Kto prežil stratu niekoho veľmi blízkeho, bude asi vedieť, o čom je reč. Kto totiž stratil človeka, ktorého si vážil, ktorému rozumel, ktorý bol jeho oporou, ktorého miloval a ktorý bol preňho nepostrádateľný, ten určite pozná ten pocit, akoby sa náhle zrútil svet. Akoby náhle zastal čas a všetko stratilo svoj zmysel. A zrazu už niet komu zavolať, s kým sa stretnúť, s kým sa poradiť, porozprávať a o koho sa oprieť.
Veľkou otázkou zostáva, prečo je to na zemi takto zariadené? Prečo sme my ľudia tak bolestne konfrontovaní s hroznou realitou definitívneho a nenávratného pozemského odchodu našich blízkych? A nakoniec, ako finálnym zavŕšením, i definitívnym pozemským odchodom nás samotných? Toto silné prežívanie má veľký význam. Veľký pozitívny význam, aj keď paradoxne ide o prežitie veľmi negatívne a bolestné.
Aký má náš život vlastne zmysel, keď jeden deň sme my, alebo naši blízki tu a na druhý deň nás už zrazu niet? A jestvuje vôbec dačo po smrti, alebo sa iba prepadneme do veľkej, tmavej ničoty, prázdnoty a zabudnutia? Alebo vari majú naozaj pravdu tí, čo tvrdia, že po smrti predsa len život jestvuje? Ale ak jestvuje, bude potom jestvovať aj Stvoriteľ? Avšak ak existuje Stvoriteľ a my sme sa o neho po celý život nezaujímali, čo potom tam na druhom svete s nami bude?
Zmyslom hlbokej bolesti, spôsobenej definitívnym pozemským odchodom našich najbližších do neznáma je teda v skutočnosti to, aby sme boli práve takýmto spôsobom donútení položiť si všetky zmienené otázky. Aby nás osud, vyššie určenie, alebo Stvoriteľ, či akokoľvek inak to budeme chcieť nazvať, donútil hlbšie sa zamyslieť nad životom. V našom bežnom živote sú pre nás totiž dôležité len hmotné kritériá, čiže práca, peniaze a možnosti užívania si radostí života. No a práve chvíľa bolestného prežívania reality smrti najbližších je tým zásadným a kľúčovým momentom. V ňom je nám dopriate spamätať sa! Prebudiť sa z povrchnosti života! Je to príležitosť začať hlbšie uvažovať.
Ak využijeme túto ponúknutú príležitosť a začneme sa vážne zaoberať vyššie spomínanými, existencionálnymi, filozofickými a náboženskými otázkami, získavame šancu pochopiť pravý zmysel bytia. Ale je múdre správať sa tak, ako ostatní a žiť tak, ako žije väčšina, ak ide o smerovanie do záhuby? Ak vám smrť niekoho blízkeho dá práve k tomuto popud, tak je to presne tým, čo je prežívaním bolestného úderu smrti určitým vyšším určením sledované. Je to čosi ako facka, ktorou máme byť prebudení ku skutočnému životu. K životu skutočným spôsobom hodnotnému! A ten má svoj začiatok v hľadaní odpovedí na tie najzásadnejšie otázky bytia: Prečo existuje smrť a utrpenie? Existuje Boh? Aký je zmysel nášho života? Čo bude po smrti?
Ak poslúchneme tento impulz a začneme sa tým naozaj vážne zaoberať, zmení to náš život. Môže nás to totiž pozdvihnúť na omnoho vyššiu úroveň kvality života, pretože mu zodpovedaním podobných otázok dáme nový a vyšší zmysel. A tak sa z nás môžu stať, ba dokonca majú stať namiesto ľudí nevedomých a slepo kráčajúcich po širokých cestách väčšiny ľudia vedomí, kráčajúci životom samostatne a hlavne za skutočnými a pravými cieľmi.
Kto však túto šancu nevyužije, koho smrť jeho najbližších a z nej vyplývajúce otázky nepohnú k zamysleniu a k hodnotovému obratu, ten je človekom strateným. Ten zostane človekom nevedomým, kráčajúcim nevedome v ústrety svojej vlastnej smrti, kedy ešte raz a naposledy dostane šancu. A ak sa mu potom tieto odpovede podarí nájsť, čo však nie je isté, pretože na to už nemusí mať dostatok času, predsa len v jeho nadobudnutom poznaní zostane osteň trpkosti, skrývajúci sa v bolestnom uvedomení si, že jeho život bol nenávratne premárnený.
Existujú obdobia v roku, ako napríklad Vianoce, alebo Veľká Noc, kedy sa v Európe, ako nejaký archaický pozostatok jej kresťanskej minulosti zvykne oveľa intenzívnejšie vyslovovať slovné spojenie: Božia Láska. Slepé a bláznivé je ľudstvo, ktoré chce vidieť Pána iba takého, ako mu to vyhovuje a nie takého, aký v skutočnosti je.
