Narodenie Ježiša Krista je jednou z najvýznamnejších udalostí v dejinách ľudstva, ktorá formovala nielen kresťanskú vieru, ale aj západnú históriu a kultúru. Táto udalosť „rozsekla“ dejiny na dve časti a vytvorila náš letopočet, ktorý sa začína rátať od jeho narodenia pred viac ako 2000 rokmi. Kresťania na celom svete si pripomínajú narodenie Ježiša 25. decembra, pričom tento dátum sformoval aj spôsob, akým sa dnes počítajú dni a roky. Gregoriánsky kalendár, aký sa využíva aj na Slovensku, ráta roky od momentu narodenia Krista.
Čo vieme o tom, kedy a kde sa v skutočnosti narodil Ježiš?
Historický kontext narodenia Ježiša
Ježiš sa narodil v období, keď bola Judea pod rímskou nadvládou a panoval tu Herodes Veľký. Táto doba bola plná politického napätia a neistoty, čo malo vplyv na udalosti spojené s Ježišovým narodením. Herodes bol známy svojou krutosťou a despotizmom, a to sa prejavilo aj v jeho krvavej reakcii na správy o narodení Ježiša. Začnime však od začiatku.
Podľa biblických záznamov, Ježišovi rodičia sa volali Mária a Jozef. Žili v Nazarete, v severnej časti dnešného Izraela. Keď sa blížil Máriin pôrod, začalo v krajine sčítanie obyvateľstva. Všetci ľudia sa mali zaregistrovať tam, odkiaľ pochádzali ich predkovia. Jozef a Mária museli teda ísť do Betlehema, ktorý bol od Nazareta vzdialený cca 140 km.
Poloha Nazaretu v Izraeli
Kde sa narodil Ježiš?
Po namáhavej ceste - zvlášť pre ženu v poslednej fáze tehotenstva - sa Ježiš narodil v Betleheme. Toto malé mestečko v Judei má významné miesto v židovskej tradícii. Podľa proroka Micheáša malo byť miestom narodenia Mesiáša.
Betlehem leží asi 10 kilometrov južne od Jeruzalema a bol významným mestom už v staroveku. Jaskyňa narodenia, kde sa podľa tradície narodil Ježiš, je dnes miestom chrámu Narodenia Pána, zapísaného na zozname svetového dedičstva UNESCO.
Chrám Narodenia Pána v Betleheme, miesto tradičného narodenia Ježiša.
Presný dátum, kedy sa Ježiš narodil, nepoznáme. 25. december bol zvolený v 4. storočí po jeho narodení. V ten deň tradične prebiehal pohanský festival na počesť boha slnka Sol Invictis (v preklade Neporaziteľné slnko) a súvisel so zimným slnovratom. V tomto období sa koná aj židovský sviatok Chanuka. Dátum bol v podstate zvolený ako náhrada týchto osláv, aby upriamil pozornosť na Ježiša - pravé svetlo prichádzajúce do sveta.
V niektorých východných cirkvách sa narodenie Ježiša slávi o 13 dní neskôr, 6. januára.
V Biblii nie je uvedený konkrétny rok Ježišovho narodenia. Presný rok sa pokúsili kresťania vypočítať až dodatočne, no zdá sa, že sa pritom trochu zmýlili. Na základe historických záznamov o Herodesovej vláde a astronomických úkazoch, ako je betlehemská hviezda, sa predpokladá, že Ježiš sa narodil nie v roku 0, ale o 4 - 6 rokov skôr. Presný dátum však zostáva neznámy.
Deň aj rok Ježišovho narodenia sú len symbolické. Oveľa dôležitejšie je jeho posolstvo a to, čo s ním urobíš ty. Ježišov príchod je znakom nového začiatku, preto si jeho narodenie na Vianoce dodnes pripomíname. Jeho narodenie v skromných podmienkach symbolizuje nádej, pokoru a Božiu lásku k ľudstvu.
Boh nám chce byť blízko, a práve preto prišiel medzi nás vo fyzickej podobe: v osobe Ježiša, aby sme ho mohli vidieť, počuť, pozorovať ho, inšpirovať sa ním.
Najstaršie správy o sviatku Narodenia Pána
Najstaršie správy o sviatku Narodenia Pána sú z Egypta, zhruba z roku 200, od Klementa Alexandrijského (Stromata), ktorý spomínal výpočty niektorých egyptských teológov a pochyboval o dátume Kristovho narodenia, ktorý vypočítali (jedni 20. mája, iní 20. apríla). Klement sám určil dátum na 28. marca.
