Jonáš Záborský de Zabor, slovenský básnik, prozaik, dramatik, historik, novinár, kňaz a teológ, sa narodil 3. februára 1812 v obci Záborie. Zomrel 23. januára 1876 v Župčanoch.
Evanjelický a neskôr katolícky farár, spisovateľ, teológ, dramatik, prozaik, poet, satirik, novinár Jonáš Záborský patrí k tým najväčším provokatérom celých dejín slovenskej literatúry a národného hnutia, no zároveň ide o geniálneho majstra spoločenskej kritiky, ktorej aktuálnosť sa transformuje aj do 21. storočia. Záborského všestrannosť sa prejavila v próze, poézii, dráme, ale aj vo filozofických, historických a teologických spisoch.
Uplynulo 205 rokov od jeho narodenia, no posledné roky prežil osamotený, zatrpknutý, plný rozporov v sebe samom i voči svetu okolo. Jonáš Záborský si svojím životom a dielom vyslúžil rôzne epitetá - "župčiansky samotár", "prvý slovenský disident" či "národný hriešnik". Bol autorom známych próz ako Dva dni v Chujave, Mandragora či Faustiáda a stále uvádzanej divadelnej hry Najdúch.
Počas svojho života Záborský okúsil slávu veľkého mesta (Halle, Viedeň…), ale aj nekonečnú biedu slovenského vidieka, v ktorom strávil celé záverečné - a mimoriadne tvorivé - obdobie svojho života. Z kulturologického, estetického, sociologického, filozofického a literárno-vedného hľadiska je Záborský vďačnou témou pre vedecké bádanie aj v 21. storočí.
Životopisné údaje
Pochádzal zo šľachtického rodu Záborský zo Záboria (Zaborszky de Zabor). Narodil sa v chudobnej zemianskej rodine. Otec bol evanjelik, matka katolíčka.
Záborský sa narodil do zemianskej rodiny a vzdelával sa na základných školách v Záborí, Hornom Jasene a Záturčí v rokoch 1818 - 1821. V roku 1821 nastúpil na nižšie gymnázium v Necpaloch a v rokoch 1823 pokračoval na gymnáziu v Gemeri. V rokoch 1829 - 1832 navštevoval evanjelické lýceum v Kežmarku a v roku 1834 študoval na evanjelickom teologickom kolégiu v Prešove.
Dňa 20. septembra 1827 sa imatrikuloval na evanjelickom lýceu v Kežmarku, kde sa prebudilo jeho národné povedomie a živý záujem o antiku. Tam študoval právo, v r. Do študentských čias spadajú začiatky jeho literárnej činnosti. Začiatkom r. Na jeseň 1839 odišiel študovať do Halle, kde sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom, no ideovo sa s ním nikdy nezblížil.
Pôsobil ako kaplán v Pozdišovciach a v rokoch 1839 - 1840 študoval v spoločnosti Ľudovíta Štúra na významnej univerzite v Halle. V roku 1840 bol kaplánom u M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši (toto stretnutie mu prinieslo v budúcnosti tiež spojenie s propagáciou Žiadostí slovenského národa). Toho istého roku prijal miesto farára v Rankovciach.
Po návrate v lete 1840 bol istý čas kaplánom u M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši, v decembri 1840 nastúpil ako kazateľ v Rankovciach. Tam sa zblížil s katolíckym farárom Ondrejom Kalaszom. Keď mu zhorela fara, kostol i škola a maďaróni z radov evanjelikov ho začali verejne obviňovať, Kalasz ho upozornil na možnosť vyučovať na teologickom lýceu v Košiciach, pravda, s podmienkou, že sa stane katolíkom. Na katolícku vieru prestúpil 10. februára 1842.
Po požiari jeho fary i kostola prestúpil k rímskokatolíckej cirkvi nakoľko mu v tom čase evanjelici odmietli poskytnúť finančnú pomoc. Krátko pobudol v košickom kňazskom seminári a v r. 1843 ho ordinovali za kňaza. Jeho bohatá politicko-publicistická činnosť v rokoch 1848-1850 sa realizovala mimo Košíc.
Dostal sa do sporu s Ľudovítom Štúrom, ale aj Hurbanom a ďalšími štúrovcami. Nielen pre kodifikáciu spisovnej slovenčiny (ktorá sa mala formálnymi znakmi čo najviac líšiť od češtiny), ale aj pre svoje anti-hegeliánske postoje a nerealistickosť národného programu. Dostal sa do sporu s Ľudovítom Štúrom a jeho kodifikáciou spisovnej slovenčiny, odmietol tiež jeho národný program ako nerealistický.
