Mariánska Hora je významné pútnické miesto na Slovensku s bohatou históriou. Jej dejiny sú prepletené s náboženskými tradíciami a kultúrnym dedičstvom Oravy a celého Slovenska. V nasledujúcom článku sa pozrieme na niektoré historické udalosti a osobnosti, ktoré formovali toto miesto.
Starobylé tradície Oravy
Už počas jestvovania Veľkej Moravy patrila Orava po administratívnej, svetsko-mocenskej i cirkevnej stránke do kniežatstva v Nitre. Nitra, centralizáciou moravských slovanských i slovienských kmeňov, pod nadvládou Mojmírovcov bola vliata do veľkého slovanského štátu v strednej Európe. Štátu, ktorý v dobe svojho najväčšieho politického i kultúrneho rozmachu za vlády kniežaťa Svätopluka I., dostal sa i do politického a christianizačného styku a spojenia s kmeňom poľských Vislanov, keďže v tom čase ešte nebolo žiadne Poľsko, ako jednotný a politický štátny útvar.
Podľa Legendy panónskej, Metod i ako biskup nitriansky i ako arcibiskup moravsko - panónsky, z V. Moravy chodil k pohanským kmeňom poľských Visľanov, najkratšou cestou. Z čoho predpokladám, že akiste neboli bez základné i starodávne Oravské tradície o červenej hôrke (červená - krvavá) na Velingu, a o Gajovej hore za Tvrdošom? Ktoré hovorili o tom, že vedľa sídliska na Velingu bol posvätný, krvavý háj s rituálnym ohniskom starých pohanských Slovanov.
Ďalšia starodávna oravsko - trstenská tradícia hovorila, „že vtedy, keď šoltýs Ján Hrkeľ, (Hertell), od uhorského palatína získal dedičné práva na vešanie, upálenie, lámanie v kolese oslepenie a na iné druhy mučenia zločincov, ktorí trhy zlodejstvom hanobili, že vojt - advokátus Hrkeľ, podrobil sa vôli osadníkom, zločinnými hriechmi nepoškvrňovať ich osadu. A preto vraj podľa prastarej obyčaje, zločincov nevešali, neupaľovali v ich osade, ale von z osady, v hore Halečková na starých pohanských žertvoviskách“.
Po rozpadnutí Veľkej Moravy, od roku 990, hranice pražského biskupstva boli rozšírené až po Tatry. Do ktorých hraníc bola zahrnutá i Orava, vysvitá to i z bully pápeža Benedikta VII. a nariadenia rímskeho cisára Ottu II. z roku 990, ktoré listiny, prof. Samuel Timon, rektor logiky na bývalej Košickej univerzite, uverejnil roku 1755, v diele; „Imago antiquae Hungariae representans terras, adventus et res gestes gentes Hunnicae - Obraz starého Uhorska, atd.“
Po rozpadnutí sa Veľkej Moravy, za nastaných zmätkov o politickú moc na staroslovienskym Nitrianskym kniežatstvom, naša Orava dostala sa pod cirkevnú iurisdikciu Krakova. Lebo, staré nitrianske biskupstvo, pred náporom ugro-maďarských koristníckych hôrd, postupne sťahovalo sa na sever po starej: „rímsko-obchodnej Jantárovej ceste“, v análoch Krakovského biskupstva poznačenej, ako: „via publica, per quam itur de Arva In Liptow“ až do Krakova, kde našlo bezpečnejší útulok. Takže krakovské biskupstvo je vlastne pokračovaním biskupstva nitrianskeho, Progora - Prohora, alebo Proculfa? v „katalogach biskupów krakowskich“ uvádzaných“.
List Andreja Haťapku
Andrej Haťapka bol významnou osobnosťou Oravy, ktorá sa zaoberala dejinami regiónu. V liste adresovanom richtárovi v Trstenej v 50. rokoch, A. Pafčugovi, spomína rôzne historické udalosti a osobnosti, ktoré ovplyvnili Oravu a Trstenú. List bol napísaný niekedy v rokoch 1977 až 1978.
