť celého človeka, dušu i telo. Ježiš vstal z mŕtvych v tele, ktoré prijal od Panny Márie, a vystúpil k Otcovi so svojou premenenou ľudskou podstatou. S telom, takým ako je to naše, ale premeneným. Veľkolepá skutočnosť Máriinho nanebovzatia je prejavom i potvrdením jednoty ľudskej osoby a pripomína nám, že sme povolaní slúžiť Bohu a oslavovať ho celým naším bytím, dušou i telom.
Kristus je prítomný medzi ľuďmi. Kristus je prítomný vo svojej Cirkvi. Kristus je vždy živý svojou láskou a dobrotou, je vždy plný starostlivosti o každého človeka. Toto je najlepšia čiastka, akú si môžem vybrať. Prežívam vedome toto tajomstvo viery?
Príkaz lásky k blížnemu je jednoznačný. Je jasné, kto je môj blížny, veď príklad, ktorý povedal Ježiš, nenecháva nijaké pochybnosti. Tá láska je cestou do neba. Ostáva teda možnosť splniť tento príkaz, ostáva možnosť byť dobrým Samaritánom... A tu sa začínajú ťažkosti. Lebo človeku sa to zdá nemožné - nemožné milovať každého človeka, nemožné milovať vždy a všade, nemožné byť vždy k dispozícii tomu druhému - to je predsa nad ľudské sily, tvrdia mnohí.
Ústami proroka Izaiáša Boh povzbudzuje k radosti, hovorí o radosti v Kristovi a toto povzbudenie adresuje každému. Človek má mnoho smútku na tejto zemi. Jedinou radosťou, ktorá stojí zato, je radosť z toho, že naše mená sú zapísané v nebi. Nijaká iná radosť nie je hodna snahy Človeka.
Katolícka Cirkev spojila sviatky svätých Petra a Pavla do jedného. Títo apoštoli síce nezomreli v ten istý deň ani v ten istý rok, ale ich životné cesty sú úzko späté. Obaja podstúpili mučeníctvo v tom istom meste. Slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla je v Katolíckej Cirkvi prikázaným sviatkom. Znamená to, že sa nám v ňom ponúka niečo veľmi dôležité pre náš autentický kresťanský život.
Všetci, ktorí boli pokrstení v Kristovi, všetci, ktorí sa obliekli v Krista, vierou v neho sa stali Božími synmi. Obliecť si vierou Krista znamená stratiť pre neho život, nasledovať ho, zaprieť seba samého, každý deň vziať svoj kríž, vo všetkom sa mu pripodobniť, prejsť s ním cez smrť a spolu s ním vstať z mŕtvych. Takto sa Človek úplne zjednocuje s Kristom a stáva sa Božím synom.
Ježiš zosiela prisľúbeného Ducha Svätého, ktorý berie z Otcovho a z jeho a všetkým ľuďom udeľuje z tej plnosti. „Prijmite Ducha Svätého." Otec spolu so Synom ustavične posiela Ducha Svätého. Každá modlitba, každá svätá omša, každé sväté prijímanie, každé stretnutie s milosťou je novým zoslaním Ducha Svätého. Jeho prostredníctvom Boh rozlieva svoju milosť vo mne.
Svätý Štefan trpí od prenasledovateľov, ktorí ho ukrutne kameňujú... Umierajúc, je zahľadený do neba, je zahľadený na Krista, ktorý sedí po pravici Otca, a to mu dáva silu všetko pretrpieť a modliť sa za prenasledovateľov: „Pane, nezapočítaj im tento hriech." Tú silu mal v sebe vďaka Kristovej modlitbe.
Urobme už teraz tichú zmluvu s Máriou, aby bola v tejto chvíli zvlášť živo pri nás! Náš Pán nechcel zomrieť bez svojej Matky... Prosme, aby sme ani my nezomreli bez nej!
Svätý Ján hovorí veľmi mnoho o láske.
Zasvätený život, hlboko zakorenený v príklade a slove Krista Pána, je darom Boha Otca Cirkvi prostredníctvom Svätého Ducha. Po stáročia nikdy nechýbali ľudia, ktorí si v poslušnosti Otcovej výzve vnuknutiam Svätého Ducha zvolili túto cestu osobitného nasledovania Krista, aby sa mu odovzdali s "nerozdeleným" srdcom (porov. 1Kor 7,34). Tak ako apoštoli, aj oni zanechali všetko, aby mohli byť s ním a ako On dať sa do služby Bohu a bratom.