Na jar 1848 sa aktívne zapojil do riešenia nastolených otázok revolúcie, so zdôrazňovaním národnej rovnoprávnosti popri občianskej, vplýval na zostavenie Žiadostí slovenského národa z 10. mája 1848, stal sa členom národnej gardy, bol slovenským prekladateľom maďarských úradných vyhlášok, jeho prostredníctvom sa rozširovali Štúrove Slovenskje národňje novini, Hurbanov leták Braťja Slováci, mikulášske Žiadosti slovenského národa a ďalšia slovenská politická literatúra. Pre túto činnosť ho v novembri 1848 zaistili a vyšetrovali pred košickým súdom.
Po roku 1843 pôsobil ako nemecký kaplán v Košiciach a v roku 1848 ho uväznili za prechovávanie Žiadostí slovenského národa. V roku 1848 ho uväznili za prechovávanie Žiadosti slovenského národa, v roku 1850 získal miesto profesora gréčtiny na právnickej fakulte v Košiciach a tiež pôsobil ako redaktor vládnych Slovenských novín vo Viedni. O dva roky neskôr získal miesto profesora gréčtiny na právnickej fakulte v Košiciach.
Dňa 7. septembra 1850 odišiel do Viedne za redaktora vládnych Slovenských novín, písaných staroslovenčinou. V r. Bol talentovaným novinárom, písal dobré úvodníky, úvahy, komentáre, správy i glosy o otázkach politických, kultúrnych i hospodárskych. Jeho polemiky publikované v Slovenských novinách prešli do dejín slovenskej literatúry ako Boje o Žehry (1851).
V rokoch 1850 - 1853 pôsobil ako redaktor vládnych Slovenských novín vo Viedni. Po konfliktoch s Bachovou cenzúrou z Viedne odchádza. Znechutený bachovskou cenzúrou utiahol sa Záborský v roku 1853 na biednu faru v Župčanoch neďaleko Prešova.
Od roku 1853 bol farárom v Župčanoch, kde napísal väčšinu svojich diel. Napokon prijal novú podobu slovenčiny a venoval sa hlavne literárnej činnosti. Záborský teda prešiel od Prešovského evanjelického kolégia, študenta Univerzity v Halle cez pozíciu redaktora Slovenských novín vo Viedni až po farára v Župčanoch.
Od konca 50. rokov sa pustil do neúnavnej literárnej práce, redaktori často odmietali jeho príspevky, preto väčšina jeho diel zostala v rukopisoch. Bol štedrým mecénom.
Záborského život je excelentne spracovaný vo filmovej podobe (Národný hriešnik, Karol Horák, Martin Kákoš, 1994), kde Záborského zahral herec Marián Geišberg. Film pôsobivo mapuje vo forme spovede celý Záborského život, všetky jeho protirečenia.
Tvorba a dielo
K tvorbe Jonáša Záborského patria klasicistické básnické skladby Žehry, satirické prózy Panslavistický farár, Faustiáda, Chruňo a Mandragora, Frndolína, didaktické humoresky Dva dni v Chujave či historické poviedky (Buld, Svätoplukova zrada).
Jeho klasicistické Bájky (1840) a básnická zbierka Žehry (1851) vyvolali literárnu polemiku; po neúspechoch v poézii upustil od češtiny a začal tvoriť v slovenčine. V r. 1858 napísal náboženský epos Vstúpenie Krista do Raja, ktorý v r. 1866 upravil; uverejnil z neho iba časť pod názvom Vstúpenie Krista do pekiel (Sokol 1863). V ďalšom epose Smrť Jánošíkova sa opieral o ľudové povesti.
Pozoruhodnejšie úspechy dosiahol v próze. Novela Panslavistický farár (1870) prinášala dokumentárnym spôsobom zachytené epizódy zo života autora. Spôsobom podania sa tu dostáva na prah realizmu. Hlovík medzi vzbúreným ľudom (1870), udalosť z cholerového povstania r.1831 na Zemplíne, a najmä práca Dva dni v Chujave (1873) čerpajú zo Záborského skúseností z kňazského pôsobenia.
V satirickej próze Šofránkovci podniká časté výpady proti tendenčnej maďarskej historiografii, ktorá sa snažila falošnými argumentmi zdôvodniť prioritu Maďarov v Uhorsku. Stroskotanie rojčivých národovcov v osobnom živote ukazuje v poviedke Chruňo a Mandragora. V poviedke Frndolína poukázal najmä na dôsledky malomeštiackej výchovy. Satira Mroč (1864), v ktorej načrtol obrázok z revolúcie meruôsmych rokov, a poviedka Kulifaj (1864), situovaná do porevolučného obdobia, vzbudili živší záujem.
