Na Veľký piatok, Svätý Otec František predsedal tradičnej krížovej ceste v Koloseu. Jednotlivé zastavenia tejto krížovej cesty, ktorá niesla názov "Kristova tvár a tvár človeka", pripravil Mons. Giancarlo Bregantini, arcibiskup diecézy Campobasso-Boiano.
Úvodné zamyslenie:
Milovaný Ježišu, vystúpil si bez váhania na Golgotu, naplnenie lásky a bez nariekania si sa nechal ukrižovať. Pokorný Syn Márie, vzal si na seba ťarchu našej noci, aby si nám ukázal pre koľké svetlo si chcel rozšíriť naše srdce. V tvojich bolestiach je naše vykúpenie, v tvojich slzách sa maľuje „Hodina“ zjavenia nekonečnej Božej lásky.
Ako človek medzi ľuďmi nám sedem krát odpúšťaš a privádzaš všetkých k Otcovmu srdcu, aby si nám vo svojich posledných slovách ukázal do každej našej bolesti cestu spásy. Ty, vtelené „Všetko“ sa stávaš na kríži ničím. Chápe ťa len Ona, matka, ktorá verne stála pod krížom. Tvoj smäd je žriedlom rozožatej nádeje, vystretou rukou aj pre kajúceho lotra, ktorý dnes, vďaka tebe, milý Ježišu, vstupuje do neba.
Ukrižovaný Pane Ježišu, naplň nás tvojim nekonečným Milosrdenstvom, vôňou Betánie nad naším svetom, dychom života pre celé ľudstvo. A napokon, nám, odovzdaným do rúk tvojho Otca, otvor bránu Života, ktorý nezomiera. Amen.
Krížová cesta s Pápežom Františkom
Zastavenia krížovej cesty a ich význam
Krížová cesta je tradičná pobožnosť, ktorá pripomína udalosti spojené s utrpením a smrťou Ježiša Krista. Každé zastavenie má svoj hlboký význam a poukazuje na rôzne aspekty Ježišovej obety a jej dopad na ľudstvo.
Prvé zastavenie: Zdvihnutý prst, ktorý odsudzuje
Ustráchaný Pilát, ktorý nehľadá pravdu, odsudzujúci prst a stupňujúci sa krik rozzúreného davu sú prvými krokmi Ježišovho zomierania. Nevinný ako baránok, ktorého krv zachraňuje jeho ľud. Ten Ježiš, ktorý chodil medzi nami, uzdravoval a žehnal, je teraz odsúdený na trest smrti. Pre Piláta sa stáva nepríjemným prípadom. Vydáva ho zástupu a umýva si ruky, celkom spútaný svojou mocou. Vydáva ho, aby ho ukrižovali. Nechce o ňom viac nič vedieť. Pre neho je to uzatvorený prípad!
Urýchlené Ježišovo odsúdenie si slúži lacnými obvineniami a povrchnými názormi medzi ľudom, ohovárkami a predsudkami, ktoré zatvárajú srdce a stávajú sa rasistickou kultúrou vylučovania a likvidovania či anonymnými listami alebo hroznými ohovárkami. Obvinených hneď pretriasajú na prvých stranách, ospravedlnenia bývajú na poslednej.
A my? Dokážeme mať čisté, priehľadné a zodpovedné svedomie, ktoré sa nikdy neobráti chrbtom voči nevinnému a vždy sa odvážne zapojí do obrany slabých, čelí nespravodlivosti a všade šíri potláčanú pravdu?
Druhé zastavenie: Ťažké drevo krízy
Drevo kríža tlačí, lebo Ježiš na ňom nesie hriechy nás všetkých. Padá pod touto váhou, priťažkou na jedného človeka. Je to aj ťarcha všetkých nespravodlivostí, ktoré vyvolala ekonomická kríza svojimi vážnymi sociálnymi dôsledkami: neistota, nezamestnanosť, prepúšťanie z práce, peniaze ktoré vládnu namiesto toho, aby slúžili, finančné špekulácie, samovraždy podnikateľov, korupcia a úžera a podniky, ktoré opúšťajú svoju vlasť.
