Pamiatka zosnulých, ktorá pripadá na 2. novembra, je dňom, kedy si pripomíname našich blízkych, ktorí nás opustili. Stretnutie so smrťou je zakaždým skľučujúce a deprimujúce. Je rozdiel, či sme konfrontovaní so smrťou blízkeho človeka, priateľa, rodinného príslušníka, životného partnera, niekoho cudzieho alebo so svojou vlastnou smrťou. Dnes sme svojim spôsobom tiež konfrontovaní so smrťou, keď spomíname na svojich blízkych, či predkov, ktorí vo chvíli svojej smrti opustili túto pozemskosť a odišli z radov živých.
Skrze ich smrť, skrze návštevu ich hrobových miest na cintorínoch sme však nepriamo my sami konfrontovaní s realitou aj tej našej smrti a pominuteľnosti. Uvedomujeme si, že toto je cesta, po ktorej, až raz príde čas, budeme „kráčať“ my sami. Aký postoj k smrti teda máme zaujať? Ponúka nám aj v tomto ohľade nejaké východisko Písmo sväté?
Pamiatka zosnulých. 2. November. Spomíname. #allsoulsday #dušičky #pamiatkazosnulých
Dva prístupy k smrti
V podstate existujú dva možné prístupy k realite smrti. Predtým než nahliadneme do Božieho slova, pozrime sa na prístup falošný, resp. ako zvykne množstvo ľudí reagovať na fenomén smrti. Je nemálo tých, ktorí sú presvedčení, že smrťou to všetko končí. Žijú v predstave, že žiadne „potom“ neexistuje. Akýkoľvek posmrtný život, alebo akékoľvek stretnutie s Bohom po smrti je pre nich vylúčené. Uvedomujú si totiž, že so svojimi hriechmi by pred Ním aj tak nedokázali obstáť.
Príbeh o hrobe
Ešte pred niekoľkými rokmi sa na jednom cintoríne v nemeckom meste Hannover dalo vidieť zvláštny hrob. Patril jednej bohatej pani, ktorá počas života neverila vo vzkriesenie. Vo svojej poslednej vôli uviedla, že si praje, aby jej hrob bol zakrytý hrubou žulovou platňou, ktorá bude zaistená ťažkými kamennými blokmi. Na tomto hrobe sa nachádzal takýto nadpis : Tento hrob, ktorý tu bude naveky, sa nesmie nikdy otvoriť.
Vskutku zaujímavé, koľko námahy to človeka stojí, aby poprel vzkriesenie z mŕtvych! Čo sa však stalo? Vietor k tomuto „večne uzavretému hrobu“ prifúkol maličké semienko topoľa. Semienko dopadlo medzi žulovú platňu a ťažký kamenný blok, a začalo pučať. Postupne z neho vyrástol veľký strom, ktorý žulovú platňu nadvihol, a tým zmaril želanie nebohej pani. Hrob sa otvoril! Je to jedno, čo si neveriaci ľudia vymyslia, aby unikli pred Bohom! Nepomôže ani ťažká žula ani kamenné bloky.
Biblický pohľad na smrť
Celkom iný názor na to, čo bude po smrti má však Biblia. Tá práveže pojednáva o tom, že po smrti ešte čo to nasleduje, a nie je to vôbec nepodstatná maličkosť, či zanedbateľný detail. Ak nám aj Písmo sväté na všetky naše otázky ohľadom smrti, posmrtného života alebo toho, kde sa teraz nachádzajú mŕtvi, detailne neodpovedá, predsa v jednej veci má jasno: všetci mŕtvi budú vzkriesení.
Vzkriesenie
Je úplne jedno, či boli pochovaní klasickým spôsobom, alebo šli na kremáciu alebo zahynuli v hlbinách mora alebo niekde vysoko v horách. Spôsob úmrtia a miesto hrobu v tom nezohrávajú žiadnu rolu. Najprv budú k životu vzkriesení tí, ktorí konali dobro. Kto sa tým asi myslí? Sú to azda všetci evanjelici alebo katolíci? Alebo azda len svedkovia Jehovovi? Sú to azda len tí, ktorí chodili nedeľu čo nedeľu pravidelne na bohoslužby? Sú to azda tí, ktorí samých seba vnímali ako dobrých a namýšľali si, že sú spravodliví, lebo nikomu neškodia a neubližujú?