Haťapka spomína, že do chalupy jeho otca chodievali Dr. Karol Medvecký a Andrej Hlinka, keď ho po Liptove preháňali maďarskí žandári. Ďalej uvádza, že v Trstenej sa ukrýval aj univerzitný profesor W. Semkowicz, ktorý študoval pomery na Hornej Orave. Semkowicz daroval Haťapkovmu otcovi rôzne čítania, z ktorých si niečo povyberal aj J. Gebura, direktor Slovenskej banky v Trstenej.
Haťapka sa ako zamestnanec banky Slávia a člen Matice slovenskej stretol s Ferdinandom Hrušovským, riaditeľom gymnázia v Kláštore pod Znievom. Hrušovský uverejnil state o Litovskom vojsku poľského kráľa Jána III. Sobieskeho na Slovensku, v ktorých sa písalo, že z Trstenej poľské vojská neukradli obraz čiernej Matky Božej. Táto téma zaujímala aj cirkevného historika Spišskej kapitule PhDr. Jozefa Špirku.
Haťapka sa začal zaoberať dejinami Oravy a Trstenej, a svoje poznatky rozdával prednáškami a pohovormi v rodáckom krúžku „Obec Oravcov v Bratislave“.
V roku 1943 začal Haťapka uverejňovať state o trstenskej čiernej Madone v časopise Súkromný úradník. O vec sa zaujímal aj PhDr. Celestín Lepáček, prior bratislavského kláštora františkánov.
Počas Slovenského štátu bol Haťapka zatvorený a nútený lámať kamene pod Poľanou. Neskôr sa stal odborovým tajomníkom SPŽP a vydával odborové časopisy.
Haťapka spomína aj na Litevca L. Daniliesa, ktorý mu v oddiele robil sanitárku a pochádzal z Vilniusu. Danilies mu mal zaobstarať fotokópiu obrazu Matky Božej zábranskej z Vilniusu. V roku 1948 bol Haťapka predvolaný na Sovietsky konzulát vo veci listovnej zásielky z Litvy, ktorá obsahovala farebný negatív obrázku.
Haťapka plánoval cestu do Litvy v roku 1968, ale ju neuskutočnil. Z farebnej fotokópie si dal narobiť väčšie i menšie pozitívy, z ktorých jednu poslal aj A. Pafčugovi.
V minulých rokoch navštívil Haťapku trstenský rodák Marián Pánik, ktorý sa o vec veľmi zaujímal. Haťapka mu dal pre trstenského pána farára Korbeľa popis o obraze a dve kópie veľkého formátu.
Podľa odbornej mienky, obraz z Trstenej má byť kópia obrazu z niektorého kláštora na Balkáne. Bývalý trstenský obraz M.B. sa dosť ponáša na ten poľský Čenstochowský.
Obrazy z Trstenej i z Čenstwochova sú vymaľované tzv. bodovacou technikou, zatiaľ čo obrazy z Kyjevskej Rusi sú maľované tzv. čiarkovacou maliarskou technikou.
Obraz najstaršieho erbu Trstenej zobrazuje Pannu Máriu s dieťatkom. Trstená mala farára už za vlády uhorského kráľa Ladislava sv. (1077 - 1095), čo naznačuje, že vtedy mala aj kostol zasvätený P.M.
Trstená mala z roku 1273 veľkú striebornú pečať, na ktorej nápis menuje ju ako „lebera regia civitas - slobodné kráľovské mesto“. Roku 1273 kraľoval v Uhorsku Štefan V.
Historickodejinné archiválie Oravskej stolice i Trstenej zhoreli v jeseni roku 1683 počas ťahu Litovského vojska dolu Oravou.
SLOVÁCI V UHORSKÝCH DEJINÁCH 🇸🇰 - Beseda s doc. Vladimírom Segešom a doc. Ivanom Mrvom
Direktórium pre službu a život kňazov
V roku 1994 bolo zostavené prvé vydanie Direktória pre službu a život kňazov. Pozitívna skúsenosť z Roku kňazov (2009-2010), podpora „novej evanjelizácie“ a ďalšie usmernenia magistéria Benedikta XVI. viedli k novému vydaniu direktória, ktoré by mohlo byť viac v súlade so súčasnou historickou situáciou.
