Uvedomil som si, aj zoči voči večnosti, na ktorú veriaci seniori myslia viac ako mladší kresťania, že to, čo má v ľudskom živote najväčší zmysel, je neustále sa učiť milovať. To ostatné sa musíme my seniori, naopak, postupne učiť opúšťať, ak nemáme vo zvyšných rokoch pozemského života stratiť radosť a pokoj.
Psychológ a psychoterapeut sa snaží pomáhať ľuďom vyrovnať sa s ich problémami vo svete. Pre večný život toho veda veľa ponúknuť nemôže. Preto som rád, že môžem byť jedným z účastníkov spoločenstva v Lukovom dvore, ktoré sa chce nechať viesť Bohom, nie človekom. Niečo zo svojich odborných skúseností a poznatkov využijem, no starnúť sa musím učiť aj ja. S tým, čo ma ešte čaká, nemám žiadnu osobnú skúsenosť.
Učenie starnúť v spoločenstve s Ježišom je v značnej miere zamerané na prehlbovanie nádeje vo večný život s Bohom. To neznamená, že sme spoločenstvom smutných starcov. Naopak, dôvera v Pána a nádej, že „to najlepšie ešte len príde“ (C. S. Lewis), nám pomáha byť vnímavými prijímať Kristovu radosť a pokoj. V istom zmysle sa učíme ešte „žiť vo svete“, ale už „nebyť zo sveta“. Ako som povedal, tu už veda, psychológia nemá príliš čo ponúknuť.
Chcem sa ešte zmieniť o jednom probléme, ktorý sa týka niektorých ľudí, mladých i starých, a komplikuje im vzťahy vo svete aj život s Bohom. „Vedia celkom presne“, čo by mali robiť tí druhí. Ľudia vo všeobecnosti, aj ľudia konkrétni, obvykle tí najbližší. To sa stáva problémom pre rodinné vzťahy, aj medzigeneračné.
Určité červené čiary pre to, čo si ešte „môžeme dovoliť“ a čo je cez čiaru, prirodzene existujú. Tie však od nepamäti určujú morálne pravidlá týkajúce sa medziľudských vzťahov. Náboženské, aj od veľkých filozofov antiky a Orientu, z čias pred Kristom.
U niektorých veriacich seniorov sa s predstavou, že vďaka dlhodobej životnej skúsenosti majú už „recept na všetko“, spája aj nespokojnosť s mladými. Osobitne s tými neveriacimi. No ak podľa kresťanskej viery je viera v Boha dar, nemožno ju od ľudí vyžadovať. Už vôbec nie pohoršovať sa, že sú ateisti.
Desatoro, ktorému na začiatku dominujú prikázania vo vzťahu k Bohu, bolo určené vyvolenému židovskému národu. Sám Ježiš ho nepriamo „okresal“, keď upriamil pozornosť na vzťahy s blížnymi: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im.
Žiť a nechať žiť, robiť iným to, čo chceme, aby oni robili nám. Nie úplne konkrétne, ale nechať im slobodu myslieť, rozhodovať sa a konať, akú aj my chceme pre seba, akú aj nám dáva Boh. Ich sloboda nemá, samozrejme, hrubo obmedzovať uspokojovanie našich legitímnych potrieb. Ešte väčší nárok na nás Ježiš kladie požiadavkou milovať blížnych napriek všetkému, čo sa nám na nich možno nepáči.
Samozrejme, nedá sa všetko vyjadriť jednou vetou, aj keď je to citát Božieho slova. Jazyk, slová však skutočnosť zjednodušujú a vyprázdňujú. Veď sú aj ľudia, ktorí nás „nechajú žiť“, lebo sme im ľahostajní. Podobenstvu o milosrdnom Samaritánovi, v ktorom okoloidúci „rešpektujú slobodu“ bezmocného, obchádzajú a nevšímajú si človeka v núdzi, keď akútne potrebuje pomoc a starostlivosť, určite rozumieme. Denne zažívame také situácie alebo sa o nich dozvedáme z médií.
