Katechizmus Gréckokatolíckej Cirkvi: Obsah a História

Gréckokatolícka cirkev má bohatú históriu a tradíciu, ktorá sa odráža v jej katechizme. Tento článok sa zameriava na históriu Gréckokatolíckej eparchie v Košiciach a obsah katechizmu, vrátane rozdielov medzi pravoslávnou a katolíckou cirkvou, likvidácie Gréckokatolíckej cirkvi a obdobia po Prešovskom sobore.

História Gréckokatolíckej eparchie v Košiciach

História Gréckokatolíckeho apoštolského exarchátu v Košiciach sa začína 21. februára 1997. V tento deň boli zverejnené dekréty č. 78/94 a č. 3/97 Kongregácie pre východné cirkvi, ktoré oznámili, že Svätý Otec Ján Pavol II. ustanovil bulou Ecclesiales communitates nový apoštolský exarchát pre veriacich byzantského obradu so sídlom v Košiciach a za prvého apoštolského exarchu vymenoval vladyku Milana Chautura, CSsR, doterajšieho pomocného prešovského biskupa.

Územie exarchátu bolo vyčlenené z vtedy jedinej gréckokatolíckej eparchie na území Slovenskej republiky so sídlom v Prešove. Teritoriálne zodpovedá územiu Košického kraja a má rozlohu 6 753 km². Gréckokatolícky Chrám Narodenia presvätej Bohorodičky v Košiciach sa zriadením exarchátu stal katedrálou košického apoštolského exarchu. Tu sa 2. marca 1997 vladyka Milan Chautur, CSsR ujal svojho úradu apoštolského exarchu.

Dňa 13. júna 1997 boli za patrónov exarchátu vyhlásení svätí Cyril a Metod, a to na odpuste (chrámovom sviatku) v Sečovciach. Takto sa Chrám apoštolom rovných sv. Cyrila a Metoda v Sečovciach stal jedným z pútnických miest exarchátu. Dňa 1. septembra 1997 bol posvätený dom pre dočasný exarchátny úrad na Dominikánskom nám. 13 v Košiciach. Taktiež dňa 27. decembra 1997 bolo posvätené Katecheticko-pastoračného centrum sv.

Na základe kánona 191 §1 a §2 CCEO ustanovil vladyka Milan, prvý košický exarcha, dňa 1. 10. 1999 Gréckokatolícky exarchátny súd v Košiciach. Takmer presne po jedenástich rokoch od vyhlásenia Košického apoštolského exarchátu sa v pondelok 18. februára 2008 udiala v tejto mladej miestnej cirkvi ďalšia cirkevno-právna zmena. Za účasti J. Em. Kardinála Leonarda Sandriho, prefekta Kongregácie pre východné cirkví bol košický exarchát povýšený na eparchiu a vladyka Milan Chautur uvedený do úradu prvého košického eparchu. Nové hierarchické usporiadanie Gréckokatolíckej cirkvi sa udialo z vôle Svätého Otca Benedikta XVI., ktorý apoštolskou konštitúciou Qui successimus (Ako nástupcovia) z 30. januára 2008 povýšil Apoštolský exarchát Košice na Eparchiu.

Dejiny eparchie v Košiciach sú zatiaľ krátkymi dejinami; stoja na svojom začiatku.

Mapa Gréckokatolíckej eparchie Košice

Rozdiely v náukách pravoslávnej cirkvi a katolíckej cirkvi

Cirkev je spojená aj s tými, čo sú pokrstení a poctení menom kresťan, ale nevyznávajú úplnú vieru alebo nezachovávajú jednotu spoločenstva pod vedením Petrovho nástupcu. Veď všetci tí, čo veria v Krista a riadne prijali krst, sú v istom, hoci nedokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou. Toto vyjadrenie Pavla VI.