Úloha zasväteného života v Cirkvi je taká závažná, že som sa rozhodol zvolať synodu, ktorá by sa podujala hlbšie uvažovať o jeho význame a perspektívach do budúcnosti vzhľadom na blížiace sa nové tisícročie. Všetci sme si vedomí, akým bohatstvom je pre cirkevné spoločenstvo dar zasväteného života v celej rôznorodosti jeho chariziem a ustanovizní.
Táto synoda, ktorá sa konala po predchádzajúcich zhromaždeniach, venovaných veriacim laikom a kňazom, dopĺňa cyklus uvažovaní nad osobitnými charakteristikami jednotlivých životných stavov, ktoré z vôle Krista Pána jestvujú v jeho Cirkvi. Spoločenstvo Cirkvi neznamená totiž jednoliatosť, ale je darom, ktorý nám Svätý Duch udeľuje aj cez rôznorodosť chariziem a životných stavov. Tieto budú Cirkvi a jej poslaniu tým užitočnejšie, čím väčšou úctou bude obklopená ich totožnosť.
Ako nespomenúť s vďačnosťou Svätému Duchu množstvo historických foriem zasväteného života, ktoré on vzbudil a sú stále prítomné v štruktúre Cirkvi. Možno ich prirovnať k stromu s mnohými konármi, ktorý je svojimi koreňmi zakotvený v evanjeliu a v každej epoche života Cirkvi prináša hojné ovocie. Aké mimoriadne bohatstvo!
Už v prvých storočiach Cirkvi jestvovali ľudia, ktorí sa cítili povolaní nasledovať vtelené Slovo, ktoré prijalo podobu sluhu, a rozhodli sa ísť za ním, aby špecifickým a radikálnym spôsobom - praktizovaním mníšskeho života - plnili požiadavky, plynúce z krstnej účasti na veľkonočnom tajomstve jeho smrti a zmŕtvychvstania. Aj na Západe sa už od prvých storočí jestvovania Cirkvi praktizoval mníšsky život a vznikali tu jeho veľmi rôznorodé formy, ktoré patrili do cenobitskej ako aj eremitskej tradície.
Radosťou a nádejou nás napĺňa skutočnosť, že znovu rozkvitá starobylý stav Bohu zasvätených panien, ktorého jestvovanie sa v kresťanských spoločenstvách datuje od čias apoštolov. Panny, zasvätené prostredníctvom biskupa, spájajú sa osobitným putom s miestnou cirkvou, ktorej obetavo slúžia, hoci zostávajú vo svete. Pustovníci a pustovníčky, či patria do starých rádov, alebo do nových inštitútov, alebo podliehajú bezprostredne biskupovi, vnútorným a vonkajším odlúčením sa od sveta svedčia o pominuteľnosti prítomného času a pôstom a pokáním dokazujú, že človek nežije len z chleba, ale z Božieho slova (porov. Mt 4,4). V ostatnom čase sa znovu uviedlo do života zasvätenie vdov, známe od apoštolských čias (porov. 1Tim 5,5; 1Kor 7,8), ako aj zasvätenie vdovcov.
Mužské či ženské inštitúty, ktoré sa úplne venujú kontemplácii, sú slávou Cirkvi a prameňom nebeských milostí. Zotrvávajú v samote a mlčaní a počúvaním Božieho slova, slávením posvätnej liturgie, uskutočňovaním osobnej askézy, modlitbou, umŕtvovaním a spoločenstvom bratskej lásky celý svoj život a pôsobenie zameriavajú na kontempláciu o Bohu.
V ďalších storočiach sa na Západe rozvíjali mnohé iné formy rehoľného života, v ktorých sa nespočetné zástupy tých, čo sa zriekli sveta, zasvätili Bohu verejnou profesiou evanjeliových rád na základe určitej charizmy a v rámci trvalej formy spoločného života, túžiac rôznymi spôsobmi splniť službu apoštolátu pre dobro Božieho ľudu. Rehoľníci a rehoľníčky každej doby majú naďalej nachádzať svoj obraz v Kristovi, modlitbou si udržiavať hlboké spojenie s ním (porov.
Myslíme tu predovšetkým na sekulárne inštitúty, členovia ktorých chcú prežívať svoje zasvätenie sa Bohu vo svete zachovávaním evanjeliových rád v kontexte časných štruktúr, aby tak boli kvasom múdrosti a svedkami milosti vo vnútri kultúrneho, hospodárskeho a politického života. Syntézou sekularity a zasvätenia, ktorá je ich špecifickou črtou, chcú spoločnosť napĺňať novými energiami Kristovho kráľovstva, usilovať sa o premenu sveta zvnútra silou blahoslavenstiev.
