Ježiš pripomína svojim učeníkom, že medzi ním a nimi nie je vzťah ako medzi sluhom a pánom, ale spája ich puto priateľstva. V skutočnosti je priateľstvo presvedčivejší dôvod nato, aby som sa zmenil, než tisíc trestov. Možno by nám viac vyhovovalo byť len sluhami, ktorí plnia príkazy. Ale takto to nefunguje. Musí to byť puto lásky. Naše puto s Ježišom sa nedá vyriešiť nejakou náboženskou praxou, snahou žiť podľa pravidiel.
Svätý Josemaría nám často pripomínal, že priateľstvo je z ľudského i kresťanského hľadiska veľmi dôležité. Ako dobre vieme, kládol dôraz na to, že hlavným apoštolátom Diela je apoštolát priateľstva a dôvery. V tomto liste by som preto rád pripomenul niektoré aspekty učenia nášho Otca o tejto téme.
Ježiš nás vyzýva, aby sme hľadali radšej vôľu Jeho nebeského Otca. Lebo všetci sme Jeho deti. Milovaní, nech Ježiš Kristus ochraňuje mojich synov a dcéry!
Ako budovať osobný vzťah s Ježišom - Andrej Branický
Priateľstvo Ježiša Krista
Ježiš Kristus ako dokonalý človek prežíval priateľstvo naplno. V evanjeliu vidíme, ako sa už od útlej mladosti priatelil s ľuďmi okolo seba. Už keď sa ako dvanásťročný vracal z Jeruzalema domov, Mária s Jozefom si prirodzene mysleli, že ide so skupinou priateľov alebo príbuzných (porov. Lk 2,44).
Počas jeho verejného života ho potom veľakrát vídavame u priateľov a známych, či už na návšteve, alebo pri spoločnom stolovaní: u Petra (porov. Lk 4,38), u Léviho (porov. Lk 5,29), u Šimona (porov. Lk 7,36), u Jaira (porov. Lk 8,41), u Zacheja (porov. Lk 19,5) atď. Vidíme ho tiež s ostatnými na svadbe v Káne (porov. Jn 2,1) a v chráme (porov. Jn 8,2). Inokedy zase, ako sa venuje výlučne svojim učeníkom (porov. Mk 3,7).
Ježiš využíva každú príležitosť na to, aby sa s ľuďmi spriatelil, a často ho vídame, ako sa pri nich zastavuje. Niekoľkominútový rozhovor stačil samaritánskej žene na to, aby pocítila, že ju Ježiš pozná a chápe. Preto teda hovorí: Vari je to Mesiáš? (Jn 4,29). Emauzskí učeníci spoznali, že je s nimi Ježiš, ich Priateľ, pri slovách ktorého im horeli srdcia, potom, ako s nimi kráčal po ceste a sedel s nimi pri stole (porov. Lk 24,32).
Pán svojim priateľom často venuje veľa času. To je prípad súrodencov z Betánie, kde počas dlhého času stráveného v priateľskej atmosfére „Ježiš prejavuje láskavosť, povzbudzuje svojím slovom a opláca priateľstvo priateľstvom - aké nádherné museli byť jeho rozhovory v Betánii s Lazarom, Martou a Máriou!“ V Betánii sa rovnako učíme, že Kristovo priateľstvo vzbudzuje hlbokú dôveru (porov. Jn 11,21), že Kristus je veľmi empatický a že zvlášť v utrpení je človeku nablízku (porov. Jn 11,35).
Je to však počas Poslednej večere, kedy Pán najotvorenejšie prejavuje želanie ponúknuť nám priateľstvo. V dôvernej atmosfére večeradla Ježiš hovorí apoštolom: Nazval som vás priateľmi (Jn 15,15). A v nich to hovorí nám všetkým. Boh nás nemiluje iba ako tvory, ale aj ako svoje deti, ktorým v Kristovi ponúka skutočné priateľstvo. My mu priateľstvo opätujeme tým, že svoju vôľu zjednocujeme s jeho vôľou a robíme to, čo chce Pán (porov. Jn 15,14).