Hlboké vedomosti zo slovensko-uhorských i zo svetových dejín, ako aj nevšedný záujem o dramatickú literatúru priviedli Záborského k tvorbe historických drám; mnohé jeho hry sú typickými knižnými drámami. Napriek istým obmedzeniam si jeho dramatický cyklus zasluhuje obdiv svojím rozsahom i tematickou šírkou. Tvorí ho 25 historických hier v troch cykloch. Ruský cyklus sa týka najpohnutejšieho obdobia ruských dejín (začiatok 17. storočia); zahrnuje deväť celovečerných hier, ktoré knižne vydal Jozef Viktorin r. 1866 pod názvom Lžedimitrijady čili Búrky lžedimitrijovské v Rusku. Druhý cyklus, opäť 9 hier, tvoria Básne dramatické (1865) a zväčša sa týkajú veľkomoravských a slovensko-uhorských dejín (Posledné dni Veľkej Moravy, Bitka u Rozhanoviec atď). Srbské motívy spracované v siedmich hrách obsahuje tretia zbierka Divadelné hry Jonáša Záborského (1870). Veršovaná činohra Jánošíkova večera sa neviaže na historické pramene, ale na ľudové tradície. Činohra Pomsta za pomstu je namierená proti intrigám a tematicky sa viaže k Lžedimitrijadam.
Hlavnou témou jeho tvorby sú historické fakty a autobiografické prvky. Stal sa nekomplikovaným analytikom, komentátorom a kritikom romantických ilúzií o živote.
Záborského próza je typologicky delená na texty parodické, satirické až groteskné (Záborský ako osvietenský racionalista hyperbolizuje iraciálno do absurdných kontextov v dielach ako Chruňo a Mandragora, Šofránkovci, Kulifaj, Frndolína, Mrzutá, Jurát, Faustiáda) a texty, ktoré okrem spoločenskej kritiky nastoľujú aj určitý utopický ideál a majú taktiež didaktický rozmer.
Nemenej dôležité sú Záborského historické prózy (O siedmich vojvodoch maďarských, Svätoplukova zrada, Mroč, Hlovík medzi vzbúreným ľudom, Dejiny Uhorska od počiatku do časov Žigmundových), historické drámy (historické drámy o veľkomoravských, slovensko-uhorských, srbsko-uhorských, ale aj ruských dejinách) a taktiež rukopis Dejiny Uhorska od počiatku do časov Žigmundových.
K napísaniu dejín Uhorského kráľovstva pristúpil podľa vlastného vyjadrenia preto, lebo dejiny Uhorska spracovávali dovtedy len samí Maďari a Nemci.
Mapa Slovenska
Výber z diela:
- 1830, 1840, 1866 - Bájky slovenské
- 1851 - Žehry. Básně a dvě řeči.
- 1861 - Kalendár drotára Fedora. Na rok ktorýkoľvek od narodzenia Antikrista, vynalezenia pálenky a národnej aristokratie, platný pre celé neobmedzené Slovensko, s podobizňou pôvodcovou.
- 1868, 1872 - Žihadlice.
- 1864 - 1869 - Kniha Džefr. Kde prorok Ali napísal hieroglyfami o všetkom, čo nemá byť až do skonania sveta. Listy z Kocúrkova.
- 1864 - 1869 - Násmešné rozmluvy. K obveseleniu všetkých, ktorí to čítať nebudú.
- 1866 - 1869 - Násmešné telegramy.
- 1868 - Pohrobné dodatky Jonáša Záborského.
- 1871 - Vstúpenie Krista do Rája.
- 1866 - Šofránkovci. Násmešná rozprávka.
- 1866, 1912 - Faustiáda. Fantastická hrdinská báseň.
- 1866 - O siedmich vodcoch maďarských.
- 1870 - Panslavistický farár. Rozprávka politická.
- 1864 - Chruňo a Madragora. Fantastická rozprávka.
- 1866, 1912 - Frndolína. Obrázok rodinného života.
- 1871, 1894 - Mazepova láska.
- 1894 - Smrť Jánošíkova.
- 1873 - Dva dni v Chujave. Novoveká povesť.
- 1863, 1866 - Básnici.
- 1870 - Hlovík medzi zbúreným ľudom.
- 1864 - Kulifaj.