Epifanius zo Salamis (Panarion, 4. stor.) hovorí, že Kristus sa narodil 6. januára. Efrém Sýrsky hovorí, že to bolo trinásť dní po zimnom slnovrate, teda 6. januára.
Eteria, známa pútnička z Galie alebo Hispánie, ktorá v 4. storočí putovala do Svätej zeme, aby videla miesta, kde žil Ježiš, bola mimoriadne uchvátená liturgiou narodenia Pána, ktorá sa tiež konala 6. januára (Peregrinatio Sylviae). Táto liturgia však mala mnohé prvky z liturgie Zjavenia, teda sa zdá, že oba sviatky boli vtedy ešte spojené.
Ustanovenie dátumu 25. decembra
Existuje Hippolytov text (170-235), ktorý sa našiel na Chalki, v ktorom stojí: „Lebo prvý príchod nášho Pána v tele, v ktorom bol splodený v Betleheme sa uskutočnil 25. decembra, štvrtý deň týždňa, za vlády Augusta (v štyridsiatom druhom roku) v roku 5500 (od Adama). A trpel vo svojom tridsiatom treťom roku (25. marca).
Rímsky doklad je v tzv. Filokalus (Philocalus) z roku 354. V občianskom kalendári je 25. decembra uvedené: *natus Christus in Betleem Iudeæ*.
Július I. určil 25. december, ale nezdá sa, že by sa to hneď uviedlo do praxe. Zdá sa, že to nebolo 6. januára. V Konštantínopole sa tak stalo pravdepodobne po roku 379. Možno povedať, že od 5. storočia sa oslavuje všade 25. decembra.
Teórie o dátume narodenia
Duchesne (Les origines du culte chrétien) predkladá „astronomickú“ teóriu, ktorá datuje ukrižovanie na 25. marca, čo nie je historicky schodné, ale má to tradíciu siahajúcu až k Tertuliánovi (Adversus Judaeos). Cit veriaceho ľudu pre symboliku si žiadal presné počty a okrúhle čísla, tak Počatie stanovil na rovnaký deň ako Ukrižovanie a preto narodenie pripadlo na 25. decembra. Bohužiaľ, neexistujú nijaké dôkazy, žeby sa Zvestovanie Pána pred 4. storočím slávilo 25. marca.
Teóriu, že Vianoce sú pozostatok alebo istá úprava Saturnálií, dnes pretláčajú ateistickí autori s cieľom znevážiť význam Kristovho narodenia a je vonkoncom nezmyselná. Jednak preto, že Saturnálie sa začínali 17. decembra, čo je týždeň pred Vianocami. Saturnálie sa oslavovali nemiernym pitím, hazardom a bujarými oslavami a neviazanosťou, čo je v príkrom rozpore s duchom ticha, pokory a svätej radosti, ktoré sú typické pre zbožné prežívanie sviatku Narodenia Pána.
Výpočet dátumu narodenia z evanjelia sv. Lukáša
Evanjelium sv. Lukáša hovorí, že Zachariáš bol kňaz z Abiášovej triedy. Keď prišiel rad na jeho triedu, bol lósom vybraný, aby obetoval v chráme. A pred chrámom bolo veľké množstvo ľudí zhromaždených v modlitbe.
Podľa Jozefa Flávia sa triedy kňazov striedali. Slúžili osem dní, od soboty do soboty, a potom sa vrátili do svojich domovov. (Proti Apionovi 2:8). Avšak, všetky triedy naraz slúžili aj počas veľkých sviatkov.
Abiášovci slúžili ôsmy týždeň po Jojaribovcoch. Ak by sme extrapolovali možné dátumy Pánovho narodenia, mohli by sme získať nasledovné obdobia:
- 3.-10. január
- 19.-26. marec
- 18.-25. apríl
- 17.-24. máj
- 3.-10. september
- 3.-10. október
- 1.-8. december
Zvestovanie pripadlo na 25. marca a narodenie na 25. december je jedným z možných dátumov.
Hoci by bolo pekné vedieť, kedy presne sa Kristus narodil, nie je to napokon dôležité. Dôležité nie je ani kedy presne zomrel.
Historické zmienky o Ježišovi Kristovi
Otázka historickosti Ježiša Krista a jeho ukrižovania je predmetom rozsiahlych diskusií a výskumov. Hoci viera v Ježiša presahuje rámec historických dôkazov, je dôležité preskúmať, čo nám história a archeológia môžu povedať o tejto významnej postave.
Napriek tomu, že ide o osobu z ďalekej histórie, kedy neexistovali žiadne moderné spôsoby zachytenia reálií, je prekvapujúce, koľko dôkazov o jeho existencii máme k dispozícii.
