Prinášame plný text a zamyslenie nad slovami, ktoré odzneli z kríža: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Tieto slová nám odhaľujú hlboký význam odpustenia a milosrdenstva.
Príď, Duchu Svätý, a daruj nám schopnosť, aby sme porozumeli, že Slovo, ktoré budeme počuť, hovorí priamo do nášho života a odhaľuje nám plán lásky, ktorý má náš dobrý Boh s každým z nás. Príď, Duchu Svätý, a otvor sluch nášho srdca, aby sme pozorne počúvali Slovo a mohli sa znova prehĺbiť v tom, čo znamená byť skutočným žiakom Pána Ježiša a aby sme sa bez strachu rozhodli pre to, čo od nás žiada evanjelium. Príď a pomôž nám, aby sme dovolili vstúpiť sile Tvojho Slova do nášho života, aby ho premenila, aby ho urobila krásnym a aby všetci mohli vidieť, že aj my sme stretli nášho Pána a že toto stretnutie nám zmenilo život.
Odpustenie ako liek na zranenú dušu
Každý poznáme, čo znamená mať zranenú dušu nespravodlivosťou, ktorej sa nám dostalo. Liekom je odpustenie. Odpustenie utišuje vnútro, zmenšuje napätie, upokojuje naše srdce. Aj keď vieme, že odpustenie prináša pokoj, predsa však nie je vôbec ľahké vydať sa na túto cestu. Pýtame sa: Aká je miera odpúšťania a kde nájdeme k nemu silu?
Miera odpúšťania podľa Ježiša
Obraciame svoju pozornosť na Pána Ježiša. Chceme počuť jeho Božie slovo o odpúšťaní.
Mt 18,21-22: "Vtedy k nemu pristúpil Peter a povedal mu: "Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?" Ježiš mu odpovedal: "Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz."
Peter sa pýta Pána, koľko razy má poskytnúť odpustenie. Už v Starom Zákone nachádzame viacero postojov odpustenia: Mojžiš, ktorý odpúšťa spurnému a šomrajúcemu ľudu (Ex 16; 32,11-14; atď.); Dávid, ktorý odpúšťa Šaulovi, ktorý ho prenasleduje (1Sam 24 a 26); žalmista prenasledovaný a trápený, ktorý sa odovzdáva do Božieho milosrdenstva (Ž 7; 16 (17), atď.); prorok Izaiáš píše o trpiacom sluhovi, ktorý nemá v srdci túžbu po pomste (Iz 53,7-8); v sapienciálnych knihách nachádzame viaceré výzvy k odpúšťaniu. Rabíni učili, že Pán Boh odpúšťa iba dva razy a na tretí raz trestá. Peter ide ďalej za túto rabínsku náuku, ale Pán Ježiš vo svojej odpovedi prekonáva akúkoľvek ľudskú mieru. Symbolické číslo sedem vyjadruje, že odpustenie má byť poskytnuté kajúcnikovi po každom previnení, bez ohľadu po koľký raz sa stalo. Sedem vyjadruje plnosť a jeho násobky vyjadrujú plnosť plnosti. Násobky sedmičky, či už 77 alebo 490 ako 70 krát 7, zostávajú ako čísla aj znakom určitej hranice, ale tu majú význam ten, že nejestvujú hranice, vždy a navždy.
Pán Ježiš svoju odpoveď vysvetľuje podobenstvom. Hovorí o kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. Vyúčtovanie kráľa alebo pána so svojimi sluhami sa v evanjeliách niekoľko razy opakuje. Podobnú situáciu nachádzame opísanú aj v podobenstve o talentoch (Mt 25,19), v podobenstve o nečestnom správcovi (Lk 16,6). Vždy, keď Pán Ježiš hovorí príklad o vyúčtovaní, ide o vyúčtovanie konečné.
Podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi
Podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi nachádzame iba v evanjeliu svätého Matúša a nachádza sa medzi dvomi vyjadreniami Pána Ježiša o odpustení. Prvé vyjadrenie sa vzťahuje na mieru odpúšťania (v. 22) a druhé vyjadruje výstrahu pred neodpustením (v. Prvú situáciu (v. Druhú scénu (v. Tretia časť (v.
Keď padneme na dno slabosti, Boh prichádza a povzbudzuje nás, aby sme prosili o odpustenie. Je to Boh, ktorý vo svojom nekonečnom milosrdenstve vzbudzuje v nás túžbu po odpustení. Len odpustenie, prijaté a poskytnuté, otvára cestu k pokoju.
"Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia"
19. Ježiš vedel, že bude trpieť. Vedel to celý čas. Tri razy otvorene hovoril o tom, že vie o okolnostach svojho utrpenia, že bude vydaný do rúk ľudí, vedel o zrade Judáša i Petra. Prečo mal Pán takú zvláštnu starost, že o tom svojim hovoril? Mohol predsa nechať beh udalostí bez toho, aby v tejto veci čokoľvek povedal. Mohol. Chcel ale, aby vtedy apoštoli pochopili , že aj keď sa zdá , že Ježiš je obeťou udalostí, v skutočnosti to, čo sa odohráva, je v rukách Nebeského Otca. Evanjeliá nám tieto veci dochovali ako dôležité poučenie aj pre nás. Aj keď je Ježiš pribitý na kríži, Boh neprestáva riadiť beh udalostí. Vtedy i dnes. Čiže udalostí nášho každodenného života. Práve preto Pán prešiel zradou, bolesťou, veľkým utrpením a smrťou, lebo tým všetkým aj my prechádzame a môže sa zdať, že vtedy Boh nekoná dostatočne alebo vôbec, aby nás utrpenia zbavil a problém je aj zdanlivé Božie mlčanie.. Nezbavil utrpenia svojho Syna, nezbaví ho vždy ani nás. Tajomne riadi beh sveta a utrpenie pre tých, čo v neho veria, premieňa svojou božskou mocou na dobro: Milujúcim Boha, všetko slúži na dobré ( Rim 8, 21). Pochopenie toho je nám teraz zastrené a čaká na nás vo večnosti. S ním a skrze neho sú naše utrpenia premieňané, ak ich nesieme s ním, ak mu ich a seba samých v dôvere zverujeme. V dôvere. Je to často nápor a veľká skúška dôvery a trpezlivosti.
V prvom zo slov, ktoré Ježiš povedal na kríži ( sedem slov Krista), neprejavuje nič zo svojej strašnej bolesti (!), ale zvoláva na ľudí odpustenie od svojho Otca: Otče, odpusť im ( Lk 23,34). Božie odpustenie a milosť naozaj prišli a neustále z neba prichádzajú, ale nie preto, aby primárne zabránili nespravodlivosti prerásť v katastrofy, ale hlavne preto, aby uprostred týchto katastrof zachránil konečný osud duší, ich spásu. Zlo vo svete na nás dolieha a Boh nám dáva uprostred tohto zla najväčšie dobro, svojho Syna. Ľudia často ani netušia, ako Boha urážajú práve tým, že toto nepovažujú za najväčší dar. To je obrovský paradox: Boh nám dáva to najcennejšie a ľudia to tak mnohí nevnímajú.
Otče, odpusť im, nevedia, čo činia. Nevedia, ako aj týmto urážajú tvoju lásku, (keď chcú iné od teba), keď nevedia, aká hlboká je Božia láska k nám. Nevedia ani to, že odmietnutie Lásky znamená už tu na zemi Peklo, ktoré v sebe dobrovoľne nastoľujú.
