Keď za Kristom chodili hriešnici, rabínom sa to zjavne nepáčilo. Vraveli: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi“ (Luk 15,1.2). Touto výčitkou naznačovali, že Kristus si nevšíma hriechy ľudí, s ktorými sa stretáva. V tomto Ježiš rabínov sklamal. Prečo sa muž s takými vznešenými nárokmi nepripojí k nim a neprijme ich spôsob učenia? Prečo vystupuje tak skromne a venuje sa ľuďom všetkých spoločenských vrstiev?
Zhodli sa v tom, že keby bol skutočným prorokom, spojil by sa s nimi a nezaujímal by sa o hriešnikov, lebo si to nezaslúžia. Títo strážcovia spoločnosti boli pobúrení, keď videli, ako ten, s ktorým sa stále preli a ktorý im bol svojím čistým životom stálou výčitkou, venuje toľko súcitného záujmu tým najopovrhnutejším. Rabíni nesúhlasili s jeho metódami, pretože sa pokladali za vzdelaných, slušných a veľmi zbožných ľudí. Kristov príklad však odsudzoval ich sebectvo.
Poburovalo ich, že medzi Ježišovými pozornými poslucháčmi bývali aj tí, čo rabínmi pohŕdali a nechodievali do synagógy. Keďže v Ježišovej prítomnosti sa zákonníci a farizeji cítili byť odsúdení, ako je možné, že jeho prítomnosť priťahovala colníkov a hriešnikov. Nechápali, že odpoveď je práve vo výroku, ktorým Krista odsudzovali: „Tento prijíma hriešnikov.“ Tí, čo prichádzali k Ježišovi, cítili, že v jeho prítomnosti nachádzajú vyslobodenie z hriechov. Farizeji týchto ľudí povýšenecky prehliadali a odsudzovali, Kristus ich však prijímal ako deti nebeského Otca. Napriek tomu, že sa odcudzili Božej rodine, milujúci Otec na nich nezabudol.
Tým viac s nimi súcitil, čím boli úbohejší a hriešnejší. Čím boli od neho ďalej, tým viac po nich túžil a tým väčšiu obeť priniesol pre ich záchranu. To všetko sa mohli učitelia Izraela dozvedieť z posvätných zvitkov, pretože sa honosne pokladali za ich jediných vykladačov a strážcov. Dávid, ktorý sa dopustil takého strašného hriechu, napísal: „Blúdim ako stratená ovca. Hľadaj svojho služobníka“ (Ž 119,176). Micheáš vystihol veľkosť Božej lásky k hriešnikovi takto: „Kto je Boh ako ty, ktorý odpúšťa viny, ktorý prehliada priestupky zvyšku svojho dedičstva? Netrvá navždy pri svojom hneve, lebo rád udeľuje milosť“ (Mich 7,18).
Kristus pri tejto príležitosti neodkázal poslucháčov na slová Písma. Pripomenul im ich vlastnú skúsenosť. Rozľahlé náhorné pláne na východ od Jordána poskytovali dostatok pastvy pre stáda oviec. Pastieri však museli často hľadať zablúdené ovce v roklinách či lesnatých pahorkoch a privádzať ich späť k stádu. Medzi Ježišovými poslucháčmi boli pastieri, majitelia čried, a tí jeho podobenstvu dobre rozumeli: „Ak niekto z vás má sto oviec a jednu z nich stratí, či nenechá deväťdesiatdeväť na púšti a nevydá sa za stratenou, kým ju nenájde?“ (Luk 15,4).
Kristus tým vlastne povedal: Ľudia, ktorými pohŕdate, sú Božím vlastníctvom. Patria Bohu ako stvoriteľovi a vykupiteľovi a on si ich nesmierne cení. Ak pastier stáda má rád svoje ovce a nedopraje si oddychu, keď mu niektorá chýba, Boh neskonale viac miluje každého zblúdilého človeka. Ľudia môžu síce odmietať Božiu lásku, odísť od Boha a zvoliť si iného pána, no napriek tomu stále patria Bohu a on sa snaží znova ich pritiahnuť k sebe.
