Posledná nedeľa cirkevného roka: Téma kázní a zamyslenia

25. nedeľa po Svätej Trojici je významnou udalosťou v cirkevnom roku, ktorá sa nesie v znamení zamyslenia a duchovnej prípravy. Na úvod si pripomeňme, že cirkevný rok má svoje špecifiká. Začína sa adventom a končí sa poslednou nedeľou po Svätej Trojici. Každá nedeľa má svoju tému a biblické texty, ktoré ju sprevádzajú.

Práve témou večnosti končíme cirkevný rok. Dnes by sme mali rozprávať o večnosti, o spasení o mieste, ktoré pre svojich verných išiel pripraviť Pán Ježiš. No a dnešná nedeľa by mala byť optimistická, radostná, plná očakávaní a plná nádejných a pozitívnych správ. Aj keď by sme to mali asi trochu podeliť.

Dnes je posledná nedeľa končiaceho sa cirkevného roku. Teraz večer sa chýli deň k svojmu koncu. To nám pripomína všeobecnú pravdu v oblasti sveta, ktorý nám je známy, s ktorým sa stretáme vo svojich skúsenostiach, totiž pravdu, že všetko má svoj koniec. Koniec majú veci, ktoré sú nám drahé, aj tie, ktoré sú nám ľahostajné. Koniec majú veci s krátkodobým trvaním, aj veci s dlhodobým trvaním. Koniec majú drobné veci na našej Zemi, koniec majú hviezdy vo vesmíre.

Koniec majú životy ľudí, aj ľudí neznámych, aj ľudí, ktorí sú nám veľmi blízki. Koniec bude mať aj náš vlastný život. Koniec bude mať táto forma sveta, ktorú poznáme, sveta, v ktorom žijeme. V prvom storočí čakali kresťania, že koniec sveta príde čoskoro. Vidno to zo začiatočných slov prečítaného textu, ktorý pochádza z prvého storočia, ktoré znejú: „Koniec všetkého je blízko“.

Atmosféru očakávania blízkeho konca nachádzame aj na viacerých ďalších miestach novozmluvných spisov. Mnohí netrpezliví ľudia sa usilovali vypočítať dátum očakávaného konca sveta. Doteraz sa všetky takéto výpočty ukázali ako nesprávne. Nesprávna a protibiblická je samotná snaha chcieť vypočítať dátum konca sveta. I keď si uložíme kresťanskú disciplínu a nebudeme sa púšťať do podobných pochybných výpočtov, apoštolove slová ostávajú v platnosti: „Koniec všetkého je blízko“.

Otázkami o konci a jeho význame sa nezapodievame vždy. Neraz prejdú aj dlhé obdobia, v ktorých sú tieto otázky celkom mimo nášho zorného poľa. Sme zavalení množstvom úloh a povinností. Dávame sa pohltiť zaujímavosťami a radosťami života. Otázka konca je vtedy odsunutá, odložená na neskoršie uvažovanie a riešenie. Ale nie je možné vyhnúť sa tejto otázke úplne. Niekedy nás životné udalosti alebo aj rozličné iné príčiny prinútia otvoriť túto otázku a presunúť na ňu svoju pozornosť.

Prvou vecou je vtedy, že si uvedomíme: Koniec príde, koniec sa neprestajne, každou sekundou blíži. Tento pohľad zodpovedá realite, a my by sme si ho nemali dať deformovať zabudnutím. Otázka konca nadobúda potom vyhranenú formu. Čo to je ten koniec? Aký je jeho zmysel a význam? Je to niečo iba negatívne, alebo dá sa v tom nájsť aj niečo pozitívne? Je to iba deštruktívny jav, alebo dá sa v tom nájsť aj niečo tvorivé? Ako sa možno v myšlienkach, citoch, vo svojej bytosti vyrovnať s realitou konca? A je to vôbec možné?