„Idem velle atque idem nolle - „to isté chcieť a to isté odmietať“ bolo v staroveku definíciou autentického obsahu lásky, stať sa podobní jeden druhému vedie k spoločnému chceniu a zmýšľaniu. Dejiny lásky medzi Bohom a človekom sú založené práve na skutočnosti, že spoločenstvo vôle rastie do spoločenstva myšlienok a citov a tak naše chcenie a Božie chcenie čoraz viac do seba zapadajú: Božia vôľa nie je viac pre mňa cudzou vôľou, ktorú mi zvonku ukladajú prikázania, ale je mojou vlastnou vôľou, a to na základe skúsenosti, že Boh mi je bližší, než som ja sám sebe. Vtedy rastie odovzdanosť Bohu a Boh sa stáva naším šťastím (porov. Ž 73, 23 - 28).“
Vedomie, že nás s Ježišom Kristom spája skutočné priateľstvo, nás napĺňa istotou, pretože On je verný. „Priateľstvo s Ježišom je nerozlučné. On nás nikdy neopustí, i keď sa nám niekedy zdá, že mlčí. Keď ho potrebujeme, dáva sa nám nájsť (porov. Jer 29,14) a stojí nám po boku všade, kam ideme (porov. Joz 1,9). On totiž nikdy nezruší zmluvu. A prosí nás, aby sme ho my neopúšťali: Zostaňte vo mne a ja zostanem vo vás (Jn 15,4). Keď sa mu ale vzdialime, On zostáva verný, pretože nemôže zaprieť sám seba (2 Tim 2,13).“
Opätovať Ježišovo priateľstvo znamená milovať ho. Láska ku Kristovi je dušou kresťanského života a má sa prejavovať vo všetkom, čo robíme. „Potrebujeme bohatý vnútorný život, pretože ten je istým znamením priateľstva s Bohom a nevyhnutnou podmienkou pre akúkoľvek prácu s dušami.“ Každý apoštolát, všetko, čo robíme pre duše, pramení z priateľstva s Bohom, ktoré je zdrojom skutočnej kresťanskej lásky k druhým. „Keď bude Boh vaším priateľom - a priateľstvo s ním je nadovšetko potrebné pestovať a prehlbovať -, spoznáte veľa skutočných priateľov (porov. Kaz 6,17). To, čo Pán urobil a robí pre to, aby si udržal naše priateľstvo, chce s našou pomocou robiť aj pre veľa ďalších duší.“
Ježiš odpúšťa hriešnici. Zdroj: Signpost.sk
Ľudská a kresťanská hodnota priateľstva
Priateľstvo je veľmi bohatá ľudská realita: je to druh vzájomnej lásky dvoch osôb, vybudovanej na obojstrannom poznaní a komunikácii. Je to druh lásky, ktorý prúdi „v dvoch smeroch a praje druhej osobe iba to najlepšie, lásky, ktorá plodí jednotu a šťastie“. Preto Sväté Písmo hovorí, že verný priateľ je na nezaplatenie, ničím sa nedá vyvážiť jeho cena (Sir 6,15).
Láska dvíha ľudskú schopnosť milovať do nadprirodzenej roviny a tým dvíha i priateľstvo: „Priateľstvo je jeden z najušľachtilejších a najvznešenejších citov, ktorý očisťuje a premieňa Božia milosť.“ Aj keď sa tento cit môže zrodiť spontánne, pre svoj rast bude vždy potrebovať zodpovedajúcu starostlivosť a čas. „Priateľstvo nie je pominuteľný a prechodný vzťah, ale trvalý, pevný, verný, ktorý dozrieva postupom času. Je to vzťah náklonnosti, ktorý nás spája v jedno, a súčasne je to veľkodušná láska, ktorá nás učí hľadať dobro našich priateľov.“
Boh si na uskutočnenie svojho vykupiteľského plánu často pomáha skutočným priateľstvom. Starý zákon hovorí o priateľstve medzi ešte mladým Dávidom a Jonatánom, následníkom izraelského trónu. Jonatán sa so svojím priateľom ochotne delí o všetko, čo má (porov. 1 Sam 18,4), a v ťažkých chvíľach pripomína svojmu otcovi Saulovi všetko dobré, čo mladý Dávid vykonal (porov. 1 Sam 19,4). Ponúka dokonca svoj dedičný nárok na trón, len aby ochránil svojho priateľa, pretože si ho zamiloval ako seba samého (1 Sam 20,17). Ich úprimné priateľstvo ich motivuje k tomu, aby zachovali vernosť Bohu (porov. 1 Sam 20,8.42).
Obzvlášť výrečný je aj príklad prvých kresťanov. Náš Otec nám pripomínal, že „sa milovali navzájom, nežne i silno zároveň, z celého - Kristovho - srdca“. Vzájomná láska je už od počiatkov Cirkvi poznávacím znamením učeníkov Ježiša Krista (porov. Jn 13,35).