Nepriamo k tomu „vychovávajú“ ideológie individualizmu a „slobody“, atmosféra tvrdej konkurencie v boji o ukrojenie si čo najväčšieho kusa zo spoločného koláča, ak sa dá, aj jeho celé privlastnenie. Zvlášť my seniori si musíme dať veľký pozor, aby sme neoprávnene a nepríjemne nevstupovali do života mladých a nediktovali im, ako by mali žiť. Či chceme, alebo nie, či sa nám to páči, alebo nepáči, priznajme si, že nedokážeme úplne rozumieť súčasným podmienkam a výzvam života, ani legitímnym potrebám mladších generácií.
Môžeme si myslieť, že náš život v mladosti, pred desiatkami rokov, bol „lepší“, ba aj poskytnúť o tom množstvo „objektívnych“ argumentov. Môžeme poukázať na hrozivé ukazovatele zhoršenia podmienok života, vedecké prognózy na prežitie života na našej planéte vôbec. Spomienky nám nasadzujú „ružové okuliare“ na časy, keď sme boli plní elánu čeliť výzvam, čerpali z prirodzených darov mladosti, bez ohľadu na vonkajšie podmienky, ak boli len trochu znesiteľné a my sme boli zdraví. Navyše naša skúsenosť je neprenosná. Naši vnuci neraz ani netušia, o čom im hovoríme.
V neposlednom rade sme sami prispeli k zhoršeniu života ďalších generácií. Ak si budeme poctivo spytovať svedomie, možno zistíme, že v čase, keď naše deti ešte boli ochotné nás počúvať, dokonca túžili, aby sme im venovali svoj čas, v čase, keď ich prirodzenosť bola vývinovo pripravená prijímať z našej skúsenosti to najlepšie, sme premeškali vhodnú dobu.
Ak to ešte dokážeme, ako seniori máme možno ešte šancu vzbudiť ich ochotu k dialógu s nami pokornou, nezištnou láskou, ktorá si nič nenárokuje. Iba dáva a ticho čaká, či si to niekto všimne. Pritiahnuť a ovplyvniť svojou dobrou skúsenosťou ich môžeme len v dialógu Ja a Ty (M. Buber), v ktorom pocítia, že ich milujeme „ako seba samého“.
Ako nájsť v každodenných chvíľach čas na sústredenie sa a na modlitbu? Ak si v každej chvíli života predstavíme, že nie sme sami, ale že žijeme s Ježišom vo svojom vedomí, lebo on je s nami, náš život sa môže zmeniť. Pýtajme sa v každom okamihu, či sa to, čo si myslíme a čo robíme, páči nášmu hosťovi, a všetko sa naozaj môže zmeniť.
Nemáme tak robiť, aby sme sa cítili súdení, a teda nejakým spôsobom zotročení jeho prítomnosťou. Naopak, máme tak robiť preto, aby sme cítili, že nám pomáha správne sa rozhodnúť. Vždy si pamätajme, že Ježiš prišiel nie na to, aby nás trestal, ale aby nás spasil: to je obrovský, úžasný a podstatný rozdiel.
Starostlivosť o duševné zdravie je dlhodobo poddimenzovaná a zanedbávaná, pandémia tento nepriaznivý trend ešte viac prehĺbila. Počet ľudí trpiacich úzkosťou, depresiami a rôznymi inými psychickými poruchami narastá. Psychológovia preto bijú na poplach. „O tretinu vzrástli depresie a závislosti od alkoholu, neurózy sa už ani nedajú spočítať. Odráža sa to aj v spovedniciach a kňazi často nevedia, čo s tým a ako reagovať,“ hovorí pre Svet kresťanstva český kňaz a psychiater Max Kašparů.
„Kňaz by nemal suplovať psychológa a v rámci spovede riešiť ťažkosti psychického charakteru. Mal by však - ako hovorí pápež František - poznať psychológiu ľudí. To mu môže pomôcť rozlíšiť, či napríklad škrupulozita penitenta súvisí s jeho citlivejším svedomím alebo ide o obsedantno-kompulzívnu poruchu, prípadne či morálne problémy nie sú dôsledkom traumatizácie. Vtedy ho treba odporučiť do rúk odborníka,“ vysvetľuje Vindišová.
