O starovekom Ríme sme sa učili na hodinách dejepisu asi každý. Rozprestieral sa na 7 pahorkoch na východnom brehu rieky Tiber. Centrom diania bolo Rímske fórum, ktorého pozostatky sa zachovali dodnes. Impozantné stavby ako Panteón a Koloseum prežili celých 2000 rokov. A ako vyzerá večné mesto dnes?
Vatikánske múzeá sú program rozhodne na celý deň. Brány múzeí sa otvarájú 9:00, ale do radu sa treba prísť postaviť už o ôsmej. Vchod je zboku vatikánskych múrov a radov sa tu tvorí viac, takže si dajte pozor, či stojíte v tom správnom. Jeden rad pre online vstupenky sa tvorí smerom hore a väčšinou sú to organizované skupiny. Pre ostatných ľudí sa tvorí rada smerom dole z kopca popri múroch. Šmejdi vám budú chcieť počas čakania predať prednostný vstup za dvojnásobnú cenu. Pri točitých schodoch je aj Vatikánska pošta, odkiaľ posielame pohľadnicu domov.
Začíname pravou stranou a to prehliadkou obrazov v Pinakotéke. Môžete tu nájsť obrazy najmä z Talianska ako aj najslávnejší Raffaelov obraz Premenenie Pána. V tejto časti sme si pozreli ešte rímske sochy - Museo Gregoriano Profano a Museo filatelico e numismatico s pápežskými známkami. Na ľavej strane navštevujeme egyptské múzeum - Museo Gregoriano Egizio, etruské múzeum - Museo Gregoriano Etrusco a grécke a rímske starožitnosti - Museo Pio Clementino. Na osemhrannom námestí je známa socha Laokonta. Pikoškou je, že jeho pravá ruka sa našla až po 400 rokoch.
Počas prehliadok budete vidieť asi najčastejšie tabuľu Capella Sistina, ktorá naznačuje, že to najlepšie príde na koniec. Múzeum pokračuje dlhočiznou chodbou, kde nasledujú postupne starožitnosti - Galleria degli Candelabri, nástenné gobelíny - Galleria degli Arazzi a nástenné mapy - Galleria delle Carte Geografiche. Potom prejdete ešte kúsok menej zaujímavými miestnosťami, aby mohli prísť na radu geniálne Raffaelove siene - Stanze di Raffaello. Je to komplex 4 izieb s tými najznámejšími freskami Aténska škola, Parnas a Dišputa v sieni Signatúry - Stanza della Segnatura. Ak ste mali sánku dole počas Raffaelovýcu siení, tak Sixtínska kaplnka vás už dorazí. Po vstupe do miestnosti vás oslní božská fresková výzdoba stien a stropu. Vrcholným dielom je Michelangelova freska Posledný súd. Maľba zaberá plochu takmer 165 m² a je na nej zachytených 390 postáv. Celej scéne dominuje veľká postava Krista, ktorý zdvihnutou pravicou vykonáva súdny akt. Po jeho pravej strane sú vyvolení, ktorí vystupujú na nebesia a po ľavici zatratení, klesajúci do priepasti, kde už na nich čaká Cháron so svojou loďkou. Predstavenie diela vyvolalo škandalózne reakcie vďaka nahým ľudským telám. Je tu zakázané fotografovať a ak by ste si mysleli, že kvôli poškodeniu malieb, tak sa mýlite.
Sixtus IV., Michelangelo a konkláve: stručná historie Sixtinské kaple
Vstupné máte na výber 5E schodmi alebo 7E výťahom. My si to pekne vyšliapeme. Najprv sa dostanete dovnútra kupoly, odkiaľ uvidíte hlavný oltár a baldachýn. Tá zaujímavejšia časť je vonkajšia vyhliadka, na ktorú si musia už všetci vyšľiapať. Práve odtiaľto nafotíte pohľadnicové zábery na barokové Námestie svätého Petra, ktoré navrhol Bernini a predstavuje náručie cirkvi prijímajúcej všetkých veriacich. Na opačnej strane kupoly zase uvídíte ako vyzerá Vatikán zvnútra. Zaujímavosťou je napríklad železničná koľaj, ktorá tam vedie zboku cez most. Pred palácom guvernéra je „prírodný“ Vatikánsky znak. Vlajku vatikánu tvoria dva prekrížené svätopeterské kľúče - žltý od nebeského kráľovstva a strieborný ako pápežská moc na Zemi. Ich posolstvo vychádza z Matúšovho evanjelia (Mt 16, 18 - 19): „18 A ja ti hovorím: Ty si Peter, a na tej skale postavím svoju cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. 19 Dám ti kľúče kráľovstva nebeského, a čokoľvek zviažeš na zemi, bude zviazané na nebesiach, a čokoľvek rozviažeš na zemi, bude rozviazané na nebesiach.“
Bazilika má dĺžku 211m, výšku 136m, kapacitu 60-tisíc ľudí a do roku 1990 bola najväčším kostolom na svete, kedy ju „predbehla“ Bazilika Panny Márie Mierovej v hlavnom meste Pobrežia Slonoviny. Impozantný Berniniho baldachýn sa vypína pod stredom kupoly, kde sa križuje hlavná loď s bočnými. Je to srdce baziliky, kde stojí Pápežský oltár priamo nad hrobom svätého Petra. Vedľa sa nachádza socha svätého Petra z 13. storočia. Jeho prečnievajúcu nohu zvyknú turisti pobozkať alebo sa jej dotknúť.
