Význam modlitby v živote

Modlitba je jednou z najdôležitejších vecí v živote. Skutočne - len desať minút denne môže úplne zmeniť váš život! Azda všetci sa občas modlíme: Bože, prosím, nech moje dieťa nezomrie! Prosím, aby som neprišiel o prácu.

Iste sa zhodneme na tom, že ak by sme sa modlili len v kritických životných situáciách, náš život to nebude premieňať.

Čo je modlitba?

„Modlitba nie je privilégiom zbožných ani umením niekoľkých vyvolených. Modlitba je jednoducho srdečný rozhovor medzi Bohom a jeho dieťaťom,“ píše Max Lucado vo svojej knihe o modlitbe - Skôr než povieš amen.

A to mení náš pohľad na to, čím modlitba je - rozhovorom medzi Otcom a jeho milovaným dieťaťom. Prichádzame síce s bázňou, ale nie so strachom, práve naopak - s dôverou. Ako dieťa k svojmu otcovi. „Tak ako šťastné dieťa nemôže nesprávne objať, ani úprimné srdce sa nemôže nesprávne modliť,“ pokračuje Lucado.

Poukazuje na dôležitú vec - že ak by naša modlitba závisela od toho, ako sa ja modlím, som stratený; ale ak závisí od Toho, ku komu sa modlím - môjmu Otcovi, mám nádej. Nemusíme modlitbu zbytočne komplikovať, prekombinovať ju frázami. Buďme úprimní.

Jacques Dupont, prior kartuziánskeho kláštora Serra San Bruno, v knižnom rozhovore Boh chce s nami tancovať povedal: „Modlitba je okno, cez ktoré sa môžeme pozerať na Boha. Kto svoju pozornosť sústreďuje na okno, nikdy neuvidí, čo je za ním.

Každodenná modlitba je pozvaním ku kontemplatívnemu životu - že budeme vidieť Boha vo všetkom. Kontemplácia znamená vidieť očami srdca: „Ten, kto žije kontemplatívne, dovoľuje prúdu, aby cez neho prechádzal, no sám často ani nevidí svetlo. Rovnako ako elektrická zásuvka, aj on sa môže nachádzať na temnom mieste, za skriňou či závesom. Nechce vidieť ani byť videný. Zotrváva v čírej viere.

„Modlitba nie je ani technika a ani metóda, ale potreba, túžba po nadýchnutí, túžba po dýchaní čerstvého vzduchu. Je to potreba,“ čítame v knihe od Eliasa Vellu - Let na orlích krídlach, v ktorej sa venuje modlitbe. Zdôrazňuje, že potrebujeme byť doslova bezbranní pred Bohom a tráviť svoj čas pred Ježišom. Hovorí však, že si každý má nájsť svoj vlastný spôsob.

„Modlitba je našou osobnou komunikáciou s Bohom. Za najdôležitejšie v modlitbe považuje stíšiť sa a uvedomiť si, že sme v prítomnosti Boha. Pozýva nás ponoriť sa do modlitby, vytrvať v nej a viesť život naplnený modlitbou.

Pete Greig založil hnutie 24/7, kde sa ľudia nonstop modlia, a napísal knihu Ako sa modliť. Jednoduchý sprievodca pre obyčajných ľudí. Tiež píše o tom, že modlitbu niekedy zbytočne komplikujeme.

Ponúka nám deväť rozličných ciest modlitby, ktoré nachádzame v Modlitbe Pána - Otče náš: ticho, chvála a uctievanie, prosba, príhovorná modlitba, vytrvalosť, kontemplácia, počúvanie, vyznávanie hriechov a duchovný boj. „Modlitba je tou najdôležitejšou vecou v živote,“ píše.

Spomína jedného psychológa, ktorý nazval modlitbu „materinským jazykom duše“. Cieľom v modlitbe je modlitba srdca - kontemplatívna modlitba. Tejto téme sa venuje napríklad Jacques Phillipe v diele Čas pre Boha.

„Modlitba srdcom je ovocím techniky. Je to dar, ktorý treba prijať.“ Spomína svätú Janu de Chantal, ktorá povedala: „Najlepšou metódou pre modlitbu srdcom je nemať nijakú metódu, lebo k tejto modlitbe človek nedospeje svojou šikovnosťou, ale pomocou milosti.“ Ide o dar, ktorý Boh dáva zadarmo. Upozorňuje nás na to, že veľké pokušenie duchovného života je v tom, že si zakladáme na vlastnom úsilí a nie na Božom milosrdenstve.