Nie! Určite je dobre byť veriaci a prichádzať na bohoslužby. Určite je dobre úmyselne neškodiť a neubližovať. Lenže v Božích očiach to ešte nepostačuje. Na tomto mieste sa tak myslia všetci tí, ktorí spravili jedinú dobrú vec, ktorú ako stratení hriešnici mohli urobiť : Vo svojom živote uverili v Pána Ježiša Krista ako svojho Vykupiteľa. Uverili, že aj za nich osobne Ježiš zomrel na kríži. Uverili, že za ich hriechy bola preliata Jeho krv. Uverili, že Jeho smrť aj ich hriechy zmierila so svätým Bohom a odstránila sponad nich Boží hnev. O tom je totiž viera v Ježiša ako osobného Vykupiteľa.
Dobré skutky
Som presvedčený, že Pán Boh vo svojej milosti odmení každý úprimný a nezištný dobrý ľudský skutok. No Biblia nás učí, aby sme sa na dobré skutky nespoliehali. Aby sme sa nespoliehali na našu ľudskú dobrotu. Následne budú vzkriesení tí, ktorí konali zlo. Myslí sa na premyslené a úmyselne páchané zlo. Títo budú vzkriesení, aby sa mohli postaviť pred súd. To sú všetci ľudia, ktorí pre svoje hriechy nemajú, nevlastnia žiadne božské odpustenie.
Zodpovednosť
Sú to všetci tí, ktorí pred Bohom nikdy nekapitulovali a nezložili zbrane svoje vlastnej samo spravodlivosti, či pýchy. Namiesto toho sa však Boha, svoje okolie ako aj samých seba snažili neustále presviedčať o svojej bezúhonnosti, dobrote a spravodlivosti. Viac teda dôverovali sami sebe ako Spasiteľovi, ktorý im ponúkal záchranu. Je smutné, koľko námahy a úsilia si človek dá, len aby si vymyslel vlastné cestičky k spáse namiesto toho, aby prijal toho, ktorý skutočne je Cesta i Pravda i Život. Koľko námahy si dá, aby poprel vzkriesenie, tak ako aj tá bohatá pani z Hannoveru.
Pamiatka zosnulých pre živých
Dnes je deň, kedy viac ako inokedy myslíme na svojich blízkych zosnulých. Treba si však uvedomiť, že pre nich už nič spraviť nemôžeme. Môžeme k Bohu jedine volať a prosiť, aby im bol milostivým nebeským Otcom a nie prísnym a spravodlivým Sudcom. No nevieme dodatočne uveriť v Boha namiesto nich. Preto si myslím, že dnešný deň pamiatky zosnulých je skôr príležitosťou pre nás živých, aby sme si veci, resp. vzťah s Pánom Bohom dali do poriadku čím skôr. Kým ešte žijeme. Po smrti sa už totiž na našom živote nebude dať zmeniť nič. Nebude sa dať dodatočne uveriť ani sa dodatočne kajať. Teraz je na to čas.
Výzva
Preto so žalmistom aj my dnes spolu voláme : Ajhľa, dnes je deň milosti, dnes je deň spasenia. Uč nás tak počítať dni života, aby sme múdre srdce získali. V dnešný deň sa preto neuspokojujme falošnou predstavou, že po smrti už azda nič nie je. To si len človek tak vymyslel. No Syn Boží, ktorý prišiel z večnosti a ktorý vidí Boha Otca tvárou v tvár, On vie ako je to naozaj. On nás učí ináč. Neuspokojujme sa preto falošnou predstavou, že po smrti už azda nič nie je! A že sa teda ani za nič nebudeme musieť zodpovedať. Neutešujme sa ani tým, že si vystačíme vlastnou dobrotou a že k spáse v podstate Boha ani nepotrebujeme.