Napriek tomu, že všeobecne sa za duchovné centrum rímskokatolíckej cirkvi považuje Bazilika svätého Petra, Lateránska Bazilika je hierarchicky najvyššie postaveným chrámom katolíkov. Vedľa Lateránskej Baziliky na druhej strane cesty je budova Svätých schodov - Scala Santa. Podľa tradície ide o schody, po ktorých vystupoval Ježiš v Pilátovom dome. Po 28 schodoch možno vystúpiť iba pokľačiačky, takže si to poctivo pretrpíme.
O pár desiatok metrov sa začína otvárať slávne Koloseum. Táto architektonická dominanta Ríma slúžila hlavne na boje gladiátorov, boje s divými zvieratami, popravy a dramatické predstavenia. Je dosť možné, že zažijete čiastočnú rekonštrukciu a lešenia ako my. Vstupné 13,50E sa nám zdalo troška priveľa, takže sme si ho pozreli za denného svetla a potom ešte raz pri zotmení.
Najväčším rímskym chrámom zasväteným Panne Márii je Bazilika Santa Maria Maggiore. Je známa aj pod názvom Santa Maria della Neve (Panna Mária Snežná) vďaka legende o zázračnom snežení uprostred leta a dvojitom mariánskom zjavení.
Ideme rovno na vyhliadku Monte Pincio, ktorá je jedna z najkrajších vyhliadok v Ríme. Pohľady pripomínajú stovežatú Prahu, kde vyčnieva množstvo vežičiek a kupôl. Oproti Španielskym schodom vedie ulica Via dei Condotti, najluxusnejšia nákupná ulica Ríma, na ktorej má byt známa talianska herečka Sophia Loren. Naše kroky smerujú podľa plánu k Fontáne di Trevi. Môžem povedať, že je to najkrajšia fontána, akú som v živote videl. Stalo sa zvykom, že turisti hádžu do fontány mince, aby sa do Ríma ešte vrátili.
Ďalší cieľ našej púte je pamätník Viktora Emanuela II., ktorý bol postavený na počesť prvého kráľa zjednoteného Talianska. Táto majestátna stavba z bieleho mramora je vysoká 70m a je viditeľná aj z väčšej diaľky. Vnútri pamätníka sa nachádza múzeum a z bokov si môžete nafotiť pekné panorámy.
Nedeľné doobedie máme vyhradené na Anjel Pána na Námestí svätého Petra. 15-minútová modlitba býva každú nedeľu o 12:00 s pápežom Františkom. Ľudia sa začínajú zhromažďovať už hodinu pred a vlajky vám budú ponúkať na každých dvoch metroch. Presne o 12tej za hlasného skandovania sa otvára okno Apoštolského paláca. Najprv vyhodia koberec a potom sa objaví slávnostne pápež František, ktorý pozdraví všetkých ľudí. Je to úžasný zážitok. Po skončení sa námestie pomaly ale isto vyprázdňuje.