Pravoslávna cirkev učí o Svätom Duchu, že "pochádza od Otca," opierajúc sa o slová Ježiša Krista z Jánovho evanjelia: "Keď potom príde ten Utešiteľ...Duch pravdy, ktorý od Otca pochádza, ten bude vydávať svedectvo o mne." (Jn 5,26), ktoré potvrdzujú správnosť učenia o "vychádzaní" Svätého Ducha. Katolícka Cirkev, vyznáva, že Svätý Duch pochádza aj od Otca a zároveň aj od Syna. Výraz Filioque nie je vo Vyznaní viery vyhlásenom roku 381 v Carihrade. Ale svätý pápež Lev Veľký ho podľa starobylej latinskej a alexandrijskej tradície dogmaticky vyznal už v roku 447, teda skôr ako Rím v roku 451 na Chalcedónskom koncile poznal a prijal vyznanie viery v roku 381. Používanie tejto formuly vo Vyznaní viery sa pozvoľna /medzi 8. až 11. storočím/ rozšírilo v latinskej cirkvi a bolo definitívne prijaté Rímom v roku 1014.

Aby Mária mohla byť matkou Spasiteľa, "bola od Boha obdarovaná darmi hodnými takej veľkej úlohy". Archanjel Gabriel ju vo chvíli zvestovania pozdravuje ako plnú milosti. Cirkev si v priebehu storočí uvedomila, že Mária, ktorú Boh naplnil milosťou, bola vykúpená už od svojho počatia. Katechizmus Katolíckej Cirkvi učí, že: "odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Odpustky sa získavajú prostredníctvom Cirkvi, ktorá na základe moci zväzovať a rozväzovať, ktorú jej udelil Kristus, zakročuje v prospech kresťana a otvára mu poklad zásluh Ježiša Krista a svätých, aby dostal od Otca milosrdenstiev odpustenie časných trestov, ktoré si zasluhuje za svoje hriechy. Cirkev tým chce kresťanovi nielen prísť na pomoc, ale ho chce aj povzbudiť, aby konal skutky nábožnosti, pokánia a lásky.

Pravoslávna cirkev učí, že jedinou hlavou celej kresťanskej cirkvi je Ježiš Kristus a neuznáva žiadne viditeľné hlavy na zemi. Cirkev kresťanská je telom Krista a všetci jej členovia - i patriarchovia - sú ako kresťania len jej údmi. Tak isto učí, "v zhode s prvokresťanským učením," že nie je na zemi človek bez hriechu, človek, ktorý by nepodliehal chybám a omylom. Všetci ľudia, teda aj biskupi a patriarchovia sa môžu mýliť, a to nielen vo veciach ľudských, ale aj vo veciach viery.

Katolícka Cirkev učí, že Kristus ako hlava Cirkvi má na zemi zástupcu v podobe pápeža, ktorý je jeho nástupcom aj zástupcom. Je však isté, že moc zväzovať a rozväzovať, ktorú dostal Peter, bola daná, ako je známe, aj kolégiu apoštolov, spojenému so svojou hlavou. Preto pápež je stálym a viditeľným princípom a základom jednoty biskupov, ako aj množstva veriacich. Lebo rímsky pápež má na základe svojho úradu Kristovho zástupcu a pastiera celej Cirkvi plnú, najvyššiu a univerzálnu moc nad Cirkvou, ktorú môže vždy slobodne vykonávať.

Porovnanie veriacich a majetkov pred rokom 1950

Gréckokatolícka cirkev mala zachovaný svoj obrad na Východnom Slovensku už mnohé roky a počet veriacich stále rástol z roka na rok. Svedčia o tom aj záznamy s počtom gréckokatolíkov pri jednotlivých sčítaniach. V Mukačevskej eparchii bolo v roku 1806 okolo 541 963. Ukazovala sa však potreba ustanoviť nové biskupstvo. Cisár najprv v roku 1806 ustanovuje Košický vikariát so sídlom v Prešove.

22. septembra 1818 prehlasuje pápež Pius VII bulou Relata semper kanonické zriadenie prešovskej eparchie. Územie biskupstva sa rozprestieralo na šiestich úplných župách - Abauj, Borsov, Gemer, Spiš a Turňa. Zo Zemplínskej župy severná časť, t.j. dekanáty: Hostovický, Humenský, Medzilaborecký, Stropkovský a Vranovský. Južný Zemplín ostal i naďalej v mukačevskej eparchii. Na celom území bolo 193 parochií a žilo tam 149 987 veriacich.