Lebo skutočnosť je úplne iná a vôbec nevyvoláva blaženú pohodu a istotu ochraňujúcej lásky, ale naopak, zimomriavky a oprávnenú úzkosť. Každá bytosť vo stvorení, teda aj človek má právo na Lásku Najvyššieho, ale len vtedy, ak si on sám plní svoju vlastnú povinnosť lásky k Nemu! Kto takto miluje Pána, môže celkom určite počítať s jeho Láskou!
Spravodlivosť Najvyššieho, o ktorej ľudstvo nechce nič vedieť sa nad ním týči ako mohutný, ľadový skalný masív, pričom z jeho vrcholu už počuť hukot padajúcej lavíny. Potom ľudia, oddávajúci sa svojim vlastným ilúziám náhle na vlastnej koži okúsia všetky dôsledky svojej bezbožnosti, svojho hmotárstva a svojej tupej poživačnosti. Na vlastnej koži okúsia dôsledky a ochutnajú zhnité, skazené ovocie svojho sebectva, chamtivosti, egoizmu, závisti, nenávisti, bezohľadnosti, podvodu, klamstva, nečistoty, zvrhlosti, povrchnosti, plytkosti myslenia, duševnej prázdnoty a mnohých iných podobných vlastností, tak vzdialených od Vôle Pána.
Pieter Bruegel starší - Triumf smrti
Tento svet sa však každodenne vysmieva Vôli Najvyššieho a jeho požiadavkám voči ľuďom. Tento svet vôbec nemiluje Pána a predsa sa drzo odvažuje počítať s jeho Láskou. Ale v tom sa prepočítal, pretože sa mu ako konečnej odpovedi dostane niečoho úplne iného! Dostane sa mu neúprosnej a neoblomnej Spravodlivosti, v ktorej spätných účinkoch zožne zodpovedajúcu žatvu svojej vlastnej sejby. Sme blázni a pokrytci, pretože čím viac sme sa vnútorne, ale i navonok vo svojich životoch vzďaľovali od Lásky Najvyššieho, tým viac sme chceli vnímať Stvoriteľa len ako Lásku.
Nad obyvateľstvom planéty Zem však buráca drsný hlas. „Amen, amen hovorím vám, čas Lásky pominul a nastáva čas Spravodlivosti! Lebo kto nehľadal Lásku, ten nájde Spravodlivosť! Kto neprosil o Lásku, tomu sa dostane Spravodlivosti! Áno, bude to všetko tak, ako kedysi predpovedal Kristus, ktorý dobre poznal ľudí. A oni sa v tomto smere vôbec nezmenili. Keď ho totiž viedli na Golgotu a mnohé ženy nad ním plakali riekol: „Neplačte nado mnou, ale nad sebou a svojimi deťmi.
To je ale zapadákov! To je ale nuda! Veď sa tu vôbec nedá kam ísť a niet čo robiť! Takto hovoria a uvažujú mnohí mladí ľudia na dedinách, alebo v malých mestečkách. Skutočný, pravý a plnohodnotný život je podľa nich iba vo veľkých mestách so všetkými ich možnosťami, zábavou a rozptýlením. A predsa je tento názor nesprávny, aj keď ide o názor väčšinový. A je zaujímavé, že práve z týchto takzvaných zapadákovov má človek neraz oveľa bližšie k tomu najdôležitejšiemu a najpodstatnejšiemu, čo v jeho živote vôbec jestvuje. A síce k Bohu! K nemu je zo všetkých miest na zemi rovnako ďaleko!
K nemu je zovšadiaľ rovnako blízko! V tomto smere niet nijakého rozdielu a znevýhodnenia. V tomto smere vládne absolútna spravodlivosť. Ba dokonca je to paradoxne skôr naopak, pretože dedinská starenka, ktorá ide do kostolíka, pretože koniec koncov okrem neho ani veľmi kde ísť nemá, táto starenka je omnoho bližšie k dosiahnutiu plnosti vlastného života, ako mladý človek vo veľkom meste s jeho najrozmanitejšími možnosťami užívania si a trávenia voľného času. Veľkomestská koncentrácia ľudských prianí, túžob, ambícií, nálad, potrieb, názorov a ešte mnohých iných vecí totiž prekrýva tichú túžbu duše po Bohu. Všetko je teda úplne inak!
A síce práve tak, ako sa o tom píše v Písme. To totiž, čo sa ľuďom javí ako veľké, atraktívne, výnimočne a zaujímavé je v skutočnosti malé a ničotné. A naopak to, čo sa im javí ako malé, ničotné a nezaujímavé je v skutočnosti veľké. Lebo nie je náhoda, že práve na dedinách je oveľa viacej ľudí veriacich v Stvoriteľa, ako v mestách.