Sú ľudia - a ťažko povedať, koľko ich je - ktorí smrť chápu ako definitívny koniec, po ktorom pre človeka vraj nenasleduje absolútne nič. Ak toto človek len tak povie a nezamyslí sa, aké to má dôsledky, nič sa nedeje. Svoje slová v takom prípade človek neberie vážne. Ale ak do hĺbky premyslí, aký pohľad na život, aký životný názor z toho vyplýva, zistí, že je to niečo strašné.

Apoštol Pavel premyslel túto vec a prišiel k záveru, že ak niet vzkriesenia, ak je smrť teda definitívny koniec pre človeka, tak potom neostáva človeku nič iné, len sa riadiť heslom: „Jedzme, pime, lebo zajtra zomrieme“. Jesť, piť a nakoniec načisto zahynúť - to je tá najprimitívnejšia, najzúfalejšia koncepcia ľudskej existencie.

Takýto prechod od prázdnej perspektívy k radostnej, plnoobsažnej istote je vlastne zakódovaný v slovách apoštola Petra, ktoré sme už citovali: „Koniec všetkého je blízko.“ Naše slovo „koniec“ je vyjadrením predovšetkým toho, že určitá vec, jav, bytosť prestáva existovať alebo stráca svoj zmysel. Grécke zodpovedajúce slovo v pôvodnom texte Novej zmluvy znie telos. V gréckom slove telos sú spojené dva významy: koniec a zároveň: cieľ. Smrť človeka je koniec v tomto dvojitom zmysle: na jednej strane ukončenie zemskej fázy života, ale súčasne bod prechodu smerom k vyvrcholeniu života na vyššej úrovni bytia, úrovni, ktorú v tomto živote nepoznáme, o ktorej preto môžeme hovoriť len v symboloch, obrazoch podobenstvách.

Tieto veľké skutočnosti, o ktorých hovoríme: že terajší život nie je všetko, že sám osebe, izolovaný, by ostal nezmyselným torzom, že smrť je nielen ukončenie, ale zároveň cesta k novému začiatku, že to najkrajšie nás ešte iba čaká - to vôbec nie je prirodzená, automatická samozrejmosť. Je to veľký, nezaslúžený dar. Tak ako tento časný život je darom Pána Boha Stvoriteľa, tak to nové, čo nám pripravuje vo večnosti, je nezaslúžený dar, ktorý môžeme mať iba v dôsledku vykupiteľskej obete nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. On, Ježiš Kristus, mení našu cestu k smrti na cestu cez smrť k novému životu. Sme obťažení hriechom a vinou, a on nám - ak sa zo svojich hriechov kajáme - daruje odpustenie, ktoré je predpokladom toho, aby sa cesta do večnosti stala aj našou cestou.

Keď sa na nás oboria ťaživé myšlienky konca, pri ktorých mnohí upadajú do rezignácie a zúfalstva nad životom, nedáme si rady sami. Len v tesnom spojení so Spasiteľom získame opravdivú odvahu očakávať aj svoj blížiaci sa koniec. Keď máme istotu, že nás on drží za ruku, že nás on vedie cestou, ktorú my nepoznáme, ale on veľmi dobre pozná, nemusíme sa báť hovoriť o smrti - ako sa boja tí, pre ktorých je táto téma tabu, lebo vieme, že na neho, na Ježiša Krista, sa môžeme stopercentne spoľahnúť.

Z takéhoto oslobodeného, pokojného pohľadu na blížiaci sa koniec a cieľ vyplýva aj požiadavka primeraného stvárňovania terajšieho života. Po oznámení, že koniec všetkého je blízko, hovorí autor nášho textu: „Buďte teda rozvážni a dbajte na modlitby.“ Z rozboru príslušných gréckych slov v origináli vyplývajú z tohto napomenutia nasledujúce myšlienky: Zachovajte si zdravú myseľ. Nedovoľte démonským myšlienkam, aby vstúpili do vášho srdca. Kontrolujte svoje myšlienky a túžby. Nepripusťte, aby ste sa stali otrokmi svojich ničivých pudov. Držte na uzde svoju pýchu a egocentrizmus. Zachovajte neprestajnú striezlivosť aj vo fyzickom aj v psychickom a duchovnom ohľade. Kritickým spôsobom pozerajte na seba. Kritickým spôsobom pozerajte na svet okolo seba. Aby ste včas zbadali všetky ohrozujúce pokušenia a aby ste ich vedeli odmietnuť prv ako vás napadnú.