Pravoslávna cirkev vlastnila pred 28. aprílom 1950 len niekoľko chrámov. Svedčí o tom Schematizmus Pravoslávnej cirkvi k roku 1949. Murované chrámy : Becherov, Venécia, Vyšný Orlík, Humenné (kaštieľ), Ľutina, Olšinkov, Osadné, Prešov, Svetlice. Drevené chrámy: Krásny Brod, Vagrinec, Hanigovce, Hrabské, Ladomírová, Medvedie, Miľpoš, Stakčín, Čertižné, Jalová, Krajné Čierne, Laborec, Rebrín, ( Je tu spomenutý aj drevený chrám v Košiciach, ale ten bol, pôvodne gréckokatolícky). Domové modlitebne (modlitebne v domoch): Borov, Bratislava, Vyšná Jablonka, Pčolinné, Čukalovce, Dara.

Likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi v okolitých štátoch

Likvidácia gréckokatolíckej cirkvi v Československu nebola dielom náhody. Bolo to abecedou marxizmu, ktorá hovorila, že proti náboženstvu treba bojovať. Cirkev bola prenasledovaná vo všetkých krajinách, kde zavládol komunistický režim. Z príkladov, ako prebehla likvidácia únií v susedných krajinách vidíme, že sa sledovala akoby jedna modelová situácia, podľa ktorej sa uskutočňovali "dobrovoľné" a "spontánne" návraty gréckokatolíkov do pravoslávia. Môžeme si to všimnúť aj v neskôr prijatom Manifeste z 28.4.1950, kde sa spomína obroda celého ľudstva.

Svoj podiel na likvidácií únií však nemali len štátne režimy, nebola to len čisto politická záležitosť, ale, žiaľ, pričinila sa o to i samotná pravoslávna cirkev. Oslavy 500. Výročia autokefality ruskej pravoslávnej cirkvi sa konali 9.-17. júla 1948 v Moskve. Boli to veľkolepé oslavy spojené s poradami. Vyplývajú z nich pre nás nasledujúce poznatky, ktoré hovoria o neláske voči katolíckej cirkvi.

Najkompetentnejší orgán pravoslávnych cirkví sa slávnostne a verejne osvedčil proti katolíckej Cirkvi s osobitným dôrazom na cirkev gréckokatolícku. Rokovanie na podujatí 1948 potvrdilo, že tieto tendencie sa presadzujú už od konca vojny, - čím akoby dodatočne schválilo všetky kroky a opatrenia, ktoré sa v tom smere dovtedy urobili. Ba priamo vyzvalo všetkých činiteľov, aby v akcii pokračovali. Ukázalo sa, že sa tým plnia plány mocensko-politických orgánov. Treba dodať, že celý charakter podujatia týmto činiteľom v jednotlivých krajinách pravoslávnu cirkev odporúčal, kým cirkev katolícku, ale najmä gréckokatolícku, označil za nežiadúcu. V každom prípade platí všeobecné konštatovanie, že moskovské oslavy a porady "ležia" na ceste, ktorá doviedla k aprílu - máju 1950.

Teraz si pozrieme ako boli likvidovaní gréckokatolíci na Ukrajine, v Rumunsku a na Zakarpatskej Ukrajine. Druhá svetová vojna a prvé povojnové roky priniesli gréckokotolíckej cirkvi na Ukrajine ťažké, osudové rany. Keď v septembri 1939 obsadili Sovieti západnú Ukrajinu, hneď začali prenasledovať katolíkov, ale zvlásť gréckokatolíkov (uniatov). Arcibiskupa latinského obradu z Ľvova poslali do vyhnanstva. Proti metropolitovi gréckokatolíckej cirkvi grófovi Andrejovi Šeptickému sa neodvážli zasiahnuť, pretože sa obávali reakcie ľudu. Onedlho nato obsadili Ukrajinu Nemci a na chvíľu bol pokoj. Potom sa znovu od Stalingradu vrátili sovietske vojská.