Vraví: „Tak ako sa pastier stará o svoje stádo v deň, keď je uprostred svojho rozptýleného stáda, tak sa aj ja postarám o svoje ovce a vytrhnem ich zo všetkých miest, do ktorých boli zahnané za oblačného a tmavého dňa“ (Ez 34,12). Ako pastier v podobenstve ide hľadať jedinú ovcu, ten najmenší počet, tak bol aj Kristus ochotný zomrieť hoc aj za jediného zblúdilého človeka. Ovca, ktorá sa vytratila zo stáda a zablúdila, je azda najúbohejším zo všetkých tvorov. Preto ju pastier musí nájsť, lebo sama by cestu späť nenašla. Človek odcudzený Bohu je ako zblúdilá ovca. Keby ho Božia láska nehľadala, cestu späť k Otcovi by nikdy nenašiel.
Keď pastier zistí, že mu jedna ovca chýba, nebude bezstarostne hľadieť na stádo, ktoré je v bezpečí, a nepovie: „Mám deväťdesiatdeväť oviec, hľadať tú jednu mi nestojí za námahu.“ Svedomitý pastier to neurobí. Len čo zistí, že sa mu ovca stratila, trápia ho obavy a tiesni úzkosť. Znova prepočítava ovce a keď sa presvedčí, že jedna ovca naozaj chýba, nezaspí. Deväťdesiatdeväť oviec necháva v košiari a ide hľadať stratenú. Čím temnejšia a búrlivejšia je noc, čím nebezpečnejšia je cesta, tým väčšie sú pastierove obavy a tým usilovnejšie hľadá zblúdilú ovcu. S vypätím všetkých síl ju chce nájsť.
Akú úľavu pocíti, keď z diaľky počuje jej slabý hlas. Ide za ním k najstrmším výšinám, ba až na okraj priepasti, hoci ho to môže stáť život. Hľadá ďalej, kým mu slabnúci hlas nenaznačí, že jeho ovečke hrozí záhuba. Pastierovo úsilie však nebolo márne. Stratenú ovcu našiel. Nekarhá ju, že mu spôsobila toľkú starosť a námahu. Neženie ju späť bičom, ani ju neťahá za sebou. Radostne berie rozochvenú ovečku na plecia. Ak sa poranila, vezme ju do náručia a pritíska si ju na hruď, aby teplom svojho srdca rozprúdil v nej život. Má radosť, že jeho hľadanie nebolo zbytočné. Prináša ju späť k stádu.
Ďakujme Bohu, že nám tu Ježiš nepredstavil obraz zarmúteného pastiera, ktorý sa k stádu vrátil bez svojej ovce. Podobenstvo nehovorí o nezdare, ale o úspechu a radosti zo záchrany. Boh nás týmto príkladom ubezpečuje, že nenechá bez povšimnutia a pomoci ani jedinú ovcu, ktorá sa stratila z Božieho stáda. Kristus vyslobodí z nebezpečnej priepasti a z tŕnia hriechu každého, kto sa ním chce dať zachrániť. Unavený priateľ, vzmuž sa napriek závažnosti svojho poblúdenia. Nemysli si, že Boh ti tvoje previnenia asi neodpustí a nedovolí ti prísť k nemu.
Kým si mu ty odporoval, on už vtedy urobil prvý krok a šiel ťa hľadať. Svojím milujúcim srdcom ako pastier, ktorý opustil deväťdesiatdeväť oviec, šiel v pustom kraji hľadať jednu stratenú. Do náručia svojej lásky berie ubitého človeka zraneného hriechom a radostne ho prináša do bezpečia. Podľa učenia Židov sa hriešnik musí najprv kajať, aby mu Boh mohol prejaviť svoju lásku. Pokánie sa pokladalo za prostriedok na získanie priazne neba. Práve pre tento názor farizeji nahnevane i udivene zvolali: „Tento prijíma hriešnikov.“ Podľa ich mienky Kristus nemal k sebe pripustiť nikoho, kto sa nekajal. Kristovo podobenstvo o stratenej ovci však učí, že spasení sme nie preto, že hľadáme Boha, ale preto, že Boh hľadá nás. „Niet rozumného, niet nikoho, kto by hľadal Boha. Všetci sa odklonili“ (Rim 3,11.12).