Ďalší príklad z prvých storočí kresťanstva nachádzame u sv. Bazila a sv. Gregora Naziánskeho. Priateľstvo, ktoré nadviazali v mladosti, ich spájalo po celý život a podľa liturgického kalendára majú dokonca dodnes sviatok v rovnaký deň. Svätý Gregor hovoril: „Jediným cieľom nášho konania a snaženia bola čnosť a život v nádeji na budúcnosť.“ Ich priateľstvo ich nielenže neodvádzalo od Boha, ale ešte viac ich k nemu pútalo: „Podľa toho sme usmerňovali svoj život a všetko svoje konanie, držali sme sa Božích prikázaní a jeden v druhom sme podnecovali odhodlanie žiť čnostne.“
„V kresťanovi, Božom dieťati, tvoria priateľstvo a láska jedinú realitu: sú Božím svetlom, ktoré zohrieva.“ Slovami sv. Augustína, určenými Pánovi, môžeme dokonca povedať, že medzi kresťanmi „nie je pravé priateľstvo, kým ho Ty nespojíš prostredníctvom lásky“. Nakoľko však láska môže byť rozlične silná a čas, ktorý má človek k dispozícii, je obmedzený, môže byť aj priateľstvo rôzne hlboké. Bežne teda hovoríme o veľmi dobrých priateľoch či o veľmi dobrom priateľstve, aj keď to nevylučuje existenciu skutočných priateľstiev, ktoré možno také veľké a dôverné nie sú.
Ján Pavol II. na začiatku tretieho tisícročia povedal, že všetky apoštolské iniciatívy budú „bezduchými aparátmi“, kým ich stredobodom nebude úprimná láska ku každému bratovi a sestre a kým nedokážeme „spolu s ním prežívať jeho radosti a jeho bolesti, uhádnuť jeho želania, postarať sa o jeho potreby a ponúknuť mu pravé a hlboké priateľstvo“. Naše domy, ktoré sú určené na to, aby sa v nich realizovala rozsiahla katechéza, majú byť miestom, kde ľudia nájdu úprimnú lásku a naučia sa byť skutočnými priateľmi.
Kresťanské priateľstvo nikoho nevylučuje, má byť zámerne a veľkodušne otvorené pre všetkých. Farizeji kritizovali Ježiša Krista za jeho priateľstvo s colníkmi a hriešnikmi (Mt 11,19), akoby na tom bolo niečo zlé. Ani my, snažiac sa - vo svojej ničote - napodobňovať Pána, „nikoho nevylučujeme, žiadnej duši neodmietame svoju lásku v Ježišovi Kristovi. Preto je potrebné, aby ste pestovali pevné, verné a úprimné - teda kresťanské - priateľstvá so všetkými kolegami z odboru, ba čo viac, so všetkými ľuďmi, nech už je ich situácia akákoľvek“.
Kristus bol úplne zapojený do sociálnej štruktúry miesta a doby, v ktorej žil, a aj tým nám je príkladom. Svätý Josemaría napísal: „Pán nehovorí iba s malou, početne obmedzenou skupinou - hovorí so všetkými. So svätými ženami, so zástupmi, s predstaviteľmi vyššej izraelskej triedy, ako bol Nikodém, s colníkmi, ako bol Zachej, s ľuďmi považovanými za zbožných aj s hriešnikmi, ako bola Samaritánka, s chorými i zdravými, s chudobnými, ktorých z celého srdca miloval, s učiteľmi Zákona a s pohanmi, vieru ktorých vyzdvihoval nad vieru Izraela, so starými ľuďmi a s deťmi. Ježiš nikomu neodopieral svoje slovo. Jeho slovo lieči, utešuje, osvecuje. Koľkokrát som len rozjímal nad Kristovým apoštolátom a odporúčal ho iným! Kristov apoštolát bol ľudský a zároveň nadprirodzený, založený na priateľstve a dôvere!“
Prejavy priateľstva
Priateľstvo je veľmi prínosné v tom, že nás učí chápať, čo je nevyhnutným prejavom lásky: „Skutočné priateľstvo vyžaduje aj úprimnú snahu pochopiť presvedčenie našich priateľov, aj keby sme sa s ním nestotožňovali ani ho neprijali.“ Naši priatelia nám tak pomáhajú pochopiť odlišné spôsoby pohľadu na život. To nás vnútorne obohacuje a ak je priateľstvo skutočné, umožňuje nám to vnímať veci inak, než sme zvyknutí. Jednoducho ide o skutočné vcítenie sa do druhých, teda o prejavenie účasti na tom, čo prežívajú a čím prechádzajú.