V tejto súvislosti Kašparů kritizuje prípravu budúcich kňazov na českých aj slovenských teologických fakultách. „Študenti celý semester počúvajú o tom, ako si má žena merať teplotu a sledovať cyklus. Ako im tieto informácie pomôžu napríklad pri náboženských obsesiách, s ktorými sa v spovedniciach stretávame naozaj často? Pastorálna psychológia by sa mala vyučovať ako samostatný predmet. Kňazi musia byť gramotní aj v tejto oblasti,“ myslí si Kašparů. Aj s takýmito radami od kňazov odchádzajú veriaci zo spovednice.
Max Kašparů vidí za takýmito „dobre mienenými radami“ dva dôvody: buď kňazi sami vlastne ani nevedia, čo penitentovi na jeho problém povedať, alebo nepoznajú správny výklad známeho výroku svätého Tomáša Akvinského, že milosť predpokladá prirodzenosť. Nedostatočnú informovanosť o psychologických aspektoch spovednej praxe je možné doplniť.
Jana Vindišová je lektorka semestrálneho vzdelávacieho kurzu pre kňazov a rehoľníkov Pastorálna psychológia v 21. storočí, ktorý duchovne zastrešuje Konferencia vyšších rehoľných predstavených. Aktuálne je naň prihlásených 54 kňazov, 56 rehoľných sestier, ale aj 23 laikov, ktorí pomáhajú v pastoračných aktivitách.
Neoblomné presvedčenie kňaza o tom, že na všetko existuje nadprirodzené riešenie, môže mať nebezpečné následky. Nadmerná spiritualizácia však predstavuje riziko aj pre duchovné zdravie. „Ak cez modlitbu k uzdraveniu nedochádza, dostaví sa pocit viny, hnev na Boha, prípadne úplné zúfalstvo. Pri religióznej obsedantno-kompulzívnej poruche sa dokonca odporúča modliť sa radšej menej a vlastnými slovami namiesto modlitieb, pri ktorých sa počíta, napríklad ruženec,“ vysvetľuje psychologička Vindišová.
Veriacim, ktorí trpia depresiou či úzkosťami môže prehlbovanie duchovného života a zintenzívnenie modlitieb priniesť ešte viac nepokoja a zvyšovať frustráciu. Zároveň poukazuje na fakt, že pre niektorých praktizujúcich katolíkov sú spirituálne príčiny ich ťažkostí ľahšie prijateľné. Namiesto toho, aby pripustili, že trpia psychickým ochorením a mali by vyhľadať odborníka, radšej akceptujú verziu, že ide o dôsledok neuzdravených rodových koreňov, démonický útok či posadnutie.
Max Kašparů, ktorý sa zaoberá aj psychiatrickou diagnostikou adeptov na exorcizmus, hovorí o probléme takzvanej démonománie. „Sú v cirkvi isté charizmatické hnutia, ktoré za všetkým vidia démona. Je to skutočne nebezpečné, prechádza to aj do roviny zanedbávania somatických chorôb. Veriaci človek, trpiaci duševnou bolesťou, ktorá neraz prevyšuje bolesť fyzických ochorení, ju často môže pociťovať ako akési „koncentrované zlo“, preto ho môže mylne stotožňovať s útokom Zlého. Dôležité je, aby mu tento stav pomohol rozlíšiť kompetentný odborník.
Pre niektorých je pomoc psychológa či psychiatra spojená s predstavami, že ide o akýsi ateistický variant riešenia problémov. Vieru a psychológiu vnímajú ako kontroverznú kombináciu. Psychológia je relatívne mladá veda. Počiatky vedeckej psychológie spadajú do roku 1879, keď Wilhelm Wundt založil prvé psychologické laboratórium v Lipsku. Avšak jej korene siahajú omnoho ďalej, až do obdobia antiky. Psychológia sa teda úzko prelínala s filozofiou. A sčasti aj s teológiou.
„Za jedného z prvých kresťanských psychológov je považovaný svätý Augustín. Vo Vyznaniach analyzuje vlastné myšlienky a prežívania a súčasne ukazuje, že takáto sebareflexia môže mať liečivý potenciál. Ďalšími významnými postavami, u ktorých v ich teologickom učení môžeme vidieť prienik so psychológiou, sú svätí Tomáš Akvinský, Ignác z Loyoly, Terézia z Avily či Alfonz Mária de’ Liguori.
