Jezuitský kostol Najsvätejšieho Spasiteľa v Bratislave: História a Význam

Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa, známy najmä ako Jezuitský kostol, prípadne Jezuiti, sa nachádza v historickom centre Bratislavy v Starom Meste na Františkánskom námestí. Kostol v tesnej blízkosti Starej radnice poznajú obyvatelia mesta skôr pod názvom „jezuitský“ a radí sa k najvzácnejším sakrálnym pamiatkam mesta.

Vďaka svojej polohe na Františkánskom námestí sa teší i veľkému záujmu zahraničných turistov. Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa alebo jednoducho jezuitský kostol, ako ho Bratislavčania nazývajú, nielenže dotvára jedinečnú architektonicko-historickú atmosféru Hlavného námestia i celého historického mestského jadra, ale zároveň je aj významným centrom duchovného života katolíckej komunity obyvateľov Bratislavy.

K budove jezuitského kostola sa najrýchlejšie dostanete kombináciou električky a pešieho pochodu. Prípadne sa môžete vybrať bicyklom, ktorý má čoraz lepšie podmienky na prevádzku v meste vďaka pribúdajúcim cyklotrasám. Ak by ste sem šli autom, môžete zaparkovať v podzemných garážach v blízkosti Františkánskeho kostola.

Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa je neskororenesančnou stavbou, s neskoršou barokovou úpravou. Možno málokto tuší, že bol pôvodne postavený ako protestanská sakrálna stavba. Postavili ho v prvej polovici 17. storočia ako protestantskú modlitebňu, neskôr bol však protestantom odňatý a pridelený rádu jezuitov.

Výstavbu chrámu, dokončeného v prvej polovici 17. storočia mal na starosti nemecký staviteľ Hans Stoss z Augsburgu. Pre prešporský evanjelický cirkevný zbor Stoss navrhol stavbu, ktorá voľne reprodukuje augsburský evanjelický kazateľský kostol (Predigtkirche) známy pod menom Ulrichskirche. Ten vznikol v 16. storočí adaptáciou stredovekej pôvodne otvorenej haly tržnice, ktorou sa dalo prechádzať do susedného kláštorného kostola.

V roku 1634 bratislavskí evanjelici odkúpili dom patriaci rodine Armbrusterovcov nachádzajúci sa pri Starej radnici, v ktorom už predtým mali modlitebňu, a v rokoch 1636-1638 postavili na pozemku tzv. V podstate išlo o zbúranie Armbrusterovho domu a vybudovanie úplne nového kostola. Počas stavebných prác mali evanjelici modlitebňu v dome grófa Gašpara Illésházyho, ktorý stál na mieste dnešného Mirbachovho paláca oproti kláštoru františkánov.

Nový kostol zasvätený sv. Trojici bol postavený ako neskororenesančná trojloďová hala. Kostol podľa panovníkovho želania sa nemal podobať katolíckym kostolom. Evanjelici vežu skutočne nepostavili, ale hlavný vchod do kostola umiestnili do uličnej fasády a presbytérium si vytvorili v poslednom poli strednej lode. Náklady predstavovali 23 000 zlatých. Časť peňazí uhradili z vlastných prostriedkov a časť z finančnej pomoci evanjelikov zo severských protestantských krajín, Holandska, Nemecka a Švedska.

Vedúcim stavby kostola bol bohatý bratislavský obchodník so šľachtickým titulom Ondrej Segner, ktorý si na Michalskej ulici nechal postaviť v roku 1648 prepychovú kúriu nesúcu i v súčasnosti jeho meno - Segnerova kúria. V roku 1656 pristavili ku kostolu budovu evanjelickej školy na dnešnej Kostolnej ulici č.

Exteriér a Interiér

Veci znalí, si určite ihneď všimnú, že tento kostol je bez veže a navonok má pomerne jednoduché architektonické prevedenie. Nie nebola zničená počas zemetrasení, ako veža susedného Františkánskeho kostola. Na Slovensku máme viacero podobných artikulárnych kostolov, známejších skôr čisto drevenou konštrukciou.

