Hrnčiarstvo na území Slovenska bolo jedným z najrozšírenejších remesiel od obdobia stredoveku zhruba do polovice 20. storočia. Výroba keramiky (nádob a predmetov) z pálenej hliny, pôvodne modelovaním v ruke, neskôr s využitím hrnčiarskeho kruhu alebo tvarovaním pomocou foriem.
Hrnčiarske výrobky sa vyznačujú charakteristickou hrubozrnnou, pórovitou štruktúrou črepu. Osobitným odvetvím keramickej výroby je džbánkarstvo. Väčšina výrobkov mala špecifické krajové a lokálne znaky v tvare výrobkov alebo ich dekóre. Niektoré väčšie regionálne celky postupne nadobudli charakter oblastí so spoločnými výrobnými a výtvarnými znakmi.
Slovensko malo na rozvoj hrnčiarstva dobré podmienky v podobe ložísk hrnčiarskej hliny vrátane rôznofarebných hliniek (engob), zdrojov sklovitej glazúry (najmä z hút v Banskej Štiavnici) a dostatku dreva na vypaľovanie výrobkov v peciach.
Výrobný proces
Hrnčiarsky riad sa vyrábal z hrubej neplavenej hliny, ktorá má väčšinou červenohnedú farbu. V južnej oblasti stredného Slovenska sa vyskytovala a používala aj biela hlina. Hrnčiari využívali miestne zdroje hliny alebo zdroje z blízkeho okolia, pričom často miešali hlinu i z viacerých miest. Získavanie a príprava hrnčiarskej hliny patrili k fyzicky najnáročnejším prácam.
Hlina sa kopala ručne buď v hlinisku, alebo v jamách hlbokých až do 5 metrov a cez zimu sa nechávala premrznúť. Uskladňovala sa na chladnom mieste chránenom pred počasím a predtým, ako sa dostala na kruh, sa ďalej spracovávala prekopávaním, ubíjaním, strúhaním, hnetením, šliapaním, rezaním, mletím na hladkú tvárnu hmotu zbavenú nečistôt. Tento zdĺhavý a namáhavý proces zjednodušilo a urýchlilo až v 20. storočí používanie elektrických strojov. V súčasnosti hrnčiari hlinu spracúvajú pomocou elektrických strojov alebo si ju kupujú už spracovanú z keramických závodov.
V tradičnom hrnčiarstve sa všetky druhy výrobkov vytáčajú na kruhu z voľnej ruky. Skúsení hrnčiari vedia odhadnúť množstvo hliny potrebné na zhotovenie toho-ktorého výrobku od oka alebo si pomáhajú aj váhami. Pri vytáčaní výrobku hrnčiari používali len drobné pomocné náradie. Vytočený základný tvar sa bruchatí za pomoci dreveného noža, ktorým sa tiež zahládza drsný povrch nádoby. Na vyhladenie povrchu slúži aj kúsok skla, nádobe dáva pravidelne jemne prúžkovaný povrch. Okraje nádoby sa čistia a zjemňujú kúskom kože.
Hrnčiarsky kruh
Hlavné technické nástroje - hrnčiarska pec a hrnčiarsky kruh - prešli zložitým vývojom. Hrnčiarsky kruh je známy na našom území asi od 4. storočia pred n. l. od čias Keltov. Pomaly rotujúci typ uvádzaný do pohybu rukou vystriedal v 12. - 13. storočí rýchlo rotujúci hrnčiarsky kruh uvádzaný do pohybu nohou. Od 16. storočia sa používal celodrevený blokový kruh, neskôr priečkový kruh a od konca 18. storočia jednoosový hrnčiarsky kruh s kovovými súčiastkami.
Sušenie a vypaľovanie
Po vytočení na kruhu sa hrnčiarske výrobky sušia. Prvé dva dni je nutné obracať ich, aby vyschli rovnomerne a nedeformovali sa. Následne už len čakajú, kým sa nazbiera dostatok ďalších výrobkov, aby sa mohla naložiť plná pec. Vypaľujú sa buď raz (ak ide o terakotu bez povrchovej úpravy alebo o engobovaný riad bez použitia glazúr) alebo dvakrát (pri použití glazúry, ktorá sa nemôže nanášať zarovno s engobami, pretože ani engoby, ani glazúra by sa pri výpale dobre nespojili s črepom).
Ak sa nádoby zdobia, deje sa tak už pred prvým výpalom, a to zemitými hlinkami (engobami) alebo farbami nezemitého pôvodu (na báze oxidov kovov) priamo na vysušený holý črep alebo na črep potiahnutý krycím náčrepkom, ktorý tvorí farebný podklad. Vyzdobený črep sa vypáli, následne po vychladnutí glazúruje a vypaľuje druhý raz. Glazúra zvyšuje nepriepustnosť výrobkov a zároveň spoluvytvára výsledný estetický dojem. Výrobky sa glazúrovali celé alebo len ich časť, napr.