Pán Ježiš prišiel a priniesol odpustenie v sile Božieho Ducha Svätého (porov. Lk 1,18-19, Iz 61,1-2), učí nás tomu aj cez modlitbu, ktorú nám zanechal a tam nás naučil opakovať veľmi zaväzujúce slová: „odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame našim vinníkom“ (Mt 6,12). Pán Ježiš žiada, aby sme odpustili „zo srdca“. Schopnosť odpúšťať presahuje duchovné sily človeka. Milosrdné Božie pôsobenie v nás aktivuje schopnosť prosiť o odpustenie. Ak by sme neodpustili, nemôže byť ani nám odpustené, zostaneme v napätí, hneve, nenávisti, horkosti, túžbe po pomste.
„Čo je to vlastne odpustenie? Čo sa pri ňom deje? Vina je skutočnosť, objektívna moc, spôsobila skazu, ktorá sa musí prekonať. Odpustenie musí byť preto niečím viac než nevšímaním si, než túžbou zabudnúť. Vina musí byť spracovaná, vyliečená a tak prekonaná. Odpustenie dačo stojí - najprv toho, kto odpúšťa: Ten musí v sebe prekonať zlo, ktoré sa mu stalo, musí ho vo svojom vnútri akoby spáliť a pritom sa obnoviť, aby do tohto procesu premeny a vnútorného očisťovania prijal aj druhého, vinníka, a aby sa tak obaja prostredníctvom pretrpenia a prekonania zla obnovili. Na tomto mieste narážame na tajomstvo Kristovho kríža. No predovšetkým tu narážame na hranice našej sily uzdraviť sa, sily premôcť zlo. [...] Kardinál John Henry Newman [...] raz povedal, že Boh síce mohol jedným slovom z ničoho stvoriť svet, ale vinu a utrpenie ľudí mohol premôcť iba tak, že sám vstúpil do hry, že sa vo svojom Synovi sám stal trpiacim, ktorý znášal toto bremeno a prekonal ho obetovaním vlastného života. Prekonanie viny si vyžaduje nasadenie srdca - ba viac: nasadenie celej našej existencie. A ani toto nasadenie nestačí. Môže byť účinné iba prostredníctvom spoločenstva s tým, ktorý niesol bremeno nás všetkých.“ (Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský I, str.
„Svoje prvé slová na kríži Ježiš vyriekol bezprostredne pri akte pribíjania na kríž. Sú prosbou o odpustenie pre tých, čo sa k nemu takto správajú: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23,34) Pán na sebe samom uskutočňuje to, čo ohlásil v reči na vrchu. Nevie, čo je nenávisť. Nevolá po pomste. [...] Je zrejmé, že takéto prelínanie vedomia a nevedomia, materiálneho poznania a nepochopenia hlbokej podstaty, je záležitosťou všetkých dejinných období. Preto by Ježišove slová o nevedomosti a ich variácie v rozličných situáciách na stránkach celého Písma mali otvoriť oči všetkým domnele vediacim. Nie sme slepí práve preto, že si myslíme, že niečo vieme? Nebránia nám práve naše vedomosti poznať samu pravdu, ktorá sa nás chce v tom, čo vieme, dotknúť? Neutekáme pred bolesťou srdca preniknutého pravdou [...]? Nevedomosť zmierňuje vinu a necháva otvorenú cestu k obráteniu. Nie je však jednoducho ospravedlnením, pretože prezrádza otupenosť srdca zdráhajúceho sa odpovedať na nároky pravdy. O to viac pre ľudí všetkých čias zostáva útechou, že Pán tak v prípade nevediacich popravcov, ako i v prípade vediacich, ktorí ho odsúdili, robí z ich nevedomosti motív svojej prosby o odpustenie. Považuje ju totiž za bránu, ktorá nám umožňuje prístup k obráteniu.“ (Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský II, str.
Prosba o odpustenie [..] pripomína nám toho, ktorý odpustenie zaplatil zostupom do útrap ľudskej existencie a smrťou na kríži. Preto nás v prvom rade vyzýva, aby sme boli za to vďační. A vyzýva nás aj k tomu, aby sme s ním zlo znášali, nesúc jeho ničivé dôsledky, s láskou. A ak každý deň musíme zakusovať, ako málo na to stačia naše sily, ako často sa sami znovu a znovu previňujeme, potom bude pre nás útechou to, že naša prosba nachádza útočisko v jeho láske a s ňou, skrze ňu a v nej sa môže stať silou uzdravenia.“ (Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský I, str.
