Ježiš - Večná Múdrosť: Význam a Posolstvo

Múdrosť sa chváli sama aj u Boha má česť a uprostred svojho ľudu slávu. Sir 24, 1- 2. Všetky múdroslovné knihy majú centrálne postavenie pojmu múdrosť (po hebrejsky chokmá).

Múdrosť je tu chápaná ako najväčší Boží dar, ktorý môže dostať človek len od Boha, lebo múdrosť má svoj pôvod v Bohu, pred vekmi ju stvoril a bola pritom, keď Boh tvoril svet. Múdrosť sa ponúka človeku preto, aby žil dobre. Múdrosť nám umožňuje pochopiť zmysel života a poznať prostriedky k tomu, ako ho dosiahnuť. Byť múdrym znamená byť dokonalým, podobným Bohu. Opakom múdrosti je zasa bezbožnosť. Múdrosť možno stratiť, tak ako aj Šalamún sa stal bezbožným. Skôr ako prijmeme tento Boží dar, je potrebné si priznať, že nie som dosť múdry. Potom je potrebné múdrosť hľadať a prosiť o ňu. Kto ju nájde, má ju prijať. Múdrosť sa neskrýva, ale naopak, chce sa dávať. Z knihy Prísloví a z knihy Múdrosti poznáme obraz, ako zosobnená múdrosť pozýva na svoju hostinu. Kto ochutná z jej jedál, bude ešte viac po nej túžiť.

Múdrosť zapustila svoje korene v Izraeli. Iba s Izraelom Boh uzavrel zmluvu. Zvláštne postavenie medzi ostatnými múdroslovnými knihami má kniha Kazateľ. V určitom zmysle je takou provokačnou knihou medzi ostatnými múdroslovnými spismi. Márnosť nad márnosť, hovorí Kazateľ, všetko je márnosť. Táto kniha ukazuje kolaps starozákonnej múdrosti, ktorá nedokáže dať odpoveď na utrpenie spravodlivého (pripomeňme si Jóba) a najmä odpoveď na úzkostlivú otázku, či posledné slovo tu na zemi má smrť. Až vo vtelenom Slove sa zjavuje Božia múdrosť. V novom zákone je múdrosť všade tam, kde je Ježiš. Ježiš Kristus je svetlom, ktoré osvecuje nielen Izraelský národ, ale každého človeka. Jeho svetlo odráža tvár Cirkvi. Uprostred Cirkvi je Kristus stále prítomný, ako to prisľúbil. Nie všetci prijímajú Ježišovo svetlo, Ježišovu múdrosť. Najväčší misionár všetkých čias svätý Pavol zapísal aj takúto svoju skúsenosť: Múdrosť kríža je pre Židov pohoršením a pre pohanov bláznovstvom. Tak ako voči Kristovi povstali mnohí, ktorí ho neprijali, tak, aj voči Cirkvi. Tak ako sám Kristus, aj Cirkev je dnes pre mnohých protirečením. Ona stojí v službe Božiemu Slovu a hlása Krista. Cirkev hlása pravdu za ktorú Kristus zomrel. V Kristovi sme sa aj my stali deťmi svetla.

Biblia - Kniha kníh

Ak chce niekto niečo o sebe zdeliť druhému, vyjadrí to gestom, alebo najčastejšie slovom. Keď treba viacerým isté svedectvo, napíše sa kniha. Určite uhádnete, ktorá kniha je najrozšírenejšia na svete, najviac čítaná a má najviac prekladov. Je to Biblia - Kniha kníh. V nej Boh zjavuje seba. Poďme ale pekne po poriadku. Prvé čítanie, ktoré sme práve počuli, bolo z knihy Ekleziastikus, ktorá patrí medzi takzvané múdroslovné knihy. Boh nielen posielal prorokov, ale svoju pravdu dával poznať aj literárnym spôsobom formou rozličných prísloví, alegórií, porekadiel a básní.

„A oznamujem vám, bratia, evanjelium, ktoré som vám zvestoval, ktoré ste aj prijali, v ktorom aj stojíte, skrze ktoré i spasení bývate, ak držíte v pamäti, akým slovom a v akom zmysle som vám ho zvestoval, iba ak by ste boli nadarmo uverili. Evanjelium teda nie je pocit, nálada či zážitok. Evanjelium je zvestovanie troch historických faktov: Ježiš Kristus zomrel za naše hriechy, bol pochovaný, na tretí deň reálne vo fyzickom tele vstal zmŕtvych. Tento zázrak je jadrom radostnej zvesti. Na tomto je postavená naša viera (a nie na teologických myšlienkach!). Ten, kto verí v tento zázrak, že sa skutočne stal, a vyzná to, bude zachránený na večnosť. Tieto tri historické fakty vyjadrujú Božiu lásku voči každému človeku. Preto sa apoštol Pavol s rozhodnosťou zaviazal k zvestovaniu evanjelia.

