Jezis nemeni sa ani ciarka vyznam: Hlboký pohľad na Starý a Nový zákon

V kresťanstve a judaizme sa často diskutuje o vzťahu medzi Starým a Novým zákonom. Mnohí sa pýtajú, či Nový zákon ruší alebo nahrádza Starý zákon, alebo či tieto dve časti Biblie tvoria jednotný celok.

Tanach - hebrejská Biblia

Starý zákon a jeho význam

Starý zákon mal svoj význam v čase, ktorý určil Otec, nielen slovne (prorokmi), ale aj vecne. Podľa Svätého Písma, Starý zákon predobrazoval, a obraz už nie je potrebný. Otázka je, či je zákon zrušený, alebo naplnený. Všetko sa nesplní bez viery. Preto sa veriaci stretávajú s cudzincom a nečistými pokrmami. Židia na svete neboli obľúbení, no skrze Nový zákon spoznal sv. svojho videnia.

Starý zákon je výchovávateľom k viere, ale skutočnosť je Kristus. Pretože boli Židia a verili vo večnú platnosť Tóry. Príchodom Ježiša, resp. rozpoznaním Ježiša ako Mesiáša, sa všetko mení. Ak by učeníci verili vo večnú platnosť Tóry, tak by stále verili vo význam obetí, chrámu, kňazov - to všetko padá.

Elohim a Jahve: Mnohobožstvo alebo henoteizmus?

V 1. kapitole knihy Genezis stvoril svet nie jeden boh, ale bohovia. V starožidovskom origináli Biblie sa nespomína El ani Eloha, Eloah (jednotné číslo), ale Elohim (množné číslo). Existujú najrozličnejšie vysvetlenia tohto faktu, no všetky sú málo presvedčivé. Najčastejšie sa siaha po takom výklade, že množné číslo Elohim je formou pluralis majestaticus (vznešeného plurálu).

Známy sovietsky vedec akademik N. M. Nikoľskij venoval otázke polyteizmu starovekých Židov samostatnú prácu. Preskúmal rozsiahly materiál (a to nielen biblický, ale aj iný vrátane archeologického), ktorý svedčí o tom, že staroveký judaizmus vôbec nebol monoteistickým náboženstvom, ako to tvrdia jeho apologéti a kresťanskí teológovia. Máme tu do činenia s osobitným druhom polyteizmu, ktorý dostal v literatúre názov henoteizmus.

Jeho podstata spočíva v tom, že hoci daná etnická skupina, kmeňový zväz alebo štát uznáva reálnu existenciu viacerých bohov, uctieva iba jedného z nich. Teda každý kmeň alebo národ má svojho vlastného boha, s ktorým uzaviera dohodu, „zmluvu“. Henoteizmus mal nielen etnický, ale aj územný charakter. Predpokladalo sa, že na určitom území vládne jeden boh a na iných územiach zasa iní bohovia, takže sú známe prípady, keď istá etnická skupina po osídlení nového miesta zrušila zmluvu so svojím starým bohom a prijala príslušné záväzky voči bohu, ktorý vládol na novom území.

Eloha, ktorého si zvolili Izraeliti z viacerých vtedy známych bohov, sa volal Jahve. Už to, že boh má svoje vlastné meno, nasvedčuje, že nie je považovaný za jediného boha - nie je to jednoducho boh, bezmenný eloha, ale jeden z bohov, konkrétne indivíduum, ktoré dostáva svoje vlastné meno najmä preto, aby sa odlíšil od iných Elohim. Od 2. kapitoly knihy Genezis sa popri slove Elohim objavuje aj vlastné meno Jahve.

Dualizmus v Biblii: Boh a SatanViera v existenciu milosrdného boha sa nezaobíde bez viery v iného, zlého boha, diabla, satanáša, ktorý je protipólom prvého. Náboženská fantázia, ktorá tento obraz vytvorila, má svoju vnútornú logiku, do istej miery sa opierajúcu o reálne životné fakty. Vo svete jestvuje nesmierne veľa rozličného zla a trápenia, množstvo nespravodlivosti a nezmyselnosti.

Situáciu zachraňuje obraz zlého boha, padlého anjela, na ktorého sa zvaľuje celá zodpovednosť za zlo vo svete. Už Epikuros vyslovil dilemu: Buď boh chce odstrániť zlo, no nemôže to urobiť, alebo to môže urobiť, ale nechce. Obidve tieto alternatívy v podstate podrývajú učenie o jedinom bohu. V biblii sa tento dualizmus prejavil v celej svojej sile. Už vo vzťahu Adama a Evy zohral svoju nečistú úlohu had, zrejme sám satan alebo jeden z jeho služobníkov. Ani neskôr neprestáva táto hanebná bytosť zasahovať do pokojného priebehu vecí, o čom sa neraz hovorí v Starom i Novom zákone.