Toto je ťažký kríž sveta práce, nespravodlivosť, položená na plecia robotníkov. Ježiš ho berie na svoje plecia a učí nás aby sme už nežili v nespravodlivosti ale boli schopní s jeho pomocou vytvárať mosty solidarity a nádeje, aby sme neboli v tejto kríze blúdiacimi a stratenými ovcami. Vráťme sa teda ku Kristovi, Pastierovi a Strážcovi našich duší.
Kríž sa tak stane ľahším, ak ho nesieme s Ježišom a pomáhame si navzájom, lebo jeho ranami sme boli uzdravení (porov. 1 Pt 2, 24).
Tretie zastavenie: Zraniteľnosť, ktorá nás otvára pre prijatie
Je to Ježiš krehký, nesmierne ľudský, ako ho s obdivom kontemplujeme pri tomto zastavení veľkej bolesti. No je to práve tento jeho pád do prachu zeme, v ktorom nám zjavuje ešte výrečnejšie svoju nesmiernu lásku. Tlačí ho zástup, ohlušuje krik vojakov, pália rany po bičovaní, je naplnený vnútornou trpkosťou z nesmiernej ľudskej nevďačnosti. A padá. Padá na zem!
No v tomto páde, v tomto podľahnutí pod ťarchou starostí sa Ježiš ešte raz stáva Učiteľom života. Učí nás prijímať naše slabosti a nenechať sa znechutiť pre naše pády, aby sme oddane uznali vlastné limity. S touto vnútornou silou, ktorú mu dáva Otec, nám Ježiš pomáha prijať aj krehkosť druhých. Aby sme neboli krutí na toho, kto padol a neboli nevšímaví voči tomu, kto padá. Dáva nám silu otvoriť dvere tomu, kto klope na naše domy a žiada o azyl, ľudskú dôstojnosť a vlasť.
Štvrté zastavenie: Súcitné slzy
Ježišovo stretnutie s Matkou je plné emócií a skľúčenosti. Vyjadruje neprekonateľnú silu materinskej lásky, ktorá prekonáva každú prekážku a dokáže objaviť každú cestu. Ale ešte súcitnejší je pohľad Márie, ktorá trpí spolu so svojím Synom a dodáva mu síl. Naše srdce sa napĺňa obdivom, keď kontemplujeme veľkosť Márie, ktorá sa stáva ona, stvorenie „blízka“ svojmu Bohu a Pánovi.
Zahŕňa všetky slzy každej matky nad svojimi ďalekými deťmi, nad mladými, odsúdenými na smrť, zavraždenými alebo stratenými kvôli vojne, a najmä deťmi-vojakmi. Cítime tu mučivý plač matiek nad ich deťmi, zomierajúcimi na nádory, spôsobené škodlivým odpadom. Pretrpké slzy! Súcitné zdieľanie utrpenia vlastných detí! Matky, bdejúce v noci so zažatými lampami, chvejúce sa úzkosťou o mladých, pohltených drogou a alkoholom, najmä v sobotné večery!
Okolo Márie nebudeme nikdy sirotami! Nikdy nebudeme zabudnutí. Ako sv. Juanovi Diegovi, aj nám Mária ponúka nežnosť svojej materinskej potechy a hovorí: „Nech vaše srdce nevzrušuje ... či tu nie som ja, ktorá som tvojou Matkou?“ (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 286).
Piate zastavenie: Zdvíha ťa ruka priateľa
Šimon z Cyrény prechádza okolo náhodou. No stáva sa to rozhodujúce stretnutie jeho života. Vracal sa z poľa. Človek námahy a sily. Preto ho prinútili, aby niesol kríž Ježišovi, odsúdenému na ohavnú srmť (porov. Flp 2, 8).
Náhodné stretnutie sa však stáva rozhodné a životné nasledovanie Ježia, nesúc každý deň svoj kríž v zapieraní seba samého (porov. Mt 16, 24-25). Šimona totiž Marek spomína ako otca dvoch kresťanov, dobre známych v rímskom spoločenstve: Alexandra a Rúfa. Otec, ktorý isto vtlačil do srdca svojich synov silu Ježišovho kríža. Pretože život, ak sa ho držíš príliš kŕčovito, zatuchne a vysychá. Ak ho však obetuješ, mení sa na klas zrna pre teba a pre celé spoločenstvo!