Protestantské chrámy museli mať podľa dobových zákonov jednoduchý vonkajší vzhľad, nesmeli mať vežu a ani inak pripomínať kostol. Preto ani Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa nevyniká nejakým dych vyrážajúcim zovňajškom. Jediným výrazným vonkajším ozdobným prvkom sú nádherne zdobené dvere, jedno z vrcholných diel rezbárskeho umenia prvej polovice 17. storočia.

Bežného návštevníka Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa môže zaujať najmä ostrý kontrast vonkajšieho prevedenia, ktoré je skutočne striedme. Fasáda nie je takmer vôbec zdobená. Zaujme skôr vstup do kostola. Interiér je, celkom v protiklade, charakteristický bohatou výzdobou, z ktorej zaujme hlavný oltár a výrazná rokoková kazateľnica.

Skromný vonkajší vzhľad chrámu vyvažuje prekrásna interiérová výzdoba nesmiernej umeleckej i kultúrno-historickej hodnoty, ktorá pochádza z čias jezuitskej správy. V kostole sú veriacim dispozícii originálne drevené lavice. Architektonicky výrazné sú stĺporadia bielej farby, ako aj veľmi originálna dlažba a miestami použitý červenkastý kameň. Atmosféru kostola dotvára prekrásny organ a veľmi dobrá akustika.

Rokoková kazateľnica patrí k najkrajším pamiatkam svojho druhu na Slovensku a je v podstate najvzácnejším prvkom vnútornej výzdoby kostola. V kostole sa nachádza aj veľká krypta, ktorá slúžila ako miesto posledného odpočinku vzácnych predstaviteľov jezuitského rádu, ktorí v Bratislave pôsobili a zomreli.

Ďalšou zaujímavosťou, ktorou kostol zaujme je historická a umelecká hodnota jeho vybavenia, v ktorej vyčnieva hlavný oltár a ďalších 6 bočných oltárov a tri barokové spovednice. Trojloďový priestor kostola, ktorý je halového typu je bohato osvetľovaný vysokými oknami v bočných lodiach. Presbytérium, ktoré je včlenené do pôdorysu kostola, je výškovo oddelené od hlavnej lode tromi stupňami, víťazným oblúkom a mramorovou balustrádou. Orgánová empora, ktorá je vo vstupnej časti kostola je pozostatok pôvodnej interiérovej architektúry 30. rokoch 17. storočia.

V kostole sa nachádzajú relikvie sv. Ignáca z Loyoly, sv. Sv. Ignác z Loyoly bol zakladateľ Spoločnosti Ježišovej (potvrdenej pápežom Pavlom III. v roku 1540 ako Jezuitský rád), stratég a organizátor protireformácie. Je spoluautorom ducha barokovej filozofie a iniciátor a vyjadrovateľ barokového životného pocitu. Svojimi „duchovnými cvičeniami“ (modlitba, meditácie, čítania, spytovania svedomia pri úplnom mlčaní počas viacerých dní (3 - 30 dní) pod vedením exercitátora) nadobudol veľký, ešte dnes trvajúci vplyv na zbožnosť katolíckych kresťanov.

Sv. Ignác Loyolský pochádzal z baskickej provincie Guipúzcoa v severnom Španielsku. Narodil sa v r. 1491 v kaštieli Loyola ako najmladší z dvanástich či trinástich detí baskického šľachtica Beltrána Ibáñeza de Oñaz. Ako mladý muž viedol rytiersky život. Vo veku 30 rokov pri obrane pevnosti v navarrskom hlavnom meste Pamplone bol ťažko ranený. Kanónová guľa mu roztrieštila pravú nohu a poranila ľavú, na následky čoho celý život kríval. Po tejto udalosti zmenil život a dal sa na duchovnú dráhu, ktorá začala jeho vlastnými 11 mesiacov trvajúcimi duchovnými cvičeniami.

