Každý z nás má miesto, ktoré si v sebe nesie od detstva. Ktoré si obchodil, ohmatal, kde zanechal stopy nôh a rúk, ktoré mu uviazli v pamäti ako obraz, ktorý sa vynára aj po dlhom čase. Každý z nás má svoje osobné dejiny, ktoré sa prelínajú s kolektívnou pamäťou obce, mesta, regiónu. Nemusí vedieť, že ide o učenie sa hrdosti voči svojmu miestu pamäti, a už vôbec si to nemusí spájať so vzdelávaním, aj keď to môže byť jeho živou súčasťou.
Kostol Navštívenia Panny Márie, ľudovo Kostol Milosrdných bratov, je baroková sakrálna stavba v bratislavskej mestskej časti Staré Mesto situovaná na Námestí Slovenského národného povstania. Je to miesto s bohatou históriou, ktorá sa prelína s dejinami Bratislavy.
História Námestia SNP a Kostola Milosrdných bratov
Najprv bolo len voľným priestorom pred vnútornými hradbami mesta, ktorý nesmel byť zastavaný. Potom pribudol na jeho dolnej časti pred Laurinskou bránou Obilný trh, ale ten sa vtedy volal Getreidemarkt. Neskôr, v osemnástom storočí, ho preniesli na dnešné Kollárovo námestie (ani to vtedy nebolo ešte Kollárovo) a namiesto neho vznikol pred Laurinskou bránou kurací a zelený trh, Hendelplatz a Grünerplatz, kde sa každý utorok a sobotu predávalo ovocie, hydina a vajcia. Stredná časť námestia sa volala Händlerzelle, lebo oproti cintorínu svätého Vavrinca bol rad obchodíkov. Potom tu namiesto cintorína založili Brothmarkt, Chlebový trh, ale ani ten v roku 1909 neodolal náporu novopostavenej tržnice.
Námestím bola vlastne len horná časť, Barmherzigenplatz a Irgalamsok tér, Námestie milosrdných podľa kláštora Milosrdných bratov, ktorý tu postavili v druhej polovici 17. storočia. Ten odolal, ako odolávajú milosrdní. V roku 1879 všetky tri časti spojili a vznikol hrdý Marktplatz, Vasártér či Trhové námestie. Po prvej svetovej vojne ho premenovali na Námestie Republiky, počas druhej svetovej vojny bolo Hlinkovým námestím, po roku 1945 sa stalo Stalinovým námestím a po jeho smrti Námestím slovenského národného povstania. Koľko pánov, toľko názvov a dejín.
V druhej polovici 17. storočia sa na terajšom území Slovenska usadili príslušníci rehole Milosrdných bratov. Do Bratislavy prišli v roku 1672 na pozvanie vtedajšieho ostrihomského arcibiskupa Juraja Selepčéniho.
Zásluhou viacerých dobrodincov bolo možné začať so stavbou nového kostola a kláštora. Významnú pomoc poskytol barón Ján Maholányi, ktorý z vlastných prostriedkov dal pre potreby rehole postaviť nový kostol. Základný kameň bol posvätený 2. júla 1690 a stavba bola ukončená 13. mája 1692.
Po ukončení výstavby kostola kúpil kardinál Leopold Kolonič južne stojaci palác s cieľom výstavby nového kláštora. Vzhľadom na nepriaznivé okolnosti (kardinál Kolonič medzitým zomrel a v krajine vypuklo Rákociho povstanie) musela byť výstavba kláštora odložená. K jej realizácii prišlo až v rokoch 1723 - 1728. Celý komplex, v podobe akú poznáme dnes, tak dostavali po takmer štyridsiatich rokoch. Predlohou komplexu sa stala stavba materského kláštora milosrdných bratov vo Viedni.
Kláštor a nemocnicu Milosrdných bratov vypálili Turci v osemdesiatych rokoch 17. Čo prežilo? Milosrdní bratia, tých nezničilo nič, ani komunizmus.
