Jozef Tomko patrí medzi najvýznamnejších Slovákov. J. Em. Mons. Jozef Tomko je kardinál Svätej rímskej cirkvi, titulárny arcibiskup, emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov, emeritný predseda Pápežského komitétu pre medzinárodné eucharistické kongresy, spisovateľ. Keď vyšlo v roku 2014 prvé vydanie publikácie Ut Ecclesia aedificetur, bola darom ku kardinálovej deväťdesiatke. Osobne sa jej mimoriadne potešil, podrobne ju preštudoval a napokon opravil niekoľko nepresností. Toto druhé vydanie je tak autorizované a doplnené o najnovšie informácie.
Ján Chryzostom kardinál Korec bol prvým predstaviteľom slovenskej cirkevnej provincie, ktorému sa dostalo vďaka osobným kvalitám takej cti, že sa stal členom kardinálskeho kolégia. Za kardinála ho potom ustanovili 28. júna 1991.
Kardinál Tomko je dnes najvýznamnejším žijúcim Slovákom. Preto sa s ním budeme raz za mesiac stretávať i v našom vysielaní. Jeho vnímanie udalostí vo svete i doma má pre nás nesmiernu hodnotu.
Kardinál Jozef Tomko
História a vývoj hodnosti kardinála
História hodnosti kardinála sa takmer zhoduje so začiatkami rímskeho kresťanstva. Kardináli boli už vtedy najdôležitejšími spolupracovníkmi rímskeho biskupa. Túto históriu možno dobre sledovať už od 4. Úloha a postavenie kardinálov sa formovali postupne. Spočiatku boli kardináli poradcami a spolupracovníkmi pápeža v službe tzv. „tituli“ mesta Ríma, ako sa vtedy nazývala farnosť.
Pôvodne neboli výhradní voliči pápeža, rímskeho biskupa. Kto volil právoplatne rímskeho biskupa? Najdôležitejšie svedectvo máme od pápeža sv. Symmacha ( Sardínia - bol 51. pápež od 22. novembra 498 až do smrti † 19. júla 514, Rím). Do jeho zvolenia bol zvykom, že na voľbe nového pápeža participoval rímsky klérus v úzkej súčinnosti s ľudom mesta Ríma, ktorý voľbu schvaľoval. Pretože dochádzalo k nezrovnalostiam, ktoré Simmachus sám zažil, zvolal 1. marca 499 rímsku synodu, ktorá rozhodla, že pri voľbe pápeža víťazí, ten kto získa väčšinu hlasov.
V stredoveku, so silnejúcou mocou svetských panovníkov, sa stalo zvykom, že voľba novej hlavy cirkvi musela byť potvrdená cisárom. Posledným takto „schváleným“ pápežom bol sv. Gregor III. Lateránsky koncil v roku 769, ktorý zvolal pápež Štefan III. Prvou významnou právnou normou upravujúcou pápežskú voľbu bola bula Mikuláša II. In nomine Domini z 13. apríla 1059. Bula síce formálne nezrušila právo cisára schvaľovať voľbu, no učinila ju menej významnou. Od roku 1059 sú kardináli výluční voliči pápeža.
Tu začína výsadné postavenie kardinálov ako voličov pápeža. Právo voliť pápeža však dostali len kardináli - biskupi. Od roku 1150 sa kardináli zhromažďujú v tzv. „sacrum collegium“, ktorému predsedá dekan, ktorý per se je od začiatku biskupom suburbikárnej diecézy Ostia. Pápež Alexander III., ktorý zvolal Tretí lateránsky koncil, ustanovil vo svojej konštitúcii Licet de vitanda discordia z 19. marca 1179, že na úspešné zvolenie pápeža je potrebná kvalifikovaná dvojtretinová väčšina voličov, pričom voľba už bola výlučne v kompetencii kardinálov, čo sú ustanovenia platné dodnes.
Tento dokument však svojou nedokonalosťou umožnil dlhé obdobia sede vacante a časté intervencie svetských mocnárov do priebehu voľby. Uvedené nedokonalosti sa usiloval odstrániť blahoslavený Gregor X., ktorý bulou Ubi periculum zo 7. júla 1274, potvrdil, že voľba je vyhradená iba kolégiu kardinálov, pričom pasívne volebné právo získal každý pokrstený katolík (dokonca aj laik). Rozhodol, že kardináli nesmú počas voľby udržiavať nijaké kontakty s okolitým svetom. Ak by sa nedohodli na mene pápeža po troch dňoch, mal im byť umenšený prídel stravy.
