Kardinál Newman: Život Hľadania Pravdy a Odvahy

John Henry Newman sa narodil 21. februára 1801 v zámožnej rodine londýnskeho bankára. Stalo sa tak práve v deň, keď si celý kresťanský svet pripomenul 200. výročie narodenia kardinála, ktorý výrazne ovplyvnil svoju dobu a mnohými svojimi myšlienkami ju aj predbehol. Dňa 21. februára 2001 na slávnostnom konzistóriu vo Vatikáne menoval pápež Ján Pavol II. štyridsať dva nových kardinálov katolíckej cirkvi.

Matka mu odmalička vštepovala lásku k Svätému Písmu. John neskôr s dojatím spomínal na domáce "biblické náboženstvo", ktorého základy od nej dostal. Svoje prvé obrátenie - na evanjelický kalvinizmus - prežil Newman v roku 1816, po dvoch bolestných udalostiach. Boli nimi bankrot otca a jeho vlastná choroba. "To vlastne ona urobila zo mňa kresťana", napísal o mnoho rokov neskôr o svojej chorobe. A naozaj, počas zotavovania sa mal mnoho voľného času na rozjímanie a čítanie, cez ktoré sa zblížil s kalvínskym protestantizmom.

Zo všetkého, čo prežil, začal usudzovať, že skutočné je len to náboženstvo, ktoré má určené dogmy. Niektoré z nich - ako dogma o Vtelení či o Najsvätejšej Trojici - sa stali základnou časťou jeho ďalšieho života. V roku 1824 Newman prijal anglikánsky diakonát. "Stalo sa. Som Tvojím, ó Pane... Najprv, po vkladaní rúk, sa moje srdce zachvelo; slovo "navždy" je strašné. Ale neprosím, Pane, o potechu, ale o posvätenie," napísal si vtedy do svojho denníka. Nebolo ťažké všimnúť si, že pre mladého Newmana bola vtedy veľmi dôležitá otázka večnej spásy. Nasledujúce roky boli obdobím jeho horúčkovitého hľadania a túžby po pravej viere a pravom náboženstve.

Pôsobenie v Oxforde a Oxfordské Hnutie

V januári 1828 Newman dostal miesto farára univerzitného kostola St. Mary v Oxforde. Vo svojej malej, prevažne študentskej farnosti začal sériu slávnych kázní, ktoré pohli srdcami takmer všetkých študentov. Jeho cieľom bolo zvýšiť morálnu úroveň veriacich. "Newman vyvíjal aktivity - a nie vždy na radosť svojich predstavených, ktorých cieľom bolo zvýšiť úroveň správania a vnútorných postojov svojich žiakov. Odkedy sa stal farárom, jeho kázne boli veľmi praktické a mali jednoduchý jazyk," napísal neskôr jeden z jeho priateľov. Okrem kázania sa Newman venoval intenzívnemu štúdiu diel otcov Cirkvi prvých storočí, najmä sv. Ireneja a sv. Justína.

Postupne sa mu otvárali oči voči mnohým náboženským problémom, ktoré dovtedy nechápal, alebo - veď bol vychovaný v kalvínskom duchu - ich zle interpretoval. Na katolicizmus už nehľadel s takým odporom ako pred niekoľkými rokmi. V roku 1833 spolu s J. Kebleom, R. H. Freudem a inými intelektuálmi stál na čele tzv. oxfordského hnutia (Oxford Movement). Spoločnou túžbou členov hnutia bolo priviesť anglikanizmus k obnove, pomocou silnejšieho pripútania sa ku kresťanskej tradícii prvých storočí. Značná časť teologických štúdii v tomto duchu, vzišla práve spod pera Newmana. On sám však po mnohých rokoch úvah a modlitieb nadobudol presvedčenie, že nie katolícka cirkev zblúdila, ale naopak - anglická Národná cirkev odišla ďaleko od prvotného pokladu viery.

Ešte dva roky sa venoval rozjímaniam vo svojej "pustovni" v Littlemore. Na jeseň v roku 1845 sa rozhodol prijať katolícku vieru. Newman bol prijatý do katolíckej cirkvi talianským pasionistom otcom Dominikom Barbierim 9. októbra 1845. Pre samotného Newmana to bolo do určitej miery bolestné rozhodnutie, lebo tým, že opustil anglikánsku cirkev, zriekol sa vysokej funkcie, ktorú v nej zastával, a stratil mnoho priateľov. Bol však človekom, ktorý stál pevne za svojimi rozhodnutiami.

Konverzia a Nový Život v Katolíckej Cirkvi

O mnoho rokov neskôr napísal, že jeho obrátenie "bolo ako vplávanie do prístavu po plavbe na rozbúrenom mori, radosť z ktorého trvá ničím nenarušená dodnes". Na dejiny tohto obrátenia je potrebné pozerať tak, ako ich on sám videl a chápal - ako výsledok dejín jeho celého náboženského života. Po prijatí katolíckej viery sa pre Newmana začal nový život v úplne inom svete. Dovtedy požíval slávu, mal vysoký post a úspechy, teraz sa stal členom menšinovej skupiny, ktorá sa iba zviechala po dovtedajších obmedzeniach. No Newman sa veľmi nezmenil.

Naďalej často vyhľadával samotu v Littlemore, písal ďalšie štúdie (Apologia pro vita sua, Strata a zisk), sedem rokov zastával úrad rektora novovzniknutej Írskej univerzity v Dubline a neskôr bol krátky čas šéfredaktorom časopisu Rambler, mesačníka pre anglických katolíkov. Okrem toho v roku 1848 založil v Birminghame oratórium pre kňazov podľa vzoru oratória založeného v 16. storočí sv. Filipom Nerim v Ríme. "Keď som bol anglikánom, smutné bolo moje náboženstvo, ale nie život. Keď som sa stal katolíkom, smutný je môj život, ale nie náboženstvo," napísal niekoľko rokov po svojom obrátení. Uvedomoval si, že anglikáni sa cítia byť sklamaní jeho "zradou" a katolíci k nemu nemajú dostatočnú dôveru.