Po absolvovaní púte do Svätej zeme sa dal na štúdiá. Najskôr na univerzite v Alcale a neskôr v januári 1528 v Paríži, kde sa dal študovať filozofiu a teológiu na tamojšej slávnej univerzite. Tu si urobil lepšiu predstavu o politickej situácii v Európe a o náboženskej situácii v západnom kresťanstve, ktoré sa začalo trieštiť vplyvom rôznych reformátorov a o neúcte k matke Cirkvi. Preto okrem chudoby začal osobitne zdôrazňovať inú cnosť, a to poslušnosť a bezpodmienečnú oddanosť Cirkvi. Spolu so šiestimi študentmi (vrátane Františka Xaverského) sa zaviazali, že budú v chudobe pracovať na Božiu oslavu a pre dobro duší. Po odchode z univerzity sa postupne usadili v Taliansku, kde prijali kňazskú vysviacku a v roku 1540 tu založili rád Jezuitov. Členovia rádu okrem troch zvyčajných sľubov chudoby, čistoty a poslušnosti robili aj štvrtý sľub bezpodmienečnej poslušnosti pápežovi, keď im zverí nejaké poslanie.

Ignác si uvedomoval, že na dlhodobé uspokojenie naliehavých potrieb Cirkvi nestačí iba skupina horlivých apoštolov, ale že treba vybudovať solídne ustanovizne, ktoré budú trvale pripravovať na cirkevnú službu rozumove i duchovne vyspelých pracovníkov. Preto v r. 1551 založil v Ríme ústredné kolégium, „Collegium Romanum”, z ktorého sa zakrátko vyvinula dodnes jestvujúca Gregorova univerzita, pomenovaná podľa jej spoluzakladateľa a mecenáša pápeža Gregora XIII. V r. 1552 založil Ignác „Collegium Germanicum” (neskoršie Germanicum-Hungaricum), na ktorom sa vychovávali kňazi pre krajiny strednej Európy. Tieto kolégiá sa stali predvojom rozsiahleho jezuitského školstva, ktoré malo význam nielen pre Cirkev, ale pre rozvoj celej západnej kultúry.

Ignác Loyolský zomrel osamote 31. júla 1556 ráno. Vtedy mal ním založený rád už tisíc členov, ktorí pracovali v trinástich rehoľných provinciách. Pápež Pavol V. vyhlásil v roku 1609 Ignáca Loyolského za blahoslaveného a pápež Gregor XV. V roku 1622 za svätého.

Sv. František Xaverský bol spolu s Ignácom z Loyoly spoluzakladateľom Spoločnosti Ježišovej a významný misionár v Indii a Japonsku. Zomrel v roku 1552 na ceste do Číny. Vzdelanie získal na univerzite v Paríži, kde sa v roku 1529 stretol s Ignácom z Loyoly a stal sa jedným zo siedmich, ktorý zložili sľub na Montmartri roku 1534 a o tri roky boli vysvätení za kňazov v Benátkach.

František v roku 1541 odišiel na misie do Ázie. Preplavil sa do mesta Goa v Indii na pozvanie portugalského kráľa Jána III., aby začal evanjelizovať východnú Indiu. Pápež ho zároveň vymenoval za apoštolského nuncia na Východe. František začal reformovaním mesta Goa, kde žilo mnoho portugalských katolíkov známych svojou krutosťou voči otrokom, konkubinátom a nezáujmom o chudobu. Svojím príkladom kompenzoval očividnú zradu Krista a Cirkvi, ktorú robili zlí kresťania. Mal obrovský úspech medzi nižšou kastou, ale takmer žiaden u brahmanov.