Mať iných rád znamená vážiť si ich a brať ich takých, akí sú, s ich problémami, chybami, s ich životným príbehom, s ich okolím a časom, ktorý potrebujú na to, aby sa zblížili s Ježišom. Ak teda chceme s niekým nadviazať skutočné priateľstvo, musíme v sebe rozvinúť schopnosť hľadieť na neho s láskou, pozerať na neho očami Krista. Musíme si očistiť zrak od predsudkov, naučiť sa vidieť v iných to dobré a nechcieť ich prerábať na svoj obraz. Naši priatelia nemusia spĺňať žiadne zvláštne podmienky na to, aby sme ich mali radi. Ako kresťania vidíme v každom človeku predovšetkým Bohom milovanú bytosť. Každý človek je jedinečný a rovnako jedinečné je aj každé priateľstvo.
Sv. Augustín povedal, že „hoci má byť láska ku všetkým rovnaká, nie je pre všetkých rovnakým liekom; tá istá láska s jedným znáša útrpne bolesti pôrodu, k inému je silou v jeho slabosti (...), k jednému je milá, k inému prísna, k nikomu nie je nepriateľská, všetkým je matkou“. Byť niekomu priateľom znamená naučiť sa k nemu pristupovať tak, ako to robí Pán: „Boh sa pri tvorení duší nikdy neopakuje. Každý je taký, aký je, a ku každému treba pristupovať podľa toho, ako ho stvoril Boh a kadiaľ ho vedie Boh.“ Pretože priateľstvo znamená hľadať a chcieť pre priateľa dobro, znamená to tiež s ním a pre neho trpieť. V ťažkých chvíľach veľmi pomáha obnoviť si vieru v to, že Boh koná v dušiach podľa vlastného spôsobu a rytmu.
Priateľstvo má tiež nedoceniteľnú spoločenskú hodnotu, lebo posilňuje harmonické vzťahy v rodinách a pomáha vytvárať dôstojnejšie spoločenské prostredie. „Boli ste Bohom povolaní,“ píše náš Otec, „aby ste žili uprostred sveta a zdieľali s ostatnými ľuďmi - od ktorých sa nijako nelíšite - radosti a bolesti, úsilia a ideály, túžby a dobrodružstvá. Na všetkých svojich cestách sa určite budete snažiť so všetkými dobre vychádzať, pretože nás k tomu vedie naša spiritualita: so všetkými žiť v súlade. So všetkými sa zbližovať, a tak pomáhať vytvárať ovzdušie priateľstva a pokoja.“
Priateľské ovzdušie, ktoré má každý okolo seba šíriť, je výsledným plodom dlhodobej snahy spríjemňovať druhým život. Ak chceme, aby sa ľudia cítili pochopení a boli šťastní, mali by sme v sebe pestovať vľúdnosť, radosť, trpezlivosť, optimizmus, jemnosť a všetky ostatné čnosti, ktoré spríjemňujú vzájomné spolužitie: Milé slovo získava mnohých priateľov a krotí nepriateľov, láskavá reč dobrého človeka rozmnožuje dobro (Sir 6,5). Snaha o zlepšenie vlastného charakteru je nutnou podmienkou na ľahšie nadväzovanie priateľských vzťahov.
Určitý spôsob vyjadrovania môže totiž narúšať a sťažovať vytváranie priateľského ovzdušia. Vyjadrovať napríklad príliš ostro vlastný názor, dávať najavo, že ten svoj považujeme za najlepší, nezaujímať sa o to, čo hovoria ostatní, to všetko uzatvára človeka do seba. Niekedy takéto správanie môže svedčiť o neschopnosti rozlíšiť, čo je vecou názoru a čo nie, alebo o sklone absolutizovať témy, pre ktoré neexistuje jednoznačné riešenie.