Direktórium sa zameriava na základné prvky učenia, ktoré sú centrom identity, spirituality a trvalej formácie kňazov. Treba sa znovu zamyslieť nad niektorými tradičnými témami, ktoré sa postupne zahmlievajú alebo otvorene odmietajú, pričom sa uprednostňuje funkcionalistický koncept kňaza ako „odborníka na posvätno“, alebo „politický“ koncept, ktorý mu prisudzuje dôstojnosť a hodnotu iba na základe jeho aktivity v spoločnosti.
Predovšetkým ide o vzťah kňaza s Trojjediným Bohom. Ak je teda vykúpenie istým druhom stvorenia a jeho predĺžením (skutočne sa nazýva „novým“ stvorením), potom kňaz, služobník vykúpenia, je skrze svoje kňazstvo zdrojom nového života a teda nástrojom nového stvorenia. Už toto je dostatočný dôvod, prečo sa treba zamýšľať nad veľkosťou posvätného služobníka, a to nezávisle na jeho schopnostiach a talentoch, na jeho obmedzeniach či biede.
Ďalšou dôležitou skutočnosťou je ontologický rozmer modlitby, v ktorej osobitné miesto zaujíma Liturgia hodín. No z teologického pohľadu, z pohľadu na kňazstvo ako na ontologickú účasť na Kristovej funkcii „hlavy“, je modlitba posvätného služobníka, bez ohľadu na morálne okolnosti, vo všetkých svojich účinkoch Kristovou modlitbou a má rovnakú dôstojnosť a rovnaký účinok.
Opätovne sa zdôrazňuje význam kňazskej formácie, ktorá musí byť integrálna, a teda nemá uprednostňovať jeden aspekt na úkor iných. „Formovať“ znamená „dávať podobu niečoho“ alebo v našom prípade Niekoho: „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré; tým, čo sú povolaní podľa jeho rozhodnutia. Lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi” (Rim 8, 28 - 29).
Špecifická formácia kňaza si teda vyžaduje oddať sa celkom jedinečne pôsobeniu Ducha Svätého, no zároveň využiť vlastné talenty a vyhnúť sa nebezpečenstvu aktivizmu a chápaniu účinnosti vlastnej pastoračnej činnosti ako závislej od osobnej šikovnosti.
Direktórium sa zaoberá témami ako dobrá znalosť humanitných vied, využívanie masovokomunikačných prostriedkov, eucharistická spiritualita, zmysel celibátu, vzťah s cirkevnou hierarchiou a kňazské bratstvo, láska k Márii, Matke kňazov.
Aktualizáciou direktória sme chceli zdôrazniť najdôležitejšie časti učenia Cirkvi o posvätnej službe, ktoré boli rozpracované od roku 1994 po dnešok, odvolávajúc sa na základné dokumenty svätého Jána Pavla II. a Benedikta XVI. V aktuálnej kultúrnej atmosfére je vhodné pripomenúť, že identita kňaza ako Božieho muža nie je a ani nikdy nemôže byť prekonaná.
Chceli sme predovšetkým osobitne zdôrazniť kristologický rozmer kňazskej identity, ako aj kňazské spoločenstvo, priateľstvo a bratstvo, ktoré sa považujú za životne dôležité pre ich vplyv na život kňaza. To isté platí aj o duchovnom živote kňaza, založenom na Božom slove a sviatostiach, osobitne na Eucharistii.
Toto direktórium je dokumentom, ktorý má slúžiť na posilnenie a posvätenie kňazov v mnohostranne sekularizovanom a ľahostajnom svete. Jeho text je prostredníctvom biskupov v prvom rade určený všetkým kňazom latinskej cirkvi, hoci mnohé z jeho obsahu môže byť na úžitok aj kňazom iných obradov.