V roku 1549 odišiel do Japonska, preložil kresťanské vyznanie viery. Kde sa mu poradilo získať mnoho veriacich a starý prázdny budhistický kláštor. Keď odchádzal, Japonsko už malo 2 000 veriacich. V roku 1552 sa vrátil do indického mesta Goa a po niekoľkých mesiacoch odišiel do Číny. Cestou, ale ochorel a zomrel 3. decembra takmer sám na ostrove Šang-čchuan.

Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Pavol V. 25. októbra 1619. Gregor XV. ho 12. marca 1622 spolu s Ignácom vyhlásil za svätého. Za patróna zámorských misií ho vyhlásil Pius XI.

Sv. Košickí mučeníci je spoločné označenie Marka Križina, Štefana Pongráca a Melichara Grodeckeho, ktorí boli umučení 7. septembra 1619 v Košiciach počas povstania Gabriela Betlena. Boli obeťami bojov medzi protestantmi a katolíkmi v období vojen s Osmanskou ríšou. Pápež Ján Pavol II. ich 2.

História po Reformácii

Lutherova reformácia sa v Bratislave udomácnila veľmi rýchlo, bola nielen náboženským, ale najmä národnostným prejavom tu žijúcich nemecky hovoriacich mešťanov. Na začiatku 17. storočia bol počet protestantov v meste oveľa vyšší než katolíkov. Luteráni používali v rokoch 1619 až 1621 aj dóm sv. Martina ako svoj kostol.

V roku 1672 ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni (1595-1685) žiadal od nemeckých evanjelikov, aby kostol odovzdali katolíkom, pretože ako sám zdôvodnil, bol postavený na kráľovskom pozemku. Z poverenia cisára Leopolda I. (1640-1705) biskup a novovymenovaný prezident Uhorskej komory Leopold Kollonich dňa 18. júla 1672 násilím odňal kostol bratislavským evanjelikom a 9. septembra v tom istom roku ho konsekroval. Pamiatku posvätenia chrámu ustanovil sláviť vždy tretiu júlovú nedeľu a 1. januára 1673 ho zveril do správy jezuitom. Tí kostol zasvätili svätej Margaréte. Neskôr naň preniesli patrocínium Najsvätejšieho Spasiteľa, ktorému bol pôvodne zasvätený dóm svätého Martina.

Veľký protireformačný tlak jezuitov spôsobil, že ku katolicizmu postupne prestupovali významné grófske protestantské rodiny najmä Nádasdyovcov a za nimi Pálfyovci, Forgáčovci, Keglevičovci. Na prešporskom sneme r. 1662 už iba evanjelická menšina bojovala za zachovanie legitímnych práv a náboženskú slobodu.

Najväčším prenasledovateľom evanjelikov sa stal arcibiskup Juraj Selepčéni, ktorý bol tiež iniciátorom všetkých prieťahov a komplikácií pri stavbe druhého bratislavského kostola. Okamžite, na začiatku r. 1672 sa usiloval získať kľúče od obidvoch kostolov a škôl, vyhnať kňazov.

24. apríl bol v Prešporku dňom volieb do mestskej rady. Na máj zorganizoval Selepčéni mimoriadny súd v Trnave, na ktorý predvolal všetkých štyroch evanjelických kňazov, s nimi bol aj senior Titius a všetkých významných mešťanov Prešporka - teda asi 320 ľudí. 3. júna padol rozsudok, ktorý hrozil smrťou a stratou majetku a cti.

18. júla ráno o 5. potichu, bez zvyčajného trúbenia a povelov sa Nigrelliho vojaci zhromaždili na Hlavnom námestí, pred Zeleným domom, pred radnicou, ďalší obsadili ulicu ku ev. A keďže znova nedostali kľúče od kostolov a školy, ktoré konrektor Pihringer odmietol vydať, vojaci dostali rozkaz rozbiť dvere do lýcea. Zaútočili, dostali sa do vnútra lýcea, ktoré bolo spojené s kostolom, takže obsadili kostol a Kolonič im za odmenu dal peniaze, ktoré našli ako oferu v kostole. A potom kladivami a čakanmi rozbili dvere oboch kostolov. Všetok inventár bol zabavený.