Niektoré časti Starého zákona prikazujú ľuďom klaňať sa zlému bohu zároveň s dobrým. Izraeliti musia robiť po vôli aj bohu Jahvemu, aj jeho protipólu bohu Azazelovi. V Starom zákone vystupuje mnoho bálov, bohov cudzích národov, ktorí však takisto ako Jahve reálne existujú. Na ich označenie sa často používajú zdrobneniny elilim - bôžikovia. No okrem toho biblia uznáva existenciu veľkého počtu anjelov, t. j. bohov, ktorí sú nižšie postavení než Jahve a podliehajú mu.

Podľa Biblie boh a bohovia (či už v jednotnom čísle, alebo v množnom čísle) existujú mimo sveta, nad ním a nezávisle od neho; existovali už pred jeho stvorením, nevedno odkedy, možno aj večne. Boh vždy sídli v určitom priestore. Raz sa vznáša nad vodami, potom žije medzi príslušníkmi svojho vyvoleného národa - „môj príbytok… je uprostred vás“ (Lv, 15:31 - 32). Boh sa prechádza po raji „za denného vánku“ (Gn, 3:8).

Nový zákon a jeho posolstvo

Evanjeliá sú kresťanské spisy, ktoré boli napísané až po r. 70, podľa niektorých vedcov až v 2. storočí. V ranom kresťanstve fungovala ústna tradícia. Boli síce napísané neskôr, ale veľmi pravdepodobne Židmi a v kontexte novej interpretácie židovskej teológie. Nemali asi žiadnu ambíciu opustiť židovstvo ako náboženstvo. Preto za kresťanské spisy považujem až epistoly, ktoré naopak existovali v pôvodne pohanskej kultúre.

Nový zákon obsahuje vety, v ktorých sa syn a otec stotožňujú. Možno nájsť „monoteistické“ riešenie tejto otázky: Na zemi syn nevystupuje ako božská bytosť, ale v ľudskej podobe a koná tu ako človek, nie ako boh; tak ostáva iba jeden boh. Nie je to však veľmi presvedčivé, lebo základné porovnávanie a oddeľovanie osôb otca i syna pretrváva. A keď sa ľudský život syna na zemi končí, vystupuje na nebesá, no ani tam nesplýva s otcom, ale sedí po jeho pravici.

V samom texte Nového zákona sa duch svätý spomína iba niekoľkokrát, a len v jednom prípade hrá aktívnu úlohu, keď predstavuje špecifický mužský princíp pri nepoškvrnenom počatí Panny Márie. Tu je priamo sformulovaná dogma božskej trojjedinosti. Niet pochýb o tom, že Nový zákon chápe otca a syna ako dvoch bohov. Kresťanskí exegéti sa pokúšajú nájsť východisko z tejto pozície v temných, v podstate nereálnych špekuláciách tak ako pri popise trojice: jej osoby vraj nemožno oddeliť, hoci nesplývajú.

Ježiš na kríži a význam slova "dnes"

Ježiš visí na kríži. Každý dych je utrpením. Správny preklad Lk 23:43 je problémom, pretože interpunkčné znamienka v Staroslovienčine a gréckej gramatike majú svoje špecifiká. Slovíčko "že" sa často používa ľubovoľne. V situácii na kríži, kedy Ježiš zomiera, je dôležité správne pochopiť, či hovorí "Hovorím ti dnes..." alebo "Hovorím ti, že dnes...".

Svätí si pripomínajú siedmy deň, ale vôbec Boh odpočíva? Boh neodpočíva, pretože je nemenný práve ako nekonečný Čin. Nemôže nebyť absolútnym Pohybom! Boh odpočíval po dokonanom diele! Podstatné je, že bol v sobotu v hrobe Jozefa z Arimateje.

Zmŕtvychvstanie a život po smrti

Argumenty o živote po smrti sa opierajú o dialóg Ježiša so saducejmi, ktorí neverili v zmŕtvychvstanie. Ježiš im dal argument z Pentateuchu, citujúc "Boha Izáka a Boha Jakuba". Učí katolícka Cirkev, že po smrti môže osoba "byť s Kristom"? Ak áno, potom by sv. musel zomrieť, aby bol s Kristom? Alebo, že duša neexistuje a človek je Duchom oživený až po smrti?

Sú ľudia vo väzení a ľudia, ktorí zomreli za Noemových čias. Existuje večný oheň, kde znášajú trest. Výraz "znášajú" je prítomný čas. Sú celé haldy argumentov a interpretácií.

Tabuľka: Porovnanie Starého a Nového Zákona

tags: #jezis #nemeni #sa #ani #ciarka