V tomto spočíva opravdivé uzdravenie z nášho egoizmu, ktorý číha na každom kroku. Vzťah s druhými nás uzdravuje a rodí mystické, kontemplatívne bratstvo, ktoré vie pozerať na posvätnú veľkosť blížneho, ktoré vie objaviť Boha v každom ľudskom bytí, ktoré dokáže znášať ťažkosti života a ktoré sa dokáže primknúť k Božej láske.
Šieste zastavenie: Rodinná nežnosť
Ježiš sa vlečie z posledných síl a namáhavo dýcha. Avšak žiara jeho tváre zostáva nedotknutá. Niet urážky, ktorá by mohla narušiť jeho krásu. Pľuvance ju nezatemnili. Facky ju nedokázali zatvrdiť. Táto tvár je ako horiaci ker, ktorý čím viac je potupovaný, tým viac svetla spásy vyžaruje. Z očí Učiteľa stekajú tiché slzy. Nesie ťarchu opustenosti. Napriek tomu Ježiš kráča ďalej, nezastaví sa, necúvne. Čelí skľúčenosti. Dolieha na neho krutosť, ale on vie, že jeho zomieranie nebude márne!
Vtedy sa Ježiš zastavuje pri žene, ktorá mu ide bez rozpakov v ústrety. Je to Veronika, pravý obraz ženskej nežnosti! Ježiš v tejto situácii stelesňuje našu potrebu nezištnej lásky, potrebu cítiť sa milovaní a chránení gestami pozornosti a starostlivosti. Prejavy nežnosti tejto ženy obmýva cenná Ježišova krv a zdá sa, že z jeho tváre snímajú znaky poníženia, ktorého sa mu dostalo v týchto hodinách mučenia.
Siedme zastavenie: Úzkosť väzenia a mučenia
Na Ježišovi sa skutočne napĺňajú dávne proroctvá o pokornom a poslušnom Služobníkovi, ktorý berie na svoje plecia celé naše bolestné dejiny. A tak Ježiš, hnaný nasilu dopredu, padá obklopený násilím, už takmer bez síl. Čoraz viac sám, v stále hlbších temnotách! Trýznený na tele, zoslabnutý.
V Ježišovi môžeme rozpoznať trpkú skúsenosť všetkých, čo sú zadržiavaní vo väzeniach so všetkými ich neľudskými podmienkami. Obkľúčení, bití... Väzenie je aj dnes držané príliš v odlúčenosti od ľudí, zabudnuté, odvrhnuté ľudskou spoločnosťou. Ešte horšie je mučenie, žiaľ stále rozšírené v mnohých častiach zeme a praktizované mnohorakým spôsobom. Osud, podobný Ježišovmu: aj on bol ponižovaný vojakmi, mučený tŕňovou korunou, kruto bičovaný.
Ôsme zastavenie: Zdieľanie a nie iba súcit
Ako žiariace fakle sa nám na ceste bolesti predstavujú ženské postavy. Ženy verné a odvážne, ktoré sa nenechajú zastrašiť strážami ani pohoršiť ranami dobrého Učiteľa. Sú pohotové vyjsť k nemu a potešiť ho. Ježiš stojí pred nimi. Niekto po ňom šliapal, keď ležal zničený na zemi. Avšak ženy sú tu, pripravené preukázať teplý dotyk, ktorý srdce nemôže zastaviť.
Ježiš je dojatý ich trpkým plačom, no povzbudzuje ich aby si nezaťažovali srdce pohľadom na jeho muky, aby neboli plačúcimi ženami, ale veriacimi! Chce, aby s ním bolesť zdieľali a nie iba mali s ňou uplakaný ale sterilný súcit. Už nie plač, ale vôľa po znovuzrodení, pohľad upriamený dopredu aby s vierou a nádejou kráčali k zore, ktorá oslnivo zažiari tým, čo napredujú s tvárou, obrátenou k Bohu.
Deviate zastavenie: Premôcť zlú nostalgiu
Svätý Pavol vymenúva svoje skúšky ale vie, že prv ako on nimi prešiel Ježiš, ktorý cestou na Golgotu padol jeden, dva, tri razy... Zničený mučením, prenasledovaním, mečom, pod ťarchou kríža. Úplne vysilený! Zdá sa, že podobne ako my v toľkých temných chvíľach, aj on si hovorí: viac už nevládzem!