Rímski historici Tacitus a Suetonius a židovský historik Josephus Flavius, všetci žijúci v 1. storočí nášho letopočtu, sa vo svojich dielach zmieňujú o Ježišovi. Tieto zmienky, hoci často stručné, poskytujú cenné svedectvo o existencii Ježiša ako historickej postavy.
- Cornelius Tacitus vo svojom diele Annales spomína kresťanov a ich pôvod v osobe Krista, ktorého dal popraviť Pontský Pilát za vlády cisára Tiberia. Tento text je dobrou evidenciou pre existenciu Ježiša a pre jeho ukrižovanie ako historickú udalosť.
- Suetonius vo svojom diele Životopisy dvanástich cisárov spomína, že cisár Claudius vyhnal z Ríma tých Židov, ktorí "podnecovaní Kristom neustále vyvolávali nepokoje". Hoci ide o nepriamu zmienku, potvrdzuje existenciu Ježiša a jeho vplyv na židovskú komunitu v Ríme.
- Josephus Flavius, židovský historik, vo svojom diele Židovské starožitnosti z prvého storočia spomína Ježiša dvakrát. Prvá zmienka je krátka a nepriama, zatiaľ čo druhá, známa ako Testimonium Flavianum, je podrobnejšia a kontroverznejšia.
V tej prvej Josephus opisuje ukameňovanie Jakuba, ktorého predstavuje ako "brata Ježiša, ktorý sa volal Kristus". Hoci je zmienka krátka, potvrdzuje existenciu Ježiša a jeho brata Jakuba, ktorý bol významnou postavou raného kresťanstva. Táto zmienka je všeobecne považovaná za autentickú.
Druhá zmienka, známa ako Testimonium Flavianum, je kontroverznejšia. Josephus opisuje Ježiša ako múdreho človeka, učiteľa, ktorý konal úžasné skutky a pritiahol k sebe mnohých Židov a Grékov. Ďalej spomína, že Pilát ho odsúdil na smrť, ale jeho nasledovníci verili, že vstal z mŕtvych. Tu sa mnohí historici domnievajú, že text bol upravený kresťanskými pisármi.
Okrem Tacita, Suetonia a Flavia existujú aj ďalšie zmienky o Ježišovi Kristovi v dielach starovekých autorov, hoci nie sú tak podrobné a jednoznačné. Napríklad sýrsky stoický filozof Mara Bar Serapion vo svojom liste synovi z prvého storočia nášho letopočtu spomína Ježiša ako "múdreho kráľa", ktorý bol nespravodlivo zabitý, ale jeho učenie prežilo. Grécky satirik Lukianos zo Samosaty sa v druhom storočí vo svojom diele O smrti Peregrina posmešne zmieňuje o kresťanoch a ich uctievaní ukrižovaného sofistu.
Nekresťanské zdroje stanovujú za nevyvrátiteľné skutočnosti:
- Ježiš bol skutočne historickou osobou.
- Ježiš žil v Palestíne v prvom storočí nášho letopočtu.
- Židovskí vodcovia sa podieľali na Ježišovej smrti.
- Ježiša ukrižovali Rimania za vlády Pontského Piláta.
- Ježišova služba bola spojená s divmi/čarodejníctvom.
Po preskúmaní historických dôkazov o Kristovej existencii Gary Habermas poznamenáva: "Je prekvapujúce, že len malý počet učencov tvrdí, že Ježiš nikdy nejestvoval, alebo vyjadruje silné pochybnosti o jeho živote a diele. Kedykoľvek sa taký to názor objavil, stretol sa s búrlivým protestom zo strany vedeckého sveta. Dôkazy sú nezvratné. Ježiš medzi nami skutočne žil a konal mocné skutky, ktoré potvrdzujú dokonca aj nepriateľské, nekresťanské zdroje.
Archeologické dôkazy
Okrem písomných zmienok existujú aj archeologické nálezy, ktoré potvrdzujú historickú presnosť biblických správ. Archeologické nálezy v Kafarnaume, meste, kde Ježiš pôsobil, potvrdzujú biblické opisy zachytené v evanjeliách. V Jeruzaleme bola objavená hrobka veľkňaza Kaifáša, ktorý zohral kľúčovú úlohu v Ježišovom procese a odsúdení. Tento nález potvrdzuje existenciu Kaifáša a historickú presnosť biblických správ. V Cézarey Prímorskej bol zas objavený nápis s menom Pontského Piláta, rímskeho prefekta Judey. Tento nález potvrdzuje Pilátovu existenciu a jeho úlohu v Ježišovom ukrižovaní.