Náš kresťanský záujem o druhých vychádza zo spojenia s Kristom a zo stotožnenia sa s poslaním, pre ktoré si nás vyvolil: „Sme tu pre všetkých ľudí -pred nikým sa neuzatvárame, sme otvorení všetkým a v srdci nám znejú slová Nášho Pána Ježiša Krista: Ľúto mi je zástupu, pretože sú už tri dni so mnou a nemajú čo jesť (Mk 8,2).“
Upevňovanie priateľských pút si vyžaduje čas a starostlivosť a tiež schopnosť prekonať pohodlnosť a vzdať sa vlastných predstáv. Kresťan sa má predovšetkým modliť za to a má si byť istý, že práve v modlitbe je ukrytá tá pravá sila, ktorá dokáže premeniť svet. „Aby náš svet nasledoval Kristovu cestu - jedinú, ktorá stojí za to - musíme žiť v úprimnom priateľstve s ľuďmi, ktorému bude predchádzať úprimné priateľstvo s Bohom.“
Úprimnosť a priateľstvo
„Skutočný priateľ nemôže priateľovi nastavovať dve tváre: priateľstvo, ak má byť verné a úprimné - vir duplex animo inconstans est in omnibus viis suis (Jak 1,8); muž s rozpoltenou mysľou, nestály vo všetkom svojom počínaní-, vyžaduje si sebazaprenie, poctivosť, vzájomnú pomoc a šľachetnú a prospešnú službu. Priateľ je do takej miery čestný a úprimný, do akej s nadprirodzenou múdrosťou myslí veľkoryso a obetavo na druhých.“ Priateľstvo je vzájomný vzťah: je to úprimná obojstranná komunikácia, pri ktorej dochádza k odovzdávaniu skúseností, aby sa jeden učil od druhého.
Podobne ako onen pastier, ktorý našiel zatúlanú ovcu (porov. Lk 15,6), alebo žena, ktorá našla stratenú mincu (porov. Lk 15,9), sa priatelia delia o svoju radosť, nádeje, plány a tiež o bolesti. Priateľstvo sa prejavuje hlavne v ochote pomáhať, ako môžeme vidieť na príklade človeka, ktorý prišiel za Ježišom s prosbou o uzdravenie sluhu svojho priateľa stotníka (porov. Lk 7,6).
Biblické príklady Ježišovho priateľstva
Pozrime sa na niektoré biblické príklady, ktoré nám pomôžu lepšie pochopiť, ako Ježiš prejavoval svoje priateľstvo:
- Matúš 9:9-13; Marek 2:13-17; Lukáš 5:27-32 - Toto je príbeh, v ktorom Ježiš povoláva mýtnika Matúša za svojho učeníka. Nachádzame Ježiša, ako si sadá za stôl s mnohými mýtnikmi a hriešnikmi, lebo „bolo ich totiž mnoho a nasledovali ho“ (Mk 2:15).
- Matúš 11:16-19; Lukáš 7:31-35 - Ježiš tu karhá „ľudí tohto pokolenia“, pretože odmietli Jána Krstiteľa pre prílišnú utiahnutosť a odmietajú Syna človeka pre prílišnú uvoľnenosť. Práve z tejto udalosti pochádza slovné spojenie „priateľ hriešnikov“. Mali by sme si všimnúť, že to bola urážka, ktorú na Ježiša zosypali jeho nepriatelia. To neznamená, že Kristus taký nebol, ale naznačuje to, že ním možno nebol vo všetkých ohľadoch.
- Lukáš 7:36-50 - Hneď v závese za týmto príbehom prichádza ďalší podobný príbeh v Lukášovom evanjeliu. Hriešna žena pomaže Ježiša drahou masťou a utiera mu nohy svojimi slzami a vlasmi. Keď Ježiša pokarhajú za to, že dovolil tejto „hriešnici“, aby sa ho dotkla, pripomína Šimonovi, že tí, ktorým bolo veľa odpustené, veľa milujú. Nakoniec Ježiš žene odpustí jej hriech a oznámi: „Tvoja viera ťa zachránila.
- Lukáš 15:1-2 - Dejisko podobenstiev o stratenej ovci, stratenej minci a stratenom synovi z 15. kapitoly Lukáša sa nachádza v prvých dvoch veršoch tejto kapitoly. Keď sa mýtnici a hriešnici „približovali“ k Ježišovi, farizeji a zákonníci reptali, že ich Ježiš prijíma, aby s nimi jedol.
- Lukáš 19:1-10 - Židovskí predstavitelia opäť reptajú, pretože Ježiš vošiel do domu, aby bol hosťom človeka, ktorý je hriešnik (Lk 19:7).
