Päťdesiattisícové kúpeľné mestečko Bad Kreuznach v nemeckej spolkovej krajine Porýnie-Falcko vyhľadávajú predovšetkým pacienti s reumou a dýchacími problémami, no tiež milovníci dobrého vína. Nás však do Bad Kreuznachu priviedlo čosi úplne iné.
V Römerhalle, súčasti miestneho múzea, sa nachádza torzo zaujímavého náhrobného kameňa, ktorý patrí rímskemu legionárovi. Podľa viacerých odborníkov bol tento legionár možno otcom najpopulárnejšej postavy histórie - Ježiša Krista.
Skutočným biologickým otcom zakladateľa najpočetnejšieho náboženstva sveta.
Cintorín z Ježišových čias
Keď sa pred stopäťdesiatimi rokmi rozhodli v malom mestečku Bingerbrück, dnes mestskej časti Bingenu, že postavia novú železničnú stanicu, netušili, aké prekvapenie ich čaká. Počas výkopových prác narazili robotníci neďaleko miesta, kde sa rieka Nahe vlieva do Rýna, rímsky cintorín starý takmer dve tisícročia.
Pochádzal z čias, keď sa týmto územím tiahol Limes Romanus, hranica, ochraňujúca Rímsku ríšu pred vpádmi výbojných barbarských kmeňov, predovšetkým Germánov.
Sieť vojenských táborov, signálnych veží a staníc umožňovala vďaka dobre vybudovaným cestám rýchle presuny legionárov na miesta ohrozené útokmi. V krutých pohraničných bojoch Ježišovej doby padli vtedy pri obrane ríše na Limes Romanus tisícky legionárov. Niektorí z nich našli miesto svojho posledného odpočinku aj na brehu Nahe v dnešnom Bingerbrücku.
Podľa archívnych dokumentov devätnásteho a dvadsiateho októbra 1859 odkryli archeológovia v miestach, kde teraz stojí veľký obchodný dom s nábytkom, tri náhrobné kamene. Jeden z nich, značne poškodený, patril legionárovi menom Pantera. Latinský nápis pod nohami postavy bez hlavy znel: „Tiberius Julius Abdas Pantera zo Sidonu, vo veku 62 rokov, vojak v štyridsaťročnej službe z 1. kohorty lukostrelcov tu leží.“
Náhrobky, spolu ich našli deväť, boli najprv vystavované na viacerých miestach, až napokon definitívne skončili v badkreuznachskom múzeu.
Kto bol Pantera?
Gustav Adolf Deissmann uverejnil v roku 1906 štúdiu o rôznych antických nápisoch z doby Ježiša Krista, v ktorých sa spomína meno Pantera. Profesor teológie na univerzite v Heidelbergu v nej dokazoval, že išlo o často používané meno najmä medzi rímskymi vojakmi. V tej súvislosti spomenul aj náhrobný kameň z Bingenbrücku. Uviedol tiež, že spomínaný rímsky legionár zahynul niekedy v polovici prvého storočia a na miesto, kde ho pochovali, prišiel odkiaľsi z Palestíny.
O sto rokov neskôr zaujala táto Deissmannova informácia vedúceho Katedry biblických štúdií Severokarolínskej univerzity v Charlotte, Jamesa D. Tabora. „Rozhodol som sa, že vystopujem pomník, zistím podrobnosti jeho objavenia a získam akékoľvek informácie o tejto veci,“ spomína v knihe Ježišova dynastia. „Nadobudol som presvedčenie, že možné spojenie tohto rímskeho vojaka s tradíciou vzťahujúcou sa na Ježišovho otca by sa nemalo odmietnuť len preto, že uráža čiusi vieru či zbožnosť. Všetky kľúčové fakty by mali byť sprístupnené a starostlivo zvážené.“
Tabor po preskúmaní rôznych roztrúsených informácií o vojakovi Panterovi pochovanom v Bingenbrücku zistil, že ten legionár nebol Riman, ale niekdajší otrok, ktorý získal slobodu a občianske práva od Tiberia Caesara za svoju vojenskú službu. Pochádzal zo semitského prostredia zo Sidonu a možno bol Žid. Jeho jednotku odvelili z Palestíny niekedy začiatkom nášho letopočtu do Európy. V roku 6 nášho letopočtu dorazila do Dalmácie a o tri roky neskôr ju presunuli na hranice Rímskej ríše na sútoku riek Nahe a Rýn, kde neskôr aj padol.