Keď sa človek hriechom od Boha odcudzil, Boh zvolil modlitbu ako prostriedok priamej komunikácie medzi ľuďmi a sebou. Modlitba je vzácne spoločenstvo medzi obyčajným človekom a majestátom vesmíru, Stvoriteľom sveta. V modlitbe prežívame Božiu prítomnosť tu na zemi.

Modlitba je rozhovor človeka s Bohom; človek Bohu povie o svojich myšlienkach a čaká na Božiu odpoveď. Ježiš Kristus nám svojím príkladom a výkladom ukázal na podstatu aj na význam modlitby.

Ako sa v skutočnosti modliť jednoducho a účinne

Modlitba Otče náš hovorí najprv o vzťahu k Bohu a potom o vzťahu k ľuďom. Ak sa chceme modliť, potrebujeme sa modliť inteligentne a so srdcom. Ak sa chceme modliť modlitbu Pánovu, nestačí, ak ju opakujeme. Potrebujeme vedieť, čo tie jednotlivé prosby znamenajú. To znamená poctivé štúdium Biblie.

Čítaš Bibliu? Rozmýšľaš o Bohu a naplňuješ Jeho slovom svoju myseľ? Vieš sa zastaviť nad každou prosbou a pokrývaš ňou celý svoj život? Sú situácie, keď sa ju nemodlíš celú. Keď si chorý, tak sa modlíš „daj mi chlieb“. Daj mi prežiť. Keď si v pokušení, začneš druhou časťou: „Vysloboď ma zo zlého.“ Keď chceš uctievať Boha a tešíš sa z Jeho prítomnosti, tak voláš „Otec, ktorý si v nebi“.

Stále sa modlíš modlitbu Otče náš, aj keď nie celú. O to v tejto modlitbe ide. Aby sme sa modlili inteligentne, s prežívaním toho, čo hovoríme a s vierou.

Aj modlitba má svoje zákonitosti a podmienky, ktoré je treba dodržať. Boh nás neprijíma pre našu dobrotu, dokonalosť a úprimnosť. Preto Pán Ježiš povedal: „A čokoľvek budete prosiť v mojom mene, učiním to, aby bol Otec oslávený v Synovi. Keď budete niečo prosiť v mojom mene, ja učiním.“ (Ján 14,13 14)

Ježiš Kristus nás dnes zastupuje u nebeského Otca a stal sa naším zástupcom pred Bohom a Božím súdom. Preto svoje modlitby adresujme Otcovi prostredníctvom Ježiša Krista a uveďme ich do súladu s jeho vôľou. Len tak ich bude môcť podporiť a odporučiť.

Aj keď v modlitbe Bohu predkladáme nesebeckú, dobre premyslenú prosbu za niečo alebo za niekoho, pripojme to Kristovo „nie moja vôľa, ale tvoja nech sa stane“ (Luk 2ľ,42). Sami nevieme, čo je pre nás najlepšie, a preto ponechajme na Boha, nech naše modlitby splní podľa svojho uváženia. On v našom živote sleduje ďaleko významnejšie ciele ako časný prospech. Vidí náš život z večnej perspektívy.

Umenie stotožniť sa s Božou vôľou nie je vôbec ľahké. Ďakovať Bohu za to, že našu prosbu splní inak alebo nesplní vôbec, je ťažké.

Dôležitosť viery v modlitbe

„A bez viery nie je možné ľúbiť sa Bohu. Lebo ten, kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je, a že tým, ktorí ho snažne hľadajú, je odplatiteľom.“ (Žid 11,6) Viera je vnútorným presvedčením o tom, že Boh existuje, ale aj o tom, že nás má rád, že nás v živote chce viesť, že s nami chce udržiavať priateľstvo.

Viera je rukou, ktorou prijímame Božie dary. Viera je osobným priateľským vzťahom k Bohu, ktorý človeka vedie aj tam, kde už oči, uši a hmat nič neregistrujú. Viera je spojivom medzi svetom viditeľným, časným, večným a duchovným.

K viere sa pripája aj opravdivosť pri „hľadaní“ Boha. Modlitba nesmie byť náhradou poslušnosti.

Poriadok a pravidelnosť v modlitbe

Určitý poriadok a pravidelnosť sú prospešné v každej veci i modlitbe. Pán Ježiš nám svojím príkladom ukázal, že je dobré sa modliť „v súkromí“ a „ráno“ (Mat 6,6; Mar 1,35). Kto nemá svoj čas pre modlitby, ten sa nemodlí.

