Vydala som sa na púť do Svätej zeme. Vedela som, čo Boh odo mňa chce, aby som urobila. Napriek tomu sa vo mne rozlial pocit pokoja. Vedela som, že Boh nás bude držať za ruku a pomôže nám. Pocítila som nový pocit bezpečia. Odlišný, hlbší, prameniaci z obnovenej dôvery v Boha, z istoty, že s ním zvládneme túto náročnú púť a budeme v poriadku.
Ježiš v Getsemanskej záhrade
V tomto článku sa zameriame na hlboké posolstvo Ježišovej modlitby na Olivovej hore a jej význam pre kresťanský život.
Cesta do Svätej zeme
Slečna Katka a jej rodičia, páter Mojžiš, redaktori z Rádia Lumen, Andrea a Pavol sa zišli k hlavnému vchodu, aby nás osobne privítali. Ďakovali sme Bohu, že sme sa bezpečne priviezli a ďakovali sme aj za každého, kto sa z našich známych objavil blízko nás, aby nám pomohol. Videla som vo všetkom zásah Božej prozreteľnosti.
Do lietadla nás voviedol stevard a nasmeroval nás k našim označeným sedadlám. Vyzeralo to, akoby sme sa ocitli v bielej jaskyni. Priestor vo vnútri bol preplnený ľuďmi. Pán mi odpovedal a dal mi novú silu, aby som nadobudla vnútornú rovnováhu. Zastala som, aby som upriamila pohľad na čísla. Podľa letenky som mala číslo 19F. Objavila som sedadlo označené týmto číslom. Bolo prázdne a nachádzalo sa medzi dvoma sedadlami, na ktorých už sedeli mladé dámy. Sadla som si medzi ne a začala som panikáriť. Pred nami bola takmer štvorhodinová cesta a nebola som si istá, či ju zdravotne zvládnem. Pokúšala som sa modliť.
V tomto medzinárodnom spoločenstve, pripomínajúcom Babylon, sme sa cítili bezpečne. Atmosféra bola priaznivá, pretože všetci tu sme boli kresťania s rovnakým zámerom, uctiť si posvätné miesta. Len čo sme prišli do Jeruzalema, uvedomila som si, že vnútorné usporiadanie mesta nabralo na zložitosti. Biblické miesta z evanjelia sa nachádzali v inom geografickom usporiadaní, aké je ich poradie v Ježišovom živote.
Betfage a cesta na Olivovú horu
Presunuli sme sa do Betfage (dom nezrelých fíg). Nachádza sa južne od Jeruzalema, na ceste do Betánie cez Olivovú horu. Vošli sme do františkánskeho kostola. Vo vnútri je skala, ktorá nesie povesť, že sa v nej nachádza odtlačok Ježišovej nohy. Z tejto skaly vysadol na osliatko, začal svoj triumfálny slávnostný sprievod a prešiel cez zlatú (mesiášsku) bránu do Jeruzalema. Teraz je zlatá brána zamurovaná a pod ňou sa nachádza moslimský cintorín.
Tradícia opisuje ešte jednu udalosť, ktorá sa stala blízko Betfage. Opísal ju evanjelista Marek (11,12-14). Je to príhoda s figovníkom, ktorý Pán preklial. Bola to poučná lekcia: nemilosť Boha voči svojmu chrámu. Nepochybne, podľa Mareka súvisí prekliatie figovníka s Ježišovým konaním v chráme, a malo upozorniť učeníkov na jeho hlbší význam. Vyčistenie chrámu (Lk 20, 45-46) bolo aktom prekliatia, ktoré povedie k jeho vyschnutiu.
Otec Mojžiš odslúžil svätú omšu. Sprievodca nás viedol cez terasy a mnohé schody do jaskyne, nachádzajúcej sa pod plošinou - bývalého kostola z čias sv. Heleny. História potvrdzuje, že v Ježišových časoch tu jaskyňa bola, teda nie je vylúčené, že ju Ježiš využíval. Vedela som, že sa Pán Ježiš narodil v jaskyni, aj to, že bol v nej pochovaný. No menej mi bolo známe, že keď Ježiš pôsobil v Jeruzaleme, tak sa občas, spolu so svojimi učeníkmi, ubytovával v jaskyni. Predstavila som si ako sa v nej rozprávali, ako Ježiš učil učeníkov modliť sa Otčenáš a tiež ako v nej všetci spoločne jedli a v noci spali na skalách. Zaujala ma ich jednoduchosť a chudoba.
Na tomto spomínanom mieste sa nachádza kostol. Pater Noster, ktorý spravujú sestry karmelitánky. Prechádzali sme okolo židovskej krypty. Bola otvorená, takže cez mreže sme mohli vidieť malé, zdobené truhličky zvané kostnice. Židia mali zvláštny rituál pochovávania mŕtvych. Najprv telo natierali drahými masťami, balzamovali ho, zavinuli do plachiet a dali do hrobky.