Römerhalle, ako nás informovala riaditeľka múzea Dr. Angela Nestler- Zappová, navštívia ročne tisícky turistov. Väčšina z nich sa o náhrobnom kameni rímskeho vojaka menom Pantera dozvie až tam a sú tým všetkým prekvapení. Časť návštevníkov, predovšetkým z krajín hovoriacich po anglicky a z Holandska, však prichádza práve kvôli tomu exponátu. Záujem o náhrobný kameň prejavilo tiež viacero bádateľov - biblistov, no priamo z Vatikánu, aspoň oficiálne, zatiaľ nik. Dr. Angela Nestler-Zappová však nevylučuje, že nejaké dokumenty týkajúce sa Panteru by vo vatikánskych archívoch mohli byť, pretože jeho meno ako možného Ježišovho otca sa spomínalo už v antike.
Meno Pantera sa spomína napríklad v knihe gréckeho cirkevného učiteľa a teológa, najznámejšieho a najvýznamnejšieho predstaviteľa alexandrijskej školy Origena, ktorý žil a pôsobil na prelome druhého a tretieho storočia. Origenes v polemike s filozofom Celsom tvrdí, že Ježiš mal starého otca menom Panter. Aj v starých židovských textoch je o Panterovi či Panderovi zmienka. Nájdeme v nich napríklad príbeh o zvedení už zasnúbenej Ježišovej matky Márie pohľadným rímskym vojakom, ktorý býval oproti jej domu a bol synom akéhosi Panderu.
Prvý, kto spomína, že Mária oťarchavela od rímskeho vojaka menom Pantera, bol však Celsus, helenistický filozof a tvrdý kritik kresťanského náboženstva, žijúci v druhom storočí nášho letopočtu. V diele nazvanom Pravdivé slovo, napísanom okolo roku 178 nášho letopočtu, navyše tvrdí, že jej snúbenec Jozef ju za to ako cudzoložnicu vyhnal. Celsus považoval Ježiša Krista za obyčajného podvodníka a všetko mimoriadne v jeho živote za výmysly Kristových prívržencov. Rýchle šírenie kresťanstva je podľa neho výsledkom strachu jednoduchých ľudí z posledného súdu a ohňa pekelného.
Nekompromisným obhajcom nemenných biblických právd zdvíha už len pomyslenie na to, že by také niečo mohla byť pravda, adrenalín v krvi. Biblický príbeh o Panne Márii, Duchovi Svätom, nepoškvrnenom počatí a Božom Synovi by sa ocitol v troskách. Z Ježiša by bol odrazu smrteľník ako každý iný človek, navyše dieťa z mimomanželského pomeru. To by totiž znamenalo veľký zásah do dejín kresťanstva a vyvrátilo základné piliere katolíckej cirkvi.
Nevyvrátiteľná dogma?
Možnosť, že by Ježiš bol počatý ako každý iný človek, teda v normálnom procese ľudskej sexuálnej reprodukcie, je pre Vatikán a väčšinu veriacich stále neprijateľná. Napriek tomu, že je vedecky dokázané, že všetky ľudské bytosti majú biologickú matku aj otca.
Ježiš je výnimka! O tejto fundamentálnej teologickej dogme sa jednoducho nediskutuje. Platí, čo je v Biblii. A podľa nej ho Mária splodila bez toho, aby mala pomer s nejakým mužom.