Našťastie to, čo našiel v katolíckej cirkvi, mu pomohlo vyjsť z najväčších životných skúšok víťazne. V roku 1879 získal titul, ktorý si nesmierne vážil - pápež Lev XIII. ho vymenoval za kardinála. Toto menovanie dalo Newmanovi istú satisfakciu a očistenie od výčitiek a pochybností o úprimnosti jeho katolicizmu. Posledné roky života, až do smrti 11. "Kardinál Newman nežije. Strácame v ňom nielen jedného z najväčších majstrov anglického štýlu, nielen človeka s neobyčajne čistým a pekným charakterom, nielen znamenitý príklad osobnej svätosti, ale vari môžeme povedať, že s ním od nás odišiel zakladateľ anglickej cirkvi v jej dnešnej podobe," napísal 11.

Život kardinála Newmana môže byť pre nás, ľudí na rozmedzí storočí, krásnym svedectvom hľadania vo viere. Ako povedal v roku 1975 pápež Pavol VI. vo svojom pozdrave účastníkom akademického sympózia o kardinálovi Newmanovi, tento človek "celý život s vierou a plným oddaním kráčal za svetlom pravdy a stával sa čoraz jasnejšie svietiacim majákom pre všetkých, ktorí dnes v neistom svete, svete, ktorý on prorockým spôsobom predpovedal, túžia po neklamnej orientácii a istom vedení".

Po vykonaní kanonického procesu ho Rím v roku 1991 vyhlásil za ctihodného, čím uznal hrdinskosť jeho čností. S. vo svete. Jeho "teológia srdca" je cestou za vnútorným svetlom, vzrastom za poznanie viery a získaniu hlbšieho pohľadu do nej. Pripravoval cestu k jednote v spoločnej viere. Cítil zodpovednosť za kresťanské hodnoty. Rozdelenie kresťanstva vnímal ako poblúdenie. Stal sa priekopníkom nového kresťanského myslenia. ktorého hlas si uvedomoval vo svojom svedomí.

"Zem i nebo sú iba závojom medzi ním a nami... Život je krátky, smrť je istá. "Žiť tu na zemi znamená meniť sa. čo sa najprv uskutočnilo v zákutiach nášho svedomia. "Volanie sa nedeje len raz, ale často. Jasne vnímal kresťanskú cestu súčasným svetom. Vedel, že každý z nás zodpovedá svojmu svedomiu. "Ako pápež, tak aj posledný veriaci podliehajú majestátu svedomia." Horlil za "srdce dobré a úprimné, srdce nerozdelené". Uznával službu. "Vyznanie bez poslušnosti je len klam a predstieranie." Ponúkal hlbší vnútorný život. rozvíjanie a používanie intelektuálnych darov. Vnímal a odporúčal rozvíjať vzájomný vzťah medzi dušou a Bohom. rozvážneho postoja nenarušujúceho bratskú lásku. Možno bude jedným z otcov - učiteľov Cirkvi. v otázkach ekumenizmu. Dokázal vo svojich úvahách spájať rozdielnosť, rozmanitosť a rozvoj s podstatou, trvalosťou a totožnosťou.

Úryvky z Kázne Kardinála Newmana

Prorok nám hovorí, že veriaci, ktorí budú slúžiť Bohu pod jarmom evanjelia, dostanú výsadu vidieť nebeské skutočnosti, ktoré boli v Zákone iba naznačené. Čas pred príchodom Krista ukazoval iba tiene skutočnosti. Keď však prišiel náš Spasiteľ, priniesol nám pravdu a milosť. A keďže prišiel ako Pravda, žiada aj od nás, aby sme boli voči Nemu pravdiví a úprimní. Byť pravdivý a úprimný znamená predovšetkým nazerať mysľou na všetky tie úžasné veci, ktoré vykonal, aby sme ich mohli poznávať.

Ako hovorí náš text, „naše oči uzrú kráľa v jeho kráse, uvidia rozsiahlu krajinu“. Naše vyznania, naše modlitby, naše vzťahy, naše rozhovory a diskusie, naše učenie musia odteraz byť úprimné alebo, expresívnym jazykom, musia byť reálne. Sotva sa však treba rozširovať o tom, aký vzácny jav je pravdovravnosť a úprimná myseľ; natoľko vzácny, že kto je naozaj pravdivý, je už dokonalý človek.

A tak On, „pravé svetlo osvetľujúce každého človeka, ktoré prišlo na svet“, „Amen, verný a pravdivý Svedok, Počiatok Božieho stvorenia“ povedal mladému mužovi z vyšších vrstiev, ktorý ho letmo nazval „dobrý učiteľ“: „Prečo ma voláš dobrý?“ Napomenul ho, aby vážil svoje slová a potom mu rázne riekol: „Ešte ti jedno chýba.“ Takáto je jeho láskavá prísnosť, s ktorou nás upozorňuje, aby nás mohol získať vo väčšej pravde.

Čo si napokon myslí o tých, ktorí k nemu prichádzajú a potom znova upadajú do prázdneho a pokryteckého vyznávania viery, sa dozvedáme z jeho slov Laodicejčanom: „Poznám tvoje skutky, že nie si ani studený, ani horúci. Kiež by si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, už-už ťa vypľúvam z úst“.

Tabuľka: Dôležité míľniky v živote kardinála Newmana

tags: #kardinal #newman #v #poslednej #kazni #ktoru