Zastali sme pravdepodobne v okolí toho miesta, kde Ježiš zaplakal. Na pamiatku je tu postavená kaplnka v tvare slzy. Vysvetlenie Ježišových sĺz v tomto kritickom momente má hlbší zmysel ležiaci pod povrchom, a teraz „skrytý pred ľudským zrakom“. „Keď sa priblížil a zazrel mesto, plakal nad ním“ (Lk19,41- 44). Ježiš videl to, čo nikto z jeho kritikov a priaznivcov vidieť nemohol. Bol to, ako povedal, skutočne „čas Božieho príchodu k vám“ (alebo doslova „Božieho navštívenia“). Božie mesto bolo v tejto chvíli svedkom príchodu Božieho Syna, svojho pravého Vládcu. Ale mesto ho „nespoznalo“, jeho slepota mala neskôr tragické následky.
Kaplnka Pána Ježiša
Ježišova modlitba v Getsemanskej záhrade
Dnes máme pred sebou najhlbšie tajomstvo evanjelia. Doteraz nám evanjelisti podávali obraz o Ježišovi, ktorý s božskou vznešenosťou, nebeským pokojom a nadľudskou vyrovnanosťou a dôstojnosťou kráča v ústrety smrti. A teraz? Vidíme kontrast a nepochopiteľnú zmenu! Muž, ktorého prírodné živly na slovo poslúchali, pred ktorým utiekla smrť, ktorý nepoznal strach, teraz stojí pred slabými učeníkmi, žalujúc, smútiac, chvejúc sa a v úzkosti! Takýto je Ježiš v modlitebnom zápase v Getsemanskej záhrade. Vie veľmi dobre, že do Jeho zajatia zostáva už iba málo hodín. A preto sú tieto hodiny vzácne. A musia byť vyplnené tým najcennejším - modlitbou, rozhovorom s nebeským Otcom.
Getsemanská záhrada na Olivovej hore je pre Ježiša a Jeho učeníkov dobre známym miestom. Aj Judáš dobre poznal toto miesto. Ježiš to dobre vedel a táto skutočnosť, že sa Pán pobral sem, kde Ho zradca musel bez ťažkostí nájsť, svedčí o Spasiteľovom pevnom rozhodnutí nevyhnúť sa svojmu osudu, hoci záhrada sama a jej poloha poskytovala Mu nejednu šancu ešte v poslednej minúte uniknúť prenasledovateľom.
Ježišov modlitebný zápas v Getsemanskej záhrade odkrýva pravú podstatu Ježiša Krista. Tu vidíme a poznávame, že nie je nadčlovek, ktorého sa utrpenie netýka. Táto skutočnosť, že Ježiš cíti veľkú hrôzu a strach, že sa trasie a je doslova „v úzkych“, pokladala sa často za zarážajúcu. Lebo k utrpeniu, ktoré Ježiš vzal na seba, patrí aj tento najhlbší otras Jeho vnútra. On ani neskrýval takú biedu pred očami svojich, ale chcel ich urobiť svedkami svojho ťažkého zápasu. A isteže potreboval aj ich duševnú podporu, najmä najbližších: Petra, Jakuba a Jána. Hovorí im: „Zostaňte tu a bdejte so mnou!“ A odchádza od nich na malú vzdialenosť.
Padol na kolená a z hĺbky srdca volá, že to znie ďaleko jasnou mesačnou nocou: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. Avšak nie ako ja chcem, ale ako Ty.“ Tento kalich je symbolom strašnej smrti na kríži, ktorá je Ježišovi v tomto okamihu veľmi blízka a živá.
Žeby Ježiš nechcel zomrieť? Zdráha sa? Nie, On sa nevzdáva svojho diela na vykúpenie ľudstva. Iba sa pýta, či je kríž jediným prostriedkom na dosiahnutie tohto cieľa. Nemohol by Otec nebeský vo svojej všemohúcnosti nájsť iný spôsob zmierenia? Musí byť Otec sám proti Synovi, a tak vlastne „Boh proti Bohu“? Ježiš je však podriadený ako človek Otcovej vôli. Aj On musel poslúchnuť bez toho, aby rozumel… Jeho prosba, to je vlastne posledné a najkrajšie vzývanie Otcovskej lásky a Božej všemohúcnosti zároveň!