Nech je našou útechou a istotu, vždy vtedy, keď sme konfrontovaní so smrťou, jedine to, že sme uverili v Krista Ježiša, ktorého Boh poslal ľuďom na svet za Spasiteľa. Nech nám dnes na srdci ležia všetci tí, ktorých milujeme a ktorí takéto rozhodnutie života ešte nevykonali. Vydávajme im dobré svedectvo o tejto životnej a najdôležitejšej pravde! Modlime sa za nich, aby sa otvorili pôsobeniu svätého Božieho Ducha! Nuž a modlime sa aj za seba, aby sme v pevnej viere zotrvali až do konca! Tak aby raz aj nad nami mohli zaznieť slová nášho Pána a Spasiteľa : Dobrý a verný sluha. Nad málom si bol verný, nad mnohým ťa ustanovím. Vojdi v radosť v svojho Pána!
Žalm 103, 1 - 4:
- Dobroreč, duša moja, Hospodinovi a celé moje vnútro Jeho svätému menu!
- Dobroreč, duša moja, Hospodinovi a nezabúdaj na žiadne Jeho dobrodenia!
- On odpúšťa ti všetky tvoje viny.
- On uzdravuje všetky tvoje choroby.
- Život ti vykupuje z hrobu, venčí ťa milosťou a milosrdenstvom.
S vďačnosťou voči Pánu Bohu myslíme po tieto dni na svojich zosnulých. Každý myslí na svojich konkrétnych blízkych ľudí, ktorí v dávnejšej minulosti alebo aj nedávno od neho odišli. Myslíme na rodičov, starých rodičov, manželov, manželky, súrodencov, deti, ďalších príbuzných, priateľov, spolupracovníkov. Nie sú to prázdne myšlienky, ale spomienky na mnoho z toho, čo sme spolu prežili, na pekné spoločné chvíle, ktoré nám boli darované, ale aj na ťažkosti a problémy, cez ktoré naši zosnulí a možno aj my s nimi sme prechádzali.
Vplyv zosnulých na naše životy
Myslíme predovšetkým na to, čo naši blízki, ktorí už nie sú medzi nami, pre nás urobili. Pripomíname si dlhodobé prejavy rodičovskej lásky a pedagogickej múdrosti, myslíme na obetavosť rodičov, na ich modlitby. Vraciame sa v spomienkach k pekným chvíľam spoločenstva s manželom, s manželkou, spomíname na spoločne prežívané šťastie a radosti, na spoločne znášané obavy, utrpenie. Všetko dobré, pekné, pozitívne má svoj pôvod v Pánu Bohu, On, jedine On je originálnym zdrojom všetkého dobrého a pekného v našom živote, On nám dáva aj silu na znášanie ťažkostí a riešenie problémov, ktoré sa vyskytujú v našom živote. Takže naše vďačné myšlienky na zosnulých sú spojené s vďačnými myšlienkami na Pána Boha.
I keď naši blízki odišli, zanechali trvalé, nezmazateľné stopy na našich životoch, na našich bytostiach. Platí to najmä o tých, ktorí nám boli najbližší a ktorí svojím vplyvom na nás najviac pôsobili. Mnoho z ich vplyvu si jasne uvedomujeme, ale mnoho z neho sme prebrali neuvedomene, a v tieto dni spomienok si možno uvedomíme nejednu vec z toho, za čo všetko im v tomto smere vďačíme. A sú ďalšie pozitívne veci v ich skončenom už živote, ktoré by sme v tichom zahĺbení týchto dní mohli ešte objaviť a možno aj zaradiť do svojho života.
Príklady postojov hodných nasledovania
Môžeme uviesť niekoľko príkladov takýchto postojov, ktoré sme mohli sledovať a pri spomienkach možno nanovo objavujeme u našich zosnulých a ktoré sú hodné osvojenia:
- Dôvera v Pána Boha za všetkých okolností, dôvera, ktorá sa nedala otriasť ani ťažkým utrpením.
- Pocit zodpovednosti pred Pánom Bohom, vedomie, že sa stále nachádzajú pod jeho hodnotiacim pohľadom.
- Pocit zodpovednosti za druhých ľudí, najmä za tých, ktorých im Pán Boh dal za blízkych a za tých, ktorých akýmkoľvek iným spôsobom zveril do ich zodpovednosti.
- Pokoj Boží, ktorý nosili v srdci aj uprostred nepokoja.