Rezervovaný postoj cirkvi voči psychológii je z veľkej časti spojený so Sigmundom Freudom, ktorý sa považuje za zakladateľa psychoanalýzy a otca modernej psychoterapie. Jana Vindišová ozrejmuje, že Freud psychický vývin i ochorenia vysvetľoval výlučne na základe prejavovania a potláčania sexuálnej energie a prirodzených pudov. „Nepriateľstvo medzi Freudom a cirkvou však bolo obojstranné.
Významné svedectvo pozitívneho postoja k vedám o duševnom zdraví priniesol súčasný pápež František. „Psychoanalýzu mi nikdy nerobili. Keď som bol provinciálom jezuitov počas strašných dní diktatúry, musel som konať v situáciách, s ktorými som sa nevedel vyrovnať. Šiel som za jednou paňnou, skvelou ženou, ktorá mi predtým pomáhala vyhodnocovať niektoré psychologické testy pre novicov. Takto som s ňou konzultoval raz týždenne šesť mesiacov.
Dôležitý obrat v pohľade na psychoterapiu však priniesli už jeho predchodcovia. Pápež Pavol VI. Pápež Ján Pavol II. bol prvým pápežom, ktorý otvorene písal o ľudskej sexualite. Jeho pohľad zdôrazňujúci slobodu a zodpovednosť človeka je v ostrom kontraste s pôvodnými psychoanalytickými teóriami. Vo svojej personalistickej koncepcii človeka ako osoby sa nápadne približuje k existencialistickým teóriám v psychológii.
„Len kresťanská antropológia, obohatená o nespochybniteľné vedecké závery, vrátane poznatkov modernej psychológie a psychiatrie, môže ponúknuť komplexný a realistický obraz človeka,“ napísal Ján Pavol II. členom Svetovej psychiatrickej asociácie. Ako poznamenáva Vindišová, ak sa v histórii psychológie objavili presvedčenia, ktoré sú v rozpore s vierou a katolíckou morálkou, neznamená to, žeby sme psychológiu mali považovať za zlú a hriešnu.
„Je to krásne svedectvo priateľstva s odborníkom na duševné zdravie, so ženou a zároveň s človekom odlišného vierovyznania v jednej osobe. Pápež týmto spôsobom búra mnohé predsudky veriacich ľudí, ktorí z rozličných dôvodov váhajú vyhľadať psychologickú pomoc, respektíve sú znepokojení, ak sa nedostanú ku katolíckemu psychológovi,“ hovorí Vindišová.
V porovnaní so západnými štátmi u nás ešte stále prevládajú predsudky voči návšteve psychológa či psychiatra a výrazná stigma spojená s duševným ochorením. Kňaz Radovan Hasík z Duchovného centra Lukov Dvor hovorí, že neraz veriaci reagovali rozrušene, keď naznačil, že by mali navštíviť psychológa: „Vraj nie sú blázni, že potrebujú len duchovnú pomoc.
Radovan Hasík absolvoval v centre Lukov Dvor, kde je teraz duchovným správcom, mesačný program pre kňazov Holy-days, ktorého súčasťou boli aj psychologické prednášky a cvičenia. „Vďaka poznatkom zo psychológie som spoznal viac samého seba. Nie všetko sa podľa neho dá vyriešiť „zduchovňovaním“. Viera a duchovný život nerobia človeka imúnnym voči duševným ochoreniam.
„Kríza dnešných čias predstavuje naliehavé volanie pre všetkých katolíkov. Musíme na ňu reagovať. Ľudia trpiaci duševnými ochoreniami ani ich rodiny by nikdy nemali niesť tieto bremená sami. „I keď sa veriaci väčšinou usilujú nájsť rovnako zmýšľajúceho odborníka, rozhodujúcejším kritériom v tomto smere by mali byť kompetencie a osobnostné kvality terapeuta,“ myslí si psychologička Jana Vindišová.
Napríklad pri patologickej škrupulozite však Vindišová odporúča zvážiť aj hľadisko vierovyznania. Škrupulant totiž často zažíva úzkostné stavy práve vtedy, keď ide na svätú spoveď. Neveriaci psychológ by mohol z terapeutického hľadiska uvažovať síce správne a neodporučiť klientovi spovede, avšak z duchovného hľadiska si táto situácia určite vyžaduje iný prístup a iné riešenie. V ideálnom prípade aj spoluprácu psychológa či psychiatra s kňazom.