Priestranstvo pred východným úsekom mestských hradieb sa od 16. storočia z bezpečnostných dôvodov nesmelo zastavovať stálymi objektmi. Keď sa Milosrdní bratia, pozvaní ostrihomským arcibiskupom Jurajom Szelepchényim, po roku 1669 prisťahovali do mesta, získali pozemky bývalých záhrad a meštianskych hospodárstiev medzi vtedajším Schöndorfským a Špitálskym predmestím. Stavba bola dokončená až v roku 1728. V strede areálu postavili jednoloďový kostol, po jeho obidvoch stranách symetricky budovy okolo dvoch nádvorí štvorcového pôdorysu. V pravej (južnej) budove bol kláštor s nemocnicou, v severnej sa sústreďovali hospodárske aktivity kláštora. Štíty obidvoch boli ozdobené omietkovými volútami, v strede každého bol výklenok so sochou svätca. V severnom výklenku sa zachovala socha zakladateľa rádu - svätého Jána z Boha. Aj fasáda kostola pod dvojposchodovou zvonicou s typickou barokovou strechou bola doplnená sochami.
V južnom krídle komplexu sa nachádza nemocnica.
Rozľahlý komplex je po celej šírke obrátený smerom do námestia. Dominantným prvkom je stavba kostola, ktorá vyniká medzi postrannými krídlami kláštora - jednoposchodovou stavbou s krížovou chodbou okolo uzavretého nádvoria.
Na fasáde chrámu i v rizalitoch bočných krídel sú kamenné barokové plastiky, ktoré nevznikli v jednej sochárskej dielni ani v rovnakom čase; najstaršie z nich sú sochy sv. Petra a sv. Pavla.
Zariadeniu interiéru kostola dominuje hlavný oltár, ktorý vypĺňa celé presbytérium. Ide o stĺpovú architektúru so štítovým nadstavcom z rokov 1735 - 1737. Oltárny obraz Navštívenie Panny Márie je dielom nemeckého neskorobarokového maliara Martina Speera (je takisto autorom oltárnych obrazov na bočných oltároch). Po stranách oltára sú plastiky štyroch svätcov - svätého Augustína, svätého Zachariáša, svätého Joachima a svätého Jána z Boha, zakladateľa rehole.
Okrem hlavného oltára sa v kostole nachádza šesť bočných oltárov: oltársvätej Barbory s plastikami svätej Ľudmily a svätej Alžbety, oltár svätého Jána z Boha so sochami svätého Cyrila a svätého Metoda, oltár svätého Jozefa a oltár svätého Jána Nepomuckého. Z polovice 18. storočia pochádzajú oltáre Božského Srdca (pôvodne sv. Kríža) a sv. Valentína.
V prvej polovici 18. storočia vznikla baroková kazateľnica s reliéfmi svätcov.
V dvadsiatych rokoch vstavali do severného nádvoria budovu kina Atlon s predajňou na prízemí. Interiéry kina, predsália, schodišťa a ďalších priestorov vtedy dostali typickú štukovú dekoráciu, ktorá je dnes vo svojej jednote ojedinelým dokladom dekorácie typu Art Déco v Bratislave.
V tridsiatych rokoch nahradili sochy vtedy už nepopulárnych svätcov na niektorých oltároch kostola za iné, ale celkový barokový dojem ostal zachovaný.
Po roku 1950 Milosrdných bratov z areálu vyhnali a časť originálneho zariadenia objektu sa zničila. Výnimočne ostal zachovaný zaujímavý rozmerný vyrezávaný stôl z refektáru.
Hlavnou ozdobou námestia bol od roku 1949 pomník J. V. Stalinovi. Postavili ho ešte žijúcemu generalissimovi ako blahoželanie k jeho 70. narodeninám.
Pomerne mladé stromy na obvode námestia ešte vtedy nezakrývali architektúru kostola reformovanej cirkvi z roku 1912-1913, dielo architekta F. Wimmera.
V hornej časti ešte nedobudovanej Poštovej ulice vidno ruiny vojnou poškodeného Ludwigovho domu. V jame, ktorá vznikla po odprataní ruín, sa občas v 50. rokoch konali koncerty a cirkusové predstavenia.