Na 9. septembra jezuiti pripravili vysviacku - aby sa evanjelikom kostoly nevrátili. Dostal meno sv. Margarety. A tak prišla doba temna.

Jezuiti chrám vnútri prestavali, zrútili bočné empory, na presbyterium postavili sanktusník so zvonom a nad renesančný pilastrový portál umiestnili štukovú výzdobu so svojím znakom. V rokoch 1721-1722 postavili pôvodný stĺpový hlavný oltár kostola podľa nákresu, který sa zachoval v archíve rehole (dnes v Archíve mesta Bratislava). Monumentálnu stĺpovú stavbu postavil viedenský stolár Ján Jakub Müller, oltárny obraz namaľoval viedenský maliar Anton Wellser, obrovské sochy sv. Jána Krstiteľa a sv. Jána, sv. Michala archanjela a anjela strážcu, ako aj ďalšie plastiky v nadstavci oltára viedenský sochár Andrej Eglauer.

Oltár koncom v 19. storočí nahradili dnešným velkým neobarokovým oltárom s obrazom Premenenia Pána od bratislavského maliara Sebastiána Majscha (1807-1859). Niektoré sochy pôvodného oltára sa dostali do Galérie mesta Bratislavy a sú vystavené v kaplnke Primaciálneho paláca. Nový obetný stôl a ambon navrhol jezuita páter S.

Po polovici 18. storočia dali jezuiti vyhotoviť ďalšie vnútorné zariadenie: Oltár Kalvárie, v závere severnej lode s murovanou stĺpovou architektúrou pokrytou štukolustrom, v strede oltára sa nachádza sochárska skupina Kalvárie na maľovanom pozadí. Autorom je Anton Štefan Steinmassler. Oltár sv. Ignáca, s ústredným obrazom „Videnie sv. Ignáca z Loyoly“, zakladateľa rádu jezuitov kľačiaceho pred madonou je umiestnený v strede severnej lode. Po stranách sa nachádzajú sochy jezuitských svätcov sv. Františka Borgiu a sv. Oltár sv. Františka Xaverského je umiestnený v strede južnej lode, má murovanú stĺpovú architektúru pokrytú štukolustrom. V strede je obraz zachytávajúci smrť sv. Františka Xavera, po stranách sa nachádzajú sochy svätých sv. Alojza Gonzagu a sv. Stanislava Kostku. Drevený oltár Panny Márie stojí v závere južnej lode. Pôvodne bol na ňom obraz „Sv. Anton pred Madonou“ od Fra Antónia z r. 1773. Dnes sú na mariánskom oltári plastiky Panny Márie a dvoch anjelov z konca 19.

V kostole sa po pravej strane presbytéria nachádza jedna z najkrajších rokokových kazateľníc na našom území. Na základe objednávky bratislavského komorníka Antona Jägera ju vyhotovil v roku 1753 majster Ľudovít Gode, žiak sochára Georga Rafaela Donnera. Mimoriadne pôsobivé dielo zaujme sochársky modelovaným tvarom, pozoruhodnou kombináciou materiálov, bohatstvom rokokových prvkov i nádhernými plastikami.

Tri barokové spovedeľnice s maľovanými výplňami štítov sú dielom sochára Antona Štefana Steinmässlera. Spovedelnice vznikli v roku 1761. Každá má v nadstavci obraz nabadajúci k pokániu: Kristus ustanovujúci sviatosť zmierenia, sv. Peter, ktorý plakal po zapretí Krista a sv. Mária Magdaléna, ktorej Ježiš keď odpustil hriechy, zanechala život prostitútky a nasledovala ho. Pôvodne spovednice zdobili i sošky svätých kajúcnikov takisto od Antona Štefana Steinmässlera.