Meno Ježiš je pre kresťana najsvätejšie meno, lebo nikomu inému nebolo dané pod nebom takéto meno, v ktorom máme byť spasení. Nádherne sa o tom vyjadruje v modlitbe sv. Bernard: Tvoje meno je vyliaty olej.„Olej totiž svieti, živí i lieči. Oživuje oheň, sýti telo, uľavuje bolesti. Je teda svetlom, pokrmom i liekom… Či nás Boh nepovolal pri svetle tohto mena ku svojmu obdivuhodnému jasu? Nielen svetlom je meno Ježiš, ale i pokrmom. Či sa neposilníš toľko ráz, koľko ráz si naň pomyslíš? A každý pokrm duše je suchý, ak sa nepoleje týmto olejom: je bez chuti, ak sa neposype soľou. Ak píšeš, nepáči sa mi, keď tam nenájdem meno Ježiš. Ak niečo dokazuješ alebo prednášaš, nepáči sa mi, ak stade nezaznieva meno Ježiš: Ježiš je ústam med, ušiam pieseň a srdcu radosť.”

Múdrosť sa chváli sama aj u Boha má česť a uprostred svojho ľudu slávu. V zhromaždení Najvyššieho otvára svoje ústa, a vyvyšuje sa pred jeho zástupmi. (Sir 24, 1- 2. Boh nielen posielal prorokov, ale svoju pravdu dával poznať aj literárnym spôsobom. Vo všetkých múdroslovných knihách má centrálne postavenie pojem múdrosť (po hebrejsky chokmá). Múdrosť sa ponúka človeku preto, aby žil dobre. Múdrosť nám umožňuje pochopiť zmysel života a poznať prostriedky k tomu, ako ho dosiahnuť. Zvláštne postavenie medzi ostatnými múdroslovnými knihami má kniha Kazateľ. V určitom zmysle je takou provokačnou knihou medzi ostatnými múdroslovnými spismi. Márnosť nad márnosť, hovorí Kazateľ, všetko je márnosť. Táto kniha ukazuje kolaps starozákonnej múdrosti, ktorá nedokáže dať odpoveď na utrpenie spravodlivého. Až vo vtelenom Slove sa zjavuje Božia múdrosť. V novom zákone je múdrosť všade tam, kde je Ježiš. Ježiš Kristus je svetlom, ktoré osvecuje nielen Izraelský národ, ale každého človeka. Jeho svetlo odráža tvár Cirkvi. Uprostred Cirkvi je Kristus stále prítomný, ako to prisľúbil. Cirkev hlása pravdu za ktorú Kristus zomrel. V Kristovi sme sa aj my stali deťmi svetla.

Ježiš ako Syn Človeka

V prvom článku sme videli, že Ježiš zvyčajne nevyrukoval hneď s pravdou von a otvorene nerozhlasoval, že je Mesiáš. No hoci titul „Mesiáš“ používal s veľkou diskrétnosťou, iný starozákonný titul používal pomerne často: „Syn človeka“. Termín „syn človeka“ je náročné jasne definovať, no pravdepodobne práve preto ho Ježiš používal. Ako sme už videli, Ježiš nechcel, aby jeho poslucháči nadobudli nesprávny dojem o tom, kto je alebo čo prišiel vykonať. V Starom zákone termín „syn človeka“ často znamenal jednoducho „človek, ľudská bytosť“. Žalmista sa tak napríklad modlí: „Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?“ (8, 5). Aj prorok Ezechiel je často označovaný za syna človeka (pozri Ez 2, 1. 3. 6. Na druhej strane Kniha proroka Daniela používa titul „Syn človeka“ v úplne odlišnom zmysle. „V nebeských oblakoch prichádzal ktosi ako Syn človeka a došiel až k Starcovi. Priviedli ho pred neho, dostal moc a slávu i kráľovstvo a budú mu slúžiť všetky národy, kmene a jazyky. Podľa Daniela je Syn človeka akousi tajomnou ľudskou postavou s božskými vlastnosťami, ktorý sedí spolu s Bohom na súdnom stolci. Syn človeka mal tiež prijať slávu, ktorá zvyčajne náležala jedine Bohu, „Starcovi“. Daniel tiež napísal, že vláda Syna človeka bude iná ako vláda akéhokoľvek iného ľudského kráľa.