A všimnime si ešte jednu vec, a síce starobu. Starobu, kedy sa mnohí ľudia dostanú na perifériu života a ich existencia sa obmedzí na pár metrov štvorcových. To sa mnohým, najmä mladším ľuďom môže javiť ako zúfalé. A predsa to zúfalé nie je, pretože aj na sklonku života nám stále zostáva na dosah to najpodstatnejšie a najdôležitejšie: možnosť budovania si vzťahu k Bohu! Možnosť približovania sa k Nemu, prostredníctvom poznávania jeho Vôle, jeho Zákonov a jeho plánov s človekom. Veľká Spravodlivosť Najvyššieho dbala teda dôsledne na to, aby človek v každom veku, v každom spoločenskom postavení, každej vzdelanostnej úrovne a z každého miesta na zemi mal vždy rovnako ďaleko, alebo rovnako blízko k tomu najdôležitejšiemu a najpodstatnejšiemu. K Bohu! V tomto smere vládne dokonalá spravodlivosť! V tomto smere majú všetci rovnakú príležitosť! Tento pravý zmysel bytia je však na míle vzdialený od toho, čo ľudia v súčasnosti považujú za prioritné a dominantné. Kvôli čomu premrhajú celý svoj pozemský život na ničotnosti.
V prvom rade sa nesmieme nechať donekonečna mediálne manipulovať. Musíme si uvedomiť, že médiá fungujú na báze známej ľudovej múdrosti: koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj. Áno, šíria síce pravdu, ale iba pravdu ich vlastníkov! A práve títo vlastníci nás budú prostredníctvom svojich médií neustále poučovať o tom, čo je správne a čo nesprávne. O tom, ako treba žiť a aké hodnoty uznávať. Ak sa ale budeme rozhodovať a konať pod vplyvom takéhoto druhu informácií, neposlúži to v skutočnosti nám a nebude to dobré pre nás. Bude to dobré jedine pre elitu, snažiacu sa o to, aby naša životná filozofia, náš spôsob myslenia i naše vnímanie toho, čo je dobré a čo zlé dokonale vyhovovalo jej planom.
Je však neuveriteľne zarážajúce, že ľudia sú stále ako hluchí a slepí! Že si dajú nahovoriť, že čierne je biele a biele je čierne! Že tisíckrát opakovanú manipulatívnu lož začnú považovať za pravdu! Že tisíckrát opakovanú absolútnu hlúposť začnú považovať za múdrosť! Že priateľa začnú považovať za nepriateľa a zradcu, ale skutočného škodcu naopak za dobrodinca. Čo si zaslúžia ľudia za to, že sú tak povrchnými, že si toto všetko nechajú nahovoriť? Nezaslúžia si vari tieto nemysliace ovce práve to zotročenie, do ktorého sa ich snažia vmanipulovať médiá a politici, zapredaní elite?
Ak sa nespamätáme a neprehliadneme, že sa nás prostredníctvom mediálne zmanipulovanej reality snažia bohatí a mocní dotlačiť k absolútnej nadvláde nad našim osudom, naše precitnutie môže byť desivé! A oligarchia robí všetko možné preto, aby sme neprecitli, alebo precitli až potom, keď už bude neskoro. Preto sme celkovou atmosférou, nastolenou v spoločnosti neustále mravne a morálne zrážaní. Preto sú v nás podporované a živené všetky naše chyby a nedôstojné náklonnosti. Preto sú naše životy smerované iba do užívania si a do materialistickej honby za vecami. Preto sme zaplavovaní mediálnym balastom, vytvárajúcim z nás nesamostatné, nemysliace bytosti bez vlastného názoru a vlastného presvedčenia, a preto závislé na myšlienkach a názor iných.
Pokiaľ však ľudia zostanú povrchní a naivní natoľko, že si toto všetko nechajú nahovoriť, môže sa napokon stať, a systematicky to k tomu smeruje, že sa jedného dňa skutočne prebudia ako otroci s evidenčným číslom na implantovaných čipoch, úplne vydaní na milosť a nemilosť elite najbohatších. Potom sa ich však už nikto nebude pýtať na ich názor, aby učinil zadosť pokryteckej hre na demokraciu, ale spraví s nimi, čo len bude chcieť. A rozhodne to nebude nič dobrého!
Prebuďme sa preto! Myslime a uvažujme! Viac využívajme svoje cítenie i svoje svedomie, ktoré sú nám mnohokrát schopné sprostredkovať oveľa hlbší pohľad na realitu, ako náš rozum. Rozum je totiž možné ľahko oklamať tým, že sa niekto hrá na dobráka, zatiaľ čo v skutočnosti chce iba zlo.
Maslowova pyramída potrieb
Tabuľka: Porovnanie hodnôt a cieľov v živote
| Hodnoty a ciele | Povrchný život | Život s hlbším zmyslom |
|---|---|---|
| Priorita | Práca, peniaze, užívanie si | Hľadanie Boha, pochopenie zmyslu bytia |
| Motivácia | Materiálne zabezpečenie a zábava | Duchovný rast a poznanie |
| Vnímanie smrti | Koniec, ničota, zabudnutie | Príležitosť na zamyslenie a zmenu |
| Vplyv médií | Pasívne prijímanie a manipulácia | Kritické myslenie a nezávislosť |
| Konečný cieľ | Otroctvo elít | Sloboda a vedomý život |