(porov. Ježiš povedal svojim učeníkom: „Počuli ste, že bolo povedané: ‚Oko za oko a zub za zub!‘ No ja vám hovorím: Neodporujte zlému. Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé. Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty, nechaj aj plášť. A keď ťa bude niekto nútiť, aby si s ním išiel jednu míľu, choď s ním dve. Dnes nás Ježiš učí, že odpustenie môže zvíťaziť nad nenávisťou. Zákon odplaty znamenal istý pokrok, pretože obmedzoval právo na pomstu v primeranom pomere: rob druhým to, čo chceš, aby robili tebe, inak by to bola nespravodlivosť. To je v skutočnosti význam aforizmu „oko za oko, zub za zub“. Napriek tomu by odpustenie mala vždy sprevádzať pravda. Neodpúšťame len preto, že sa cítime bezmocní alebo v ťažkých rozpakoch. Pomerne často sa výraz „nastaviť druhé líce“ nesprávne interpretuje ako vzdať sa našich legitímnych práv. No, nie je to tak. Nastaviť druhé líce znamená pokojným, ale rozhodným gestom odsúdiť a vyžadovať vysvetlenie od toho, kto spáchal krivdu. Je to ako povedať: „Myslíš si, že sa správaš správne?. Môžeme teda vidieť, aké má byť naše kresťanské správanie: neodplácať, ale zostať pevný; byť otvorený pre odpustenie, ale jasne povedať veci. Určite to nie je ľahká úloha, ale je to jediný spôsob, ako zastaviť násilie a ukázať svetu Božiu milosť, ktorá mu tak často chýba.
Svätý Bazil nám radí: „Ver mi a zabudneš na priestupky a urážky, ktoré dostávaš od svojho blížneho. Uvidíš, ako odlišne budeš pomenovaný; on sa bude volať zlostný a násilný, zatiaľ čo ty budeš uvádzaný ako tichý a pokojný. Ako som reagoval na to, keď mi niekto ublížil?
Bože, večná pravda, veríme v teba.Bože, naša sila a spása, dúfame v teba.Bože, nekonečná dobrota, milujeme ťa celým srdcom.Svoje Slovo si poslal ako Spasiteľa sveta. Učiň, aby sme v ňom boli všetci jedno.Vylej na nás Ducha svojho Syna, aby sme oslavovali tvoje meno.Vtelené Božie Slovo oživuj nás svojim Duchom.Najčistejšia Matka Božia priveď všetkých k svojmu Synovi.Svätý Michal, Gabriel a Rafael pomáhajte šíriť Božie kráľovstvo na zemi.Svätý Jozef, Joachim a Anna vyprosujte nám služobníkov evanjelia.Svätý Peter a Pavol, Ján a Ondrej pomáhajte hlásateľom viery.Svätý Gregor, Augustín a Vincent prihovárajte sa za všetky stavy Cirkvi.Svätý Arnold, Jozef, bl. Mária, Jozefa a mučeníci našej Spoločnosti pomáhajte nám v apoštolskej práci.Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí.
Krátke zamyslenie: 57. Vzhľadom na Pána Ježiša konajme - Alexander Barkóci
Sedem Kristových slov na kríži
Evanjelisti sa odvolávajú na sedem Kristových slov na Kríži. Objavujeme v nich, ako veľmi nás Boh Otec miloval, až vydal svojho Syna na smrť, aby nás v ňom urobil synmi.