Dvaja z evanjelistov sa tomu venujú aj podrobnejšie. Aj keď nie celkom podrobne. Ani zhodne. Podľa Lukáša budúcu matku Máriu informoval o tom archanjel Gabriel: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho zatieni ťa; preto aj to, čo svätého narodí sa z teba, bude sa volať Syn Boží.“ U Matúša si nebeský posol vybral budúceho adoptívneho otca: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.“ Zvyšní dvaja autori novozákonných evanjelií, akísi Ježišovi životopisci, sa zhodujú v tom, že tesár Jozef bol len adoptívnym otcom Ježiša.
Ak bol však Jozef len adoptívnym otcom Ježiša, kto bol tým biologickým? A kam sa podel? Môže byť odpoveď v nemeckom Bad Kreuznachu?
Uznávaný biblista, profesor James D. Tabor, to pripúšťa: „Ježiš a jeho rodina boli skutočné ľudské bytosti, ktoré žili a zomreli v minulosti a tá sa nám stáva čoraz viac dostupnou.“ Vedec, ktorý vyše tridsať rokov študoval kresťanské dokumenty a viedol aj archeologický výskum v Izraeli a na miestach súvisiacich s biblickým príbehom, v knihe Ježišova dynastia, píše: „Učenie o večnom panenstve nemá jednoducho oporu ani v Novom zákone, ani v najranejších kresťanských vyznaniach viery. Prvá oficiálna zmienka o tejto predstave sa vyskytla až roku 374 nášho letopočtu u kresťanského teológa Epiphania.“ A dodáva, že väčšina ranokresťanskej literatúry spred konca 4. storočia nášho letopočtu pokladá za samozrejmosť, že Ježiš mal aj súrodencov, ktorí boli prirodzene zrodenými deťmi Jozefa a Márie.
Ježišovým neznámym otcom môže preto podľa neho skutočne byť Pantera, pochovaný v Bingerbrücku. „Pantera bol rímsky vojak, možno Žid, pochádzal zo Sýrskej Palestíny severne od Galiley, bol súčasníkom Márie, Ježišovej matky. Takže máme to správne meno, správne zamestnanie, správne miesto a správny čas,“ uzatvára otázku Ježišovho možného otca vedec.
Zostáva ešte otázka, či sám Ježiš vedel, kto bol jeho otcom. Podľa všetkého áno. Opäť sa však možno odvolávať len na pramene z čias až po jeho smrti. Niektoré údaje z Markovho evanjelia, ktoré bolo napísané ako prvé, ale aj z iných mimobiblických textov to aspoň naznačujú. Marek hovorí o Ježišovi len ako o synovi Márie a Jozefa vôbec nespomína. No zato spomína Ježišovu cestu do Sidonu, odkiaľ, ako vieme, pochádzal rímsky legionár Pantera.
Podľa Marka tam Ježiš navštívil dom, no nechcel, aby sa to niekto dozvedel. Napriek tomu ho tam však spoznali. Bol si vari Ježiš pozrieť otcov rodný dom? Nemožno to vylúčiť. Aj Ježišovi najbližší asi vedeli, kto bol jeho skutočným otcom. Môžeme sa to domnievať nielen preto, že ho počas návštevy v záhadnom dome v Sidone spoznali.
Je tu aj ďalšia indícia. Významný rabín Eliezer ben Hyrcanus, ktorý žil v rokoch 47 až 117 nášho letopočtu, hovorí o učení, ktoré mu „v mene Ježiša, syna Panteru“ zveril istý Ježišov galilejský nasledovník menom Jakub.
Tabuľka: Porovnanie faktov o Panterovi a Ježišovi
| Fakt | Pantera | Ježiš |
|---|---|---|
| Pôvod | Sidon, Sýrska Palestína | Galilea |
| Povolanie | Rímsky vojak | Kazateľ |
| Doba | Súčasník Márie | Súčasník Márie |
Tento článok sa nesnaží prezentovať teologické pojednanie, ale historicky a medicínsky presný popis udalostí spojených s ukrižovaním Ježiša Krista. Materiál, z ktorého čerpáme, nie sú pozostatky tela či kosti, ale písomné správy starých kresťanských aj nekresťanských autorov a Turínske plátno.
Rôzne typy krížov používaných v staroveku.