Pokánie nerobíme preto, aby nás Boh miloval. Boh nám ukazuje svoju lásku, aby sme sa rozhodli kajať. Pastier po návrate so stratenou ovcou vyjadril svoju radosť spevom. Pozýval susedov, priateľov a povedal: „Radujte sa so mnou, lebo som našiel svoju stratenú ovcu“ (Luk 15.6). Podobnú radosť má nebeský Pastier, keď nájde jediného zblúdilého hriešnika. Nebo sa vtedy spája so zemou a znie v ňom radostný chválospev. „V nebi bude väčšia radosť nad jedným kajúcnym hriešnikom, ktorý činí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú“ (Luk 15.7).
Kristus povedal farizejom vlastne toto: Nazdávate sa, že ste v nebi mimoriadne obľúbení. Spoliehate sa na svoju spravodlivosť. Pochopte, ak nepotrebujete pokánie, potom som neprišiel kvôli vám. Prišiel som zachrániť tých, čo si uvedomujú svoju nedostatočnosť a úbohosť. O tých, ktorými vy pohŕdate, sa zaujímajú nebeskí anjeli. Keď niekto z nich prichádza ku mne, posmievate sa a repcete, ale uvedomte si, že nebešťania sa z toho radujú. Podľa učenia rabínov vládne v nebi radosť vtedy, keď hriešnik zahynie. Kristus však učil, že Boh neničí svoje dielo. Názorne ukázal, že v celom nebi je radosť vtedy, keď Boh obnovuje svoj obraz v človekovi, ktorého stvoril.
Hriešnik sa pri návrate k Bohu stretáva s kritikou a nedôverou ľudí. Niektorí pochybujú o pravosti jeho pokánia alebo vravia: „Je to človek nestály, určite nevydrží.“ Títo ľudia nekonajú dielo Pána, ale satana, žalobcu bratov. Satan sa pomocou kritiky snaží takého človeka zmalomyseľnieť, zbaviť nádeje a odviesť ho od Boha. Kajúcny hriešnik by však mal myslieť na radosť v nebi, keď sa jeden stratený človek vracia k Bohu. Mal by sa uspokojiť vedomím Božej lásky a v nijakom prípade by ho nedôvera a farizejské podozrievanie nemali znepokojiť.
Rabíni vedeli, že Kristovo podobenstvo sa vzťahuje na hriešnikov a colníkov, ale ono má oveľa širší význam. Stratenou ovcou predstavil Kristus nielen zblúdilého človeka, ale aj celú našu planétu, ktorá sa odvrátila od Boha a je zasiahnutá hriechom. Naša zem je len čiastočkou Božieho vesmíru. Boh sa však o náš malý hriešny svet - jednu stratenú ovcu - zaujíma viac než o deväťdesiatdeväť iných svetov, ktoré nezblúdili. Kristus, milovaný Vodca nebeských zástupov, odložil slávu, ktorú mal u Otca, zriekol sa svojho vznešeného postavenia, len aby zachránil stratený svet.
Preto opustil bezhriešne svety, tých deväťdesiatdeväť, čo ho milovali a prišiel na našu zem, aby „bol ranený pre naše prestúpenia a zmučený pre naše neprávosti“ (Iz 53,5). Boh sám sa obetoval v osobe svojho Syna, aby bola v nebi radosť z návratu stratenej ovce. „Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec, aby sme sa volali Božími dietkami; a nimi sme“ (1 Ján 3,1). Kristus povedal: „Ako si ty mňa poslal do sveta, tak som aj ja ich poslal do sveta“ (Ján 17,18) na doplnenie toho, „čo chýba v Kristových utrpeniach pre jeho telo, ktorým je cirkev“ (Kol 1,24). Každý človek, ktorého Kristus zachránil, je povolaný v jeho mene pomáhať pri záchrane ďalších hynúcich. Izraelci zanedbali toto dielo. Nezanedbávajú ho dnes aj Kristovi nasledovníci?
Koľkých stratených si už našiel a priviedol späť ku Kristovi? Ak sa odvraciaš od tých, čo sa ti javia ako nezaujímaví a málo nádejní, uvedom si, že zanedbávaš tých, ktorých Kristus hľadá. Možnože tvoj súcit potrebujú práve vtedy, keď sa im vyhýbaš. V každom bohoslužobnom zhromaždení sú ľudia, ktorí túžia po vnútornom odpočinku a pokoji. Zdá sa, že sú ľahostajní, a predsa sú voči vplyvu Ducha Svätého vnímaví a mnohých z nich možno získať pre Krista. Ak niet toho, kto by stratenú ovcu priviedol späť k stádu, zviera blúdi, kým nezahynie.