Hneď ráno je dobré povzniesť svoju myseľ k Bohu v modlitbe a nechať sa inšpirovať pre denné povinnosti štúdiom Biblie. V tejto krátkej rannej modlitbe človek získava duchovnú silu pre celý deň. Potom lepšie plníme svoje úlohy, obstojíme v pokušeniach, vernejšie slúžime iným, zodpovednejšie sa rozhodujeme.

Je dobré pri súkromnej modlitbe pokľaknúť, pri spoločnej modlitbe zostať stáť (Dan 6,10; 1 Kráľ 8,22). Nie je zlým zvykom pri modlitbe zavrieť oči a zopnúť ruky.

Ďakovanie a príhovorné modlitby

V prvom rade by sme mali Bohu oveľa viac ďakovať a chváliť ho. Príliš veľa vecí v živote berieme ako samozrejmosť. To, že žijeme, sme zdraví, môžeme pracovať, že je mier, že poznáme Boha, že nám pomohol pri denných povinnostiach, to nie je samozrejmosť.

Ďakujme Bohu a premýšľajme, za čo všetko máme byť vďační. Vďačnosť vedie k radosti, k ozdraveniu vzťahov. Potom máme Boha prosiť. Treťou kategóriou modlitieb sú príhovory „za všetkých ľudí, za vládcov…“ (1 Tim 2,1).

Ježiš Kristus predniesol krátko pred ukrižovaním nádhernú príhovornú modlitbu (Ján 17). Ukázal v nej, ako mu záleží na tom, aby boli zachránení všetci ľudia. Modlime sa za našich milých, za našich známych, za všetkých, aby sa im Boh nechal poznať.

Tým dokážeme, že nám na ostatných ľuďoch záleží a že sme sami ochotní pre ich záchranu niečo urobiť.

Rôzne formy kresťanskej modlitby

Poznáme päť základných foriem modlitby:

• velebenie
• klaňanie (adorácia)
• prosebná modlitba (modlitba príhovoru)
• modlitba vďakyvzdania
• modlitba chvály

Velebenie je odpoveď človeka na Božie dary. Pretože Boh nám dáva požehnanie, srdce človeka môže zasa velebiť toho, kto je zdrojom každého požehnania. Jeho dobrota, blízkosť, zľutovanie - to všetko znamená požehnanie.

Každý kresťan by mal prosiť o Božie požehnanie pre seba i pre druhých ľudí. Rodičia môžu požehnať svoje deti znamením kríža na čele. Ľudia, ktorí sa majú radi, sa môžu vzájomne žehnať. Okrem toho kňaz z moci svojho úradu žehná vyslovene v Ježišovom mene a z poverenia Cirkvi. Jeho prosba o požehnanie nadobúda zvláštnu účinnosť mocou kňazskej vysviacky a mocou modlitby celej Cirkvi.

Každý človek, ktorý si uvedomuje, že je Božím stvorením, pokorne uznáva Boha, svojho Stvoriteľa a klania sa mu. V postoji klaňania (adorácia) však neuctieva iba Božiu veľkosť, všemohúcnosť a svätosť, ale skláňa sa aj pred Božou láskou, ktorá spôsobila, že sa v Ježišovi Kristovi Boh stal človekom.

Ten, kto sa skutočne klania Bohu, padá pred ním na kolená alebo sa pred ním vrhá na zem. Vyjadruje tak pravdivosť vzťahu medzi Bohom a človekom: Boh je veľký, my sme malí. A pritom človek nie je nikdy väčší ako vtedy, keď v slobodnej odovzdanosti padá na kolená pred Bohom.

Človek, ktorý hľadá Boha a začína sa modliť, môže takýmto spôsobom nájsť k nemu cestu. Boh, ktorý nás pozná do hĺbky duše, vie, čo potrebujeme. A predsa si praje, aby sme ho prosili, aby sme sa na neho obracali vo svojich potrebách, aby sme na neho volali a utiekali sa k nemu, aby sme sa mu vyžalovali, vzývali ho a dokonca s ním zápasili.

Boh nepotrebuje naše prosby, aby nám pomáhal. To, že ho máme prosiť, je pre naše dobro. Ten, kto neprosí a nechce prosiť, uzatvára sa do seba. Len človek, ktorý prosí, sa otvára a obracia sa na Pôvodcu všetkého dobra. Ten, kto prosí, vracia sa domov k Bohu. Preto prosebná modlitba uvádza človeka do správneho vzťahu k Bohu, ktorý rešpektuje našu slobodu.