- „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23, 34). Pán žiada odpustenie za naše hriechy. „Keď vystupoval na kríž, sám niesol naše hriechy na svojom tele, aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť“ (1 Pt 2, 24). Kristus zomiera, aby nás spasil. Vyzýva nás, aby sme konali dobro a znášali utrpenie. Tajomstvom odpustenia je láska, ktorá chápe slabosť druhých, pretože vieme, že sme naplnení Božou láskou.
- „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23, 43). Opäť odpustenie. Dobrý zlodej robí pokánie a počuje prísľub spásy. Slovo "raj" perzského pôvodu pripomína záhradu šťastia: prvá záhrada pri stvorení. Ježiš dáva jasne najavo, že šťastie je byť s ním. Ako hovorí svätý Gregor Naziánsky, „ak si s ním ukrižovaný ako lotor, ako dobrý lotor dôveruj svojmu Bohu“.
- „Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: Žena, hľa, tvoj syn! Potom povedal učeníkovi: Hľa, tvoja matka! A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe“ (Jn 19, 25-28). Panna Mária „s láskou súhlasí s obetovaním obete, ktorú počala“. Ona nemá iného syna ako Ježiša. Tým, že prijala jeho smrť na kríži, prijíma nás všetkých ako svoje dcéry a synov vo svätom Jánovi: je Matkou Cirkvi.
- „Celá zem bola zahalená tmou. Ježiš zvolal silným hlasom: Eli, Eli, lemah sabachthani? - to znamená: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46). Sú to slová zo žalmu 22(21), ktoré sa končia dôverou v dobrotu Boha Otca a v budúci rast Cirkvi: „Celý kraj zeme sa rozpamätá a obráti sa k Pánovi; všetky rody národov sa pred ním sklonia“ (v. 28). Kristovo utrpenie na kríži súbežne existovalo s bezprostredným videním Boha. Zároveň, ako hovorí svätý Augustín, sme boli na kríži aj my, pretože sme jeho telo, ktorým je Cirkev: Kristus hovoril za každého z nás.
- „Žíznim“ (Jn 19, 28). Toto zvolanie vyjadruje Pánovo človečenstvo uprostred obrovského utrpenia, pretože sa dusí na kríži. Žízni aj po našej láske, ktorá môže zmierniť bolesť v jeho srdci. Jeho sláva, vyžarovanie jeho lásky, je našou účasťou na Božom živote. „Viac ako únava tela ho zožiera smäd po dušiach“. Z kríža hľadí na každého z nás vo večnej láske Otca. Žízni po našom smäde. A má obrovský smäd poslať nám Ducha Svätého.
- „Je dokonané“ (Jn 19, 30). Je to splnenie. Ježiš miloval v poslušnosti až do krajnosti (porov. Jn 3, 34; 13, 1). S plnosťou Ducha je jeho obeta Otcovi bez miery. Splnil Otcovu vôľu. Zároveň je odovzdaný, vyšťavený, vyčerpaný. Kontemplujeme skôr tajomstvo Lásky než bolesti. Na kríži je predovšetkým Ježišova láska k Otcovi a k svetu. Až do krajného konca sa v ňom prejavuje to, čo znamená byť naplno Božím Synom.
- „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23, 46). Vo svetle Jn 19, 30 - „odovzdal svojho ducha“ - tu Cirkev vidí dar Ducha Svätého. Kristus zomiera z lásky k Bohu, z nasledovania jeho plánu spásy, z lásky k nám. Zomiera „raz navždy“ (1 Pt 3, 18). Jeho ľudská duša je oddelená od tela, ktoré už nemá oživujúci princíp. Zomrel ako človek, dobrovoľne, rovnakým spôsobom, ako človek trpí zármutkom, aby sa oddelil od iného človeka. Smrť, ktorú prekoná láska. Božstvo zostáva spojené so svätým telom, ktoré čaká na vzkriesenie. Bdieme nad ním so zármutkom a nádejou.
V siedmich Kristových slovách nachádzame odpustenie našich hriechov, prísľub, že budeme s Ježišom, dar Panny ako Matky, modlitbu plnú dôvery, prosbu, naplnenie a dar Ducha.