Nebeský Otec neodpovedá! Vieme si dobre predstaviť, ako to Ježišovo volanie zaniká v tej osamelej a mlčiacej noci? Hladina strachu rastie a Otec, mlčiac, necháva svoje dieťa zápasiť…
K bolestiam tejto noci patrí tiež to, že učeníci - traja vyvolení - nebdejú s Ježišom, ale spia. Úpenlivo ich prosí a napomína, aby Ho teraz nenechali samého, aby s Ním bdeli a modlili sa. V slovách: „duch je síce hotový, ale telo mdlé“, počujeme z Ježišových úst okrem výčitky aj akési mierne, dobrotivé úsilie pochopiť ich ľudskú slabosť. Zostať bdelý a pri modlitbách je najlepšia zbraň proti pokušeniu.
Druhý krát odchádza Ježiš na to isté miesto, modlí sa tými istými slovami, modlí sa vrúcnejšie. Musí preniknúť k srdcu svojho Otca, musí dostať odpoveď. Pán hľadí iba na Otca, ktorému je všetko možné. Prosí o odňatie kalicha, ktorý mimochodom už v žalmoch a u prorokov mal symbol utrpenia.
Prenikne tentokrát Jeho dojímavé „Abba, Otče!“ tmavou nocou k nebu? Bude môcť Otec aj teraz mlčať? Či mu ten hrozný strach, tá neopísateľná bolesť, ktorá ťaží milovaného Syna, nezlomí srdce? Kiež by sme mohli v tú hodinu nazrieť do Otcovho srdca! ON predsa nemohol odpovedať…!
A učeníci spia! Tento spánok najvernejších priateľov v hodine najväčšej úzkosti musel nášho Spasiteľa veľmi bolieť. Len si predstavme, ako by bolelo ťažko chorého človeka, keby jeho najbližší pri posteli spali, namiesto, aby bdeli! A čo bolo ešte horšie - kto spí, upadá do moci pokušenia a prehráva boj prv, ako sa začal. Tak mohol pokušiteľ vplývať na učeníkov bez toho, že by oni o tom vedeli. Keď napadol Pastiera, iste nenechal na pokoji ani ovce. Tu je poučenie pre nás - víťazí ten, kto sa nespolieha na seba, (= na telo), ale ten, kto sa podriaďuje Božiemu Duchu, ktorý je schopný pomôcť aj nám.
Ježiš konečne tretí raz vrháva sa do noci na osamelé miesto, modlí sa rovnako ako predtým. Jeho modlitebný zápas však speje k jasnému cieľu: aj keď Jeho trojnásobná modlitba zostala bez odpovede z Božej strany, práve toto mlčanie prijal ako odpoveď! Niet inej cesty - s posvätnou rozhodnosťou a sústredenosťou vykročil Pán Ježiš v ústrety hodine, v ktorej Ho vydávajú do rúk hriešnikom. Pevným krokom ide ďalej v ústrety krížu, pri pohľade na ktorý sa ešte pred chvíľou chvel.
Nie tak Jeho učeníci! Tí sa nepripravili na hroziace sa nebezpečenstvo nevernosti bdením ani modlitbou. A preto čo chvíľa podľahnú!
V tejto pašiovej správe sme videli, že Pán Ježiš - Boží Syn a Mesiáš ľudstva tiež ťažko, dokonca veľmi ťažko hľadal Božiu vôľu, odpoveď nebeského Otca. Našiel ju v mlčaní svojho Otca. Tak aj nám ukázal, že jedine v trpezlivosti a v totálnej odovzdanosti do Božích rúk je naše víťazstvo na ceste viery života.
| Udalosť | Popis |
|---|---|
| Príchod do Getsemane | Ježiš prichádza so svojimi učeníkmi na miesto modlitby. |
| Ježišova modlitba | Ježiš sa vrúcne modlí k Otcovi, aby ho minul kalich utrpenia, ale zároveň sa podriaďuje Otcovej vôli. |
| Spánok učeníkov | Učeníci nedokážu bdieť s Ježišom a zaspávajú. |
| Trojnásobná modlitba | Ježiš sa trikrát modlí tými istými slovami, hľadajúc Otcovu vôľu. |
| Prijatie Otcovej vôle | Ježiš prijíma Otcovu vôľu a s rozhodnosťou kráča v ústrety utrpeniu. |
Význam modlitby v živote kresťana
Základom nášho kresťanského života je to, že Ježiš prosí za nás. Svätý Otec podčiarkol, že každá Ježišova voľba, každý jeho čin až po smrť na kríži sa vyznačuje modlitbou. Z toho dôvodu povzbudil veriacich, aby dôverovali Pánovej modlitbe.
Pomyslime na ten krok pred umučením, keď sa Ježiš obracia na Petra s varovaním: ,Peter... Satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera’ (Lk 22,31)“. A to čo hovorí Petrovi, hovorí tebe, tebe a tebe, i mne a nám všetkým: ,Prosil som za teba, modlím sa za teba, ja práve teraz za teba prosím’. A keď prichádza na oltár, prichádza sa prihovárať, modliť sa za nás. Tak ako na kríži. A to nám dáva veľkú istotu. Patrím do tejto komunity, pevnej, lebo má za uholný kameň Ježiša, a to Ježiša, ktorý za mňa prosí, ktorý prosí za nás.