Čím viac sa človek učí modliť, tým hlbšie prežíva, že je začlenený do duchovnej rodiny, v ktorej sa prejavuje sila modlitby. So všetkou starostlivosťou o ľudí, ktorých milujeme, stojíme uprostred ľudskej rodiny, v ktorej môžeme čerpať silu z modlitby druhých a môžeme tiež zvolávať na druhých pomoc.

Všetko, čím sme a čo máme, dostávame od Boha. Ďakovať Bohu, darcovi všetkého dobra, nás robí šťastnými. Bohu vzdávame vďaky neustále, predovšetkým však slávením Eucharistie (gréc. vďakyvzdanie). V nej Ježiš prináša Bohu celé premenené stvorenie a dáva nám účasť na svojom vďakyvzdaní Otcovi.

Aj nás Ježiš vykúpil z moci hriechu a smrti a premieňa nás, preto máme byť z hĺbky svojho srdca vďační a vyjadrovať Bohu svoje vďaky najrôznejšími spôsobmi. Boh nepotrebuje náš potlesk. Naopak, my potrebujeme spontánne prejaviť Bohu svoju radosť a nadšenie. Chválime Boha pre neho samého, že existuje a že je dobrý.

Tak sa už teraz pripájame k večnej chvále anjelov a svätých v nebi.

Pramene modlitby

Biblia je pre modlitbu ako vyvierajúci prameň. Modliť sa Božím slovom znamená využívať biblické slová a udalosti pre vlastnú modlitbu. V bohoslužbe Cirkvi, v jej dennej modlitbe (Liturgia hodín) a vo svätej omši ľudia spoločne recitujú modlitby čerpané zo Svätého písma alebo z tradície Cirkvi. Tieto modlitby spájajú jednotlivca s modliacim sa spoločenstvom Cirkvi.

Kresťanská modlitba nie je súkromná záležitosť, ale je veľmi osobná. Osobná modlitba sa očisťuje, rozširuje a posilňuje, keď pravidelne vteká do prúdu modlitieb celej Cirkvi. Keď sa veriaci ľudia na celom svete zjednotia v modlitbe rovnakými slovami v rovnakom čase, a tak Bohu spievajú jediný chválospev, je to veľké a krásne znamenie.

Kresťanská modlitba je modlitbou viery, nádeje a lásky. Je vytrvalá a odovzdaná do Božej vôle. Kto sa modlí ako kresťan, vychádza v tom okamihu zo seba a zaujíma postoj viery a dôvery v jediného Boha a Pána; zároveň celú svoju nádej skladá v Boha: vie, že ho Boh počúva, rozumie mu, prijíma ho a napĺňa.

Kresťanská modlitba je prejavom lásky, ktorá pramení z Kristovej lásky a ktorá túto Božiu lásku hľadá. Každá udalosť, každé stretnutie sa môže stať podnetom k modlitbe.

Čím viac prežívame jednotu s Bohom, tým hlbšie rozumieme svetu okolo nás. Ten, kto vyhľadáva jednotu s Ježišom hneď ráno, môže žehnať ľudí, ktorých stretne, dokonca aj svojich odporcov a nepriateľov. Počas dňa zloží všetky svoje starosti na Pána. Svoje rozhodnutia a úsudky robí tak, že sa najprv pýta, akoby na jeho mieste konal Ježiš.

Strach prekonáva vďaka tomu, že si uvedomuje Božiu blízkosť. V zúfalých situáciách nachádza oporu v Bohu. Má v sebe nebeský pokoj a vnáša ho do sveta. Je vďačný a raduje sa z pekných vecí, ale dokáže znášať aj ťažkosti, ktoré ho stretnú. Takto môže vnímať Boha dokonca aj pri práci.

Modliť sa k Bohu môže človek jedine s Bohom. Ježiš bytostne túžil po zjednotení s Otcom: navzájom sa milovať, navzájom sa počúvať, dokonale si rozumieť, chcieť len to, čo chce ten druhý.

Ako kresťania sme prijali Ježišovho Ducha, ktorý nás priťahuje na cestu modlitby, predchádza nás svojou milosťou, kedykoľvek sa začíname modliť a hovorí cez nás. Modlitba teda v zásade znamená, že z hĺbky môjho srdca hovorí Boh k Bohu. Duch Svätý pomáha nášmu duchu modliť sa.