Príbeh kajúceho lotra
V skutočnosti boli vedľa Ježiša ukrižovaní dvaja lotri. Jeden mu uveril a prijal spasenie, druhý nie.
- Ukrižovanie vo svojej podstate vysáva z tela život a energiu. Matúš vo svojom rozprávaní hovorí, že obaja lotri využili aj to málo dychu, ktoré mali, aby sa Ježišovi posmievali (Mt 27:44). Ježiša neprekvapilo, že počul posmešky, ani to, že bol ukrižovaný medzi dvoma zločincami (pozri Izaiáš 53:12). Ježiš citoval a naplnil Žalm 22, keď sa modlil: „Bože môj, Bože môj! Prečo si ma opustil?“ (Ž 22:2). V tom istom žalme sa tiež píše: „Všetci, čo ma vidia, posmievajú sa mi, uškŕňajú sa, pokyvujú hlavou: ,Spoľahol sa na Hospodina, mal by ho zachrániť.
- Zatiaľ čo jeden zlodej chrlil na Ježiša urážky a hovoril: „Nie si ty Kristus? Aká ohromujúca premena. Zlodej sa už Ježišovi nevysmieval, teraz ho obhajoval. Čo sa zmenilo? Ján rozpráva, že Ježiš zomrel skôr ako ukrižovaní zločinci (Jn 19:32-34). To znamená, že kajúci zlodej mohol pozorovať všetko, čo sa dialo, keď bol Ježiš na kríži, vrátane jeho výkriku: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23:34).
- Po vnútornej premene zlodej povedal: „Ježišu, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (Lk 23:42). Uveril, že Ježiš je kráľ so skutočným kráľovstvom. Normálni králi nezomierajú na krížoch a určite nemajú po smrti žiadne kráľovstvo.
- Ježiš odpovedal kajúcemu zločincovi tými najnádejnejšími možnými slovami: „Amen, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23:43). Zlodej, ktorý sa ráno zobudil a bol na ceste do pekla, zmenil svoj večný osud jednoduchou prosbou adresovanou Spasiteľovi.
Po prvé, tento príbeh nám pripomína, že spása je Boží dar. Kajúci zločinec nemal čas na dobré skutky. Nemohol vrátiť peniaze tým, ktorých okradol, pomôcť chudobným ani sa dať pokrstiť. Nemal ani sofistikovanú vieru. Pravdepodobne by neprešiel testom zo znalosti Biblie. Jediné, čo mohol urobiť, bolo s vierou pozrieť na Spasiteľa a prosiť o milosť. Po druhé, príbeh o kajúcom zločincovi nám ukazuje, že žiadny hriech nie je príliš zlý na to, aby nemohol odpustený. Kajúci lotor už dostal za svoje previnenie trest smrti. O jeho hriechu vieme len to, že ho Písmo nazýva zlodejom a krimminálnikom. Tento hriech si podľa sveta zaslúžil smrť. Podľa Ježiša sa však dal odpustiť. Ježišova smrť stačí na zaplatenie dlhu za všetky naše hriechy (Rim 6:23). Po tretie, tento príbeh znamená, že aj pre vás existuje nádej. Kajúci zločinec v posledných minútach svojho života uveril v Ježiša Krista. To je nádherná pravda! Ako vieš, že budeš mať príležitosť neskôr? Tvoje srdce môže v ktorejkoľvek sekunde prestať biť a ty pôjdeš do pekla. Ako môžeš vedieť, že budeš chcieť v budúcnosti dôverovať Ježišovi, ak nechceš teraz? Pravdou je, že sme ako ten zločinec. Zhrešili sme proti svätému Bohu a zaslúžime si Jeho hnev. Jedného dňa sa každý človek musí dostaviť na súd (Heb 9:27). Avšak, ako sme videli v lotrovom príbehu, existuje nádej pre každého, kto sa vo viere a pokání pokorí pred Bohom.