Vo februári 1945 nastúpil nový pravoslávny patriarcha Alexej a čoskoro po svojej voľbe a inštalácii vyzval gréckokatolíkov, aby sa pripojili k Ruskej pravoslávnej cirkvi. Znovuzjednotenie celej Ukrajiny s Ruskom - podľa slov patriarchu - si vyžadovalo obnovenie náboženskej jednoty: „Zaprisahávam vás, bratia, zlomte okovy, ktoré vás viažu k Vatikánu. Navráťte sa urýchlene do náručia vašej pravej matky - Ruskej pravoslávnej cirkvi." A aby tento návrat bol uľahčený, všetci gréckokatolícki biskupi na západnej Ukrajine boli 11. apríla 1945 zatknutí. Kňazské semináre boli zatvorené a študenti teológie odvedení na výkon vojenskej služby. Mnoho profesorov teologickej fakulty z Ľvova a mnoho svetských a rehoľných kňazov zmizlo vo väzeniach. Proti zjednoteniu s pravoslávím sa gréckokatolícky klérus postavil s hrdinským odporom: asi 50% kňazov bolo zatknutých, asi 10% odišlo s vedomím hierarchie včas do exilu, asi 10% sa podarilo v skrytosti zriadiť "tajnú cirkev". Okolo 30% kňazov prešlo pod nátlakom na pravoslávie.

Vláda si však našla i medzi kňazmi povoľné nástroje. Pod vedením protopresbytera Gabriela Kostelnika (a jej členmi boli tiež generálny vikár drogobyčskej oblasti Michal Melník a gusjatinský dekan Anton Pelvecky) sa utvorila tzv. Centrálna iniciatívna skupina na zjednotenie s pravoslávnou cirkvou. Táto skupina nepredstavovala ani jednu z troch gréckokatolíckych eparchií na západnej Ukrajine (Ľvovskej, stanislavskej a drogobyčskej), aj keď jej všetci traja členovia patrili do eparchie drogobyčskej. Tento Výbor iniciatívy pre znovuzjednotenie Gréckokatolíckej cirkvi s pravoslávím, ktorý 28. mája 1945 uverejnil dve výzvy. Prvú adresoval gréckokatolíckemu kléru a oznámil im, "že sa ustanovil s vedomím vlády, ktorá v súčasnosti neuznáva na Ukrajine žiadnu inú autoritu ako tento Výbor", a že "politická jednota Ukrajiny vyžaduje aj náboženskú jednotu, čo biskupi nepochopili, a preto nedorástli na svoje úlohy." Druhou výzvou sa obrátil na vládu a vyjadril jej "plnú dôveru" a "prosil o pomoc".

O prvých krokoch tejto iniciatívnej skupiny hovorí V. „Už prvý krok iniciatívnej skupiny bol príznačný a celkom charakteristický. Obrátila sa s vyhlásením k Rade ľudových komisárov Ukrajinskej SSR v Kyjeve." Vo vyhlásení sa doslova hovorí: "Kedže sa celý ukrajinský národ spojil do jednotného štátneho celku, potom sa i jeho cirkev musí zjednotiť." Ako odpoveď na toto vyhlásenie prichádza 18. júna 1945 obežník splnomocnenca vlády pre veci pravoslávnej cirkvi P. Je jasné, že tento Chodčenskov obežník vyvracia bežný argument, že Ľvovský sobor bol dielom cirkevnej a nie svetskej vrchnosti. Autor pokračuje vo svojom pohľade: „Napokon, legálni cirkevní predstavitelia gréckokatolíckej cirkvi (metropolita a sedem biskupov) boli už od marca 1945 za mrežami. Aby teda mohol byť sobor aspoň formálne kamuflovaný ako kánonický, boli vo februári 1946 členovia iniciatívnej skupiny prijatí do pravoslávnej...