Je to volanie prenasledovaných, zomierajúcich, ťažko chorých, utláčaných. No na Ježišovi vidno aj jeho silu: „Zmilúva sa, hoci zarmucuje“ (Nár 3, 32). Ukazuje nám, že v zármutku je aj jeho potecha,...
Keď sa zbežne pozrieme do NZ zistíme, čo všetko sa dialo v mene Ježišovom. Kresťania sa zhromažďovali v mene Ježišovom. Vierou mali život v Ježišovom mene. Apoštoli krstili v mene Ježišovom. V Ježišovom mene mazali chorých olejom. Apoštoli kázali a učili a ohlasovali evanjelium v mene Ježišovom. V Ježišovom mene je prisľúbené poslanie Ducha Tešiteľa a vyslyšanie prosieb. V Ježišovom mene boli ospravedlnení.
Ježiš - je to presväté meno, po ktorom naši dávni otcovia tak veľmi túžili, v úzkostiach a súžení často ho vyslovovali, v slzách po ňom vzdychali, žiadali si ho a túžobne očakávali. S týmto menom nech sa, prosím, nespája predstava dajakej chtivosti po vláde alebo pomste, lež nech nám z neho znie iba spravodlivosť.
Desiate zastavenie
Ježiš je pokrytý iba svojou vlastnou krvou a potom - ako novonarodené dieťa pokryté krvou a vodou. Ježiš je v skutočnosti nový človek, nová ľudská bytosť, prvorodený z mnohých, prvorodený z nového ľudstva. Čo hľadáme v našom živote? Tituly, funkcie či materiálne veci? Vynakladáme mnoho síl na to, aby sme mali viac alebo aby sme boli viac? Ježiš je aj dnes odmietaný rovnako ako nenarodené deti, ktorým je odopreté právo sa narodiť. Ako deti, ktorým je odopretá rodina a právo na vzdelanie. Ako muži a ženy, ktorí sú zbavení ľudskej dôstojnosti a svojich práv.
Jedenáste zastavenie
Ježišove ruky a nohy sú pribité na kríži. Nemôže toho veľa urobiť, ale rozprávať môže. Jeho prvá reakcia na utrpenie, jeho prvé slová na kríži sú vlastne modlitbou za jeho katov. Modlí sa, aby im bolo odpustené. Modlitba zostáva jediným spôsobom, ako prejavuje lásku k svojim nepriateľom. Sme pripravení milovať spolu s Ježišom? Sme schopní preukázať svoju dobročinnosť aj tým, ktorí nám ubližujú? Modlíme sa za svojich nepriateľov napriek bolesti, ktorú nám spôsobujú?
Dvanáste zastavenie
Ježišova smrť vyzerá ako zlyhanie. Bol však presvedčený, že to bola Otcova vôľa. Išiel na vrch Kalvárie ako Abrahám s Izákom na vrchu Morja - veril, že napriek všetkej ľudskej logike sa Boh postará. Pri krste sme boli pokrstení v Ježišovu smrť, aby sme mohli s Kristom vstať z mŕtvych do nového života. Skutočne takto žijeme náš krst? Sme pripravení zomrieť svojmu sebectvu a zdieľať to, čo máme, s tými, ktorí to potrebujú?
Trináste zastavenie
Keď Mária a Ježišovi najbližší priatelia držia jeho bezvládne telo, prežívajú utrpenie na tým, čo sa stalo Božiemu Synovi. Ale Ježiš sa chce s nami podeliť o všetko. Chce s nami zdieľať aj tú najtragickejšiu ľudskú skúsenosť - skúsenosť smrti. Prejavuje tak svoju solidaritu s obeťami AIDS, potratov, dopravných nehôd, hladu či ozbrojených konfliktov. Naozaj veríme vo vzkriesenie nášho tela? Žijeme podľa tento našej viery?
Štrnáste zastavenie
Tieto slová nám pripomínajú Ježiša, keď ho Mária zabalila do plienok. Rovnako ako plienky pri jeho narodení, tak ani látka nedokázala zakryť jeho slávu. Obnovujeme si našu vieru vo vzkriesenie tela a v život večný? Žijeme ako ľudia predurčení na večný život s Bohom?