- Zásadovosť, vernosť, vytrvalosť v dobrom, i keď sa nachádzali pod rozličnými tlakmi.
- Snaha urobiť pre druhých každý deň niečo dobrého.
- Úcta k pravde, zásada pravdovravnosti.
- Ochota odpustiť, i keď im bola spôsobená krivda.
- Trvalo pekné vzťahy k druhým ľuďom, vytváranie a trvalé udržiavanie rodinného domova s atmosférou pokoja, lásky, vzájomného porozumenia.
Toto všetko nám prichádza dnes na myseľ, a pri konkrétnych spomienkach na našich blízkych ľudí nám napadne aj mnoho ďalších vecí.
Spomienka na kazateľov Božieho slova
S vďačnosťou voči Pánu Bohu myslíme teraz aj na zosnulých kazateľov Božieho slova v tomto našom cirkevnom zbore a v ostatných zboroch, ktoré sú každému z nás blízke, ako aj na všetkých ostatných aktívnych pracovníkov cirkvi. Ďakujeme Pánu Bohu za všetko požehnanie, ktoré prostredníctvom ich zvesti, starostlivosti, práce, pôsobenia On šíril uprostred nás. S vďakou voči Pánu Bohu myslíme na to, ako On viedol tých našich blízkych ľudí v ich živote.
Nemalo by to byť iba spomínanie, ale súčasne aj hľadanie, objavovanie zmyslu ich života, hľadanie nadpisu ich života, pod ktorý by sme všetko mohli zaradiť; objavovanie stôp tvorivého zasahovania Pána Boha do ich života, vytváranie celostnej mozaiky z jednotlivých zložiek. Pri takomto uvažovaní nadobúdajú zmysel aj mnohé z tých jednotlivostí v ich živote, ktorých zmysel sme z bezprostrednej blízkosti nedokázali objaviť. V tejto myšlienke a tomto objavovaní je obsiahnutý aj prísľub, že raz nám bude dané pochopiť aj zmysel toho, čo doteraz z ich života nechápeme.
Trvalá pamiatka
Pánu Bohu ďakujeme za to, že ich život - a to platí aj o našom živote, ktorí sme zatiaľ tu - nemusíme chápať ako niečo bezvýznamné, zabudnuté a stratené v nepredstaviteľne veľkom vesmíre. Mnohí ľudia sa usilujú veľkými ľudskými výkonmi zanechať trvalú pamiatku svojmu menu. Sme vďační Pánu Bohu za všetko dobré, pozitívne, veľké, cenné, čo človek vedený takou snahou vytvorí z Božích darov, ktoré dostal od Pána Boha. Ale pokiaľ ide o zachovanie trvalej pamiatky, musíme celkom realisticky povedať, že veľké diela, ktoré vytvorí človek, síce o niečo oddialia zabudnutie, ale o trvalom zachovaní pamiatky sa nedá hovoriť. Naša nádej je v niečom inom: v tom, že každý z nás, aj každý náš milý, čo už od nás odišiel, má svoje pevné miesto v Božom láskavom srdci. Aj v tomto zmysle platia slová, ktorá povedal Pán Ježiš ako dobrý Pastier: Nikto ich nevytrhne Otcovi z ruky.
Smrť ako začiatok
V tieto dni si s veľkou vďačnosťou k Pánu Bohu uvedomujeme, že smrť nemusíme chápať a prijímať ako niečo strašidelné. Smrť zakončila zemský úsek života našich zosnulých, ako raz zakončí aj zemský úsek života každého jedného z nás. Ale toto je pohľad na smrť len z jednej strany, len z našej strany, a nie je to celkový pohľad. To blízke nebeské teleso, Mesiac, sme donedávna videli len z jednej strany, z tej, ktorá je obrátená smerom k nám. Tú druhú, odvrátenú stranu sme nevideli. Je to polovičatý, zlomkovitý, fragmentárny pohľad. Len nedávno nám bolo umožnené pozrieť sa aj na tú druhú, odklonenú stranu Mesiaca, hoci len nepriamo.