Sviatosť zmierenia si niektorí zamieňajú so psychoterapiou, niektorí zas návštevu psychológa so spoveďou. Ako sa na to pozerá kňaz a psychiater v jednej osobe Max Kašparů? „V spovednici sedím predovšetkým ako kňaz, ktorý dáva rozhrešenie. Ale psychiatra nenechám pred dverami. Za psychológom, psychiatrom aj za kňazom chodíme so svojou minulosťou. U každého z nich však k svojej minulosti pristupujeme inak. Svätou spoveďou sa uzdravuje smútok zo spáchaných skutkov, neuzdravuje sa človek psychiatricky. Pocit odpustenia nelieči chorobu, zároveň psychiater, ktorý chorobu lieči, nedokáže pacientovi povedať to oslobodzujúce, že mu je odpustené.
Pápež Ján Pavol II. v už spomínanom liste členom Svetovej psychiatrickej asociácie píše: „Spoveď nie je a nemala by byť alternatívou k psychoterapii a od sviatosti zmierenia nemôžeme očakávať liečenie akýchkoľvek ochorení.
Kňaz Radovan Hasík si uvedomuje zodpovednosť, ktorú majú kňazi v spovedniciach. Hoci spovedník nie je psychológ, mal by človeka, ktorého má pred sebou, vnímať komplexne vo všetkých jeho dimenziách - telesnej, duchovnej i duševnej. Na druhej strane poukazuje na to, aby sme neprepadli predstave, že kňaz nesie aj zodpovednosť za každého jedného penitenta.
„Niekedy mám pocit, že nerozumieme, o čom je sviatosť zmierenia a aká je úloha kňaza pri jej vysluhovaní. Podľa Hasíka je toto dôležitý aspekt, ktorý treba vziať do úvahy aj pri duchovnom sprevádzaní. Každý je zodpovedný sám za seba a za rozhodnutia, ktoré - napríklad aj po odporučení kňaza - urobí či neurobí.
Prečo teda svätá spoveď nie je psychoterapiou? Základný rozdiel je podľa Maxa Kašparů v tom, že svätá spoveď dáva dušu dohromady (syntéza), kým psychoterapia dušu rozoberá (analýza). U psychológa sa ,psyché‘ človeka otvára a čistí, čo je tam nesprávne. To je terapia.
„Po spovedi sa z nás stáva ,nový človek‘. Ak nám rozhrešenie prináša úľavu, ak pominul smútok a ťažoba, ktorú sme cítili z hriechov, ak jednoducho zo spovednice vychádzame šťastní, naša duša sa uzdravila. Ak sme do spovednice vchádzali depresívni a takí istí aj vychádzame, je potrebné dušu ,otvoriť‘ a začať postupne terapeuticky čistiť,“ uzatvára Kašparů.
Prečo tí, čo vidia hlbšie, často mlčia
Kresťanské knihkupectvo Zachej.sk odporúča:
- Ježiš, môj psychológ od Carlo Nesti: Táto kniha mi potvrdila, to že kráčam po správnej ceste a odporúčala by som ju tým, ktorí hľadajú cestu po ktorej kráčať, a tým ktorí ešte nevykročili.
- Páter Pio - stretnutia s diablom od Marco Tosatti: Táto kniha hovorí o silnej viere pátra Pia v Ježiša Krista a mne sa len znovu potvrdilo to, že Boh nás neskúša nad naše sily. Po prečítaní tejto knihy sa moja dôvera v Boha viac z násobila. Som vďačná za túto knihu. Stojí za to si ju prečítať.
Tri posolstvá pápeža Františka
Čo môže priniesť osemdesiatštyriročný pápež dnešným ľuďom, najmä mladým? Vidím tri silné posolstvá, ktoré so sebou nesie. Prvé je, že prichádza Peter - skala. Opora, na ktorej Ježiš postavil svoju Cirkev. V dnešnej dobe chaosu, kde je človek bombardovaný protichodnými správami a nevie, ktorej z nich má veriť, prichádza opora pravdy. Pretože neprichádza vo svojom mene, ale prináša Boží pohľad.