Jedným dychom s týmto napomenutím sa spomína modlitba. Modlitba má viacnásobný obsah. V našej súvislosti uvedieme aspoň tieto body: Ten nový pohľad, nové hodnotenie smrti ako konca a zároveň cesty k cieľu - to nemáme raz navždy. Znova a znova sa treba k nemu prebojovať. Lebo keď ho aj prežívame s plnou sviežosťou, zakrátko príde množstvo nových dojmov zo sveta, v ktorom sa pohybujeme, dojmov, ktoré ho prekryjú alebo sa usilujú hovoriť proti nemu. V takých situáciách nám modlitba môže pomôcť znova získať, vybojovať si túto istotu. Čím častejšie sa cez modlitbu prebojujeme k tejto istote, tým pevnejším, stálejším stavom našej duše sa ona bude stávať. V modlitbe sa uisťujeme o stálej prítomnosti Pána Ježiša Krista a prežívame jeho blízkosť. Zároveň ho prosíme, aby nám pomáhal bojovať proti všetkým rizikám a nástrahám a aby nás viedol priamou cestou k cieľu.

V texte sa veľmi zdôrazňuje požiadavka lásky. To má svoj zmysel pri upozornení, že sa blíži koniec. Lebo cez tento koniec, ktorý je zároveň novým začiatkom, sa vstupuje do Božieho kráľovstva, v ktorom je hlavnou normou správania práve láska. O láske napísal apoštol, že ona nikdy neprestane, a že spomedzi tých troch veľkých hodnôt - viera, láska, nádej - je práve láska najvyššou hodnotou. Čím viac z tejto budúcej normy treba uplatňovať už teraz. Čím viac budeme z nej anticipovať už vo svojich časných dňoch, tým pevnejšie bude naše zakotvenie v Božom večnom, definitívnom svete.

O láske sa tu píše, že ona prikrýva množstvo hriechov. Koniec, ktorý sa približuje, očakávame nielen ako izolovaní jedinci, ale spolu so svojimi blížnymi, ktorí sú takisto Božie deti ako sme aj my. Na tejto spoločnej ceste k spoločnému cieľu by sme sa mali naučiť pozerať na nich s láskou a ochotou odpustiť. Kde niet lásky, tam sa človek zadrapí do každej maličkosti, ktorá sa mu na druhom nepáči. Kde je láska, tam dokáže odpustiť mnoho vecí, ktoré by ho pri pohľade bez lásky dráždili. Toto je tiež kus životného umenia v spoločenstve, ktorému sa treba pri spoločnom očakávaní konca naučiť.

Takéto očakávanie konca, takéto zvládnutie konca, aj nášho vlastného konca sa nám tu ponúka. Na jednej strane s veľkou vážnosťou brať túto situáciu, ale zároveň prijať ponuku novej perspektívy, ktorá nám je v spojitosti s koncom ako novým začiatkom darovaná a odvodiť z toho všetky dôsledky, ktoré vyplývajú z toho pre terajšie formovanie života. To sa ponúka každému.

Posledná nedeľa v cirkevnom roku - aké to bude vo večnosti? 1 Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli a ani mora už niet. 3 Od trónu som počul mohutný hlas: Pozri, Boží stánok medzi ľuďmi. Boh bude s nimi prebývať a oni budú jeho ľudom; on sám, ich Boh, bude s nimi. 4 Zotrie im z očí každú slzu a smrť už viac nebude, ani smútok, ani nárek, ani bolesť už nebude, lebo čo bolo skôr, sa pominulo. 5 A ten, čo sedel na tróne, povedal: Hľa, všetko tvorím nové. A dodal: Napíš, že tieto slová sú verné a pravdivé. 6 A dodal: Už sa vyplnili! Ja som Alfa i Omega, počiatok i koniec. Tomu, kto žízni, sa dám zadarmo napiť z prameňa živej vody. 7 Kto zvíťazí, zdedí toto všetko; ja mu budem Bohom a on mi bude synom.