Aké ponaučenie si teda môžeme vziať z týchto epizód? V čom bol Ježiš priateľom hriešnikov? Mal veľkú stratégiu, ako osloviť mýtnikov? Stretával sa bez rozdielu s opilcami a prostitútkami? Bol to jednoduchý Mesiáš typu „ži a nechaj žiť“?
Ježiš bol priateľom hriešnikov nie preto, že by žmurkal na hriech, ignoroval hriech alebo si užíval ľahkovážne radovánky s tými, ktorí sa dopúšťali nemorálnosti.
Ježišove slová a prístup k ľuďom dali nádej a odvahu tým, ktorí boli v jeho dobe spoločnosťou odpísaní ako beznádejné prípady. Židom, ktorí mu uverili, Ježiš povedal: „Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ Odpovedali mu: „Sme Abrahámovo potomstvo a nikdy sme nikomu neotročili. Akože hovoríš: »Budete slobodní«?!“ Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Každý, kto pácha hriech, je otrok. A otrok neostáva v dome navždy; navždy ostáva syn. Ak vás teda Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní.“
Podobne, ako hriešnu ženu, konfrontuje Ježišova zvesť aj každého z nás. Je smutnou realitou, ako veľmi sme sa vzdialili od Boha a ako veľa sme v našom živote zničili skrze hriech. Namiesto toho, aby sme na jeho veľkú lásku k nám odpovedali vďačnosťou a poslušnosťou, odvrátili sme sa od nášho Stvoriteľa chrbtom a tým ho znevážili. Každým jednotlivým hriechom sme vlastne Boha „udreli do tváre“. Túto vinu nemôžeme odčiniť. Jediné, čo môžeme urobiť, je navrátiť sa k nemu v pokore a so zlomeným srdcom. Žena hriešnica, ktorá Ježiša prosila o milosť a odpustenie, je nám v tom príkladom.
Ježiš stelesnil Božiu lásku. Má moc odpustiť naše hriechy, pokiaľ si ich priznáme a ľutujeme ich. Chce nám tiež dať silu a pomoc, ktorú potrebujeme, aby sme zmenili naše myšlienky, zámery a skutky. Jedine on nám môže dať slobodu od hriechu.
Ježišove slová a prístup k ľuďom dali nádej a odvahu tým, ktorí boli v jeho dobe spoločnosťou odpísaní ako beznádejné prípady.
Podľa evanjelií Ježiš uzdravoval hluchých, slepých, ochrnutých, malomocných, postihnutých zlými duchmi a dokonca kriesil mŕtvych.
A Ježiš chodil po celej Galilei, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu medzi ľuďom. Povesť o ňom sa rozniesla po celej Sýrii. Prinášali k nemu všetkých chorých, postihnutých rozličnými neduhmi a trápením, posadnutých zlými duchmi, námesačníkov a ochrnutých, a on ich uzdravoval.
A ani Ježišovi nepriatelia nemohli poprieť, že činil zázraky. Odvtedy sa ho mnohí snažia napodobňovať, ale nikto doposiaľ neuzdravoval tak, ako Ježiš: každého, kto k nemu prišiel, od každej choroby a postihnutia.
Cieľom Ježišových zázrakov však nebolo predovšetkým navrátiť ľuďom fyzické zdravie. Týmito znameniami chcel potvrdiť jeho duchovnú zvesť, že on je Spasiteľom (záchrancom).
Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprevádzal ju veľký zástup z mesta. Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“ Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť.
Marta, Mária a Lazar boli traja súrodenci a zároveň Ježišovi učeníci, ktorých miloval. Bol chorý istý Lazár z Betánie, z dediny Márie a jej sestry Marty. Bola to tá Mária, čo pomazala Pána voňavým olejom a poutierala mu nohy svojimi vlasmi. Jej brat Lazár bol chorý. Preto mu sestry poslali odkaz: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý.“ Keď to Ježiš počul, povedal: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn.“ Ježiš mal rád Martu i jej sestru a Lazára.
Keď ta Ježiš prišiel, dozvedel sa, že Lazár je už štyri dni v hrobe. Betánia bola pri Jeruzaleme, vzdialená asi pätnásť stadií, a tak prišlo k Marte a Márii veľa Židov potešiť ich v žiali za bratom. Keď Marta počula, že prichádza Ježiš, išla mu naproti. Mária zostala doma. Marta povedala Ježišovi: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel. Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“ Ježiš jej povedal: „Tvoj brat vstane z mŕtvych.“ Marta mu vravela: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“ Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Zdroj: Catholic.sk