Katechizmus Pravoslávnej Cirkvi: Obsah a Význam

Biskupi, ako pastieri stáda, vedia, že pri vykonávaní svojej biskupskej služby môžu počítať s osobitnou Božou pomocou. Biskupi pochádzajúci z celého sveta, ktorí sa v dňoch 30. septembra až 27. októbra 2001 zhromaždili na Desiatom valnom zhromaždení Biskupskej synody, mali živo pred očami obraz Dobrého pastiera, taký obľúbený aj v najstaršej kresťanskej ikonografii. Spolu so mnou rozjímali pri hrobe apoštola Petra o obraze biskupa, služobníka evanjelia Ježiša Krista, pre nádej sveta. Všetci svorne boli presvedčení, že postava Ježiša, Dobrého pastiera, vytvára vzácny obraz, na ktorý treba neustále hľadieť.

Podľa Rímskeho pontifikálu, keď biskup, hlavný svätiteľ, číta slávnostnú modlitbu vysviacky, po invokácii o vyliatie Ducha Svätého, ktorý všetko riadi a sprevádza, opakuje slová, nachádzajúce sa už v starobylom texte Apoštolskej tradície: „Otče, ty, ktorý poznáš tajomstvá sŕdc, učiň, aby sa tento tvoj služobník, ktorého si vyvolil na biskupskú službu, stal pastierom tvojho svätého ľudu a dokonale vykonával svoj veľkňazský úrad.“ Takto podraďuje a napĺňa sa vôľa Pána Ježiša, večného Pastiera, ktorý poslal apoštolov, tak ako on sám bol poslaný od Otca (porov. Jn 20, 21).

V tomto zmysle sa synodálne práce neustále odvolávali na náuku o episkopáte a o službe biskupov vytýčenú Druhým vatikánskym koncilom najmä v tretej kapitole dogmatickej konštitúcie o Cirkvi Lumen gentium, ako aj v dekréte o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus. Synodálni otcovia sa podľa navrhnutej témy zároveň opätovne zamýšľali nad vlastnou službou vo svetle teologálnej čnosti nádeje.

Úlohou každého biskupa je ohlasovať svetu nádej, začínajúc od hlásania evanjelia Ježiša Krista: nádej „nielen v tom, čo sa týka pominuteľných vecí, ale aj a najmä eschatologickú nádej, očakávajúcu bohatstvo Božej slávy (porov. Ef 1, 18), ktorá prevyšuje všetko, čo kedy vstúpilo do ľudského srdca (porov. 1 Kor 2, 9) a s ktorou sa nedajú porovnávať utrpenia súčasnosti (porov. Rim 8, 18)“.

Osobitným spôsobom sa biskupa týka úloha vystupovať ako prorok, svedok a služobník nádeje. Jeho povinnosťou je rozširovať dôveru a všetkým zvestovať dôvody kresťanskej nádeje (porov. 1 Pt 3, 15). Biskup je prorokom, svedkom a služobníkom tejto nádeje zvlášť tam, kde je silnejší tlak imanentistickej kultúry, ktorá vylučuje každú otvorenosť voči transcendentnu. Len vďaka svetlu a úteche prameniacej z evanjelia si môže biskup udržať svoju nádej živú (porov. Rim 15, 4) a živiť ju vo veriacich zverených do jeho pastoračnej starostlivosti. Sám bude teda napodobňovať Pannu Máriu, Matku nádeje, ktorá uverila, že sa splnia Pánove slová (porov. Lk 1, 45).

Každý si iste pamätá, že zasadania Biskupskej synody sa konali vo veľmi dramatických dňoch. Popri modlitbe pozdvihlo synodálne zhromaždenie svoj hlas, aby odsúdilo každý druh násilia a poukázalo, že jeho prvotné korene sú v ľudskom hriechu. A preto vyhlásili: „Nesmieme sa nechať zastrašiť rôznymi formami popierania živého Boha, ktoré sa snažia viac alebo menej otvorene ohroziť kresťanskú nádej, úplne ju vyhubiť, robiť si z nej žarty alebo ju privádzať na posmech. V radosti Ducha Svätého totiž vyznávame: Kristus naozaj vstal z mŕtvych! Nech má toto vyznanie viery takú istotu, aby každodenne posilňovalo biskupovu nádej, privádzajúc ho k dôvere, že milosrdná dobrota Boha nikdy neprestane vytvárať cesty spásy a otvárať ich slobode každého človeka.