Voľba pápeža
V priebehu nasledujúcich storočí došlo k viacerým viac alebo menej podstatným zmenám. Klement V. v dokumente Ne Romani zo 6. decembra 1311 zdôraznil, že kardinálske kolégium počas interregna nenahrádza pápeža a hlavné exekutívne úlohy Cirkvi sú dočasne zverené camerlengovi a apoštolskému penitenciárovi. V priebehu času a najneskôr od 15. storočia bol kardinál dokonca viac ako biskup alebo arcibiskup, ba dokonca ako patriarcha (Bula „non mediocri“ pápeža Eugena IV.). Od 13. do 15. storočia nepresiahlo sväté kolégium kardinálov počet 30 členov.
V konštitúcii In eligendis z 8. októbra 1562 Pius IV. taktiež potvrdil, že kardináli majú zakázané komunikovať počas voľby s kýmkoľvek nepovolaným. Pápež Sixtus V. ustanovil počet kardinálov na 70: 6 kardináli-biskupi, 50 kardinálov-kňazov a 14 kardinálov-diakonov (konštitúcia Postquam verus z 3. Gregor XV., promulgoval dve normy venované konkláve: Aeterni Patris Filius (15. 11. 1621) obmedzujúcu tzv. Ius Exclusivae, teda právo veta niektorých európskych panovníkov počas voľby prostredníctvom nimi poverených kardinálov, a dokument Decet Romanum Pontificem (12. 3. 1622), kodifikujúci niektoré procedúry počas konkláve.
Klement XII. v konštitúcii Apostolatus officium zo 4. októbra 1732 upravil spravovanie Cirkvi počas sede vacante kardinálmi a odsúdil (ale nezrušil) Ius Exclusivae. Vydal tiež dekrét (vo forme tzv. chirografu - ručne písaného latinského listu) Avendo noi (24. 12. 1732) týkajúci sa finančných výdavkov počas konkláve. Pius VI. vydal dva špeciálne dokumenty týkajúce sa interregna a konkláve: Christi Ecclesiae regendae (30. 12. 1797) a Quum nos superiore anno (13. 11. 1798). V druhom z nich rozhodol, že pápežská voľba je platná aj vtedy, keď je voličské teleso veľmi malé.
V 19. storočí došlo k dvom zásadnejším modifikáciám noriem venovaných konkláve. Prvou bola bula blahoslaveného Pia IX. In hac sublimi z 23. Významná je konštitúcia Leva XIII. Predecessores nostri (24.5.1882) upravujúcou konanie konkláve za mimoriadnych okolností. Ako sa ukázalo neskôr nie dobré rozhodnutie bl. Pia IX., nezrušenie Ius Exclusivae lebo po smrti Leva XIII. právo veta bolo uplatnené zo strany krakovského kardinála Jána Puzynu . Puzyna v mene rakúsko-uhorskej vlády vylučoval Mariana kardinála Rampollu z možnosti byť zvolený a aj napriek formálnym protestom Rampollu i celého kardinálskeho kolégia. Rampola sa nakoniec vzdal kandidatúry. Zvolený bol kardinál Giuseppe Sarto, ktorý prijal meno Pius X., ten následne zrušil právo tzv. právo exkluzívy, ktoré dávalo predtým katolíckym suverénom právo vylúčiť niekoho ako kandidáta na pápežský stolec.
K definitívnemu zákazu Ius Exclusivae došlo prostredníctvom konštitúcie Commissum nobis sv. Pia X. z 20. Rozsiahlou apoštolskou konštitúciou Vacante Apostolica Sede (25.12.1904) ten istý pontifik zrušil všetky predchádzajúce normy okrem svojej vlastnej konštitúcie Commissum nobis a Predecessores nostri svojho predchodcu. Potvrdil, že na úspešné zvolenie je potrebná dvojtretinová väčšina hlasov všetkých kardinálov, s vylúčením vlastného hlasu kandidáta. Aby sa skrátil čas medzivládia, Pius X. nariadil konanie dvoch volebných kôl dopoludnia a dvoch popoludní. Právo voliť pápeža získali aj tí kardináli, ktorí ešte neboli kreovaní, ale ich menovanie bolo už verejne ohlásené. Zrušená bola voľba postúpením, vďaka čomu zostali v platnosti len tri spôsoby voľby.