Pilátov nápis, ktorý potvrdzuje historickú existenciu Pontského Piláta.
Vedci predpokladajú, že by mohlo ísť o veľkňaza, ktorý vydal Ježiša Krista do rúk rímskeho prefekta Poncia Piláta. Jeho kosti sa v posmrtnej nádobe nachádzali spolu s pozostatkami ďalších piatich ľudí, čo však nie je výnimočné. V 1. storočí n.l. Kým sa však objav pochovaných osôb po celé roky tešil veľkej popularite, dva nálezy z miesta, ktoré má dokazovať pravdivosť časti Biblie o odsúdení Ježiša Krista, ostali nepovšimnuté.
Hrdzavé klince zapadli postupne prachom v jednom z laboratórií Univerzity v Tel Avive. Ich vek určili približne na dve tisíc rokov a jeden z nich má pochádzať priamo z útrob urny, druhý objavili na zemi v hrobke.
Simcha Jacobovici tvrdí, že nie je jeho cieľom presvedčiť skeptikov, že po dvoch tisícročiach sa našli klince z kríža Ježiša Krista. „Ak na konci filmu poviete ‚Mohlo to tak byť‘, úplne mi to bude stačiť,“ povedal počas predstavenia dokumentu v Jeruzaleme.
Izraelský pamiatkový úrad, ktorý kontroloval archeologický výskum v roku 1990, tvrdí, že neexistuje absolútny dôkaz ani o tom, že skutočne objavili hrob veľkňaza Kaifáša. „Aj prítomnosť klincov v pohrebiskách z tejto doby nie je ničím výnimočná,“ pripomína úrad.
Skeptický k nálezu je aj profesor Gabriel Barkay z Univerzity v Tel Avive.
Existujú nejaké presvedčivé dôkazy o tom, že Ježiš skutočne existoval?
Krucifix z Limpias a zázračné zjavenia
Okrem historických dôkazov existujú aj svedectvá o zázračných udalostiach spojených s krucifixom v Limpias, mestečku v Španielsku. Tieto udalosti, hoci nie sú vedecky overiteľné, majú pre mnohých veriacich veľký význam.
Kostolík sv. Limpias, Santander, Španielsko; Koniec XVII. Keď vojdeme do kostola sv. Petra zo 16. storočia, našu pozornosť hneď pritiahne pekná socha ukrižovaného Spasiteľa v životnej veľkosti, ktorá je umiestnená nad hlavným oltárom.
Kostol sv. Petra v Limpias, kde sa nachádza zázračný krucifix.
Pod krížom, po jeho stranách sa nachádzajú, veľkosťou väčšie od človeka sochy Matky Božej Bolestnej a sv. Jána Apoštola. Tento krucifix slúži na pripomínanie utrpení nášho Pána, a bol zhotovený tak, aby zobrazoval Ukrižovaného v posledných chvíľach Jeho Umučenia.
Šesť stôp vysoké telo zakrýva iba bederná rúška, previazaná kúskom šnúry. Chodidlá spočívajúce jedno na druhom, sú prebité klincom. Prsty, ukazovák s prostredníkom na oboch rukách sú narovnané, akoby v žehnajúcom geste.
Prvý zaznamenaný zázrak, súvisiaci s touto sochou sa stal v roku 1914, päť rokov pred veľkými zázrakmi roku 1919. Svedkom don Antonio Lopez, mních z rádu pavlínov, ktorý viedol kolégium v Limpias.
„V istý augustový deň roku 1914 som išiel do farského kostola v Limpias, na doporučenie môjho priateľa don Gregoria Bringasa, aby som opravil elektrické osvetlenie nad hlavným oltárom. Po dvojhodinovej práci, aby som si oddýchol, začal som očisťovať sochu, aby mohla byť lepšie viditeľná. Moja hlava sa nachádzala vo výške Kristovej hlavy, sotva niekoľko stôp od nej. Bol pekný deň a cez okno sanktuária vchádzal prameň svetla, rozjasňujúci celý oltár. Zmocnený strachom pre tento neočakávaný pohľad, som ledva mohol uveriť v to, čo som videl a zaumienil som si zísť z rebríka. Keď som sa trocha prebral, presvedčil som sa z miesta na ktorom som ležal, že oči sochy rozpätej na kríži sú ešte stále zatvorené.
Aby sa nanovo roznietilo uctievanie tak krásneho krucifixu a pritiahli ľudia do starého kostola, farár Tomáš Echevarria sa rozhodol, že požiada o pomoc misionárov.