Preto by sme mali vždy znova opakovať: „Príď Duchu Svätý, a pomôž mi modliť sa.“ Modliť sa môžeme úplne všade. Napriek tomu katolík vyhľadáva tiež miesta, kde Boh „prebýva“ osobitným spôsobom. Sú to predovšetkým katolícke kostoly, kde je náš Pán prítomný sviatostným spôsobom vo svätostánku.

Je však dôležité modliť sa všade: v škole, v autobuse, na večierku, medzi priateľmi. Celý svet musí byť preniknutý požehnaním. Rovnako dôležité však je navštevovať posvätné miesta, na ktorých na nás v určitom zmysle čaká Boh, aby sme si pri ňom mohli odpočinúť, načerpať silu, nechať sa naplniť a poslať. Keď kresťan vstúpi do nejakého kostola, nikdy v ňom nekoná iba turistickú prehliadku.

Na okamih spočinie v tichu, pokloní sa Bohu a obnoví tak svoje priateľstvo a lásku k nemu.

Cesta modlitby

Kresťanská tradícia zachovala tri spôsoby modlitby: ústnu modlitbu, rozjímavú modlitbu a vnútornú modlitbu. Všetky tri spôsoby modlitby vyžadujú sústredenosť srdca.

Modlitba je v prvom rade pozdvihnutie srdca k Bohu. A predsa aj Ježiš učil modliť sa slovami. V modlitbe Otče náš nám zanechal dokonalú ústnu modlitbu ako svoj odkaz, aby sme vedeli, ako sa máme modliť.

Pri modlitbe sa nemáme iba oddávať zbožným myšlienkam. Mali by sme vysloviť všetko, čo máme na srdci a predniesť to Bohu ako nárek, prosbu, chválu a vďaku. Často práve veľké ústne modlitby - Žalmy a hymny zo Svätého písma, Otče náš, Zdravas' Mária, Sláva Otcu - poukazujú na skutočný obsah modlitby a vedú nás k slobodnej vnútornej modlitbe.

Podstatou rozjímavej modlitby je hľadanie a uvažovanie, ktoré vychádza z Božieho slova vo Svätom písme alebo z obrazu. S ich pomocou človek pátra po Božej vôli, znamení a prítomnosti. Človek nemôže „čítať“ posvätné texty a obrazy tak, ako číta napríklad v dennej tlači o udalostiach, ktoré sa ho bezprostredne netýkajú.

Nad týmito textami a obrazmi by mal rozjímať, to znamená, že by mal pozdvihnúť svoje srdce k Bohu a povedať mu, že je teraz úplne otvorený na to, čo mu Boh chce povedať prostredníctvom toho, čo prečítal alebo videl.

Vnútorná (kontemplatívna) modlitba je láska, mlčanie, počúvanie a zotrvávanie pred Bohom. Vyžaduje si čas, odhodlanie a predovšetkým čisté srdce. Ide o jednoduchý pohľad na Boha v mlčaní a láske, o pokorné, chudobné odovzdanie sa, pri ktorom človek odloží všetky masky a celým srdcom hľadá Boha.

Vnútorná modlitba sa často nazýva aj modlitbou srdca.

Modlitba je osobným vzťahom, prechádza od „ja“ k „ty“, od zamerania sa na seba k radikálnej otvorenosti. Ten, kto sa naozaj modlí, zistí, že Boh hovorí a že často hovorí inak, akoby sme si to želali alebo očakávali.

Tí, ktorí majú hlbšie skúsenosti s modlitbou, dosvedčujú, že človek je po skončení modlitby často iný, než aký bol na jej začiatku. Naše očakávania sa niekedy naplnia: smutný nájde útechu, skleslý dostane novú silu. Môže sa však stať aj to, že človek by rád zabudol na ťažkosti a upadne ešte do väčšej úzkosti; chcel by mať na chvíľu pokoj, a dostane úlohu. Skutočné stretnutie s Bohom v modlitbe môže rozmetať naše predstavy o Bohu i o modlitbe.

Modlitba nehľadá povrchný úspech, ale Božiu vôľu a blízkosť. Práve v zdanlivom mlčaní Boha spočíva pozvanie k ďalšiemu kroku - k bezvýhradnej odovzdanosti, k bezhraničnej viere, k nekonečnému očakávaniu.

Ten, kto sa modlí, musí ponechať Bohu úplnú slobodu, aby prehovoril, kedy bude chcieť, aby splnil, čo bude chcieť a aby sa daroval, ako bude chcieť. Boha nemožno odbiť niekoľkými slovami ráno alebo večer. Náš život sa musí stať modlitbou a naša modlitba sa musí stať životom.