Dá sa povedať, že človek je od svojej prirodzenosti tvor zvedavý. Jednoducho sa zaujíma o dianie okolo seba. Kladie si otázky a hľadá na ne odpovede. Chce poznať príčiny prírodných a spoločenských javov, procesov. Chce vedieť, prečo sú veci také aké sú, prečo to nemôže byť aj inak, a aké by to bolo, keby to bolo inak. Osobne mám za to, že táto „zvedavosť“ je niečo, čo do nás vložil už na začiatku samotný Stvoriteľ. Je to akýsi motor, ktorý nás ako ľudstvo i ako jednotlivcov posúva vpred. Na tejto zvedavosti je založený celý výskum, pokrok a veda. Nie je však zvedavosť ako zvedavosť, milí priatelia! Je zvedavosť, ktorá je konštruktívna a ktorej cieľom je zistiť, prečo je niečo také aké je, resp. dať odpoveď na konkrétne otázky a ponúknuť východiská pri riešení problémov. Je však aj zvedavosť, ktorá konštruktívna nie je a ktorá nemá za cieľ riešiť nič podstatné, ani dôležité ani závažné. Jej cieľom je tak maximálne dozvedieť sa možno nejakú tú klebetu, či pikošku, a to tak z diania spoločenského, politického, či cirkevného. Kým zdravá zvedavosť človeka stimuluje, aby používal svoje danosti, schopnosti a potenciál pre niečo pozitívne, zmysluplné, osožné, hodnotné a konštruktívne, nezdravá zvedavosť človeka vedie skôr k pravému opaku.

Bezpochyby jedna z vecí, ktorou sa zapodieva myseľ človeka a ktorá tiež súvisí so zvedavosťou je aj to, ako to bude vyzerať na konci. To je napokon aj téma dnešnej nedele, ktorú nazývame aj ako „nedeľa večnosti“. Bratia a sestry, čo teda môžeme očakávať v budúcnosti? Čo sa bude diať na „konci vekov“? Čo ako kresťania máme veriť o konci a večnosti? V tomto smere určite nie je jedno akým spôsobom svoju zvedavosť upokojíme. Človek je v tomto smere tvor značne vynaliezavý, a tak sa nám ponúkajú rôzne katastrofické a apokalyptické scenáre konca sveta, a to najmä z americkej filmovej produkcie. Osobne mám tento žáner rád, a to najmä kvôli dych vyrážajúcim filmovým efektom, ktoré sa v týchto filmoch objavujú. Nech je to už akokoľvek dych vyrážajúce, v každom prípade, všetka takáto produkcia je postavená len na ľudskej predstavivosti a fantázii, i keď niečo v nej má určite aj racionálne opodstatnenie. No pri všetkej úcte, človek nevie ani to, čo bude zajtra. Človek nevie predvídať ani výsledok volieb amerického prezidenta J Akákoľvek snaha vyjadrovať sa k tomu, ako bude vyzerať koniec vekov, alebo ešte viac to, ako to bude vyzerať vo večnosti, je preto v rámci ľudských možností a schopností viac nereálna ako možná. A preto dnes, priatelia, radšej siahame po Biblii, ktorú vnímame ako zjavené Božie slovo pre človeka. Nuž a slová z Písma svätého, ktoré nám dnes zazneli ako kázňový text, nám aspoň z časti prinášajú náhľad do eschatologickej - večnej budúcnosti. Jedná sa o výpoveď, ktorá nám bola sprostredkovaná skrze apoštola Jána samotným Pánom Bohom. To znamená : sám Boh si praje, aby sme o tom vedeli. Sám Boh si praje, aby sme nešpekulovali nad koncom, či nad večnosťou, ale radšej sa nechali poučiť Jeho slovom a svoju zvedavosť ukojili prostredníctvom božského zjavenia. Veď iba Ten, kto samého seba nazýva „Alfou a Omegou“, „Prvým a Posledným“, iba Ten, kto sám v sebe stelesňuje a predstavuje večnosť, iba Ten, kto sám je večný, nám môže povedať pravdu o tom, ako to vo večnosti naozaj bude.

