Nikdy v histórii nebolo také priateľské vzájomné zbližovanie medzi židmi a kresťanmi ako je tomu dnes. Pritom za posledných dvetisíc rokov ľudských dejín sa najhlbšia a najbolestivejšia priepasť otvorila práve medzi týmito dvomi Božími národmi. Dôvodom tohoto spojenectva je sčasti svetová politika. Tieto dva hlavné zdroje západnej civilizácie môžu výlučne spoločnými silami ochrániť svoje najväčšie spoločné hodnoty pred východnou, hlavne muslimskou kultúrou, no sú tu okrem tohoto aj hlbšie a dôležitejšie duchovné udalosti a procesy.
Stačí, ak si pomyslíme na dôsledky holokaustu, objavenie kumránskych zvitkov, či znovuvzniknutie štátu Izrael. Tieto dramatické udalosti nútia mnohých v týchto komunitách, aby od základov prehodnotili svoje priority a vzájomné postoje. Dejiny prenasledovania kresťanov sa pred takmer dvetisíc rokmi nezačali medzi kresťanmi a Židmi, ale istým nedorozumením medzi Židmi navzájom.
Všetko sa to začalo konfliktom: Ježiš a jeho učeníci versus politické, resp. náboženské mocenské skupiny saducejov a farizejov. Rimania, ktorí vládli pevnou rukou nad Júdeou a okolitými štátmi, delegovali pre nich nepodstatné vnútorné záležitosti jeruzalemskému Sanhedrinu, na jeho Veľradu, v ktorej boli zástupcovia dvoch strán: saduceji a farizeji. Členovia kumránskej spoločnosti, vedení tiež veľkňazmi, ich nazývali „synmi priepasti“, čo znamená, že ich neodvolateľne zatratili.
Sanhedrin
Jozefus opisuje jednu príhodu, kedy členovia Sanhedrinu prijali úplatky a vyniesli nekorektný súd v istej záležitosti a niektorí veľkňazi zasa ukradli odmeny ostatným kňazom, čo vyústilo do verejnej bitky na Chrámovej Hore. Toto všetko potvrdzuje aj Talmud, kde sa píše, že sa v tomto období vo vedení krajiny úplne rozmohla korupcia. Zákonodarstvo a súdy boli úplne presiaknuté bezprávím. Veľkňazi svojimi intrigami a vykorisťovaním ničili osudy ľudí a aj samotný predseda Sanhedrinu bol autorom bezzákonností.
Jednou z hlavných príčin tejto korupcie bola šikovná rímska kontrola, pričom ich činnosť bola zničujúca: Rimania po celé desaťročia ustanovovali a zosadzovali veľkňazov. Po prečítaní týchto riadkov hodnotíme prísne prejavy a vyhlásenia Jána Krstiteľa a Ježiša - dvoch židovských prorokov - naproti farizejom a saducejom ako mäkké, priam priateľské. Ježiš Nazaretský ich niekoľkokrát verejne konfrontoval, čo už aj tak slabú lojalitu ľudu voči nim destabilizovalo.
Ježiša v pravom slova zmysle nemôžeme nazvať kresťanom - hoci sa ten termín stal označením pre veriacich v Neho ako Mesiáša - predsa túto udalosť môžeme nazvať prvým prejavom prenasledovania kresťanov v dejinách, čo bolo v tom čase konečným výsledkom vnútorných politických a náboženských sporov medzi Židmi.
Učeníci Ježiša Nazaretského ale po niekoľkých týždňoch začali rozhlasovať medzi svojím ľudom, že ich Majster vstal zmŕtvych - čo v právnom zmysle znamenalo aj to, že Boh odsúdil Sanhedrinom vynesený rozsudok smrti (ktorý bol falošný). Peter napriek tomu verejne ponúkol zmier členom Najvyššieho súdu, zdôrazňujúc, že smrť Mesiáša bola nevyhnutnosťou vopred oznámená prorokmi a že oni ho odsúdili na smrť z nevedomosti, čo v židovskom práve znamená poľahčujúcu okolnosť.
Sanhedrin s pocitom vážnej straty prestíže odpovedal uväznením apoštolov a následne im zakázal hlásať evanjelium. Tomuto však napokon z dôvodov výčitiek svedomia zabránil vtedajší predseda Sanhedrinu I. Rabban Gamaliél, a takto ich potrestali iba za neposlušnosť Veľrade palicovaním, čo je ľahší trest a následne ich prepustili na slobodu.