Životný príbeh každého kresťana je aj príbehom modlitby, je to jediný dlhodobý pokus o čoraz hlbšiu jednotu s Bohom. Modlitba je životne dôležitá, preto modlitbu a život nemožno od seba oddeliť.

Pre mňa toto veľké tajomstvo najlepšie vystihuje výrok katalánskeho politika zo 17. storočia Pau del Rossa: „Nie sme na svete na to, aby sme sa modlili a rozjímali. To nie je náš cieľ. Naším cieľom je milovať Boha a blížneho. Aby sme to však dokázali opravdivo a srdečne, k tomu sa potrebujeme posilniť modlitbou a rozjímaním.“ Áno, každý z nás vníma tento dar iným spôsobom; je však zrejmé, že modlitba je základom osobného vzťahu s naším Otcom v nebi.

Modlitba je ľahká len pre začiatočníkov a pre tých, čo už sú svätí. A v tých dlhých rokoch medzitým je ťažká. Prečo? Pretože modlitba má tú istú vnútornú dynamiku ako láska a láska je sladká len vo svojej počiatočnej fáze, keď sa zamilujeme, a potom opäť vo svojej záverečnej, zrelej fáze. A v medziobdobí je láska tvrdou drinou, psou vernosťou a vyžaduje si odovzdanosť, ktorá presahuje naše emócie a predstavivosť.

Samú seba rada považujem za akéhosi „modlitbového bojovníka“. A verím, že v istom zmysle by sme sa tak mali vnímať všetci. Priznávam, že nie vždy sa mi darí víťaziť. No nevzdávam sa. A to je hlavné.

Ak ste ako ja, potom sa vám pravdepodobne častejšie stáva, že zlyhávate v modlitbe viac ako v akejkoľvek inej oblasti kresťanského života. Veď hovoriť s Bohom, ktorý si nás vybral, zachránil a udržiava nás, by malo byť tou najprirodzenejšou vecou na svete, ktorá nám prináša najväčšiu radosť, či nie?

Všetci vieme, že by sme sa mali viac modliť. Pocit viny v našom vnútri nám to pripomína. Ale ak budeme úprimní, nechceme sa viac modliť, a nie sme ani skutočne presvedčení, že to potrebujeme. Prečo?

Najdôležitejšia vec, ktorú je nutné urobiť, keď začíname rozmýšľať o modlitbe, je nechať hovoriť Boha. Podstata evanjelia spočíva v tom, že nemáme nič, čo by sme Bohu mohli dať, nič, čím by sme Mu mohli prispieť a nič, čo by sme Mu mohli priniesť. Modlitba, ktorú umožňuje a tvaruje evanjelium, funguje rovnako. Boh dáva nám; nie my Bohu. My prosíme; on dáva.

Môžeme prosiť o čokoľvek s vedomím, že Boh nám nedá nič zlé, iba to, čo je pre nás dobré (L 11:11-13). Apoštol Peter nás vyzýva: „Na Neho uvaľte všetky svoje starosti, lebo On sa o vás stará“ (1. Pt 5:7) - všetky svoje starosti, dokonca aj tie všedné a materiálne. Ale pokiaľ ide o modlitbu, naše každodenné vyjadrenia potrieb nie sú bremenom Novej zmluvy. Boh počuje a odpovedá na každú modlitbu, ale je zopár vzácnych, na ktoré vždy povie: „Áno.“ Modlitby, ktoré sú vždy kladne vypočuté sú tie, ktoré Boha explicitne prosia, aby nám splnil svoje sľuby.

Ak chceme v modlitbe rásť a dozrievať, nemusíme si nastaviť časovač. Nemusíme sa učiť nové metódy rozjímania, či postaviť si v lese modlitebnú komôrku. Ale musíme sa stať ľuďmi, ktorí budú lepšie prosiť.

Potrebujeme si uvedomiť, že nebyť milosti, všetci sme kráčajúce pohromy, muži a ženy, ktorí potrebujú Boha každý deň a na každom kroku. Evanjelium na nás hlasno kričí: Ste slabí a hriešni, pokazení a núdzni - ale Boh je silný, milostivý a dobrý - a pripravený odpovedať. Popros Ho, aby urobil, čo už sľúbil, že pre teba urobí.

tags: #modlitba #najdolezitejsie #slovo #v #zivote