Pápež Klement XIV v roku 1773 rád jezuitov zrušil a vtedy sa chrám stal dvorským chrámom uhorského miestodržiteľa Alberta Sasko-Tešínskeho (1738-1822), dušpastiersku prácu v ňom vykonávali kňazi ostrihomskej arcidiecézy. Po obnovení jezuitského rádu v roku 1814 jezuiti obnovili svoju činnosť aj v Bratislave a 6. januára 1855 im bol chrám odovzdaný Jozefom Viberom, zástupcom ostrihomského arcibiskupa Jána Scitovského (1785-1866). Jezuiti kostol spravovali až do pamätnej barbarskej noci z 13. na 14. Koncom 19. storočia pribudli v interiéri kostola dva neobarokové drevené oltáre. Na oltári sv. Júdu Tadeáša je obraz svätca, ktorý namaľoval Jozef Henrich Krikler v roku 1895; na oltári sv. Jozefa je svätcova socha.

V ľavej bočnej lodi v blízkosti oltára Kalvárie je umiestnený epitaf z červeného mramoru z roku 1737, ktorý dali vyhotoviť jezuiti z vďačnosti ostrihomskému arcibiskupovi kardinálovi Leopoldovi Koloničovi, ktorý je aj pochovaný v kryptách jezuitského kostola.

Presbytérium okrem iného zaujme i nástennou maľbou „Eucharistický Ježiš“ na pravej stene nad vchodom do sakristie od bratislavského maliara a sochára Alojza Rigeleho z roku 1926. Nad portálom do kostola sa nachádza barokový latinský nápis SIC DEUS DILEXIT MVNDVM - Boh tak miloval svet s jezuitskym znakom IHS.

Po barbarskej noci kostol jezuitov znova prešiel pod správu diecéznych kňazov a bol pričlenený ako filiálny kostol k domskej farnosti sv. Martina. Napriek tomu, že kostol bol jezuitom odňatý, nikdy ho úplne neopustili. V istom období aj počas totality jezuiti v kostole slúžili sväté omše a spovedali. Jezuitom bol kostol opäť vrátený až po politických zmenách v novembri 1989.

Z Kostola Najsvätejšieho Spasiteľa to máte na skok k viacerým významným pamiatkam Starého Mesta. Hneď vedľa sa nachádza veža Starej radnice, z ktorej sú výborné výhľady na okolie a na Hlavné námestie. Tento pohľad je mimoriadne rozkošný počas vianočných trhov, ktoré sa tu pravidelne konajú. Takisto si môžete vybrať z nepreberného množstva prevádzok rôzneho druhu, kam sa dá sadnúť na jedlo, alebo kávu.

Hoci v súčasnosti chrám opäť spravujú Jezuiti, v minulosti im bolo vlastníctvo odňaté Jozefom II. počas jeho cirkevných reforiem a neskôr totalitným režimom. Preto sa tu často konajú organové koncerty ako aj koncerty zborov. Tunajšie omše všeobecne patria k veľmi vyhľadávaným počas celého týždňa.

Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa, ktorý je nazývaný aj Jezuitský kostol, sa nachádza v tesnej blízkosti Starej radnice v Bratislave. Bola to najprv neskoro renesančná a neskôr barokovo upravená sakrálna stavba. Patrí k najvzácnejším sakrálnym pamiatkam mesta. Ako protestantská modlitebňa bola postavená v prvej polovici 17. storočia. Evanjelici ho však mohli používať iba do 70. rokov 17. storočia, keďže po potlačení protestantského sprisahania v roku 1672 im ho odňali a pridelili ho rádu jezuitov.

Táto publikácia vzniká na základe presvedčenia, že návštevníkovi slovenskej metropoly poslúži najdôležitejšími informáciami o kostole, bez ktorého by Hlavné námestie nebolo hlavným.

Adresa: Františkánske námestie, 811 01 Staré Mesto

Jezuitský kostol na Františkánskom námestí v Bratislave

tags: #jezuitsky #kostol #najsvatejsieho #spasitela