Kňazský seminár je miestom a obdobím, kde rastie a dozrieva poznanie Kristovho tajomstva a s ním aj uvedomenie si toho, že ak sa vo vonkajšej rovine meria opravdivosť našej lásky k Bohu láskou k našim bratom (porov. 1 Jn 4, 20 - 21), vo vnútornej rovine je láska k Cirkvi pravdivá len vtedy, ak je dôsledkom intenzívneho a výlučného spojenia s Kristom.
Zamýšľať sa nad kňazstvom teda značí meditovať o tom, pre ktorého sme ochotní zanechať všetko a nasledovať ho (porov. Mt 10, 17 - 30). Prajeme si, aby toto nové vydanie Direktória pre službu a život kňazov, predstavovalo pre každého človeka povolaného mať účasť na kňazstve Krista, Hlavy a Pastiera, pomôcku pre hlbšie pochopenie identity vlastného povolania a pre rozvoj vnútorného života; povzbudenie v službe a pri uskutočňovaní vlastnej trvalej formácie, za ktorú je v prvom rade zodpovedný každý sám. Nech v našich srdciach každý deň - a zvlášť pri príprave na slávenie oltárnej obety - zaznieva Máriina výzva na svadbe v Káne Galilejskej: „Urobte všetko, čo vám povie!“ (Jn 2, 5).
Identita kňaza
V apoštolskej posynodálnej exhortácii Pastores dabo vobis, svätý Ján Pavol II. objasňuje identitu kňaza: „Kňazi sú v Cirkvi a pre Cirkev sviatostným sprítomnením Ježiša Krista, Hlavy a Pastiera.
Celá Cirkev má účasť na Kristovom kňazskom pomazaní v Duchu Svätom. Cirkev však nemôže napredovať vo svojom poslaní sama: celá jej aktivita si nevyhnutne vyžaduje spoločenstvo s Kristom, ktorý je Hlavou svojho Tela.
Služobné kňazstvo nachádza svoje odôvodnenie v tejto perspektíve živého a účinného spojenia Cirkvi s Kristom. V skutočnosti touto službou Pán uprostred svojho ľudu naďalej vykonáva činnosť, ktorá patrí len jemu ako Hlave jeho Tela. Služobné kňazstvo teda robí zjavným toto vlastné pôsobenie Krista Hlavy a dosvedčuje, že Kristus neopustil svoju Cirkev, ale neprestajne ju oživuje svojím večným kňazstvom.
Tento dar, ustanovený Kristom, aby pokračoval v jeho spásnom poslaní, bol na začiatku zverený apoštolom a v Cirkvi je naďalej prítomný prostredníctvom ich nástupcov biskupov, ktorí ho odovzdávajú v subordinovanom stupni kňazom ako spolupracovníkom biskupského stavu; to je dôvod, prečo je identita kňazov v Cirkvi odvodená od ich stotožnenia sa s poslaním Cirkvi, ktoré kňaz uskutočňuje v spoločenstve so svojím biskupom.
Identita kňaza teda pochádza zo zvláštnej účasti na Kristovom kňazstve, čím sa vysvätený stáva v Cirkvi a pre Cirkev reálnym, živým a transparentným obrazom Krista - kňaza, „sviatostným sprítomnením Ježiša Krista, Hlavy a Pastiera”.
Toto sviatostné stotožnenie sa s Najvyšším a Večným kňazom osobitným spôsobom včleňuje kňaza do trojičného tajomstva a prostredníctvom Kristovho tajomstva do služobného spoločenstva Cirkvi, aby slúžil Božiemu ľudu nie ako zamestnanec pre náboženské otázky, ale ako Kristus, ktorý „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých” (Mt 20, 28).
Preto nás neprekvapuje, že „vnútorným princípom, cnosťou, ktorá oživuje a riadi duchovný život kňaza, keďže je pripodobnený Kristovi, Hlave a Pastierovi, je pastoračná láska, ktorá je účasťou na pastoračnej láske Ježiša Krista.
Netreba pritom zabúdať na to, že každý kňaz je jedinečný ako osoba a má svoj vlastný spôsob života. Každý je jedi...
tags: #kardinal #rode #na #marianskej #hore