- 1866, 1914 - Nálezca pokladu. Skutočná udalosť.
- 1864 - Mroč.
- 1866 - Borzajovci. Obrázok z rodinného života.
- 1866 - Jurát. Rozprávka novoveká od J.
- 1871 - Mrzutá. Obrázok z rodinného života.
- 1866 - Buld. Rozprávka z historickým úzadím.
- 1864 - Arpádovci. Historická smutnohra v 4 dejstvách.
- 1865 - Poslednie dni Veľkej Moravy.
- 1865 - Bitka u Rosanoviec.
- 1865 - Felicián Sáh.
- 1865 - Karol Dračský.
- 1865 - Alžbeta Ludiekovna.
- 1866 - Huňadovci.
- 1866 - Dóža.
- 1866 - Utišenič.
- 1866 - Bátoryčka.
- 1866 - Jánošíkova večera.
- 1864 - Odboj zadunajských Slovákov.
- 1866 - Striga.
- 1866 - Holub.
- 1866 - Chorvátska Helena.
- 1866 - Ztroskotanie Srbska.
- 1866 - Ďorde Čierny.
- 1866 - Ubitie Dimitrija.
- 1866 - Ocarenie Godunova.
- 1866 - Lžedimitrij v Poľsku.
- 1866 - Pád Godunových.
- 1866 - Prvý Lžedimitrij.
- 1866 - Druhý Lžedimitrij.
- 1866 - Tretí Lžedimitrij.
- 1866 - Liapunovci.
- 1866 - Poslední zločinci.
- 1866 - Najdúch.
- 1866 - Bohatý okradač.
- 1866 - Cudzoložník.
- 1866 - Pytač.
- 1866 - Korheľ a ožran.
- 1866 - Betlehem.
- 1867 - 1869 - Pansláv. Pomsta za pomstu. Veselá činohra vo 5 dejstvách.
Záborského filozofické postoje
Podľa odborníka na slovenskú filozofiu Rudolfa Dupkalu vytvoril Záborský osobitú formu anti-hegelianizmu, ktorá bola spojená s kresťansky modifikovaným osvietenským myslením (jeho práce Promtuarium theologicum, Násmešné rozhovory, Faustiáda, Hurbaniáda, Filozofický rozhovor o svete).
Záborský bol kriticky voči filozofii Hegla a to predovšetkým pre svoj negatívny vzťah k nemeckej špekulatívnej filozofii. Odmietal však tak Hegla, ako aj Kanta či Schellinga, a to predovšetkým po štúdiách na Univerzita v Halle. Hegelovi Záborský vytýkal predovšetkým jeho racionalizmus, dialektiku a panteizmus. Pripúšťa, že filozofia rozvíjaná ako racionalisticko-kritický nástroj hľadania pravdy, patrí medzi relevantné prejavy, resp. formy duchovnej aktivity človeka.
J. Záborský bol vnútorne zložitou - a sui generis - až paradoxne „zdvojenou“ osobnosťou, čo sa nesporne prejavilo aj na úrovni jeho filozofického myslenia. Raz sa ideovo prezentoval ako ortodoxný teológ akcentujúci len iracionálnu vieru v dogmy a odmietajúci akékoľvek aktivity racionalistickej filozofie.
Záver života
Po zrušení Matice slovenskej odovzdal Záborský rukopisy svojich diel r. 1875 do úschovy Matice českej v Prahe. Matica česká Záborského rukopisy darovala Matici slovenskej.
V r. 1875 ochorel na rakovinu žalúdka, zomrel v Župčanoch, pochovaný je na tamojšom cintoríne. Posledné roky prežil osamotený, zatrpknutý, plný rozporov v sebe samom i voči svetu okolo.
Rozporuplná osobnosť Jonáš Záborský zomrel 23. januára 1876 v Župčanoch vo veku 64 rokov. Na jeho pamiatku bola v obci Záborie zriadená pamätná izba a miesto, kde kedysi stál jeho rodný dom pripomína pamätník.
V deň 140. výročia smrti (v roku 2016) pripravili v Župčaoch spomienkovú slávnosť na Jonáša Záborského za účasti predsedu (v tom čase ešte ako podpredsedu) Matice slovenskej Mariána Gešpera, ktorý taktiež pripomenul, že aj dnešný svet potrebuje nových Záborských.
Po Jonášovi Záborskom je pomenované divadlo, ulice a má osadené pamätné tabule na niekoľkých dedinách, v ktorých pôsobil.
tags: #jonas #zaborsky #panslavisticky #farar