Mysľou a srdcom sme spojení s Ježišovým utrpením. Povzbudzuje nás, aby sme zomierali sebe, niesli svoj každodenný kríž a nasledovali ho.
Zachej: Príbeh o stretnutí s Ježišom
Jedným z dôležitých posolstiev obdobia adventu, je urobiť nás vnímavými na skutočnosť, že Boh vstupuje do nášho sveta. Aj evanjeliová výzva na začiatku adventu: „Bdejte!“ upozorňuje nás, že už dnes môže Boh prísť a prejsť okolo - možno bez toho, aby sme si ho všimli.
Pri stretnutí Lectio divina sa chceme sústrediť na postavu Zacheja, ktorý nezostal ľahostajný, keď sa dozvedel, že okolo pôjde Ježiš. Urobil všetko, čo dokázal, aby ho videl. A vieme, že jeho túžba bola naplnená oveľa viac, ako očakával.
Zachej sa nenecháva odradiť ťažkosťami; dáva sa viesť túžbou. Je tak naliehavá, že beží a podniká prvý nečakaný krok: napriek svoju veku a postaveniu sa nehanbí vyliezť na strom (porov. 19,4). Nemal veľmi na výber. Na terasu domu vyjsť nemohol. Nik by vo svojom dome neprijal nečistého hriešnika.
Drevo stromu, na ktorý vystupuje Zachej, sa stáva hlbokým predobrazom dreva kríža, stromu života, ktorý prijíma všetkých a nesie hriechy všetkých. Je drevom krajnej pokory a vydanosti.
Nakoniec, Ježišovo „dnes“ adresované Zachejovi - „...dnes musím zostať v tvojom dome“ - má svoje echo v tom „dnes“, ktoré dáva ako prísľub kajúcemu zločincovi na kríži: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji“ (23,43). Záchrana neznesie odklad. Uskutočňuje sa dnes, tu a teraz, pre každého, kto prijíma Ježiša ako Zachej - s okamžitou poslušnosťou jeho slovu a s radosťou, ktorá je sprievodným javom spásy (porov.
Zachejovej túžbe vidieť Ježiša sa postavilo do cesty niekoľko prekážok. On sa im však nepoddal. Nehľadal dôvody „prečo nemôže vidieť Ježiša“, ale hľadal spôsob, „ako by ho mohol uzrieť“. Vyliezol na strom - a uvidel ho.
Ježiš ako najvyšší a večný kňaz
V ostatných rokoch sa dostal do popredia titul Pána Ježiša ako najvyššieho a večného kňaza. Od roku 2014 vždy vo štvrtok po slávnosti Zoslania Ducha Svätého slávime sviatok nášho Pána Ježiša Krista, najvyššieho a večného kňaza.
Snažíme sa spoznať Pána Ježiša čo najdokonalejšie. Poznávame, klaniame sa, obdivujeme, chválime a ďakujeme Bohu za dar Božieho Syna a používame pri tom rozličné tituly a pomenovania, ktoré sme sa naučili zo Svätého písma. Aj titul Ježiša Krista, najvyššieho a večného kňaza, poznáme zo Svätého písma Nového zákona.
Pán Ježiš patril do vyvoleného židovského národa, ale nepatril do kňazského rodu levitov. Ako každý veriaci Žid platil chrámovú daň. Pán Ježiš teda nepatril medzi židovských kňazov podľa Mojžišovho zákona. Navonok žil ako židovský laik. Predsa však niesol v sebe úplne nové jedinečné a neopakovateľné kňazstvo.
A práve skutočnosť zmŕtvychvstania a vstup do neba s osláveným ľudským telom predstavujú Ježišovo ustanovenie za kňaza. Pán Ježiš nám sprostredkuje nielen nejaké zakrytie alebo schovanie našich hriechov, on nám sprostredkuje ich skutočné odstránenie a zničenie.
Záver
Ježiš Kristus svojou obetou na kríži a svojím vzkriesením priniesol spásu celému ľudstvu. Jeho príklad nás povzbudzuje k nasledovaniu jeho cesty lásky, milosrdenstva a odpustenia. Nech nás jeho obeta vedie k hlbšiemu zamysleniu sa nad naším životom a k ochote niesť svoj kríž s nádejou a vierou.