Historické pramene
Najobsiahlejší popis ukrižovania nájdeme v štyroch evanjeliách. Ďalšie zdroje poskytli spisy vtedajších kresťanských, židovských a rímskych autorov, hlavne pokiaľ ide o židovský a rímsky právny systém a detaily bičovania a ukrižovania v prvom storočí nášho letopočtu (Seneca, Lívius, Plutarchos). Špeciálne o Ježišovi a Jeho ukrižovaní sa zmieňujú rímski historici Cornelius Tacitus, Plínius Mladší a Suetonius. Z nerímskych historikov to boli Thallus a Phlegon, satirik Lucian zo Samosaty. Spomína Ho aj židovský Talmud a židovský historik Flavius Josephus.
Všetko dohromady - rozsiahle a skoré svedectvá stúpencov aj protivníkov kresťanstva, ich všeobecné prijatie Ježiša ako historickej osoby, etika pisateľov Evanjelií, krátkosť časového intervalu medzi popisovanými udalosťami a prvými rukopismi, potvrdenie obsahu Evanjelií historickými, aj archeologickými nálezmi, to všetko zaisťuje spoľahlivý zdroj informácií, z ktorého je možné interpretovať smrť Ježiša Krista z medicínskeho hľadiska.
Je vysoko pravdepodobné, že Ježiš sa narodil v roku 4 alebo 6 pred našim letopočtom a zomrel v roku 30 n.l. Podľa slávenia Paschy v roku 30, posledná večera by bola vo štvrtok 6. apríla (13. Nisana) a ukrižovanie v piatok 7. apríla (14. Nisana).
Udalosti predchádzajúce ukrižovaniu
V noci v Getsemanskej záhrade sa Ježiš, vediac o svojom skorom konci a jeho brutalite, krvavo potil. Tesne po polnoci bol Ježiš zadržaný chrámovou strážou a predvedený najprv pred Annáša, potom pred Kaifáša, ktorý bol v tom roku najvyšším židovským kňazom. Kaifáš, aj politická veľrada (Sanhedrin) Ho po vypočúvaní uznali za vinného z rúhania sa.
Hneď po svitaní Ho ešte vypočúvala náboženská veľrada, zložená z Farizejov a Saducejov a tiež Ho uznala za vinného z rúhania, čo sa trestalo smrťou. Keďže povolenie na popravu museli vydať vládnuci Rimania, Ježiša hneď ráno odviedli do prétoria v pevnosti Antonia, kde sídlil rímsky prokurátor Judey - Pontius Pilatus. Ježiša mu však nepredstavili ako rúhača, ale ako samozvaného kráľa, ktorý chce podrývať rímsku autoritu. Pilát Ho však z ničoho neobvinil a poslal Ho tetrarchovi Judey Herodesovi Antipasovi, ktorý Ho tiež neobvinil a vrátil Ho Pilátovi. Ten stále nedokázal nájsť právne opodstatnenie na Ježišovu obžalobu, no zhromaždení ľudia sa vehementne dožadovali ukrižovania.
Bičovanie
Bičovanie predchádzalo každej rímskej poprave a oslobodení od neho boli len rímski senátori, vojaci a ženy. Zvyčajným nástrojom bol krátky bič s viacerými jednotlivými alebo spletenými pásikmi z kože, do ktorých boli zapletené malé kovové guličky, alebo ostré kúsky kostí. Obeť pred bičovaním vyzliekli a jej ruky priviazali k stĺpu.
Chrbát, zadok a stehná boli šľahané buď dvomi vojakmi alebo jedným, ktorý pravidelne menil pozíciu. Počas bičovania plnou silou spôsobovali kovové guličky hlboké podliatiny a kúsky kosti sa zarezávali hlboko pod kožu. Postupne sa hlboké rany zarezávali do kostrových svalov a vytrhávali kúsky krvácajúceho mäsa. Bolesť a strata krvi spôsobovali obehový šok. Rozsah straty krvi do značnej miery určoval ako dlho prežije obeť na kríži. Nie je jasné či v Ježišovom prípade bol počet úderov v súlade so židovským zákonom obmedzený na 39. Brutálne bičovanie, spôsobujúce intenzívnu bolesť a značnú stratu krvi, pravdepodobne priviedlo Ježiša do stavu predchádzajúcemu celkovému šoku.