V ranom židovskom právnom poriadku palicovanie vyjadrovalo to, že apoštoli neporušili pôvodom Boží Zákon, len rozhodnutie rabínov. Aj po tomto všetkom pokračovali v zvestovaní Slova Božieho, a navyše na Chrámovej hore - niekoľko sto metrov od zasadacej miestnosti Sanhedrinu. Po krátkom čase vystúpili proti helenistovi, židokresťanovi Štefanovi - falošní svedkovia, ktorého postavili pred Sanhedrin s obvinením falošného učenia.
Veľrada ho napokon odsúdila na smrť, hoci to bolo skôr lynčovanie - absolútne protiprávny rozsudok. Podľa Skutkov apoštolov vypuklo uprostred židovstva všeobecné prenasledovanie veriacich v Ježiša, následne veľká väčšina prechodne opustila Jeruzalem a bola nútená odsťahovať sa na vzdialenejší vidiek. Jedným z hlavných zástupcov tohoto tvrdého mocenského prenasledovania bol mladý farizej - Saul, neskôr apoštol Pavol.
Prenasledovanie kresťanov v prvom storočí
Z jeho rozprávania vieme, že mnohých zabili, uväznili, palicovali, zastrašovali a vydieraním sa pokúšali prinútiť mnohých k tomu, aby zapreli svoju vieru. Saul dostal splnomocnenie od veľkňaza a Sanhedrinu k tejto činnosti - dokonca aj za hranice Svätej zeme. Zdá sa, že vášne sa po niekoľkých rokoch pomaly upokojili, židovský kresťanský zbor v Jeruzaleme mal znovu niekoľko tisíc členov.
Mnohí z kňazov a farizejov sa pridali k nim, čo znovu vypôsobilo prudké reakcie: Herodes - nie úplne Žid - rímsky kráľ dal popraviť jedného z dvanástich apoštolov - Jakuba. (Jozefus, ktorý nebol kresťanom, vidí kráľovu rolu podobne negatívne ako aj Nová zmluva). Petra, vedúceho zboru dal uväzniť a chcel ho dať popraviť. Peter bol zázračne vyslobodený, kráľ onedlho zomrel - a tak prenasledovanie na nejaký čas ustúpilo, aby opäť vzbĺklo novou silou, keď do hlavného mesta prišiel niekdajší prenasledovateľ kresťanov - terajší zvestovateľ Slova - apoštol Pavol.
Tu síce Skutky apoštolov končia, ale z pera Jozefa Flavia a iných zapisovateľov sa dozvedáme aj iné príbehy. Od Jozefa sa dozvedáme napríklad, že Jakuba, Ježišovho brata, ktorý bol vedúcim jeruzalemského, židovského zboru vtedajší veľkňaz Chanin na základe falošného obvinenia dal odsúdiť Sanhedrinom, a aj popraviť.
Jozefus, ktorý nebol kresťanom, navyše bol vznešeným farizejom a pochádzal z kňazskej rodiny, a aj on sám stál blízko politickej moci, nemôže byť obvinený zo zaujatosti, píše: mnoho jeruzalemských občanov ctiacich zákon - nie židov - natoľko pobúrila verejná bezzákonnosť veľkňaza, že sa sťažovali na neho u cisára, ktorý ho okamžite zosadil.
No nenávisť sa v tom čase neprejavila iba voči židovským veriacim v Ježiša. Takmer každý historický prameň jednoznačne tvrdí, že židovstvo už počas dvesto rokov trvajúcich vážnych rozkolov a mimoriadne ťažkej politickej a spoločenskej situácie smerovalo k prejavom fanatizmu a extrémizmu. Zelóti sa svojimi teroristickými útokmi pokúšali vyprovokovať vojnu s Rimanmi a v mnohých prípadoch úkladne zavraždili takých židovských bratov, ktorí pre nich neboli nábožensky dostatočne dôveryhodní.
Kumránci sa úplne vyčlenili zo spoločnosti, prerušiac takmer všetky vzťahy s ostatnými, no zvlášť s politicko-náboženskými vodcami Jeruzalema. V rabínskych spisoch sa neskôr píše: spirituálnou príčinou zničenia Chrámu a Jeruzalema v 70-tych rokoch a rozptýlenia Židov, bola „neopodstatnená nenávisť uprostred ľudu“.