1 Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli a ani mora už niet. Dá sa povedať, milí priatelia, že pri čítaní poslednej biblickej knihy sa dostávame za hranice ľudskej a historickej skúsenosti. V slovách, ktorými sa 21. kapitola Zjavenia Jánovho začína, akoby sme sa presunuli na samotný začiatok Biblie, do knihy Genezis, konkrétne k správe o stvorení sveta. Akoby bolo potrebné vrátiť sa na samotný začiatok a začať celkom odznova. Povšimnutiahodné je to, že na rozdiel od moderných apokalyptických filmov, ktorých hlavným posolstvom je ničenie, zánik a záhuba, tu je reč o akomsi „znovustvorení“. Akoby sa jednalo o Boží „trucpodnik“ ako odpoveď na ľudské deštruktívne počínanie. Nové nebo a novú zem na tomto mieste pritom treba vnímať skôr ako obnovené nebo a obnovenú zem. Bezpochyby povšimnutiahodné je aj to, že mora už niet. More bolo pre starovekého človeka odjakživa symbolom niečoho negatívneho a zlého. Staroveký človek si predstavoval, že more, to je ako taká zásobáreň všetkých oblúd, šeliem a príšer, ktoré odtiaľ vytrvalo vychádzali, aby vstupovali do našich ľudských dejín, či už v podobe cisárov, vodcov, generálov, alebo „führerov“ a ich ríš. More tak v poslednej biblickej knihe predstavuje až takmer akéhosi protihráča neba. Zakaždým z neho čosi vyliezlo, len sa nikdy vopred nevedelo kedy, kde a ako. V poslednej vízii Ján konštatuje, že tento protihráč už dohral. Už sa z neho nevynorí nič zlé, pretože ho jednoducho niet! A tak na tomto mieste zaznieva prvé evanjelium dnešného biblického textu : Zdroj všetkého zla sa pominul. Jednoducho ho niet. A kde nie je zdroj, tam nie je ani produkt. Niet teda viac ani zla. Táto pre človeka nepredstaviteľná zmena sa odohrala nie vďaka humanizácii človeka, teda, že človek má šancu zlepšovať a „poľudčovať sa“, ako to tvrdia a sú o tom presvedčení niektorí teológovia.

3 Od trónu som počul mohutný hlas: Pozri, Boží stánok medzi ľuďmi. Boh bude s nimi prebývať a oni budú jeho ľudom; on sám, ich Boh, bude s nimi. Motív stvorenia, ktorý sa nachádza na začiatku Biblie, sa teraz mení na motív exodu, teda vyjdenia z egyptského otroctva a následného putovania do Zasľúbenej zeme. To najdôležitejšie z tohto procesu je tu opísané ako Boží stánok stretávania s ľuďmi a Hospodinova prítomnosť uprostred putujúceho ľudu. Bratia a sestry, tým sa chce povedať jedno: I naše kresťanské putovanie, putovanie viery raz dôjde svojho cieľa. I naše ľudsky a pozemsky nedokonalé stretávanie s Pánom Bohom, či už na bohoslužbách, rôznych iných podujatiach, alebo len v tej známej Ježišovej „komôrke“ v tichosti a súkromí, raz dôjde svojho naplnenia. Moja viera sa stane videním! To, čo poznala a predpovedala už Stará zmluva; to, čo bolo v dávnych časoch realizované len nedokonalo, to bude v novom veku rozvinuté naplno! Toto je druhé evanjelium dnešného biblického textu.