Najjednoduchšie hrnčiarske pece boli jamy vyhĺbené vo svahovitom teréne. Do polovice 20. storočia boli rozšírené poľné pece s odkrytým alebo uzavretým otvorom navrchu, v ktorých oheň stúpal dohora. Rozohrievali sa postupne, aby riad nepopraskal, výpal trval približne 10 hodín. Skúsení hrnčiari vedeli už podľa farby črepu (v uzavretej peci viditeľného cez ventilačné otvory v hornej časti pece) určiť, či bolo pálenie dostačujúce. Následne nechali pec chladnúť a riad z nej vyberali na druhý až tretí deň. Na záver pec vymazávali na poškodených miestach hlinou a prikrývali zvrchu slamou (ak nebola pod strieškou), aby lepšie odolávala poveternostným vplyvom.
Niektoré mestské dielne používali interiérové tzv. kasselské pece, prevzaté z výroby fajansy, s vodorovne postupujúcim plameňom. Od polovice 20. storočia sa začali používať pece elektrické. Pred zavedením elektrických pecí sa ako palivo používalo drevo. Dotyk ohňa zanechával na povrchu vypaľovaného riadu nepredvídateľné, z dnešného pohľadu často zaujímavé a výtvarne hodnotné stopy, každý výrobok bol svojím spôsobom originál.
Pri vypaľovaní v elektrickej peci odpadáva náročná príprava paliva, nepredvídané poveternostné vplyvy, dlhodobé skúšanie pece a riziko nevydareného výpalu. Zmenil sa však vzhľad výrobkov, keď majú vysokolesklý sklovitý povrch.
Dekorácia a výzdoba
Okrem remeselnej zručnosti odrážali hrnčiarske výrobky aj estetické cítenie výrobcov a poskytovali priestor na výtvarné vyjadrenie. Najviac sa rozvinulo na výrobkoch, ktoré neboli len čisto úžitkové, ale mali aj dekoratívnu alebo reprezentatívnu funkciu. Výtvarné komponenty sú obsiahnuté už v použitej surovine (hline) a jej farebnosti, na ktorú nadväzuje povrchová úprava výrobkov.
Na výzdobu sa používali náčrepky, ktoré sa ako krycie farby nanášali na nevypálený črep alebo prvýkrát vypálený črep. Boli nimi hlinky zemitého pôvodu - engoby, ktoré sa kopali súčasne s hrnčiarskou hlinou a poskytovali prírodnú farebnú škálu od bielej cez odtiene červenej až po hnedé, v závislosti od obsahu zlúčenín kovov, najmä železa, prípadne sa kombinovali a dali vzniknúť ďalším farbám. Náčrepky nezemitého pôvodu (na princípe oxidov kovov) hrnčiari buď kupovali (hnedá, modrá), alebo si ich vyrábali sami (zelenú farbu zo zoxidovanej medi) a následne miešali so zemitými hlinkami.
Pred používaním sa hlinky rozmočili vo vode a - aby boli dostatočne jemné - premleli sa s vodou na mlynčeku. Na mnohé výrobky sa nanáša priehľadná bezfarebná alebo farebná glazúra, ktorá pálením priľne k črepu a spolu s engobami zvyšuje odolnosť a najmä nepriepustnosť výrobkov. Glazúra je tenký sklený povlak na povrchu výrobkov a vzniká ako odpadový materiál pri spracovávaní striebra (oxid olovnatý). Kupovala sa vo forme šupinkovitého prášku alebo ako kusová glieda, tĺkla sa v drevenej stupke a niekedy sa k nej pridávalo i rozdrvené sklo.
Rozličné štýly výzdoby sa vyvinuli najmä v dôsledku používania hliniek a glazúr. Hrnčiarsky riad sa zdobil dvomi dekoratívnymi princípmi: rytmický geometrický dekór vychádzal z technológie rotácie hrnčiarskeho kruhu, rastlinný a figurálny dekór, maľovaný štetcom, bol voľnejší. Najrozšírenejšia medzi výzdobnými technikami bola maľba rožkom a kukučkou (grguľou, garguľou). Výskumy ukazujú, že rožok sa používal skôr v dedinských dielňach, kým kukučka skôr v mestských a prímestských.
Medzi ďalšie výzdobné techniky patrila maľba prstom, maľba štetcom, zdobenie hubkou (pripevnenou na kúsku drievka), lyžicou (tzv. brýzganie, keď hrnčiar nechal z lyžičky kvapkať farbu na výrobok, pričom ju striasal vertikálne i horizontálne), hrebeňom (vyrobeným z tvrdej kože), mramorovanie (rožkom nanesené pásy rozotrené slamkou, drievkom alebo pierkom), trasákovanie (zatekanie s následným roztočením výrobku na kruhu), plastická výzdoba, rytie. Mnohé boli charakteristické pre jednotlivé oblasti či hrnčiarske dielne - napr.