Prekvapujúcou zhodou medzi Talmudom a Novou zmluvou je to, že Ježiš práve toto označuje ako príčinu svojej smrti: „Ešte toto jedno sa musí z Písma naplniť na mne: Nenávideli ma bez príčiny.“ Toto potvrdzujú aj všetky ostatné pramene. V jeruzalemskom Talmude sa píše aj o konflikte dvoch hlavných skupín farizejov s použitím zbraní! Do krajnosti vyhrotené náboženské besnenie a nepriateľstvá v židovstve je možné ponímať ako určitý historický fakt.
Spustnutie Chrámu, štátu, hlavného mesta, otrasné následky vojny s Rimanmi, veľká časť spustošeného alebo rozptýleného obyvateľstva, úplná strata politickej moci, utrpenie v židovstve, duchovno-duševné ochromenie po roku 70 vypôsobilo v tých čo pozostali väčšiu pokoru a súdržnosť.
Navyše, aj medzi najváženejšími učencami sa nájdu aj takí, ktorí priznávajú, že sympatizujú s kresťanským učením, alebo zdôrazňujú, že v nebi pri Božom tróne stojí na jednej úrovni aj trón Mesiáša. Farizejskí rabíni, hoci boli omnoho pokornejší než ich predchodcovia, si predsa snažili zachovať vedúcu náboženskú pozíciu, ale otvorenej konfrontácii s inými smermi sa snažili vyhnúť - a takto aj so židovskými kresťanmi.
Do každodennej modlitby zakomponovali aj kratučké zlorečenie na „zradcov“ no z pozadia Talmudu vysvitá, že to bolo myslené na heretikov - v podstate tým mysleli saducejov, esejcov a židovských kresťanov. Pokiaľ vedúci spoločných modlitieb nesprávne zlorečil, okamžite bol odvolaný z postu vedúceho modlitieb, pretože predpokladali, že to urobil preto, lebo on sám je členom akéhosi falošného hnutia.
Talmud sa zmieňuje aj o tom, že židovskí kresťania činia ozajstné zázraky uzdravení, pričom sa snaží vysvetliť, ako je to možné. Tu však začínajú zaznievať aj krajné protirečenia (napr. „lepšie by bolo, keby bol dotyčný zomrel, ako byť takto uzdravený“), ale vylúčenie mocenskými prostriedkami nebolo v tom čase realizované.
Je zjavné, že učenie farizejov sa v mnohom vypracovalo - zrejme z trpkých skúseností útlaku a straty moci - ba prevzali aj množstvo Ježišových výkladov, ako ináč, bez toho, aby to priznali. V roku 130 ale nastáva obrovská trhlina, kedy aj rabíni s veľkou autoritou vyhlásia schopného vojenského vodcu Bar Kochbu počas povstania za mesiáša.
Židovskí kresťania toto ale neprijali a neverili ani vo víťazstvo, preto ich mnohí považovali za zradcov. Zastavme sa na chvíľu pri dnešnej (a nielen dnešnej) mediálnej propagande, ktorá využila podrobné vyhlásenia krajnej pravice rabínov, kedy v Talmude sa nachádzajúce jednotlivé skutočne krajné pravicové vyhlásenia predstavia tak, akoby tieto zastupovali oficiálne židovské tvrdenia.
Predstavitelia historického antisemitského kresťanstva, žiaľ, vkladajú do rabínskej literatúry iba svoje dogmatické teológie. Talmud totiž nie je dogmatické dielo, ktoré obsahuje oficiálne prijaté názory judaizmu, ale je to zbierka, ktorá sa snaží zozbierať každý vyslovený názor ku každej téme, aj tie, ktoré si protirečia, alebo sú si navzájom úplne odlišné.
Samotný výraz „talmud“ znamená učenie, je to teda istá knižnica, v ktorej sa snažili zaznamenať každý jeden názor niekoľkých sto rabínov na každú podstatnú otázku Biblie. Sú medzi nimi také, ktoré je možné chápať ako oficiálne tvrdenie judaizmu, no veľká väčšina z nich sú len názory, ktoré môže židovský čitateľ slobodne selektovať.
Každý sa sám rozhodne čo prijme a čo nie. Všetky nemôže prijať už len z toho dôvodu, že každý názor má aj svoj protinázor. Krajne pravicové médiá ale cielene citujú manipulatívnym spôsobom iba tie, ktoré sa im hodia. Napríklad takýto krajnepravicový názor: „aj tí najvýnimočnejší pohania si zaslúžia smrť“, jeho protinázor že: „pohan, ktorý študuje Bibliu je rovnocenný s veľkňazom“ - už necitujú.