Podobne hynú mnohí, pretože im nikto nepodal pomocnú ruku. Keby títo zblúdilí, na pohľad nevraživí a ľahostajní ľudia boli mali také príležitosti ako iní, mohli získať ušľachtilejšie povahové vlastnosti a viac ochoty konať dobro. Kým Boží anjeli majú s nimi súcit a žialia nad nimi, ľudské oko sa ani nezarosí a srdce nezachveje. Ľudia pokúšaní a chybujúci nachádzajú v spoločnosti len málo úprimného a hrejivého pochopenia. Preukazujme im teda viac Kristovho Ducha a oveľa menej sebectva!
Farizeji pochopili, že Kristus ich týmto podobenstvom karhá. Ježiš nereagoval na ich kritiku, ale vyčítal im ich ľahostajnosť voči hriešnikom a opovrhnutým jedincom. Neurobil to zjavne, aby voči sebe nevyvolal ich nevraživosť, ale týmto podobenstvom ich upozornil na dielo, ktoré Boh od nich požadoval a oni ho zanedbali. Keby boli títo izraelskí vodcovia skutočnými pastiermi, boli by si svedomito konali svoju pastiersku povinnosť. Mali by Kristovu súcitnú lásku a konali by jeho dielo. Svojou neochotou plniť túto úlohu potvrdili, že ich zbožnosť je pokrytecká.
Mnohí odmietli Spasiteľovu výčitku, no niektorých jeho slová presvedčili. Tí po Kristovom nanebovstúpení dostali dar Ducha Svätého, takže boli ochotní s učeníkmi konať to, k čomu Spasiteľ vyzýval podobenstvom o stratenej ovci.
Po podobenstve o stratenej ovci Kristus uviedol ďalší príklad: „Keď má nejaká žena desať drachiem a jednu drachmu stratí, či nezažne lampu, nevymetie a neprehľadá dôkladne dom, kým ju nenájde?“ (Luk 15,8) V orientálnych domoch bývala obvykle iba jedna miestnosť, často bez okien, teda tmavá. Keďže ju obyvatelia domu len zriedkakedy zametali, spadnutá minca sa mohla v prachu a smetiach ľahko stratiť. Ak ju žena chcela nájsť, musela aj cez deň rozsvietiť lampu, miestnosť dôkladne zamiesť a prehľadať.
Ženy zvyčajne dostávali do vena strieborné mince, ktoré opatrovali ako najcennejší poklad, aby ho raz odovzdali svojim dcéram. Stratu jedinej z týchto mincí považovala každá žena za veľké nešťastie. Keď ju však našla, mala z nej takú radosť, že to musela vyrozprávať aj susedkám. „Keď ju nájde, zvolá priateľky a susedky a povie: Radujte sa so mnou! Našla som stratenú drachmu. Hovorím vám: Taká radosť je aj medzi Božími anjelmi nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie“ (Luk 15,9.10).
Ako predošlé, tak aj toto podobenstvo hovorí o tom, čo sa stratilo a čo človek usilovným hľadaním na svoju veľkú radosť nájde. Každé podobenstvo však znázorňuje inú skupinu ľudí. Zblúdilá ovca cíti, že sa stratila. Odišla od stáda i pastiera, ale sama sa nevie zachrániť. Táto ovca predstavuje tých, čo si uvedomujú, že sa Bohu odcudzili, ocitli sa v neistote, ponížení a v pokušení. Stratený peniaz predstavuje tých, čo sú stratení v hriechu, ale svoj skutočný stav si vôbec neuvedomujú. Odcudzili sa Bohu a nevedia o tom. Nevnímajú nebezpečenstvo, ktoré im hrozí.