Najjednoduchšou, archaickou úpravou črepu bolo jeho zadymovanie. Tzv. čierny riad sa vyrábal zvláštnou technikou vypaľovania v poľných peciach, pri ktorom sa používalo vlhké palivo bohaté na sadze (borovica, breza, jaseň). Pred skončením pálenia, keď bola pec dobre rozohriata, sa do výhrevných otvorov pece nahrnuli uhlíky a nezhorené drevo a všetky otvory sa utesnili.
Pevne uzavretá pec sa nechala deň, dva stáť a pod vplyvom redukčnej atmosféry sa v nej črep začadil sadzami z dymiaceho paliva. Črep tak v závislosti od použitého dreva získal čierne alebo sivé zafarbenie. To preniklo do všetkých pórov črepu a bolo trvácne. Výrobky sa používali najmä na úschovu potravín, lebo zadymený črep je vysoko pórovitý a má lepšie chladiace vlastnosti.
Je to prostá keramika, bez náčrepkov i glazúry, zdobená pred vypálením len jednoduchým geometrickým alebo rastlinným dekórom za pomoci trenia hladkého kameňa (čím sa získal lesklý vzor) alebo vyškrabovania ostrým kameňom. Čierny riad bol od stredoveku rozšírený na celom území dnešného Slovenska. Od konca 18. do začiatku 20. storočia sa popri glazovanej keramike vyrábal v známych hrnčiarskych strediskách (v Modre, Brehoch, Komárne, Novej Bani, Pozdišovciach, Pukanci, Šiveticiach, Šaštíne, vo Veľkých Levároch).
Regionálne rozdiely
Utvoril sa tak napr. Hrnčiarstvo sa na západnom Slovensku rozvíjalo popri džbánkarstve - mladšom a technologicky odlišnom keramickom odvetví, ktoré je špecifické pre túto časť Slovenska. Niektoré lokality boli centrami oboch druhov výroby, keďže mnohé džbánkarské dielne vyrábali aj hrnčinu (napr. Veľké Leváre, Stupava, Modra, Senica). Hrnčiarske výrobky zo západného Slovenska odrážali rozvinuté poľnohospodárstvo a vinohradníctvo: vínové džbány, čutory, fľaše, mnohé s bohatou plastickou a reliéfnou výzdobou s motívmi hrozna a iného ovocia, vinohradníckym náradím a iniciálami vlastníkov, veľkorozmerné varné hrnce s plastickým nalepovaným dekórom, formy na pečenie. S náboženským životom oblasti súvisela výroba drobných sakrálnych predmetov: hlinené plastiky patrónov, nádobky na svätenú vodu. Najznámejšími centrami výroby boli Bratislava, Čunovo, Devín, Šamorín, Trnava, Pezinok, Šaštín, Marianka. Šaštín a Veľké Leváre boli dôležitými strediskami výroby čierneho riadu. V Modre sa vyrábala keramika zdobená zatekaným (trasákovaným) dekórom.
Približne do prvej polovice 20. storočia bolo na strednom Slovensku niekoľko oblastí hrnčiarskej výroby: Pukanec a okolie (Antol, Banská Štiavnica, Beluj, Brehy, Krupina, Nová Baňa, Prenčov, Rudno a i.), Banská Bystrica a okolie (Ľubietová, Sielnica, Tajov, Vlkanová a i.), Horná Nitra a Turiec (Nedožery-Brezany, Nitrianske Pravno, Prievidza, Slovenské Pravno a. i.), Orava (Podbiel, Trstená, Oravský Biely Potok, Tvrdošín), Liptov (Hybe, Ružomberok, Štrba, Važec a. i.), Novohrad a Hont (Hrnčiarska Ves, Hrnčiarske Zalužany, Divín, Halič a i.).
Na hrnčiarsku výrobu bol bohatý gemerský región, kde pôsobili mestské (Jelšava, Revúca, Rimavská Sobota, Rožňava a. i.) i dedinské dielne (Držkovce, Meliata, Šivetice, Licince a i.). Popri dielňach, ktoré sa špecializovali na úžitkový riad (napr. Brehy), vynikli niektoré strediská vysokou výtvarnou úrovňou svojich výrobkov. Napr. Pukanec bol známy reprezentatívnymi cechovými džbánmi s bohatým rastlinným aj figurálnym dekórom a textovými nápismi (citátmi a veršami). Keramika z obce Beluj bola zdobená unikátnou škrabanou sgrafitovou technikou. Osobitou farebnosťou a dekórom sa vyznačuje aj keramika z Trstenej a výrobky gemerských hrnčiarskych stredísk. Niektoré stredoslovenské dielne vyrábali okrem bežného úžitkového riadu aj špeciálny sortiment: napr. v Novej Bani to bola drobná figurálna plastika, dielne v Tajove robili fľašky v tvare knižky. V Novohrade a Honte (Hrnčiarska Ves, Hrnčiarske Zalužany, Poltár a.