Námestie Piazza Navona je jedným z najznámejších a najkrajších v Ríme. Je známe tromi fontánami s Berniniho fontánou 4 riek uprostred - Fontana dei Quattro Fiumi. Pokračujeme ďalej k slávnemu chrámu Pantheón. Táto antická stavba postavená v rokoch 27 až 25 p.n.l. prežila celých 2000 rokov a je to jedna z najzachovalejších stavieb sveta. Zaujímavosťou je kruhový interiér, ktorý ma rovnakú výšku aj priemer - 43,4m. Svetlo preniká dovnútra z otvoru na vrchole s priemerom 8,92m a ak sa zamýšľate, čo sa deje, keď prší, tak odpoveď je jednoduchá, voda odteká otvormi v podlahe. Dnes je to národné múzeum a je tu hrobka Raffaela, talianskych kráľov Vittorio Emanuele II., Umberto I. a kráľovny Margherity. O ulicu ďalej sa zastavujeme v kostole Svätého Ignáca z Loyoly.
Po moste Ponte Palatino sa presúvame k Circo Massimo. Kedysi najväčší štadión starovekého Ríma, dnes už len zarastená trávnatá plocha. Po ľavej strane štadióna sa nachádzajú antické ruiny významných budov, obklopujúcich námestie Forum Romanum. Nasleduje Konštantínov oblúk a samotné Koloseum, ktoré sme si naplánovali vidieť aj po zotmení. Večerné fotky Kolosea so statívom stoja naozaj za to. Pekne vysvietené sú aj zvyšky stĺporadia Forum Romanum.
Ráno sa pobalíme a vyrážame s vecami ešte raz do Baziliky svätého Petra. Je to akurát program na doobedie, keďže prvýkrát sme ju videli len tak z rýchlika. Po absolvaní bezpečnostnej kontroly si odkladáme batožinu do šatne. Foto a video dokumentácia sa môže začať. Ak chcete absolvovať aj prehliadku hrobiek, tak vstupné schody sú naľavo od baldachýna.
Katedra sv. Petra
Sochárske dielo Giana Lorenza Berniniho, do ktorého zakomponoval katedru sv. Petra, v sebe spája umeleckú i duchovnú stránku. Zo začiatku bola Petrova katedra - miesto, odkiaľ vyučoval - uctievaná v oblasti rozsiahlych katakomb sv. Priscilly. Tie sa viažu na prvotnú činnosť apoštola Petra po jeho príchode do Ríma: „Ubi prius sedit sanctus Petrus.“ Drevenú apoštolovu katedru spomína aj kresťanský spisovateľ Tertulián okolo roku 200 v svojom apologetickom diele De prescriptione haereticorum (36, 1).
Katedra bola na pokyn pápeža sv. Damaza (366 - 384) prenesená do vatikánskeho baptistéria a uložená v consignatoriu, kde pápež udeľoval novokrstencom sviatosť birmovania a niekedy sa konala aj intronizácia novozvoleného rímskeho biskupa -pápeža na Petrov stolec. Pápežský stolec sa však nezachoval v celistvosti. Zostalo z neho len zopár drevených dosiek. Od najstarších čias sú spevnené slonovinovými platňami.
S myšlienkou vytvorenia monumentu, ktorý by uschoval vzácnu relikviu Svätopeterskej baziliky, prišiel pápež Alexander VII. (1655 - 1667). Svoju pôvodnú predstavu Bernini prepracoval a umiestnil v apside novovybudovaného Chrámu sv. Petra. Do návrhu zahrnul i okno, ktoré apsidu zhora presvetľuje. Berniniho myšlienka v sebe spájala umeleckú i duchovnú stránku diela dotvorením okna namaľovaním holubice - symbolu Ducha Svätého. Okno je obklopené pozlátenou gloriolou s anjelmi. Berniniho návrh spodnej časti diela predpokladal umiestnenie sôch cirkevných učiteľov. Dvaja z nich - sv. Augustín a sv. Ambróz - symbolicky zastupujú západnú kresťanskú cirkev, sv. Atanáz a sv.
Duchovný význam služby najvyššieho pastiera Cirkvi, ktorou bol poverený apoštol Peter (porov. Mt 16, 16 - 18) a ktorú symbolizuje katedra, sa dostal aj do liturgického kalendára. Dejiny sviatku sa však strácajú v šere katakomb. Napriek mnohým štúdiám nemôžeme povedať, že sa odstránili všetky nejasnosti. Najmenej od 3. storočia sa v cintorínskej oblasti medzi Saláriou a Nomentánou v Ríme slávila spomienka apoštolskej služby, ktorú na tých miestach vykonával sv. Na znak úcty tam svietili lampy a pútnici ešte v 6. Vo 4. storočí bola katedra umiestnená v Damazovom baptistériu vo Vatikáne, kde ju sám pápež Damaz označil textom: „Túto pamiatku, nie prispením ľudskej sily, nie prispením umenia, ale na príhovor Petra, ktorému bola zverená brána nebeská, zložil Damaz, Kristov veľkňaz. Jediný je stolec Petra, jediný je pravý krst. Biskup z Pavie Magnus Felix Ennodius († 521) v tejto súvislosti hovorí o sella gestatoria apostolicae confessionis - o nosidlách apoštolského vyznania viery. Išlo o katedru, teda stolec sv.