Obdobie po Prešovskom „Sobore"

Za celých dvetisíc rokov sa neraz pokúšali jednotlivci aj skupiny vytrhnúť Boha z ľudského srdca. Prenasledovali veriacich, usmrcovali kňazov, rúcali chrámy. Ako to bolo s gréckokatolíckou cirkvou a jej utrpením, hovorí nasledujúca diplomová práca. Odohrávali sa rôzne tragédie a to nielen kňazov, ale celých gréckokatolíckych rodín. Veľa som počul aj z rozprávania mojich známych o utrpení gréckokatolíckej cirkvi. Keďže som gréckokatolík, rozhodol som sa presvedčiť o hodnovernosti ich rozprávania.

Už ako študent prvého ročníka na Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulte som si zaumienil, že o Prešovskom sobore budem v piatom ročníku písať diplomovú prácu. Začal som čítať všetky knihy, ktoré aspoň v krátkosti opisovali určitú etapu gréckokatolíckej cirkvi. Keby som tu mal zapísať všetky body, ktoré ma zaujali pri skúmaní príčin a dôsledkov Prešovského soboru, určite by neboli len na niekoľkých stranách. Nebol by som rád, keby niekto bral moju diplomovú prácu ako vŕtanie sa v tragédii minulosti, alebo akýsi boj proti Pravoslávnej cirkvi. Chcem len napísať pravdu, pravdu o dobe, ktorá nebola všetkým priaznivá. Prácu som rozdelil do 10 kapitol, ktoré jednotlivo pojednávajú o rôznych etapách života gréckokatolíkov pred a po Prešovskom sobore. (Ak píšem o Prešovskom sobore, mám tým na mysli Prešovský pravoslávny sobor, a nie Prešovský sobor gréckokatolíckych veriacich a duchovných, ako sa stále - a nesprávne udáva).

V prvých troch kapitolách som sa zaoberal rozdielmi medzi katolíkmi a pravoslávnymi, aby sa hlbšie pochopila táto práca. V piatej kapitole zaznamenávam politické pomery v našom štáte voči cirkvi. Siedma kapitola pojednáva o Malom a Veľkom sobore a nasledujúce kapitoly sú obdobím po Prešovskom sobore, kde spomínam reakcie kňazov, reakcie cirkvi a štátu v roku 1968.

Prešovský chrám sv. Jána Krstiteľa

Úvod

Úvodom každej práce je potrebné oboznámiť sa s pojmami, ktoré sa ocitnú v tejto práci. Prvý výraz, ktorý by som chcel vysvetliť je pojem "pravoslávny" alebo "ortodoxný." Proti bludárom na začiatku slobody kresťanstva bolo potrebné stanoviť správne učenie viery. Stalo sa to na I. všeobecnom cirkevnom sneme v Nicei v roku 325. Od toho času cirkevní otcovia obhajovali ortodoxiu čiže pravovernosť, proti herézam. "ORTODOXIA" je od slova "orqoV a dokein , to znamená "správne učiť" a nie od orqoV a doca, čo znamená správna sláva. Odtiaľ je aj názov pravoslávny. Teda "ortodoxný", či "pravoverný", bolo prívlastkom jednej cirkvi ako na východe, tak aj na západe.

Na malé ozrejmenie je potrebné aspoň trochu osvetliť začiatky nepokojov medzi Katolíckou cirkvou a Pravoslávnou cirkvou, spočiatku medzi východom a západom. Do polovice 11. storočia bola kresťanská cirkev viac - menej jednotná, aj keď rozpory medzi jej východnou a západnou časťou začali už po prenesení hlavného mesta Rímskej ríše z Ríma do Konštantínopolu v roku 330. Od konca 9. storočia sa rozpory prehĺbili. V oblasti dogmatiky sa viedli vášnivé spory o spojenie Filioque. Išlo tu o rozdielnosť názorov, či Duch Svätý pochádza od Otca (ex Patre), ako to hovorilo nicejsko - carihradské vyznanie viery, alebo od Otca a Syna (ex Patre Filoque), ako to vyznával Rím. Ďalším dôvodom sváru bola otázka primátu svätého Petra apoštola a jeho následníkov - rímskych pápežov.