Vám, ctihodní a milovaní bratia, opakujem výzvu, s ktorou som sa na začiatku tretieho tisícročia obrátil na celú Cirkev: Duc in altum! Áno, sám Kristus opakuje nástupcom apoštolov, ktorí túto výzvu počuli z jeho úst a ktorí s dôverou v neho vykročili na cesty celého sveta plniť svoju službu: Duc in altum! (Lk 5, 4). Vo svetle tejto Pánovej naliehavej výzvy ,,môžeme vidieť trojitý úrad (munus), ktorý nám bol v Cirkvi zverený: munus docendi, sanctificandi et regendi.

Pán Ježiš v čase svojho pozemského putovania ohlasoval evanjelium o Božom kráľovstve a začal ho v sebe samom, zjavujúc svoje tajomstvo všetkým ľuďom. Povolal mužov a ženy, aby ho nasledovali, a spomedzi učeníkov si vyvolil Dvanástich, „aby boli s ním“ (Mk 3, 14). Poslanie, ktoré Ježiš zveril apoštolom, musí zostať „až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20), pretože evanjelium, ktoré sú poverení odovzdávať, je živo tom pre Cirkev každého veku. Tak je cez biskupov a im pomáhajúcich kňazov Pán Ježiš Kristus, hoci sedí po pravici Boha Otca, stále prítomný medzi veriacimi. Vždy a všade on sám ohlasuje Božie slovo všetkým národom, veriacim vysluhuje sviatosti viery a zároveň vedie ľud novej zmluvy na jeho púti do večnej blaženosti.

Hlboké vnímanie kristologického rozmeru pastoračnej služby vedie k pochopeniu jej trojičného základu. Kristov život je trojičný. On je večný, jednorodený Syn Otca, pomazaný Duchom Svätým, poslaný na svet; je to on, ktorý spolu s Otcom zosiela Ducha Svätého Cirkvi. Napokon pomazanie Duchom Svätým, pripodobňujúc biskupa Kristovi, ho robí schopným byť živým pokračovaním tohto tajomstva v prospech Cirkvi.

,,... vtedy ustanovil Dvanástich“ (Mk 3, 14). Kolegiálne spojenie medzi biskupmi je ako celok ustanovené biskupskou vysviackou a hierarchickým spoločenstvom; tak zasahuje hĺbku bytia každého biskupa a je súčasťou štruktúry Cirkvi, ako ju chcel Ježiš Kristus. Kolegiálna povaha apoštolskej služby pochádza z vôle samotného Krista.

Na ekumenických konciloch sa najvyššia moc kolégia biskupov nad celou Cirkvou uplatňuje slávnostným spôsobom. Kolegiálny rozmer dáva episkopátu charakter univerzálnosti. Všeobecná Cirkev nie je súhrnom partikulárnych cirkví ani ich federáciou, ani dôsledkom ich spoločenstva, keďže podľa výrokov pradávnych cirkevných otcov a podľa liturgie vo svojom základnom tajomstve predchádza jej ustanovenie. Tak ako je všeobecná Cirkev jedna a nedeliteľná, aj kolégium biskupov je „nedeliteľným teologickým subjektom“, a preto aj najvyššia, plná a všeobecná moc, ktorej je kolégium nositeľom, podobne ako je ním rímsky veľkňaz osobne, je jedna a nedeliteľná. Každý biskup, v neustálom spojení so všetkými bratmi v biskupskej službe a s rímskym veľkňazom, reprezentuje Krista, Hlavu a Pastiera Cirkvi.