4 Zotrie im z očí každú slzu a smrť už viac nebude, ani smútok, ani nárek, ani bolesť už nebude, lebo čo bolo skôr, sa pominulo. Bratia a sestry, v Božej blízkosti už teda niet smrti, smútku ani bolesti. Pokiaľ sa doteraz o týchto úžasných skutočnostiach súvisiacich s večnosťou hovorilo len v spojitosti s Božím ľudom ako celkom, na tomto mieste je reč Biblie veľmi osobná. Má sa v nej spoznať každý so svojou individuálnou bolesťou. To znamená: I moja osobná bolesť, smútok a nárek majú nádej na utíšenie. V tom je predsa základná kresťanská nádej, a síce, že v Božej blízkosti je už len život a utíšenie každého plaču, smútku i zármutku. Dnes, priatelia, sme pozvaní k tomu, aby sme sa v tejto eschatologickej nádeji utvrdili a posilnili. To je zároveň tretie evanjelium dnešnej nedele večnosti.

5 A ten, čo sedel na tróne, povedal: Hľa, všetko tvorím nové. Pokiaľ som v kázni nastolil otázku, čo ako kresťania očakávame na konci a veríme o konci, tu je odpoveď na našu otázku: Hľa, všetko tvorím nové. Na konci to teda nebude iba nejaký ďalší neistý a pochybný Boží pokus niečo poopraviť, zreformovať, zreštaurovať, či zrenovovať. Naopak! Prostredníctvom Božieho stvoriteľského slova je všetko „fungel“ nové. Po poslednom súde je staré stvorenie, ktoré bolo poznačené smrťou a diablom, hriechom, hnevom a bolesťou - už iba minulosťou. Blažené večné spoločenstvo s Bohom smú zakúšať tí, ktorí sú „oblečení“ do spravodlivosti a svätosti Ježiša Krista. Tí všetci sa v nebeskom Jeruzaleme ocitli v cieli svojho kresťanského putovania. Až by sa na tomto mieste žiadalo zopakovať známe slová apoštola Pavla: Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do srdca človeka nevstúpilo, čo Boh pripravil pre tých, ktorí Ho milujú. Nejako podobne to vyjadruje aj svätý Augustín: Tam na konci, avšak bez konca, budeme žasnúť, žasnúť a milovať, milovať a chváliť. Nuž a to je zároveň štvrté evanjelium dnešného dňa.

… A dodal: Napíš, že tieto slová sú verné a pravdivé. 6 A dodal: Už sa vyplnili! Milé sestry, drahí bratia, toto nie je nič iné ako potvrdenie tejto prorockej vízie z tej najvyššej inštancie. Výraz „už sa vyplnili“ (gr. gegonan) je tzv. prorocké perfektum. To znamená: Všetko, o čom sme doteraz pojednávali je už hotová vec. Je to všetko vybavené vo chvíli, keď tieto slová boli vyslovené, i keď na ich naplnenie, uskutočnenie a realizáciu si ešte budeme musieť chvíľku počkať. A To je súčasne piate evanjelium, ktoré nám zaznieva z dnešného biblického textu. Ja som Alfa i Omega, počiatok i koniec. Tomu, kto žízni, sa dám zadarmo napiť z prameňa živej vody. Obraz živej vody má svoju pevnú tradíciu na stránkach Písma. Táto živá voda pritom veľmi úzko súvisí s novým nebeským Jeruzalemom. Aby človek mohol vstúpiť do tohto nebeského mesta, je potrebné, aby po niečom žíznil, a Boh sa mu dá napiť. Inač povedané, „vstupenkou“ do neba nie je kresťanská dokonalosť, ale skôr nedokonalosť: Iba ten, kto si nevystačí sám so sebou, kto sa neuzavrel do svojej spokojnosti, kto je nedokonalý - iba ten sa bude môcť „zadarmo napiť z prameňa živej vody.“ Kto po niečom žízni, kto niečo hľadá - iba toho vyhľadá Boh, a dá sa mu napiť. Dostať sa do neba, milí priatelia, teda nie je prioritne vecou našej dokonalosti, ale skôr vecou túžby nechať Boha, dovoliť Bohu, aby nám On poslúžil, aby nás On obdaril, omilostil, odpustil nám a ospravedlnil nás. Nuž a to je zároveň aj šieste evanjelium dneška.