Osobitnú zmienku si zasluhujú aj mužské i ženské spoločnosti apoštolského života, alebo spoločného života, ktoré vlastným štýlom realizujú určitý apoštolský alebo misijný cieľ. V mnohých z nich sa členovia Cirkvou oficiálne uznanými sľubmi výslovne zaväzujú zachovávať evanjeliové rady. Ale aj v takýchto prípadoch osobitný charakter ich zasvätenia ich odlišuje od rehoľných aj sekulárnych inštitútov.
Neustála mladosť Cirkvi sa dnes prejavuje aj takto: v ostatných desaťročiach, po Druhom vatikánskom koncile, objavili sa nové alebo obnovené formy zasväteného života. V mnohých prípadoch sú to inštitúty podobné tým, čo už jestvujú, ale vznikli pod vplyvom nových duchovných a apoštolských podnetov. Keď však Svätý Duch vnuká čosi nové, neprotirečí sám sebe. Dokazuje to skutočnosť, že nové formy zasväteného života nevytlačili predchádzajúce. V ich mnohotvárnej rôznorodosti sa zachovala hlboká jednota, lebo je len jedno povolanie, a to nasledovať Krista čistého, chudobného a poslušného v úsilí o dokonalú lásku.
Roky obnovy boli pre zasvätený život, podobne ako pre iné formy života v Cirkvi, citlivým a neľahkým obdobím. Bol to čas plný nádeje, bohatý na novátorské pokusy a návrhy, ktoré mali oživiť praktizovanie evanjeliových rád. Ťažkosti však nemajú znechucovať. Treba v nich skôr vyvinúť nové úsilie, lebo Cirkev potrebuje duchovné a apoštolské prispenie obnoveného zasväteného života, plného čerstvých síl. V tejto posynodálnej exhortácii chcem sa obrátiť na všetky rehoľné spoločenstvá a zasvätené osoby v tom istom duchu, aký prenikal list, ktorý koncil v Jeruzaleme adresoval kresťanom v Antiochii; živím pritom v sebe nádej, že aj ona bude dnes prijatá takým istým spôsobom: "Keď ho prečítali, radovali sa z tejto útechy" (Sk 15,31). V postoji srdečnej otvorenosti voči synodálnym otcom pozorne som sa započúval do ich cenných príspevkov počas intenzívnych prác zasadaní, na ktorých som sa neustále zúčastňoval. Zároveň som dbal aj o to, aby som celému Božiemu ľudu predložil systematickú katechézu o zasvätenom živote v Cirkvi. I.
Človek je schopný takejto existencie "podľa Kristovho vzoru", ku ktorej bolo v dejinách pozvaných veľa pokrstených, len na základe špeciálneho povolania a osobitného daru Svätého Ducha. V evanjeliu nachádzame veľa slov a činov Ježiša Krista, ktoré vrhajú svetlo na zmysel tohto osobitného povolania. Aby sme však v celkovom pohľade na neho zachytili jeho podstatné rysy, veľkou pomocou bude zahľadieť sa predovšetkým do žiarivej Kristovej tváre v tajomstve premenenia. Na tento "obraz" sa odvoláva celá starobylá duchovná tradícia, ktorá spája kontemplatívny život s Ježišovou modlitbou "na vrchu". Istým spôsobom možno na ňu vzťahovať aj "činné" rozmery zasväteného života, lebo premenenie nie je len zjavením Kristovej slávy, ale aj prípravou na nesenie jeho kríža.
"O šesť dní vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Vtedy Peter povedal Ježišovi: «Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.» Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: «Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.» Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: «Vstaňte a nebojte sa!» A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša.
Udalosť premenenia znamená rozhodujúci moment v Ježišovom poslaní. Je ním zjavenie, ktoré upevňuje vieru v srdciach učeníkov, pripravuje ich na drámu kríža a predpovedá slávu zmŕtvychvstania. Toto tajomstvo sa stále nanovo prežíva v Cirkvi - v Božom ľude, ktorý smeruje k eschatologickému stretnutiu so svojím Pánom. Ako traja vybraní apoštoli, aj Cirkev kontempluje o premenenej Kristovej tvári, aby sa posilnila vo viere, ktorú nestratí ani pred jeho znetvorenou tvárou na kríži.
Toto svetlo preniká ku všetkým deťom Cirkvi, ktoré sú rovnako povolané ísť za Kristom a jemu zveriť konečný zmysel svojho života, aby tak s apoštolom mohli povedať s apoštolom: "Veď pre mňa žiť je Kristus" (Flp 1,21). Predsa však tí, čo sú povolaní na zasvätený život, osobitným spôsobom prežívajú svetlo, vychádzajúce z vteleného Slova. Zachovávanie evanjeliových rád ich totiž pre spoločenstvo bratov a pre svet robí znakom a proroctvom; Petrove, plné úžasu slová: "Pane, dobre je nám tu" (Mt 17, 4) zaiste nachádzajú v nich zvláštnu ozvenu.