Keďže územie Slovenska viac ako tisíc rokov bolo súčasťou Uhorska, aj dejiny Pravoslávnej cirkvi na Slovensku máme študovať v kontexte dejín Uhorska. Mnohí z nich vyznávali pravoslávnu vieru, preto aj tvorili jednu Cirkev. O dobe založenia Mukačevskej eparchie historici nemajú jednotný názor. S istotou však možno povedať, že Metodoví žiaci z Moravy odišli do Bulharska, ktoré v tom čase zaberalo podstatnú časť dnešného Rumunska. Cieľom cyrilo-metodskej misie bola christianizácia Slovanov, preto Metodovi žiaci v Bulharsku sa nezameriavali len na dvor cára Borisa, ale slovo Božie hlásali všade tam, kde žili Slovania. Práve na Potisí, Zakarpatsku a severozápadnej časti dnešného Rumunska, ktoré sa stali časťou Uhorska, existovala takzvaná "marchia Ruthenorum", na čele ktorej stál Imrich, syn uhorského kráľa Štefana I., nazývaný ako "dux Ruizorum".

Konkrétne prvá doložená správa o existencii mukačevského monastiera svätého Nikolaja je z roku 1360, kde knieža Feodor Korjatovič daruje monastieru nehnuteľnosti. Významný ruský historik Golubinskij vo svojom diele Istorija Ruskoj cerkvi hovorí, že knieža svätý Vladimír privolal do Kyjeva kazateľov z Uhorskej Rusi. Oblasť východného Slovenska a Zakarpatska mohla byť spravovaná aj biskupom z neďalekého poľského mesta Przemysla. Samotné cyrilské písmo pre rumunský jazyk bolo používané ešte v 19. storočí. Čiže z teriória Zakarpatska a Potisia alebo južného Poľska v tomto kritickom období pravoslávni biskupi mohli duchovne spravovať pravoslávnych veriacich na území dnešného Slovenska.

V Uhorsku jednotlivé pravoslávne cirkevné obce a eparchie spočiatku patrili do Konštantínopolského patriarchátu. Neskôr po udelení autokefality Srbskej pravoslávnej cirkvi v roku 1219 postupne ako sa srbský národ sťahoval pred Turkami na sever do Uhorska a zakladal tam nové cirkevné obce, Srbská jurisdikcia naberala väčší priestor a význam v uhorských dejinách. Na teritóriu dnešného Slovenska sa pravoslávie zachovávalo najmä v horských oblastiach a vzdialených miestach od centier vtedajšej prozápadne vládnucej moci.

Od 14. storočia Pravoslávie tu bolo zvlášť posilnené valašskou kolonizáciou. Valasi boli zväčša Slovania, ktorí po hrebeňoch Karpát prišli na Slovensko z územia dnešného Rumunska. V súvislosti s tým významný slovenský historik P. Ratkoš hovorí: "Uhorská šľachta už r. 1465 oslobodila osadníkov na valaskom práve od platenia štátnej dane ("lucrum camerae-tributum") a toto ustanovenie bolo porušené až v čase tureckej expanzie. Podobne tiež valaské obyvateľstvo, ak bolo schizmatické, oslobodzovali od platenia cirkevného desiatku snemové uznesenia z konca 15. stor. (1495 : 45 a 1500 : 29). Termín Rusín sa užíval nielen na označenie národnosti, ale aj pravoslávneho greko-východného vyznania. Vo východoslovenskom regióne, napríklad v hovorovej reči, stretávame ešte dodnes pomenovanie "Rusnak" na označenie ľudí patriacich k východnému obradu a to bez rozdielu národností. Podobne sviatky podľa juliánskeho kalendára sú nazývané "ruské sviatky".

V 15. a 16. storočí pravoslávne chrámy nachádzame na Horehroní, Gemeri, v Honte. V čase vpádu husitov, reformácie a protireformácie pravoslávni veriaci častokrát boli nazývaní staroverci, boli donucovaní zmeniť vierovyznanie. Tých, ktorí zostávali stále pravoslávni, neskôr Rakúsko-uhorská vrchnosť nazývala Griechisch nicht unirte Kirche (Grécka nezjednotená cirkev) a nariadením z 29. 11. 1864 Griechisch Orientalische Kirche - Grécka východná cirkev. V oficiálnom katalógu konštantínopolského patriarchu Taxis ton thronon tis orthodoxu anatolikis ekklisias vydanom v roku 1855 táto Cirkev má pomenovanie Rakúska pravoslávna cirkev. Mala sídlo v Sremských Karlovciach, teda išlo o Srbskú pravoslávnu cirkev riadenú metropolitom. Pod vplyvom invázie Turkov sa v roku 1690 patriarcha Pečský Arsenije III. (Crnojevič) presťahoval so štyridsaťtisíc pravoslávnymi Srbmi do Rakúsko-Uhorska.