Medzi najpozoruhodnejšie prípady toho, keď sa Ježiš nazval Synom človeka, je jeho súdny proces pred veľradou. Veľkňaz sa ho vtedy opýtal: „Si ty Mesiáš, syn Požehnaného?“ Ježiš mu bez váhania odpovedal: „Áno, som. Veľkňaz okamžite pochopil, že Ježiš cituje proroka Daniela. Áno, ja som syn Požehnaného, Syn človeka, ktorý bude naveky vládnuť. To sa už rovno mohol nazvať Bohom. Nie je teda ťažké pochopiť, prečo si veľkňaz v tej chvíli roztrhol rúcho a obvinil Ježiša z rúhania (pozri Mk 14, 63 - 64). A nie je ťažké pochopiť ani to, prečo veľrada potom Ježiša vydala do rúk Piláta a žiadala jeho popravu. No nepohoršili sa na ňom len veľkňazi a židovská veľrada. Mnohí Židia v Ježišovej dobe dobre poznali tento úryvok z Knihy proroka Daniela. Pamätáš sa, ako Ježiš uzdravil ochrnutého muža, ktorého priatelia spustili cez strechu domu? Obzvlášť sa na tom pohoršovali prítomní zákonníci. „Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“ (Mk 2, 7). Ale Ježiš vedel aj to, čo si myslia, aj to, že v nich rastie hnev. Preto im povedal: „,Prečo si to myslíte vo svojich srdciach?… Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy‘ - povedal ochrnutému: ,Hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov‘“ (Mk 2, 8. 10 - 11; kurzíva pridaná). Podobné veci sa diali, keď Ježiš hovoril o sobote a o chráme. Boh prikázal, aby jeho ľud svätil sobotu, no mnohí židovskí predstavení mali pocit, že Ježiš berie toto prikázanie príliš na ľahkú váhu, keď svojim učeníkom dovoľuje v sobotu trhať pšeničné klasy (pozri Mt 12, 1 - 2). Podobne flexibilní boli možno aj iní židovskí učitelia, no žiaden z nich svoje činy neobhajoval slovami: „Syn človeka je pánom aj nad sobotou“ (Mt 12, 8; kurzíva pridaná). Ale veď pánom nad sobotou môže byť jedine Boh! Ježiš pri tejto udalosti povedal aj ďalší šokujúci výrok: „Tu je niekto väčší než chrám“ (Mt 12, 6). Niekto väčší ako sväté miesto, na ktorom prebýva Boh? Ježiš opäť hovorí ako ten, ktorý má autoritu aj nad chrámom, ako to už raz urobil: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím“ (Jn 2, 19). Vo všetkých týchto situáciách si Ježiš nárokoval rovnakú autoritu a moc, aká patrí jedine Bohu. Ježiš ako Žid vedel, že je len jeden Boh.

Zo všetkých otázok okolo Ježišovo používania titulu „Syn človeka“ je azda tou najdôležitejšou táto: „Čo pre mňa osobne znamená, že Ježiš je Syn človeka?“ Ježiš si nevybral toto meno len preto, aby zmiatol svojich poslucháčov alebo aby utajil svoju identitu. Vybral si ho preto, že sa so svojimi súčasníkmi a aj s nami chcel podeliť o niektoré dôležité pravdy. Po prvé, tým, že Ježiš prijal titul Syn človeka, naznačil nám, že je vyvýšený v nebi a má miesto po pravici Otca. To znamená, že Syn človeka je náš Kráľ. Po druhé, Ježišovo kráľovstvo sa nikdy neskončí - a on nás do tohto kráľovstva pozýva. Je to kráľovstvo, v ktorom môžeme získať odpustenie svojich hriechov a zakúsiť oslobodenie od prežívania viny a hanby. A pretože sa toto kráľovstvo nikdy nerozpadne ani neoslabne, naša spása v Ježišovi je istá. Po tretie, Ježiš dal jasne najavo, že Syn človeka má nebeskú moc a autoritu. Prorok Daniel o ňom hovorí, že „mu budú slúžiť všetky národy, kmene a jazyky“ (Dan 7, 14). To znamená, že my, jeho služobníci, sme povolaní vyzývať druhých na poslušnosť nášmu Učiteľovi a Pánovi. Jeho slovo a jeho prikázania nám ukazujú správny spôsob života. Učia nás, ako sa páčiť Otcovi, a učia nás milovať sa navzájom tak, ako milujeme sami seba! Ježiš nie je len jedným z mnohých hlasov núkajúcich múdrosť a rady pre život. A Ježiš, Syn človeka, je aj Pánom nad sobotu. Po zavŕšení stvorenia sveta Boh nazval svet „dobrým“ a ustanovil čas odpočinku (porov. Gn 1, 31; 2, 3). Ježiš, Pán nad sobotou, nás pozýva, ba prikazuje nám odpočívať v jeho prítomnosti. Každú nedeľu nás živí Chlebom života a žiada nás, aby sme strávili čas v modlitbe a rozjímaní nad jeho slovom. Sľubuje nám pritom, že ak to urobíme, nájdeme v ňom osvieženie. Tento týždeň pouvažuj v modlitbe nad nasledujúcimi úryvkami Svätého písma. Popros Ducha Svätého, aby ti odhalil duchovný zrak.

tags: #jezis #vecna #mudrost