Ježiš v tomto podobenstve pripomína Božiu neskonalú lásku k tým, čo sú ľahostajní voči Božím požiadavkám. Tých musíme hľadať a privádzať k Bohu. Kým zatúlaná ovca sa stratila v pustom alebo vrchovatom kraji, strieborný peniaz sa stratil v dome. Bol síce blízko, ale nájsť ho si vyžadovalo nemalé úsilie. Podobenstvo o stratenom peniazi je predovšetkým poučením pre rodiny. V rodinnom prostredí sa často nikto nezaujíma o spásu jednotlivých členov. Aj keď sa niekto z nich Boha zriekne, ostatným to nepripadá príliš vážne, kým neopustí rodinu. Hoci peniaz padol do prachu medzi smeti, stále zostáva striebrom. Majiteľ ho hľadá pre jeho veľkú hodnotu.
Boh si vysoko cení každého človeka aj po páde do hriechu. Na peniazoch býval obraz panovníka i nápis. Podobne bol človek na začiatku stvorený na Boží obraz. Aj keď hriech tento obraz do značnej miery poškodil, predsa je v ňom ešte stále rozpoznateľný. Boh chce zachrániť každého človeka a úplne v ňom obnoviť svoj obraz spravodlivosti a svätosti. Žena v podobenstve úzkostlivo hľadala stratený peniaz. Zažala lampu a zamietla dom. Povynášala z neho všetko, čo jej bránilo pri hľadaní. Stratila síce len jeden peniaz, ale neprestala hľadať, kým ho nenašla. Podobne to má byť aj v rodine. Ak sa v nej jeden člen odcudzí Bohu, mali by sme vynaložiť všetko úsilie, aby sme ho priviedli späť.
Ostatní členovia rodiny by sa mali vážne zamyslieť nad sebou a nad svojím spôsobom života. Mali by si položiť otázku, či si počínali správne, či sa nedopustili nejakej chyby, ktorá by zblúdilého ešte viac zatvrdila. Ak niektoré z detí zotrváva v hriechu, no neuvedomuje si svoj stav, rodičia by to nemali prehliadať. Mali by „zažať lampu“ a usilovne hľadať. Mali by skúmať Božie slovo a v jeho svetle aj celý rodinný život v snahe zistiť príčinu, prečo sa dieťa odcudzilo. Každý by si mal skúmať srdce, zvyky a celý spôsob života. Podľa Písma sú deti dedičstvom od Hospodina a rodičia zodpovedajú za to, ako sa starajú o toto Božie vlastníctvo.
Ježiš je stále v obkľúčení hriešnikmi, lebo oni túžili a práve preto k Nemu prichádzali. Tak to potvrdzuje aj táto pozoruhodná a výnimočná 15. kapitola. Mohol ich všetkých odsúdiť - a zatratiť. Ale veď na to neprišiel (J 12,47). A On sám bol liekom týmto hriešnikom. Jeho milosť bola a je liekom. Naša diagnóza je hriech - a liek, ktorý Kristus dáva - je On sám. Je to liek všetkých liekov. Ako On sám je lekárom všetkých lekárov. Hriešnici boli už v koncoch - a využili ponuku od Boha amnestiou cez Jeho syna Ježiša Krista.
V Starom Zákone je pôst aktom pokory, pokánia a zbavenia sa zlých skutkov. Potrebná je taktiež duchovná disciplína a zbožná pokora. Ide o vyjadrenie ľútosti a kajúcnosti. Izraelskí králi však často to brali aj ako nástroj na vyjednávanie či skôr uzmierenie s Bohom a tak nariaďovali pôsty pre celé im zverené kráľovstvo.
Nový Zákon a pôst v ňom dokonale charakterizuje sv. Peter Chryzológ slovami: „Pôst je dušou modlitby a milosrdenstvo je životom pôstu.“ V tvrdeniach o pôste pokračuje aj Bazil Veľký slovami: „Neješ mäso, ale požieraš svojho brata.“ Kristus vysvetľoval pôst v kontexte duchovného života a pokánia. V Matúšovom evanjeliu 6, 16-18 varoval pred verejným prezentovaním pôstu s úmyslom získať ľudskú pochvalu. Miesto toho povzbudil svojich učeníkov k tomu, aby pôst vykonávali s pokorným a skrytým srdcom, smerujúc svoju pozornosť k Bohu a duchovnému rastu.