Východoslovenský región bol oblasťou s mnohými hrnčiarskymi strediskami už v období stredoveku. Záznam z roku 1416 dokladá existenciu hrnčiarskej výroby v Pozdišovciach. Roku 1475 v Bardejove vznikol vôbec prvý hrnčiarsky cech na našom území. V 16. storočí, v období rozmachu cechov, ich bolo najviac založených práve vo východoslovenských mestách (Košice, Spišské Podhradie, Prešov, Sabinov, Kežmarok, Levoča, Stropkov, Spišské Vlachy), neskôr sa hrnčiarske remeslo rozšírilo aj v iných mestách a obciach (Humenné, Michalovce, Sečovce, Stropkov a. i.).
Pre oblasť východného Slovenska bol typický štíhly džbánok, ktorý sa zdobený prevažne rastlinným dekórom vyskytoval v mnohých variantoch. Vo väčšine stredísk výroba zanikla na rozmedzí 19. a 20. storočia, tradície hrnčiarskej výroby sa zachovali v mestských dielňach v Bardejove, Prešove a Snine, no najväčšou intenzitou výroby vynikla obec Pozdišovce, ktorá nadobudla medzi ostatnými strediskami osobitné postavenie. Hrnčiarstvo sa tu vyvinulo ako typické dedinské remeslo, popri ktorom sa hrnčiari venovali aj roľníctvu, výroba sa však orientovala na širší než len lokálny trh.
Keramika - Jak vyrobit hrneček
Repertoár hrnčiarskych výrobkov
Repertoár hrnčiarskych výrobkov odrážal život a praktické potreby vidieckych domácností, pre ktoré hrnčiari vyrábali rôzne druhy úžitkového riadu a v menšej miere aj drobných dekoratívnych predmetov. Takmer do polovice 20. storočia tvorili hrnčiarske výrobky prevažnú časť nádob používaných v dedinskom prostredí a vďaka svojej dostupnosti aj značnej ohňovzdornosti nadobudli široké uplatnenie. Najviac slúžili v domácnosti na úschovu potravín, na prípravu a podávanie jedál a nápojov aj na ich prenášanie: hrnce, hrnčeky, krčahy, džbány, fľaše, čutory, misy, taniere, rajnice, pekáče, bábovnice a iné formy na pečivo, na lievance, obedáre, mútelnice na maslo.
Medzi výrobkami výtvarne vynikali najmä príležitostné, slávnostné a obradové nádoby (napr. veľkorozmerné svadobné hrnce a misy, cechové džbány a pod.). Zhotovovali aj figurálnu keramiku - úžitkové alebo aj čisto dekoratívne plastiky ľudských a zvieracích postáv: nástrešníky, sošky umiestňované vo výklenkoch domov, sväteničky, svietniky, pokladničky, dózy na tabak, detské hračky. Vo väčšej miere sa tvorba figurálnych plastík stala súčasťou repertoáru niektorých hrnčiarskych majstrov najmä od obdobia druhej polovice 20. storočia (napr. V. Franka či M.
Vývoj hrnčiarstva
Keramika patrí medzi najstaršie kultúrne prejavy ľudstva. Prvé dôkazy z nášho územia o využívaní hliny ako výtvarného výrazového materiálu siahajú až do mladšieho paleolitu. Vestonická venuša (29 000 - 25 000 pred n. Počiatky hrnčiarskej výroby siahajú do neolitu. Na našom území jestvovala špecializovaná hrnčiarska výroba už pred obdobím Veľkomoravskej ríše.
Za jej existencie (833 - 907) bolo hrnčiarstvo popri kováčstve a šperkárstve najrozvinutejším odvetvím. Z tohto obdobia pochádzajú nálezy niekoľkých hrnčiarskych osád (nálezy keramiky a celých hrnčiarskych dielní v oblasti Nitry z 9. storočia). Hrnčiarstvo ako samostatné remeslo jestvovalo v poddanských osadách pravdepodobne už od raného stredoveku (9. - 12. storočie), ako na to poukazujú niektoré názvy obcí (napr. Rozmach hrnčiarstva pokračoval s rozšírením používania rýchlo rotujúceho kruhu na pohon nohou v 12. - 13. storočí. Stredoveké hrnčiarstvo sa sústreďovalo v podhradských osadách, na panstvách a v mestách. Známe strediská vznikali na m...