Poukazujú na kristocentrické zameranie celého kresťanského života, ale mimoriadne výrečným spôsobom vyjadrujú úplné a bezvýhradné odovzdanie sa, ktoré je vnútorným dynamizmom povolania na zasvätený život: ako dobre je byť s tebou, tebe sa odovzdať, sústrediť celý svoj život výlučne na teba!
V okamihu vytrženia učeníci počuli Otcovu výzvu počúvať Krista, bezo zvyšku mu dôverovať a urobiť ho stredom svojho života. Slovo zhora dáva novú hĺbku výzve, s ktorou sa na nich obrátil sám Ježiš na začiatku svojho verejného účinkovania; keď chcel, aby šli za ním, odtrhol ich od predchádzajúceho spôsobu života a prijal ich do svojej dôvernej blízkosti. V jednote kresťanského života sú totiž jednotlivé povolania ako lúče jediného svetla Ježiša Krista, "ktorým žiari tvár Cirkvi".
Laici vzhľadom na sekulárnu povahu svojho povolania odzrkadľujú tajomstvo vteleného Slova predovšetkým ako tajomstvo toho, ktorý je alfou a omegou sveta, základom a mierou hodnotenia všetkých stvorených vecí. ďalej tí, čo prijali vysviacku, sú živými obrazmi Krista hlavy a pastiera, ktorý vedie svoj ľud, putujúci časnými skutočnosťami, medzi "už" a "ešte nie", v očakávaní na jeho príchod v sláve.
Zasvätenému životu je zverená úloha ukazovať na vteleného Božieho Syna ako na eschatologický cieľ, ku ktorému všetko smeruje, jas, pred ktorým každé iné svetlo bledne, nekonečnú krásu, ktorá je sama schopná uspokojiť všetky túžby ľudského srdca. A tak zasvätený život nespočíva len v nasledovaní Krista celým srdcom, v láske k nemu, ktorá je väčšia ako k otcovi a matke, synovi či dcére (porov. Zachovávaním evanjeliových rád totiž zasvätená osoba nielenže robí Krista zmyslom svojho života, ale nakoľko je to možné, usiluje sa aj na sebe znovu sprítomniť "spôsob života, na ktorý sa podujal Boží Syn, keď prišiel na svet".
Keď zachováva panenstvo, prijíma do svojho srdca Kristovu panenskú lásku a vyznáva ho pred svetom ako jednorodeného Syna, ktorý je jedno s Otcom (porov. Jn 10,30; 14,11); keď nasleduje jeho chudobu, vyznáva Syna, ktorý všetko dostáva od Otca a s láskou mu všetko odovzdáva (porov. Jn 17,7.10); keď obetuje vlastnú slobodu, vstupuje do tajomstva Kristovej synovskej poslušnosti, vyznáva ho ako nekonečne milovaného a milujúceho, ako toho, ktorý má záľubu len v Otcovej vôli (porov. I.
Kontemplácia o sláve Pána Ježiša v obraze premenenia zjavuje zasväteným predovšetkým Otca, stvoriteľa a darcu každého dobra, ktorý silou osobitnej lásky priťahuje k sebe svoje stvorenie (porov. Jn 6,44), aby mu zveril špeciálne poslanie. "Toto je môj milovaný syn; počúvajte ho!" (Mt 17,5). Keď povolaná osoba ide za touto výzvou s vnútorným nadšením, zveruje sa láske Boha, ktorý ju pozýva do svojej výlučnej služby, celkom s...

Svätý Otec Lev XIV
Tabuľka: Formy zasväteného života
| Forma zasväteného života | Charakteristika |
|---|---|
| Mníšsky život | Praktizovanie asketického života, hľadanie Boha, odovzdanie sa mu. |
| Zasvätené panny | Osobitné puto s miestnou cirkvou, obetavá služba. |
| Pustovníci a pustovníčky | Odlúčenie sa od sveta, pôst a pokánie. |
| Kontemplatívne inštitúty | Samota, mlčanie, modlitba a kontemplácia o Bohu. |
| Rehoľný život | Verejná profesia evanjeliových rád, spoločný život. |
| Sekulárne inštitúty | Prežívanie zasvätenia vo svete, premena spoločnosti zvnútra. |
| Spoločnosti apoštolského života | Realizácia apoštolského alebo misijného cieľa. |

Svätí Peter a Pavol

Nanebovzatie Panny Márie