Pôvod sviatku Katedry sv. Petra je určite rímsky. Nachádza sa už v kalendári Latercolo Filocaliano (Filokalov kalendár) z roku 336, kde je sviatok uvedený 22. februára. Až na konci 6. storočia pri kompilácii Hieronymovho martyrológia, uskutočnenej v Auxerre, sa uvádzajú sviatky dva: 18. januára „Cathedra Petri in Roma“ a druhý 22. Sú rôzne domnienky, ako došlo k duplicite. Jedna z nich poukazuje na to, že v Galii (na území dnešného Francúzska), azda preto, aby sa tento sviatok neslávil v pôste, mali ho vo zvyku anticipovať už 18. januára. Až mimo Ríma stratili svoju pôvodnú významovú jednotu, a tak sa z jedinej katedry sa vyvinuli dve a vyjadrovali pôsobenie sv. Petra najskôr v Antiochii a potom v Ríme. Najskôr bol v Ríme slávený len 18. január, kým neskôr pre zmiešanie galského a rímskeho zvyku zostal v platnosti aj 22. február.
Tento sviatok zmizol z liturgických rímskych kníh od 6. po 11. storočie. Objavuje sa až v Ordines Romani, ale bez osobitnej slávnostnosti. Formulár omše bol rovnaký pre obe slávenia. Urban VI. (1378 - 1389) chcel obnoviť zašlú slávu sviatku a nariadil, aby v tento deň počas pápežskej omše v Bazilike sv. Za pontifikátu Benedikta XIV. (1740 - 1758) počas diskusií o reforme breviára sa rozhodovalo sviatky spojiť, k čomu napokon nedošlo. Po vypočutí mienky historickej komisie pôsobiacej pri Kongregácii pre Boží kult a disciplínu sviatosti pápež sv. Ján XXIII. v roku 1960 rozhodol o zrušení slávenia tohto tajomstva 18. januára, čo sa prijalo aj pri reforme liturgického kalendára po Druhom vatikánskom koncile. Znova sa uviedol pôvodný jediný sviatok Katedry sv. Petra na 22.
Spolu so slávnym archeológom Giovannim Battistom de Rossi (1822 - 1894) viacerí dávajú dva sviatky do súvislosti s dvoma starobylými katedrami sv. Neexistuje však žiaden liturgický dokument, ktorý by sa na tieto pamiatky odvolával. Prvotný sviatok 22. februára „Natale Petri de Cathedra“ mal za cieľ liturgicky sláviť uvedenie služby sv. Petra. Označenie „Natale dies“ sa vo 4. Je to dosvedčené aj v anonymnej reči z 5. storočia, ktorá bola prednesená pri tejto príležitosti: „Ustanovenie dnešnej slávnosti prijalo od našich predchodcov meno Katedra, lebo je tradícia, že Peter, knieža apoštolov, dnes prevzal svoju biskupskú katedru.“ Petrova biskupská katedra bola zo všetkých najdôležitejšia, lebo bola ustanovená Kristom ako puto jednoty, alebo ako výstižne hovorí sv. Petrovou prítomnosťou Rím nadobudol zvláštne postavenie medzi cirkevnými obcami. V tomto zmysle rímsky biskup Klement Rímsky napísal list okolo r. 95 cirkevnej obci do Korintu. Podobne sv. Ignác z Antiochie na prelome prvého a druhého storočia kresťanstva priznáva Rímskej cirkvi zvláštne postavenie. Uznáva Rím ako „hlavu zväzkov lásky“.
Svedectvo sv. Ignáca je tým výrečnejšie, že pochádza od biskupa z východných regiónov cisárstva a tým samým potvrdzuje jestvovanie už vtedy všeobecnej tradície o pobyte sv. Rímsky biskup sv. Viktor I. (189/190 - 198/201) sa odvoláva pri riešení dátumu Veľkej noci na to, že rímska tradícia má zvláštnu autoritu, ktorej legitimita pochádza od apoštolov sv. Petra a Pavla. V spore o krst heretikov asi o 60 rokov neskôr (255/256) sa prejaví ďalší stupeň vedenia rímskeho primátu. Rímsky biskup sv. Štefan I. (254-257) sa už len neodvoláva na splnomocnenie rímskej tradície skrze Petra a Pavla, ale pokladá sa za Petrovho nástupcu a nositeľa plnej moci, ktorú odovzdal Kristus Petrovi.
