Katechizmus pre dušu: Hlboký význam

Ľudská osoba, stvorená na Boží obraz, je bytosť zároveň telesná i duchovná. Biblický opis vyjadruje túto skutočnosť symbolickou rečou, keď tvrdí: „Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou“ (Gn 2,7). Vo Svätom písme výraz duša často označuje ľudský život alebo celú ľudskú osobu.

Telo a duša v jednote

Telo človeka má účasť na dôstojnosti „Božieho obrazu“; je ľudským telom práve preto, že ho oživuje duchovná duša, a celá ľudská osoba je určená na to, aby sa v Kristovom (tajomnom) tele stala chrámom Ducha. „Človek, jeden z tela a z duše, svojou telesnou stránkou zahŕňa v sebe prvky hmotného sveta, takže prostredníctvom neho dosahujú svoj vrchol a pozdvihujú hlas na slobodnú oslavu Stvoriteľa. Jednota duše a tela je taká hlboká, že dušu treba považovať za „formu“ tela; to znamená, že vďaka duchovnej duši je telo, zložené z hmoty, ľudským a živým telom.

Cirkev učí, že každú duchovnú dušu stvoril bezprostredne Boh - „nevytvorili“ ju rodičia - a že je nesmrteľná; nezaniká, keď sa pri smrti odlúči od tela, a znova sa spojí s telom pri konečnom vzkriesení.

Niekedy sa duša rozlišuje od ducha. Napríklad svätý Pavol sa modlí, aby sa zachoval náš „duch neporušený a duša i telo bez úhony“ (1Sol 5,23), keď príde Pán. Cirkev učí, že toto rozlišovanie nezavádza do duše podvojnosť (dualitu).

Pôst a sebazápor

Je vôbec pôst, sebazápor, čiže dobrovoľné zrieknutie sa niektorých pôžitkov, potrebnou súčasťou života človeka? Kresťanstvo neodmieta telo, lebo to by znamenalo odmietať človeka ako takého. Veď už v samotnom termíne ľudské telo je zahrnutá duša človeka, ktorá telo oživuje. Ani samotný Boh nepohŕda ľudským telom; bolo to ľudské telo, ktoré umožnilo vtelenie Božieho Syna a následne aj naše vykúpenie.

Pápež Benedikt XVI. v svojej encyklike Deus caritas est píše: „Keby človek chcel byť len duch a chcel by odmietať telo ako živočíšne dedičstvo, vtedy by duch i telo stratili svoju dôstojnosť. Len ak sú obe zložky zakotvené v jednote, človek sa stáva plne sám sebou.“ Je len potrebné - ako zdôrazňuje Edith Steinová - aby duša ovládala a zduchovňovala telo.

Ak sa telu dopraje priveľa, duša sa mu podriadi, a tak následne aj samotné telo čiastočne stráca čosi zo svojho ľudského charakteru. Takto si budeme môcť plne užívať aj samotný pôžitok a naplnia sa i očakávania v našom živote.

Aspekt	Popis
Pôst	Dobrovoľné zrieknutie sa pôžitkov
Sebazápor	Odmietanie vlastných potrieb pre vyšší cieľ
Láska	Cesta a cieľ ľudského života

Láska ako zmysel života

Zmysel ľudskému životu dáva láska. Svätá Terézia z Lisieux hovorí: „Mojím povolaním je láska.“ Láska je povolaním človeka preto, lebo je jeho cestou i cieľom, veď Boh je láska. Na tomto svete však láska bez obety a bez sebazáporu nie je možná.

Pôst má zmysel vtedy, ak naštrbí naše istoty a ak je na osoh aj druhým. Pôst v sebe zahŕňa voľbu striedmeho života, životného štýlu, ktorý neplytvá a druhých nevyraďuje. Pôst nielenže vychováva srdce k tomu, čo je podstatné, ale zároveň nás učí deliť sa.

Hriech a jeho dôsledky

Nemôžeme byť zjednotení s Bohom, ak sa slobodne nerozhodneme milovať ho. Nemôžeme však milovať Boha, ak ťažko hrešíme proti nemu, proti svojmu blížnemu alebo proti sebe samým: „Kto nemiluje, ostáva v smrti. Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah. A viete, že ani jeden vrah nemá v sebe večný život“ (1 Jn 3, 14-15). Zomrieť v smrteľnom hriechu, ak sme ho neoľutovali a ak sme nedosiahli Božiu milosrdnú lásku, znamená zostať navždy odlúčenými od Boha vinou našej slobodnej voľby.Učenie Cirkvi potvrdzuje, že jestvuje peklo a že je večné. Hlavný trest pekla spočíva vo večnej odlúčenosti od Boha, lebo jedine v ňom môže mať človek život a blaženosť, pre ktoré bol stvorený a po ktorých túži.