Na kopci vpravo od stredu záberu ešte jestvujú ovocné záhrady. Tie neskôr zabrali na vybudovanie Slavína.
Kostol postavili v rokoch 1943 až 1948 a jeho 50 metrov vysoká zvonica s osvetleným krížom nesmela konkurovať pomníku Sovietskej armády.
Na tomto námestí rečnil kdekto. Už v 16. storočí sa stavala pred kláštorom Milosrdných bratov pri kráľovských korunováciách tribúna, na ktorej novokorunovaný kráľ prisahal pred zhromaždenými stavmi, že bude chrániť záujmy krajiny. Odvtedy sa tu už usilovali zapísať do dejín mnohí. Niektorí si pristavili tribúny, iní sochy generalissimov a kulichovských mládencov, odchádzajúcich až podnes v nadživotnej veľkosti do boja. Kto na tomto námestí nestál, nebol. To je mém, kultúrny gén a pamäť tohto námestia. To bol inštinkt 17. novembra, ale aj tých, čo si ho radšej nevšimli, alebo pred ním zaliezli do kotolne. A fízlov a nacionalistov, ktorí sa pokúšali to novembrové námestie prepísať do svojho jazyka.
Pamäťou námestia sú aj tanky, ktoré tu stáli a páchli, a ten pach je na námestí prítomný ešte aj dnes, aby sme celkom nezabudli. Na tomto mieste tragicky zahynul 21. augusta Peter Legner a tu sa pamäť mení na ponornú rieku, akoby si niekto ešte ani dnes nedovolil napísať, že ho v ten deň zastrelila ruská sloboda.
Toto námestie má aj dnešnú perspektívu. Zvrchu, z obrazovky pred Cafe Media vykračuje mladý muž v koženej bunde.
Dole na Hlavnej pošte sa nám prihovára pamäť Jozefa Murgaša, vynálezcu v rádiotelegrafii, vedca, kňaza, národovca. Nevedno celkom, čo má s námestím spoločné, hádam tú poštu. Ináč sa narodil v roku 1864 v Tajove a zomrel v roku 1929 vo Wilkes Barre. Za rohom na Uršulínskej vyhráva muzikálna pamäť Franza Schmidta.
Pamäť Brouka a Babku, dnešného Dunaja nás spája s Prešporkom, prameňom v schwarzwaldských lesoch a čiernomorským ústím. Dominuje jej SME a Sme šťastní, že nás máte radi pre peniaze Tatrabanky, internetové spojenie T-Comu a megabord čísla 2, ktoré sa nestalo číslom 1, aj keď v tom nedeľnom večere ešte stále cítime vo vzduchu namiesto pečených gaštanov vôňu trojjediného plagátového parfumu tohto billboardu, ale aj iného s inou tvárou z iných volieb a ešte iného z reklamy na kozmetiku. Tam, kde bola kedysi Laurinská brána, skvie sa dnes nápis: Ste v centre biznisu.
Toto námestie nemá len pamäť, ale aj jej ústav. A aj keby nemalo ústav, bude mať pamäť, a to aj pamäť Jána Langoša (1946 - 2006), jeho zakladateľa, „zástancu dôsledného vyrovnania sa s totalitným režimom na Slovensku, muža odvahy, statočnosti a vytrvalosti v úsilí o slobodu a demokraciu“.
Ešte jednu pamäť má toto námestie. Pamäť tých, čo si 17. novembra 1989 povedali, že len ten, kto si slobodu vybojoval, je jej hoden, ako si to pred nimi povedali Ján Kollár a Milan Rastislav Štefánik. Vzali zodpovednosť za budúcnosť do svojich rúk, skoncovali s komunizmom a nastolili slobodu a demokraciu, aj keď si tí, čo sa vtedy chystali na zahraničný pobyt a doteraz si nič nevšimli, vládnu ako za starých čias, aj keď si tí, čo teatrálne zaliezli do tepla kotolne, keď z nej skutoční disidenti vychádzali na námestie, myslia dnes niečo celkom iné. Hoci to dnes, v pokojný adventný decembrový večer vôbec tak nevyzerá, do pamäti tohto námestia, ktoré je odvtedy aj Námestím 17.