Ježiš vstupuje do noci, aby ju prekonal a nastolil nový Boží deň v dejinách ľudstva. Teraz ide, aby sa modlil osamote a rozprával s Otcom ako jeho Syn. Ak chceme odpovedať na otázku, čo je najcharakteristickejšou známkou Ježišovej osoby v Evanjeliách, môžeme povedať, že ňou je jeho vzťah s Bohom. On je stále v spoločenstve s Bohom. Byť s Otcom je jadrom jeho osobnosti. Prostredníctvom Krista skutočne poznávame Boha.
Ježiš bojuje s Otcom. Bojuje i sám so sebou. A bojuje kvôli nám. Prežíva úzkosť pred mocou smrti. Táto skľúčenosť je vlastná človeku i každému živému tvorovi, keď stojí pred tvárou smrti. V Ježišovom prípade ide o niečo viac. On vidí i mňa a modlí sa za mňa. Týmto spôsobom je chvíľa Ježišovej smrteľnej úzkosti podstatným prvkom v procese vykúpenia. V tejto modlitbe, poznačenej smrteľnou úzkosťou, Pán napĺňa kňazský úrad: berie na seba hriech ľudstva, nás všetkých a nesie nás k Otcovi.
Ak sa človek stavia proti Bohu, stavia sa i proti pravde o sebe a nestáva sa slobodným, ale vzdialeným sám sebe. Sme slobodní, iba keď žijeme v pravde o sebe, keď sme spojení s Bohom. Tak sa naozaj staneme „ako Boh“ - ak mu nebudeme odporovať, klásť prekážky a ak ho nebudeme popierať. V zápase na Olivovej hore Ježiš zničil zdanlivý rozpor medzi poslušnosťou a slobodou a otvoril cestu k slobode. Prosme Pána, aby nás uviedol do tohto „áno“ voči Otcovej vôli a urobil nás tak skutočne slobodnými. Cirkevní otcovia, svätci a kresťanskí mystici učia, že meditácia o utrpení Ježiša Krista je ušľachtilý skutok, ktorým vystupujeme k Bohu a vstupujeme do seba samých.
Duša sa tak zriekla všetkého, žila, aby neustále milovala Boha, intímne zjednotená s vykupiteľským údelom Ježiša Krista. Tak ako u všetkých skutočných mystikov pretvorených v Kristovi a vnútorne zjednotených s Bohom, ani u nej sa nedá rozlišovať medzi láskou k nebeskému Otcovi a láskou k blížnemu.
Svätý Pavol v 7. kapitole Listu Rimanom píše o súboji, ktorý pretrváva medzi telom a pôsobením Ducha Svätého, medzi otroctvom telu a hriechu a Božím synovstvom, medzi utrpením a oslávením. Hoci tento súboj pretrváva, predsa však veriaci už nemusí prežívať desivú beznádej bezmocnosti voči hriechu a smrti a je pozvaný nechať sa viesť Duchom Svätým, aby neupadol znova do strachu. Pre veriaceho je ten zápas v konečnom dôsledku víťazne rozhodnutý víťazstvom Krista a jeho Ducha Svätého.
V evanjeliu svätého Marka nachádzame opis, ako sa Pán Ježiš modlil pred svojím utrpením v Getsemanskej záhrade na Olivovej hore: „Hovoril: „Abba, Otče! Tebe je všetko možné. Tieto slová majú mimoriadnu hodnotu, lebo dosvedčujú osobitný vzťah, ktorý viazal Pána Ježiša k Otcovi.
Svätý Pavol nás učí, že v našej modlitbe sa musíme otvoriť prítomnosti Ducha Svätého, ktorý sa modlí v nás nevysloviteľnými vzdychmi, aby nás viedol k tomu, že by sme sa spojili s Bohom celým srdcom a celým naším jestvovaním. Kristov Duch sa stáva silou našej „slabej“ modlitby, svetlom našej „vyhasnutej“ modlitby, ohňom našej „chladnej“ modlitby tým, že nám daruje vždy znova pravú vnútornú slobodu tak, že nás učí, ako máme prežívať skúšky nášho pozemského života v istote, že nie sme sami, že sa máme otvárať potrebám ľudstva a stvorenia, „ktoré vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach“.
Učme sa volať Abba, Otče. Učme sa tešiť sa počas našej modlitby z krásy tej skutočnosti, že sme Boží priatelia, ba viac, že sme Boží synovia a dcéry a že ho môžeme oslovovať s dôvernosťou a dôverou, ako oslovuje dieťa svojich rodičov, ktorí ho milujú.