Ukrižovanie
Rimania síce ukrižovanie nevynašli, no doviedli ho k dokonalosti ako nástroj mučenia a najvyššieho trestu, ktorý bol navrhnutý tak, aby spôsobil pomalú smrť s maximom bolesti a utrpenia. Archeologické a historické dôkazy naznačujú, že Rimania v Palestíne v dobe Ježiša Krista uprednostňovali takzvaný "Tau" kríž, v praxi to často záležalo od regiónu či nálady popravujúcich vojakov, takže mohol byť použitý aj takzvaný "Latinský" kríž.
Bolo zvykom, že odsúdený si niesol svoj kríž od miesta bičovania na popravisko mimo mestských hradieb. Hmotnosť celého kríža sa pohybovala okolo 136 kg, preto niesol len priečny trám - patibulum, vážiaci 34 až 57 kg. Rovnovážne mu ho uložili na plecia. Natiahnuté ramená mu potom k trámu priviazali. Na čele sprievodu s vojakmi kráčal jeden z nich a niesol tabuľu (titulus), na ktorej bolo uvedené meno odsúdenca a jeho zločin. Neskôr bola pripevnená na vrchol kríža.
Za mestskými múrmi boli permanentne zvislo postavené ťažké drevené hranoly, na ktoré sa umiestňoval priečny trám. V prípade Tau kríža to bolo pomocou čapového spoja, ktorý mohol byť posilnený lanami. Za účelom predĺženia zomierania bol asi v polovici pripevnený kúsok dosky alebo hranola ako provizórne "sedadlo". Iba zriedkavo, pravdepodobne až po dobe, v ktorej žil Ježiš, sa používal ďalší kus dreva na pribitie nôh.
Zákon prikazoval, aby bol odsúdenému podaný horký nápoj z vína zmiešaného s myrhou ako mierne analgetikum. Odsúdeného potom zhodili chrbtom na zem s rukami natiahnutými pozdĺž trámu. Ruky mohli k nemu byť priviazané alebo priklincované. Rimania uprednostňovali "klince".
Pozostatky ukrižovaného človeka z obdobia Ježišovho života, ktoré boli nájdené v kostnici blízko Jeruzalema naznačujú, že klince boli vlastne kované skoby so skosenými hranami, dlhé 13 až 18 cm s hlavičkou v šírke asi 1 cm. Keď boli obidve ramená pribité k priečnemu trámu, obeť bola zodvihnutá na vrch zvislého hranola.
V ďalšom boli ku krížu pripevnené chodidlá, opäť lanom alebo klincami. Rimania aj tu uprednostňovali pribitie. Zvyčajne ich pribíjali priamo na prednú stranu zvislého hranola. Aby to dosiahli, potrebovali zohnúť nohy v kolenách, čo sa niekedy nezaobišlo bez ich vytočenia do strany.
Zomieranie trvalo od troch až štyroch hodín do troch až štyroch dní, v nepriamej úmere s krutosťou bičovania. Ak bičovanie nebolo dostatočne brutálne, tak rímski vojaci zvykli ukrižovanému človeku zlomiť kosti pod kolenami, aby smrť urýchlili a nemuseli obeť strážiť celé dni.
Bolo zvykom nechať obeť na kríži napospas hmyzu, vtákom a divej zveri. Podľa rímskeho zákona mohla rodina ukrižovaného telo zobrať a pochovať, avšak po získaní povolenia od rímskeho sudcu. Telo však nebolo vydané pokým si vojaci neboli istí, že odsúdený je mŕtvy. Podľa zvyku jeden z rímskych strážcov prebodol telo mečom alebo kopijou. Tradične sa to robilo tak, ako boli rímski vojaci vytrénovaní - ranou oštepom do srdca cez pravú stranu hrude. Takáto stopa je aj na Turínskom plátne.