Pius XI. vydal dve normy venované konkláve, ktoré doplnili konštitúciu Vacante Apostolica Sede. Boli nimi motu proprio Cum Proxime (1.3.1922) a apoštolská konštitúcia Quae divinitus (25.3.1935). Prvá norma predĺžila čas začiatku konkláve na 15 dní od smrti alebo rezignácie pápeža, pričom za mimoriadnych okolností mohol byť tento čas natiahnutý až na 18 dní. Každý z kardinálov dostal právo na dvoch asistentov či už z radov laikov alebo klerikov. Pius XI. ustanovil, aby kardináli denne slávili Eucharistiu a ten kardinál, ktorý by nebol schopný sa tohto slávenia zúčastniť, mal prijať Oltárnu sviatosť počas zvyčajnej omše. Dôvodom predĺženia času začatia konkláve bola osobná skúsenosť Pia XI. Konkláve vo februári 1922, z ktorého sám vzišiel, sa nemohli zúčastniť traja americkí kardináli: William Henry O'Connell z Bostonu, Denis Dougherty z Philadelphie a Louis-Nazaire Bégin z Québec City. Prvý zo spomínaných kardinálov z tej istej príčiny nestihol ani konkláve v r. 1914, a preto podal Piovi XI. oficiálny protest proti krátkej dobe od začiatku interregna do začatia konkláve. Pápež sťažnosti vyhovel a v spomínanej norme Cum Proxime túto dobu predĺžil.
Druhá z uvedených noriem, konštitúcia Quae divinitus, mierne upravovala 23. a 24. článok konštitúcie Vacante Apostolica Sede. Pius XII. konštitúciou Vacantis Apostolicae Sedis z 25. decembra 1945 ustanovil, že na zvolenie pápeža je potrebná väčšina dvoch tretín plus jeden hlas. Zároveň zakázal, aby boli počas konkláve v Sixtínskej kaplnke prítomné akékoľvek zariadenia slúžiace na zvukový alebo obrazový záznam a reprodukciu jeho priebehu. Na tajnom konzistóriu 15. decembra 1958 ukončil pápež sv. Ján XXIII. Zrušil obmedzenie stanoveného počtu kardinálov 70 a 15. apríla 1962 vydal motu proprio Cum gravissima, ktorým stanovil, že všetci kardináli budú mať hodnosť biskupa.
Svätý Ján XXIII. modifikoval 5. septembra 1962 svojím motu proprio Summi Pontificis electio hranicu požadovanej kvalifikovanej väčšiny. Pápež sv. Pavol VI. v motu proprio Ad Purpuratorum Patrum z 11. februára 1965 určil, aby do kolégia kardinálov patrili aj východní patriarchovia. Apoštolskou konštitúciou Regimini Ecclesiae universae (15.8.1967) významne reorganizoval usporiadanie Rímskej kúrie, a ktorá v čl. 61, § 3 a čl. 118 upravuje aj niektoré detaily voľby Najvyššieho veľkňaza. V motu proprio Ingravescentem aetatem z 21. novembra 1970 stanovil, aby kardináli, ktorí presiahli 80. rok života, už neboli členmi dikastérií Rímskej cirkvi ani trvalých inštitúcií Svätej stolice a aby sa už nezúčastňovali voľby pápeža. V tajnom konzistóriu 5. novembra 1973 pápež Pavol VI. určil počet kardinálov - voličov pápeža na 120.
Tretím a najdôležitejším dokumentom bola apoštolská konštitúcia Romano Pontifici eligendo z 1. Pápež sv. Ján Pavol II., to znovu potvrdil v apoštolskej konštitúcii Universi Dominici gregis z 22. februára 1996. a spomedzi volebných metód ponechal iba metódu per scrutinium, teda osobné hlasovanie každého kardinála - voliča s využitím hlasovacích lístkov. 11. júna 2007 túto konštitúciu modifikoval po prvýkrát v motu proprio De aliquibus mutationibus in normis de electione Romani Pontificis Benedikt XVI. nariadil, že po viacerých neúspešných hlasovaniach sa môže pristúpiť ku opatreniu, kde sa nový pápež bude vyberať už len z tých dvoch kardinálov, ktorí pri poslednom hlasovaní získali najviac hlasov. Títo však už nedisponujú aktívnym hlasom. Zároveň zdôraznil, že na platnosť voľby treba vždy 2/3 hlasov voličov, na rozdiel od nariadenia Jána Pavla II., ktorý po uvedených neúspešných kolách povoľoval absolútnu väčšinu.
Druhou modifikáciou, ktorú vykonal emeritný pontifik, je motu proprio Normas nonnullas, ktoré podpísal v deň výročia promulgácie apoštolskej konštitúcie Jána Pavla II. Universi Dominici gregis (UDG) - 22. februára na sviatok Katedry sv. Petra, apoštola. Obsahuje viacero menších úprav spomínanej konštitúcie, ale aj pár zásadnejších zmien. Medzi ne patrí možnosť začať konkláve skôr než po 15 dňoch ako to predpisuje UDG, hoci už v čl. 37 tejto konštitúcie Ján Pavol II. uvádza: „...avšak ponechávam na kardinálske kolégium, aby posunulo začiatok voľby o niekoľko dní, ak jestvujú závažné dôvody“. Benedikt XVI. k tomu dodáva, že najneskôr 20 dní od uprázdnenia stolca musia kardináli - voliči začať voľbu.