Neskôr bolo viacero pokusov o obnovenie jednoty. Azda najväčší úspech sa dosiahol na Ferrarsko - florentskom koncile v rokoch 1438 - 1439. Avšak pre odpor mníšstva a veriacich východných cirkví Florentská únia (spojenie) trvala veľmi krátko. Potom rímska cirkev i východné cirkvi sa dostali do hlbokej krízy. Protestantská reformácia v 16. storočí oslabila postavenie katolíckej cirkvi. Druhý Rím - Konštantínopol (Carihrad) - centrum pravoslávneho východu - kedysi mohutný a pyšný - sa po páde byzantskej ríše (1453) nachádzal pod osmanskou nadvládou a doslova živoril. Práve vtedy sa zrodila myšlienka o Moskve ako Treťom Ríme. Mních Filofej cárovi Ivanovi III. napísal: "Pamätaj, čuj, bohabojný cár, že všetky kresťanské cárstva sa zišli v Tvojom jedinom, že dva Rímy padli a tretí stojí a štvrtý nebude, Tvoje kresťanské cárstvo sa už iným nedostane." Doktrína o Treťom Ríme sa stala ideologickou základňou pri utváraní moskovského cárstva. Moskovská Rus prevzala byzantské dedičstvo, imperiálnu cirkev, ale Moskva nikdy nenahradila Carihrad, nestala sa Tretím Rímom.

Reformácia donútila katolícku hierarchiu hľadať východisko z krízy. Podnietila katolícku reformu, ktorej základy sa položili na Tridentskom koncile (1545- 1563). Pomery sa postupne skonsolidovali. Katolícka cirkev zastavila rast protestantského hnutia a sama prešla do protiofenzívy. Začala s nevyhnutným protireformačným ťažením s cieľom svojej obnovy. Pravoslávie podobným ozdravovacím procesom neprešlo, keďže si nepriznalo chyby a nemohlo tak ozdraviť to, čo škodilo im i ostatným.

Na božskú liturgiu s pápežom Františkom prídu do Prešova pravdepodobne aj viacerí rímskokatolícki veriaci. Ako môžu prežiť túto bohoslužbu naplno? V byzantskom obrade sa bohoslužba slova nazýva liturgiou katechumenov, keďže v prvých storočiach tí, čo sa pripravovali na krst, mohli byť prítomní iba na tejto prvej časti bohoslužby, kde mali možnosť počúvať čítané a vysvetľované Božie slovo. Áno, samozrejme. Podobne aj viatikum, podanie Eucharistie zomierajúcemu, sa malo udeľovať vo vlastnom obrade, v prípade nutnosti sa však mohlo udeliť v ktoromkoľvek obrade. V byzantsko-slovanskom obrade sa Eucharistia podáva pod dvoma spôsobmi, teda ako telo a krv Ježiša Krista, a to lyžičkou. Tiež nie je potrebné, aby veriaci dával von jazyk, lebo to trošku sťažuje kňazovi podanie Eucharistie. V Košickej eparchii zvolili spôsob prijímania tak, aby sa zachovalo podávanie Eucharistie pod oboma spôsobmi, a teda lyžičkou, avšak každému veriacemu sa podalo inou. Keďže liturgia v Prešove, ktorej bude predsedať Svätý Otec, sa bude sláviť v byzantskej forme, aj podávanie svätého prijímania sa bude konať vo forme vlastnej byzantskej tradícii. Preto sa žiada, aby sa do jedného obradu nezavádzali bezdôvodne prvky iného obradu a aby sa v liturgii vyhlo akémukoľvek synkretizmu. Veď ak idete k príbuznému, známemu či priateľovi na obed alebo na večeru, nenesiete si v taške svoj vlastný príbor a taniere, ale prijmete to, čo vám ponúkne. Podľa mojich informácií by mali byť vytlačené texty pre všetkých zúčastnených veriacich na liturgii v Prešove. Preto by všetci veriaci mali prísť na gréckokatolícku liturgiu do Prešova s týmto úmyslom: stretnúť Krista, počuť Krista, prijať Krista.

Porovnanie učenia pravoslávnej a katolíckej cirkvi

tags: #katechizmus #greckokatolickej #cirkvi