V poslednom misijnom dni 30. marca, v nedeľu, keď kňaz don Eduardo Miqueli slúžil svätú omšu, misionári sa venovali spovedaniu. Ešte hovoril, keď do spovedelnice otca Jalona prišlo asi 12 ročné dievčatko a informovala spovedníka, že ukrižovaný Kristus zatvoril oči. Kňaz uznajúc to za plod detskej predstavivosti jej uistenia ignoroval, až dovtedy, keď s tou istou správou neprišli za ním aj iné deti.
Keď otec Agatangelo skončil kázeň a vybral sa v smerom k svojej spovednici, otec Jalon k nemu pristúpil a povedal mu čo počul od detí. Obaja kňazi sa pozreli na krucifix, ale nepostrehli na ňom nič nezvyčajné. A vtedy jeden z veriacich hlasno žiadal od ostatných, aby obrátili svoju pozornosť na Ukrižovaného. O trocha neskôr zhromaždení v kostole, hlboko vzrušení potvrdili slová detí.
Keď zo sakristie zavolali farára, a povedali mu, že oči Ukrižovaného sa zatvárajú a otvárajú a že socha pohybuje očami pozerajúc po vnútri kostol, on si tiež kľakol, aby sa pomodli. Jeho modlitbu rýchlo prerušili ľudia, volajúc, že socha sa potí a že otec Jalon by mal vystúpiť do výšky krucifixu, aby to preskúmal. Akonáhle priniesli rebrík, tento misionár vystúpil nahor a uvidel, že krk a prsia sochy naozaj pokrýva pot. Dotknúc sa krku, prizrel sa svojim prstom a uzrel na nich kvapky. Aby potvrdil tento fakt, ukázal vlhkú dlaň tým čo boli v kostole. A znova sa ľudia vzrušili a to tak veľmi, že bolo treba dlho čakať, kým sa utíšili.
Správa o všetkom, čo sa vtedy stalo kňaz Eduardo predložil biskupovi Santanderu 2 apríla roku 1919.
- Druhý zázrak sa stal na Palmovú nedeľu, 13. apríla roku 1919, kedy dvaja vážení obyvatelia Limpias popodišli k oltáru. Keď sa rozprávali o očných klamoch a davovej hystérii pozreli sa na krucifix, jeden z nich nečakane vystrel ruku v smere sochy a padol na kolená.
- Tretia udalosť bola zaznamenaná na Veľkonočnú nedeľu, 20. apríla, v prítomnosti skupiny rehoľných sestier nazývaných Dcéry Kríža, ktoré spravovali v Limpias školu pre dievčatá. Videli, ako sa hýbu oči a ústa Santo Cristo. Tento zázrak videli i niektoré z ich žiačok a tiež skupina ľudí, ktorá sa tam modlia svätý ruženec.
Od 24. apríla sa takéto scény opakovali takmer každodenne. Preto nebolo ničím divným, že kostol bol často zaplnený davmi ľudí z Limpias a okolitých miest, túžiacich uvidieť tento zázrak.
Velebný barón Von Kleist potom napísal: „Mnohí vraveli, že Spasiteľ sa na nich pozrel; na jedných žičlivo, na iných vážne a na niektorých prenikavo a veľmi prísne. Mnohí tiež videli v Jeho očiach slzy; niektorí spozorovali pramienky krvi stekajúce po spánkoch prebodnutých tŕňami koruny; iný spozorovali penu na Jeho ústach a pot na Jeho tele; bolo tiež spozorované, ako pohyboval očami z jednej strany na druhú pozerajúc sa na všetkých prítomných a ako počas požehnania, tak pohyboval očami, akoby sám všetkých požehnával a ako pri tej istej príležitosti kývol tŕním korunovanou hlavou.
Do sakristii kostola v Limpias do dnešného dňa sa uchováva niekoľko albumov. Obsahujú vyše 8000 výpovedí ľudí, ktorí boli svedkami týchto zázrakov. Z tohoto počtu 2500 boli potvrdené prísahou.
Prvým biskupom, ktorý bol obdarený milosťou vidieť tento zázrak bol don Manuel Ruiz y Rodrigéz z Kuby, ktorý navštívil Limpias, keď sa vracal z Ríma. Po návrate domov všetko podrobne opísal v pastierskom liste, ktorý adresoval veriacim vo svojej diecéze, lebo mal túžbu porozprávať im o tomto zázračnom krucifixe. Napísal, že videl, ako socha zatvárala a otvárala ústa, hýbala hlavou zo strany na stranu a ako sa jej tvár zmenila a mala výraz umierajúceho. Potom znova uvidel, ako sa hýbu ústa.