V prvý decembrový adventný večer roku 2006 dýcha námestie pokojom. Okolo krúžia policajti a udeľujú ako vyznamenania papuče. Hore, na Hurbanovom námestí skáču dvaja chlapci po klaviatúre dlaždicového akordeónu a stepujú známu melódiu. Pred synom, odchádzajúcim do boja a lúčiacim sa už desaťročia s nevestou a matkou, pýtajú sa dve dámy: „Stari grad, please?
Kostol Milosrdných bratov a okolie.
Revitalizácia a súčasnosť
Bratislavské historické jadro bolo v priebehu 20. storočia predmetom rozsiahlej deštrukcie a zanedbávania. Na tomto ničení sa podpísala kombinácia historických a politických okolností, vlastníckych zmien, nedostatočnej pamiatkovej ochrany či nových urbanistických a architektonických prístupov. Od roku 1990 postupne prebieha revitalizácia centra mesta. Obnovenie súkromného vlastníctva, rozvoj podnikania, rast ekonomickej sily obyvateľstva aj snaha o prilákanie turistov viedli k množstvu rekonštrukcií historických budov či starších objektov. Dnes sa k týmto výzvam pridáva aj snaha o zníženie nákladov na vykurovanie alebo spotrebu energie.
Kým v nedávnej minulosti sa dalo o slovenskej metropole hovoriť ako o zanedbanej, dnes už toto celkom neplatí - minimálne v prípade domov. Niekoľko rekonštrukcií prebehlo alebo prebieha aj priamo v historickom jadre mesta.
Tesne za hranicou pôvodného stredovekého mesta sa aktuálne opravuje dvojica výrazných objektov. Starším z nich je kostol Navštívenia Panny Márie, známy ako kostol milosrdných bratov na Námestí SNP. Pri vstupe je vročenie 1683, podľa všetkého ale pochádza z rokov 1690-1692. Má typickú barokovú podobu s cibuľovitou vežou, ktorá je aktuálne zahalená v lešení.
Od roku 1990 postupne prebieha revitalizácia centra mesta. Obnovenie súkromného vlastníctva, rozvoj podnikania, rast ekonomickej sily obyvateľstva aj snaha o prilákanie turistov viedli k množstvu rekonštrukcií historických budov či starších objektov. Dnes sa k týmto výzvam pridáva aj snaha o zníženie nákladov na vykurovanie alebo spotrebu energie. Výsledkom je výrazné zlepšenie stavu nehnuteľností v centrálnej Bratislave.
Mapa revitalizovaných objektov v Bratislave.
Stĺp svätého Floriána
Národná kultúrna pamiatka SRč. Stĺp svätého Floriána je barokové architektonicko-umelecké dielo v bratislavskej mestskej časti Staré mesto na Floriánskom námestí pred kostolom Nanebovzatia Panny Márie. Ide o národnú kultúrnu pamiatku zapísanú v Ústrednom zozname kultúrnych pamiatok (pod číslom 303/1), za kultúrnu pamiatku objekt vyhlásili 23.
Na hlavici stĺpu je umiestnená socha svätého Floriána oblečeného do odevu rímskeho vojaka - má plášť, pancier, kopiju aj prilbicu s typickým chocholcom. Svätec v jednej ruke drží krčah a v druhej ruke zástavu - tieto dva symboly totiž patria medzi svätcove atribúty.
Pôvodne bolo súsošie umiestnené na priestranstve trhoviska v blízkosti niekdajšej Laurinskej brány v centre Bratislavy (dnes je to dolná časť Námestia SNP pri vyústení Štúrovej a Laurinskej ulice).
Pri prestavbe Kamenného námestia a rozširovaní priľahlej Štúrovej ulice ho v roku 1938 presťahovali k Blumentálu. Námestie, na ktoré súsošie osadili, je po ňom aj pomenované.
V roku 2005 sa začali reštaurátorské práce, no z finančných dôvodov boli o dva roky neskôr pozastavené, a to až do roku 2013, kedy sa práce na súsoší obnovili.