Pápež ďalej zdôrazňuje potrebu zachovávania najvyššej miery tajnosti a ustanovuje, aby nik bezdôvodne nepristupoval ku kardinálom - voličom presúvajúcim sa medzi Domom sv. Marty, kde sú ubytovaní, a miestom voľby. Všetky ostatné osoby, ktorých prítomnosť je nevyhnutná pre plynulý priebeh konkláve (napr. sekretári a technickí pracovníci) sú povinné zložiť predpísanú prísahu na evanjeliá a zaviazať sa k mlčanlivosti ohľadom čohokoľvek, čo sa týka voľby. Toto tajomstvo z nich môže sňať len novozvolený pápež alebo jeho nástupcovia. V opačnom prípade hrozí týmto osobám trest exkomunikácie latae sententiae, teda vylúčenie z Cirkvi vykonaním samotného skutku prezradenia tajomstva.
Z uvedených dokumentov vidieť ako sa v dejinách vyvíjalo postavenie a úloha kardinálov. Poslední pápeži od pontifikátu Jána Pavla II. udeľujú kardinálsku hodnosť aj ako ocenenie zásluh významným biskupom, kňazom alebo teológom. Pritom nebiskupi vymenovaní za kardinálov nemusia prijať biskupské svätenie - napr. Prof. Tomáš Josef kardinál Špidlík český katolícky teológ, kňaz, jezuita Bol považovaný za odborníka na kresťanský Východ a jeho spiritualitu. Je zvykom, že pri menovaní nových kardinálov si meno (niekedy aj mená) pápež ponechá pre seba a nezverejní ho. Takémuto kardinálovi hovoria, že je tajný alebo utajený; lat. In pectore. Ten, koho meno nebolo zverejnené a pápež si ho ponechal v srdci, nemá zatiaľ žiadne práva a povinnosti kardinálov. Keď sa však jeho meno zverejní, väčšinou pri ďalšom menovaní nových kardinálov, nadobúda všetky práva a povinnosti kardinála.
Z pontifikátu sv. Pavla VI. Kolégium kardinálov sa člení na tri rády: biskupský, kňazský, diakonský. Kardinál biskup; sem patrí 6 kardinálov. Týmto kardinálom pápež udelil titul niektorej z prímestských cirkví. Kardinál kňaz; najpočetnejšia skupina kardinálov. Títo dostávajú za svoj titul niektorý z chrámov, ktoré sa nachádzajú v Ríme. Títo kardináli zastávajú svoje posty vo svojich diecézach, či arcidiecézach. Po desiatich rokoch im môže pápež udeliť titul kardinála kňaza. Z kardinálov, ktorým bola udelená niektorá z prímestských cirkví (kardináli biskupi) a jedine tí volia spomedzi seba dekana a vicedekana posvätného kolégia kardinálov. Dekan je na čele kardinálskeho zboru, ale ani on a ani vicedekan nemajú žiadnu riadiacu moc nad ostatnými kardinál...
Vývoj počtu kardinálov v histórii
Počet kardinálov sa v priebehu histórie menil, čo ovplyvnilo aj ich úlohy a postavenie v Cirkvi. Nasledujúca tabuľka sumarizuje niektoré kľúčové zmeny v počte kardinálov:
| Obdobie | Počet kardinálov | Poznámka |
|---|---|---|
| 13. - 15. storočie | Do 30 | Sväté kolégium kardinálov |
| Sixtus V. (1585-1590) | 70 | 6 kardináli-biskupi, 50 kardinálov-kňazov, 14 kardinálov-diakonov |
| Pavol VI. (1973) | 120 (voliči pápeža) |
Tieto zmeny odrážajú vývoj Cirkvi a jej potreby v rôznych obdobiach histórie.
Knižné tipy o osobnostiach Cirkvi
- Svätí medzi nami - 58/2015 Marián Husár: Zoznámte sa so svätými ľuďmi, ktorí žili iba nedávno a svojím príkladom nás pozývajú na cestu svätosti.
- Svätý Vincent de Paul Viliam Hünermann: Životný príbeh svätého Vincenta de Paul, obnoviteľa Cirkvi vo Francúzsku, otca vdov, sirôt, chudobných, mrzákov a chorých.
- Ján Pavol ll. - Svätý XXI. storočia Czesłav Rzyska: Biografia o Karolovi Wojtyłovi, Jánovi Pavlovi II., naplnená mystickým obsahom.
- Skromný a pokorný Ján XXIII. Gunnar Riebs: Zbierka krátkych svedectiev o Jánovi XXIII.