V najváženejšej časti, v Mišne, ktorá vznikla okolo rokov 180-220 n. l. sa nehovorí o Ježišovi a kresťanstve ani jediné slovko vyhlásenia, odsúdenia či podpory. Aj po uzavretí tejto časti obkolesuje túto tému mlčanie ešte približne sto rokov. V tejto dobe sa už spohanštené kresťanstvo dostáva do pozície štátneho náboženstva ríše, kedy udeľuje povinnosť mimoriadnych daní pre židovstvo: keď sa žid obrátil a stal sa kresťanom, bol slobodný od platenia daní.
Dnes je už potvrdeným faktom v židovskej náboženskej vede, že niekoľko statí - všetky sú zo 4. storočia, vznikli neskôr, a obsahujú historicky totálne nezmysly. Napríklad: Ježiša označujú rabínskym učeníkom žijúcim o sto rokov skôr. Bez výnimky všetkým chýbajú historicky pravdivé základy, nehovoriac o takých tvrdeniach, kedy napríklad istý pohan, ktorý vyvoláva mŕtvych, tlmočí nadpozemské výroky o Ježišovi, pričom je dobre známe, že Mojžišov zákon klasifikuje vyvolávanie mŕtvych (rozhovor s mŕtvym) ako smrteľný hriech.
Nesmieme zabudnúť ani na to, že v tej dobe je už pohanské kresťanstvo v pozícii štátnej moci, a práve ono realizuje inštitucionálne prenasledovanie, pričom židovstvo túto možnosť stratilo. Napriek tomu faktom zostáva, že tento proces spečatil osud židovských kresťanov.
Vlastný národ, aj keď nie štátnymi prostriedkami, no postupne ich vyraďuje, a už vtedy antijudaisticko-antisemitská pohansko-kresťanská cirkev ich prijíma iba za predpokladu, že zaprú svoju židovskú identitu. Zdá sa, že niektorí židovskí kresťania si zvolili túto cestu a v priebehu niekoľkých pokolení sa asimilovali, zaintegrovali sa do pohanskej cirkvi, alebo aj naďalej tajne praktizovali židovstvo. Iní zasa zostali vnútri židovstva a svoju vieru v Ježiša praktizovali tajne. Ich vplyv na rabínsku mystiku a na základy teológie je dobre viditeľný v 4.-10. storočí.
Odtiaľto je pre stredovek charakteristické to, že historické kresťanstvo vlastniace štátnu moc inštitucionálnymi prostriedkami spúšťa znovu a znovu vážne fyzické prenasledovania voči židovstvu. Takisto sa ale od 17. storočia na oboch stranách objavujú výhonky nesúce možnosti zmieru.
V jednotlivých protestantských smeroch kresťanstva sa objavuje prehodnocovanie kresťanského antijudaizmu, antisemitizmu a kritika teológie, ktorá popiera národnú obnovu židovstva v budúcnosti. Zrodí sa filosemitský kresťanský sionizmus, ktorý od prvej chvíle podporuje návrat židovského ľudu a v rámci kresťanstva konfrontuje tých, ktorí sú v opozícii. V rovnakom čase aj niektorí predstavitelia židovstva naťahujú svoje ruky smerom ku kresťanstvu.
V Európe známy a vážený rabín Jakov Emden napríklad už v roku 1757 bráni kresťanstvo a Novú zmluvu považuje za súčasť židovskej tradície (!) tvrdiac, že „Ježiš a zvlášť Pavol mali úmysel priviesť pohanov k siedmim Noeho morálnym zákonom, a aby Židia naďalej nasledovali Mojžišov Zákon - čo vysvetľuje zdanlivé protirečenie v Novej zmluve v súvislosti s Mojžišovými zákonmi a sobotou“.
Potom už v 19.-20. storočí množstvo židovských učencov prehlasuje obdobné. Niekoľko príkladov. Martin Buber vo svojom diele „Dva druhy viery“ už označuje Ježiša ako vyzdvihnutého predstaviteľa historickej viery židovstva, ktorého viera a morálka v mnohých ohľadoch prevyšuje aj prorokov. Joseph Klausner poukazuje na to, že časti rabínskych výrokov Ježišovho odsúdenia sú historicky nedôveryhodné. V posledných desaťročiach teda mnohí na oboch stranách vystierajú k sebe ruky navzájom.
tags: #jezis #nazaretsky #a #kral #zidovsky