Podobne je to s pohľadom na smrť, ibaže tu je nesmierne veľký rozdiel medzi tou stránkou smrti, ktorú my vidíme, a tou, ktorá je od nás odklonená. Náš pohľad na smrť je polovičatý, zlomkovitý, fragmentárny, a veľmi sa mýli, kto tento zlomkovitý pohľad pokladá za celok. Pán Boh nám vo svojom slove a vo zvesti Pána Ježiša Krista umožnil vidieť, aspoň nepriamo, aj tú od nás odklonenú stránku smrti, ako vyzerá smrť zo stanoviska večnosti. Nám sa javí smrť ako koniec, zo strany večnosti sa smrť javí ako začiatok niečoho nového.
Božia milosť a viera
Nie je to prirodzená automatika, ale je veľkým darom Božej milosti, že môžeme vo viere vidieť aj tú druhú, nekonečne dôležitú stránku smrti,V tomto biblickom zmysle nám treba chápať aj našu vlastnú smrť, aj smrť tých, na ktorých v tieto dni myslíme. Nie je síce ukojená naša zvedavosť, ktorá by rada vedieť, ako to tam v podrobnostiach vyzerá, ale ak máme nádej, že tí, čo od nás odišli, sú v Božích rukách, že sú v spoločenstve Pána Ježiša Krista, tak je to omnoho viac, než čo by sme sa mohli dozvedieť pri poznaní niektorých drobných podrobností.
Pri pamiatke zosnulých prichádzame síce k hrobom a k miestam, kde sú uložené urny, a tam prinášame vence, kvety, ale ich skutočným domovom je večnosť. Preto spomienka na nich nemusí a nemá ostať obmedzená iba na chvíle, keď prichádzame na cintorín či do urnového hája, ale skutočnou chvíľou spomienok orientovanou. obrátenou smerom dopredu je každé tiché zamyslenie sa, najmä ak je spojené s modlitbou poďakovania za ich život.
Boží súd
Pri myšlienke na smrť a na večnosť musíme nevyhnutne myslieť aj na Boží súd. Slová Pána Ježiša Krista o Božom súde nemôžeme zanedbať ani ich brať na ľahkú váhu. Ale v tejto veci sa všetko nachádza v Božích rukách, všetko je v Božej kompetencii. Nám nie je možné špekulovať o tom, aké vyváženie existuje medzi Božou láskou a Božou spravodlivosťou. Čo si Pán Boh vyhradil pre seba, to musí ostať jemu vyhradené, a aj ostane. Posolstvo o Božom súde, ktorý čaká každého z nás, vedie nás živých k tomu, aby sme do toho času, ktorý nám na tejto zemi ešte zostáva - a nikto nevie, koľko toho času ešte má - aby sme do tohto času vkladali ten najlepší, najkrajší obsah. Myšlienka na smrť, ktorá sa pre každého z nás denno-denne približuje, mala by nám pomáhať stvárňovať časné dni tým najkrajším spôsobom.
Kríž Kristov
Ale i tak prichádza človek pred Boží súd s bremenom hriechov, vín a strachu. Veľkým a jediným potešením pri týchto myšlienkach je kríž Kristov a Božie odpustenie, ktoré vyplýva z vykupiteľského diela Ježiša Krista. Nie je náhoda, že najtypickejším a najčastejším symbolom v spojitosti so smrťou je kríž. Je možné, že mnohí ľudia chápu symbol kríža predovšetkým ako vyjadrenie utrpenia, bolesti a smútku. Ale podľa biblického posolstva je kríž symbolickým vyjadrením posolstva o nekonečnej, absolútnej Božej láske, vyjadrenie posolstva, že po smrti nasleduje vzkriesenie, vyjadrenie istoty, že život je mocnejší ako smrť, že Božia láska k životu je mocnejšia ako všetky sily ničenia a deštrukcie.
Preto našim spomienkam na zosnulých dáva meditácia o Kristovom kríži ten skutočný kresťanský obsah a aj to potešenie, ktoré vo svojom smútku tak veľmi potrebujeme. Vo všetkých situáciách smútku nám Pán Ježiš Kristus ponúka svoj pokoj, a aj teraz nám ho chce dať. Kto ho prijme, ten prijíma svetlo, svetlo, ktoré do nášho času preniká z večnosti.