V roku 1727 Karol IV. sa usiloval, aby belehradský metropolita Mojsej (Petrovič) bol najvyšším predstaviteľom srbskej Cirkvi. Z toho je vidno, že pravoslávni veriaci v Uhorsku, teda vrátane Slovenska, cirkevno-právne boli súčasťou Srbskej pravoslávnej cirkvi. Podľa rozhodnutia cirkevného a národného snemu konanom v roku 1722 v Novom Sade za prítomnosti Mojseja Petroviča po jeho smrti má ústredie srbskej Cirkvi préjsť do Sremských Karloviec, čo sa tak aj stalo.

Podľa schematizmu karlovackej metropolie vydanom v roku 1910, kde sa uvádza stav Cirkvi z roku 1905 na teritóriu dnešného Slovenska, pravoslávni veriaci žili takmer vo všetkých väčších mestách západného a stredného Slovenska. Podľa tohto schematizmu pravoslávni veriaci žili v župách: užhorodská, zemplínska, novohradská, komárňanská, bratislavská, zvolenská, nitrianska, trenčianska, liptovská, oravská a hontianska.

Humenská grófka Anna Drugetová v snahe zlikvidovať Pravoslávie na území východného Slovenska a Zakarpatska zvolala na deň 24. apríla 1646 do svojho zámku v Užhorode vybraných duchovných zo svojho panstva. Tu bola vyhlásená Užhorodská únia. Táto únia s Rímom potom dostala oficiálny názov Gréckokatolícka cirkev a bola postupne mocensky a násilne presadzovaná. J. M. Korabinský vo svojom lexikóne vydanom v roku 1786 uvádza zoznam chrámov v jednotlivých obciach Uhorska. Podľa tohto zoznamu na teritóriu dnešného Slovenska bolo 11 uniatských chrámov a 175 pravoslávnych. Majetok Pravoslávnej cirkvi pozemnoknižne bol však postupne prevádzaný na Gréckokatolícku cirkev.

Hoci Pravoslávie administratívne bolo potláčané, v národe stále žilo. Lásku k Pravoslávnej cirkvi a jej tradíciu vštepovali ľudu aj národní buditelia a osvetoví pracovníci. Spomedzi slovenských buditeľov s Pravoslávím bol blízko spätý Pavol Jozef Šafárik, Ján Čaplovič, Ľudovít Štúr, ktorý mal čulé styky najmä so Srbmi, ale i s ruským pravoslávnym duchovným prot. Michailom Rajevským pôsobiacim pri ruskom veľvyslanectve vo Viedni, ktorý s ním rozoberal otázky Slovákov, uhorských Rusínov a pravoslávnych Srbov. Ďalšími obdivovateľmi pravoslávia boli J. Kollár, J. M. Hurban, J. Francisci, S. H. Vajanský, J. Záborský, S. Tomášik, historik F. V. Sasínek a ďalší. Všetci videli v Pravoslávnej cirkvi oporu pre zachovanie slovanskej identity a budúci všestranný rozvoj slovenského národa. Z tohto obdobia pochádza aj prvý pravoslávny katechizmus v slovenskom jazyku, ktorý spracoval Jozef Podhradský pôsobiaci ako pedagóg v Srbsku. Medzi Čechmi a Slovákmi v tom čase bol taktiež dobre známy, z ruštiny preložený, Obšírný křesťanský katechismus pravoslávno-katolické východní církve v původním jazyku proskoumaný a schválený svatou řídicí Synodou.

Slovenskí národní buditelia koncom 19. a začiatkom 20. storočia mali čulé styky s českými národnými buditeľmi (napríklad Palacký, Rieger, Erben a ďalší) ako aj s Pravoslávnou besedou v Prahe založenou v roku 1903. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia na území najmä východného Slovenska a Zakarpatska nastáva náboženská a národná obroda. Na Slovensko z Ameriky a čiastočne aj z Ruska sa vracajú vysťahovalci, ktorí spoznali dejiny Pravoslávnej cirkvi.

Rozšírenie pravoslávia v Európe

Prehľad historických udalostí a osobností

tags: #katechizmus #pravoslavnej #cirkvi