Sv. Irenej z Lyonu († 202) zdôrazňuje, že „Rímska cirkev má osobitné postavenie, a preto každá cirkev sa jej musí podriadiť“. On zostavil okolo roku 180 prvý písomný zoznam Petrových nástupcov v diele Adversus omnes haereses. V jeho zozname nešlo ani tak o historickú chronológiu rímskych biskupov, ako skôr o stránku dogmatickú. Najmä proti gnostikom a ariánom bolo potrebné dokázať pravosť viery, ktorá sa podávala od Krista cez Petra a jeho nástupcov. Podobne biskup sv. Cyprián v Kartágu († 258) svedčí: „Je jeden Boh, jeden Kristus, jedna Cirkev a jeden stolec (cathedra) založený na Petrovi Kristovým slovom“ (Ep.
Neskorším svedectvom o náboženskej vážnosti Ríma je synoda v Antiochii (341) pozoruhodná preto, že sa bránila proti zasahovaniu Ríma do jej záležitosti. Aj ďalší predstavení rímskej cirkevnej obce, ktorí nasledovali po Petrovi, si uvedomovali, že sú pokračovateľmi v Petrovom apoštolskom úrade. Výrazne to vidíme v pôsobení pápeža sv. Leva I. Veľkého (440 - 461). Ako Ježiš Kristus udelil väčšiu moc Petrovi než iným apoštolom, aj pápež bol „prímasom všetkých biskupov“. Efezský koncil (431) už predtým prijal list pápeža Celestína, tykajúci sa záležitosti spornej otázky Nestória, adresovaný Cyrilovi Alexandrijskému, ako smerodajnú autoritu. Zástupca pápeža sv. Celestína I. Podobne to bolo aj na koncile v Chalcedone v roku 451, kde pápež Lev I. riešil spor o Kristovej prirodzenosti. Po prečítaní listu zhromaždení biskupi zvolali: „Ústami Leva prehovoril Peter.“
Pápež sa postupne nejaví len ako prvý (primát), ale aj ako zvrchovaný nad ostatnými biskupmi. Pápež, „Petrov dedič“, si osvojuje právo vydávať zákony pre všetky cirkevné spoločenstvá Západu, aj s určitým dosahom, v niektorých oblastiach na Východe. Opierajúc sa o hodnoverné svedectvá Katolícka cirkev učí ako náuku viery, že biskup Ríma je Nástupca Petra v úrade jeho primátu v Katolíckej cirkvi; táto postupnosť vysvetľuje aj autoritu (primát) Cirkvi v Ríme, obohatenú kázaním a mučeníctvom svätého Pavla.
Riadiaca úloha rímskeho biskupa sa na Západe zdôrazňuje v druhej polovici 4. storočia a v 5. storočí. Titul pápeža (papa, z gréc. otec, otecko) bol udelený v 3. a 4. Po prvýkrát ho použil pápež Libérius (352 - 366) a od 5. storočia je vyhradený jedine biskupovi Ríma. Náš historický pohľad na sviatok Katedry sv. Petra môžeme ukončiť slovami pomocného biskupa diecézy Los Angeles Roberta Barrona: „Po zvolení pápeža Benedikta XVI. v apríli 2005 sa na balkóne obrátenom na Námestie svätého Petra zišli kardináli, ktorí ho zvolili. Po návrate sa ho reportéri pýtali, nad čím v ten večer premýšľal. Kardinál vysvetlil, že ako sa pozeral na mesto Rím, pohľad mu padol na Circus Maximus, v ktorom sa kedysi rímski cisári pozerali na kresťanov idúcich na smrť. Uvažoval: ,Kde je nástupca Nera, Trajána či Marka Aurélia? A vlastne, koho to trápi? No ak chcete vidieť Petrovho nástupcu, tak je priamo tu: usmieva sa a máva zástupom. Premýšľal som o stálosti Cirkvi postavenej na Petrovej viere.'“ Prišli a odišli mnohé národy, kultúry a inštitúcie, no Cirkev stále zostáva. No priveľmi by nás to nemalo prekvapovať.
Interiér Baziliky svätého Petra