Modlitby sú obyčajne rozdeľované do troch kategórií: prosebné, ďakovné a doxologické, od gréckeho slova gr. doxa čo znamená sláva. V učení svätého Gregora Palamu sa stretávame s modlitbou, ktorú delí na vnútornú a vonkajšiu. Vonkajšia modlitba je podľa Gregora Palamu úspešná len za predpokladu, že sa modlíme i vnútorne. Mnohé modlitby v Starom Zákone sú modlitbami chvály a vďačnosti, v ktorých ľudia oslavujú Boha za jeho stvorenie, milosrdenstvo a vernosť. Mnohí proroci a postavy Starého Zákona sa modlili v duchu pokory a kajúcnosti. V týchto modlitbách vyjadrovali svoje uznanie za hriechy a prosili o Božie milosrdenstvo.
Význam a sila modlitby je presvedčivo dosvedčená v živote a spasiteľnej činnosti Ježiša Krista. Ježiš bez modlitby nevykonal ani jeden svoj čin. Svojich učeníkov naučil nenahraditeľnú modlitbu Otče náš, ktorá sa raz a navždy stala modlitbou Jeho svätej Cirkvi. Sám Ježiš Kristus nám ukázal, ako sa máme modliť, keď nám dal modlitbu Otče náš, ktorá obsahuje všetko, čo potrebuje naša duša i telo.
Ježiš Kristus uzdravuje slepého.
Kríž, hoci je posvätený predrahou krvou Pána nášho Ježiša Krista, predsa je len ťažký. Sú rôzne kríže, ťažšie i ľahšie a každý, kto sa z matky narodí na tento svet, musí nosiť svoj kríž, dokiaľ sa odtiaľto nevzdiali, dokiaľ toto slzavé údolie, ktoré sa stále takým, aké je, hriechom Adamovým, neopusti. Avšak ľudia kríže rovnako. Mnohý sa vyhýbajú krížu, hľa dajúc len zemské potechy, slasť a rozkoše. Lebo krížom sa úplné nevyhnú nikdy a keď nechcú na tomto svete znášať kríže, na druhom svete budú prinútení znášať ťažšie jarmo ducha tohto sveta, diabla. Ini zas vezmú na plecia kríž, ale keď je príliš ťažký, nariekajú, kvília, hľadia sa ho zbaviť a keď to nijakým spôsobom nejde, zúfajú, odhodia od seba kríž, ale s krížom často aj svoj život a so životom odmenu kríža život večný.
Kniha "Kríž nás sprevádza" - „Kríž“ ako symbol kresťanstva.
Všetka potecha, všetka radosť, všetka Sláva verného kresťana nemôže byť len v kríži. Kríž sa stal cestou Boha k človeku a preto je aj cestou človeka k Bohu a svätý František tomu porozumel. Aj niektoré z jeho Napomenutí odrážajú myšlienku tejto dokonalej radosti a len v nej možno tieto Napomenutia správne pochopiť. V pozadí takéhoto postoja je túžba spodobniť sa s Kristom, ktorý bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti (→ Iz 53,5) a napokon radosť z toho, že sa tak stalo. Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje … píše sv.
Univerzálnosť spásy neznamená, že platí len pre tých, ktorí výslovne veria v Krista a vstúpili do Cirkvi. Ak je spása pre všetkých, musí byť aj všetkým k dispozícii. Ale je jasné, že dnes ako i prv sú mnohí ľudia, ktorí nemajú možnosť spoznať zjavenie evanjelia a pripojiť sa k Cirkvi. Žijú v spoločenských a kultúrnych podmienkach, ktoré to neumožňujú. Často vyrástli v iných náboženských tradíciách. Im je spása v Kristovi prístupná skrze milosť, ktorá ich síce formálne nezačleňuje do Cirkvi - hoci sú tajomným spôsobom s ňou spojení - ale prináša im primeraným spôsobom vnútorné a vonkajšie svetlo. Táto milosť pochádza od Krista, je ovocím jeho obety a je darovaná Duchom Svätým. Umožňuje každému človekovi dosiahnuť spásu vlastnou slobodnou spoluprácou. Preto koncil po centrálnej výpovedi o veľkonočnom tajomstve vyhlasuje: „To platí nielen pre kresťanov, ale pre všetkých ľudí dobrej vôle, v ktorých srdci milosť neviditeľne pôsobí.
tags: #jezis #s #hriesnikom #krizik