7 Kto zvíťazí, zdedí toto všetko; ja mu budem Bohom a on mi bude synom. Bratia a sestry, všetko je to napokon vecou osobného vzťahu človeka a Boha. To je kľúčová vec. Iba na tomto záleží. Boh sám nám zasľubuje dedičstvo. Tak ako deti smú očakávať dedičstvo po svojich rodičoch, tak i Boh sám pre nás - svojich synov a dcéry - má pripravené dedičstvo. Nuž a tým nie je nič iné ako dedičstvo života večného - večné spoločenstvo Boha so svojimi deťmi. Drahí priatelia, tento eschatologický výhľad i dnes prináša svetlo do temnoty tohto sveta - na krvavé bojiská, do nemocničných izieb, do hospicov i medzi vystresovaných ľudí. Ten, kto tomuto verí, všetko prekoná v moci Toho Ukrižovaného a Vzkrieseného. V moci Toho, ktorý je Pánom. No a že je takáto viera skutočne silnou, priam až neprekonateľnou zbraňou, to si veľmi dobre uvedomovali aj protivníci kresťanskej viery. Sám Lenin svojho času povedal: Keby kresťania verili tomu, čo učia o konci, boli by sme voči nim načisto bezmocní! Milí priatelia! Dnešná „nedeľa večnosti“ so svojimi siedmymi evanjeliami preto i nás chce vo viere a nádeji utvrdiť, v príprave na večnosť a v radosti na to, čo príde, posilniť. Dovoľme preto Hospodinu, aby to dnes i pri nás vykonal!

Pre lepšie pochopenie témy 25. nedele po Svätej Trojici uvádzame niektoré odporúčané biblické texty a piesne:

• Žalm 119, 1-8a.10-12
• 1. Korintským 5, 17
• Skutky apoštolov 7, 54-60
• Zachariáš 14, 1-9
• Piesne: 190, 663, 197, 676
• Antifóna: 68

Tieto texty a piesne nám pomáhajú lepšie pochopiť posolstvo tejto nedele a zamyslieť sa nad naším životom a vierou.

Chcel by som niekoľko nedieľ rozoberať tému kresťanskej etiky. A rád by som dnes začal jej pôvodom a prešiel etikou Židovstva, pretože kresťanská etika vzišla z pravidiel a princípov vyvoleného Božieho ľudu. Nakoniec by som rád porovnal kresťanskú etiku s etikou našej dnešnej spoločnosti. Ale nebojte sa, nebude to nič príliš filozofické ani príliš odborné. V dnešnú nedeľu druhýkrát otvárame tému ETIKY, ktorá sa venuje ľudskému správaniu, skúma morálku, konanie človeka a jeho normy. Minulý týždeň sme hovorili o morálke Židovstva na základe požiadaviek, ktoré dal ľuďom Boh a treba uznať, že to boli dosť prísne požiadavky.

Naše dnešné spoločné uvažovanie sa bude venovať téme „SLUŽBA SLOVA“. Je to jedno zo základných poslaní každého veriaceho človeka vydávať svedectvo svojím slovom, či už je to na verejnosti, pred ľuďmi v práci, v škole, v rodine, teda všade tam, kde sa pohybujeme. Stále sa venujeme kresťanskej etike a ja som po minulotýždňovej kázni dostal spätnú väzbu, že to, čo som hovoril, bolo dosť surové až naturalistické. V podstate musím uznať, že to bola pravda. Skutočne tie Ježišove požiadavky na život kresťana sú veľmi prísne.

Na záver si pripomeňme, že 25. nedeľa po Svätej Trojici je časom na zamyslenie, pokánie a prípravu na nový cirkevný rok. Nech nás sprevádza Božie slovo a Jeho milosť.

Prehľad biblických textov a tém

tags: #posledna #nedela #cirkevneho #roku #kazen