Ježišovo utrpenie a ukrižovanie - medicínsky pohľad
Počas rozhovoru s doktorom Metherellom, odborníkom na medicínu, boli prediskutované rôzne aspekty Ježišovho utrpenia a smrti. Metherell zdôraznil, že Ježiš sa v Getsemanskej záhrade potil krvou, čo je stav známy ako hematidróza, ktorý sa vyskytuje ako sprievodný znak vysokého stupňa psychického stresu.
Bičovanie bolo skutočne hrozné, spôsobovalo hlboké rany a značnú stratu krvi. Cirkevný historik Euzébius popísal bičovanie kresťanov, pričom zdôraznil, že počas neho sa otvárali žily obetí.
Metherell vysvetlil, že ukrižovanie je vlastne pomalá smrť zadusením. Ak chcel ukrižovaný človek vydýchnuť, musel sa nadvihnúť, aby sa napätie svalov na chrbte uvoľnilo. Počas tohto procesu sa oxid uhličitý hromadil v krvi, čo spôsobovalo zvýšenie kyslosti krvi. To viedlo k srdcovej arytmii a nakoniec k zlyhaniu srdca.
Podľa Jána, kapitola devätnásť, verš tridsaťštyri, vojak prebodol Ježišovi bok, z ktorého vytiekla tekutina. Metherell vysvetlil, že táto tekutina bola pravdepodobne kombináciou tekutiny hydroperikardu a hydrotoraxu, čo sú tekutiny, ktoré sa hromadia okolo srdca a pľúc. Tento záznam súhlasí s poznatkami modernej medicíny.
Metherell uviedol, že rímski vojaci vylúčili akúkoľvek možnosť, že by sa Ježiš dostal z kríža živý. Potvrdil, že kríž nemohol prežiť v nijakom prípade. Na konci rozhovoru som si uvedomil, že som využil jeho poznanie, ale vôbec som sa nedotkol jeho srdca.
Doktor Metherell presvedčivo dokázal, že Ježiš nemohol prežiť ukrižovanie, a že správy o jeho smrti sú historicky a medicínsky podložené.
Kríž ako symbol
Kríž sa pre kresťanov - Ježišovou smrťou - stal nie drevom prekliatia a smrti, ale stromom života. Sv. Pavol hovorí, že kríž »je pre Židov pohoršením a pre pohanov bláznovstvom« (1 Kor 1, 22), je prostriedkom zmierenia s Bohom a Božej záchrany.
Už v roku 1873 boli na Olivovej hore objavené grécke a hebrejské nápisy na hroboch pochádzajúce približne z doby Ježišovej, ktoré boli sprevádzané znamením kríža, takže archeológovia boli nútení priznať, že sa jednalo o kresťanov najrannejšej doby.
Archeologické nálezy krížov v hroboch z doby Ježišovej.
Filozof a mystik sv. Tomáš Akvinský nás cez Ježišov kríž vedie do oblastí každodenného života. „Prečo musel Boží Syn za nás trpieť?“ A sám si odpovedá: „Vcelku sú dve veľké príčiny: prvou je, aby nám dal liek proti hriechom, a druhou, aby nám dal príklad, ako máme žiť“- a pokračuje: „Na kríži nechýba nijaký príklad čností.
Aj známy súčasný taliansky spisovateľ Alessandro Pronzato v tomto duchu vďačí za Ježišov kríž: „Na Kristovom kríži sa na nič nezabúda. Je tam výkrik operovaného, tragédia prepusteného z práce, vyhodeného z bytu, je tam hlad detí, zúfalosť matiek, pokorenie nezamestnaného, muky chorej na rakovinu, opustenosť starca, chrčanie umierajúceho, dráma zvedeného dievčaťa. Je tam zvíjanie sa pomätenca v samotke. Dlhé hodiny nespavosti. Smútok tuláka. Nárek rozdrveného nespravodlivosťou. Fyzické mučenie. Duševné úzkosti.