Katechizmus Katolíckej cirkvi je komplexný dokument, ktorý poskytuje ucelený prehľad o katolíckej viere a morálke. Jeho cieľom je poskytnúť základné teologicko-pastoračné zásady, inšpirované Magistériom Cirkvi, najmä Druhým vatikánskym koncilom, ktorými by sa mohla lepšie usmerňovať a koordinovať pastoračná služba slova“9, a konkrétne katechéza. Hlavným zámerom bolo a je poskytnúť skôr úvahy a zásady než priame aplikácie alebo praktické smernice.
Adresátmi Direktória sú predovšetkým biskupi, konferencie biskupov a vo všeobecnosti tí, čo pod ich vedením a z ich poverenia majú zodpovednosť v oblasti katechézy. Jedným z najbezprostrednejších cieľov Direktória je pomôcť vytvoriť katechetické direktóriá a katechizmy.
Vydaním tohto dokumentu, ktorý je novým dôkazom starostlivosti Apoštolskej stolice o katechizáciu, vyjadrujeme túžbu, aby ho všetci prijali a starostlivo študovali z hľadiska pastoračných potrieb každej partikulárnej cirkvi. Vo Vatikáne 15.
Historický Kontext a Vývoj
Druhý vatikánsky koncil nariadil vypracovať „direktórium pre katechetickú výuku kresťanského ľudu“.1 Aby Kongregácia pre klerikov mohla splniť túto úlohu Koncilu, použila služby zvláštnej komisie odborníkov a konzultovala s biskupskými konferenciami celého sveta, ktoré jej potom zaslali mnohé podnety a pripomienky týkajúce sa tejto otázky. Pripravený text prezrela teologická komisia ad hoc a Kongregácia pre náuku viery. 18. marca 1971 ho definitívne schválil Pavol VI. a 11.
Tridsať rokov od skončenia Druhého vatikánskeho koncilu, a to na prahu tretieho tisícročia, je bezpochyby obdobím veľmi bohatým na usmernenia a podnety týkajúce sa katechizácie. Bolo obdobím, v ktorom sa istým spôsobom znovu ukázala evanjelizačná vitalita prvotnej Cirkvi a vhodne sa zaviedlo učenie Otcov, aby sa tak múdro napomohol návrat k pôvodnému katechumenátu. Cestu, ktorú prešla katechéza v tomto období, charakterizuje veľkodušná obetavosť mnohých ľudí, obdivuhodné iniciatívy a veľmi pozitívne ovocie vo výchove a dozrievaní vo viere u detí, u mladých a dospelých.
Magistérium (Učiteľský úrad) Cirkvi v týchto rokoch neprestalo zameriavať svoju pastoračnú starostlivosť v prospech katechézy. Mnohí biskupi a konferencie biskupov na všetkých kontinentoch dali katechizácii významný impulz vydaním kvalitných katechizmov a pastoračných usmernení, ako aj napomáhaním formácie odborníkov a katechetického výskumu. Tieto snahy boli plodné a priaznivo ovplyvnili katechetickú prax partikulárnych cirkví. Osobitným bohatstvom pre katechetickú obnovu sa stal Obrad uvedenia dospelých do kresťanského života, ktorý 6.
Patrí sa osobitným spôsobom pripomenúť službu Pavla VI., pápeža, ktorý viedol Cirkev v prvom pokoncilovom období. Na jeho adresu Ján Pavol II. povedal: „Môj ctihodný predchodca Pavol VI.
Rozhodujúcim míľnikom pre katechézu bolo uvažovanie z príležitosti generálneho zhromaždenia synody biskupov o evanjelizácii v súčasnom svete, ktoré sa konalo v októbri 1974. Propozície tohto zasadania predložili pápežovi Pavlovi VI., ktorý 8. decembra 1975 vydal apoštolskú exhortáciu Evangelii nuntiandi. Tento dokument medziiným predkladá princíp osobitnej závažnosti, keď hovorí o katechéze ako o evanjelizačnom pôsobení v rámci veľkého poslania Cirkvi. Aj posledné zhromaždenie synody, ktoré zvolal Pavol VI. v októbri 1977, si za tému svojho uvažovania a analyzovania zvolilo katechézu.
Ján Pavol II. v roku 1978 prevzal toto dedičstvo a svoje prvé usmernenie sformuloval v apoštolskej exhortácii Catechesi tradendae s dátumom 16. októbra 1979. Ján Pavol II. počas svojho pontifikátu podáva trvalé učenie vysokej katechetickej hodnoty. Medzi prejavmi, listami a písomným učením sa vyníma dvanásť encyklík: od Redemptor hominis po Ut unum sint. Pokiaľ ide o katechetickú hodnotu, medzi dokumentmi Jána Pavla II. sa osobitne vyníma Redemptor hominis (zo 4. marca 1979), Dives in misericordia (z 30. novembra 1980), Dominum et Vivificantem (z 18. mája 1986) a ako nové zdôraznenie trvalej platnosti misijného poslania Redemptoris missio (zo 7.
Aj z iného hľadiska mali riadne a mimoriadne generálne zhromaždenia synody biskupov osobitný vplyv na oblasť katechézy. Pre ich mimoriadnu dôležitosť treba upozorniť na synodálne zhromaždenia v rokoch 1980 a 1987, týkajúce sa poslania rodiny a povolania pokrstených laikov. Po skončení zasadaní každej zo synod vyšli apoštolské exhortácie Jána Pavla II. - po prvej Familiaris consortio (22. novembra 1981) a Christifideles laici (30. decembra 1988). Táto biskupská synoda z roku 1987 takisto rozhodujúcim spôsobom ovplyvnila prítomnosť a budúcnosť katechézy v dnešných časoch. Pri tejto príležitosti sa po dvadsiatich rokoch uplatňovania Druhého vatikánskeho koncilu bilancovalo - a synodálni Otcovia Svätému Otcovi navrhli vypracovanie univerzálneho katechizmu pre Katolícku cirkev. Ján Pavol II. priaznivo prijal návrh mimoriadnej synody a stotožnil sa s ním. Keď sa skončil časovo náročný a zložitý proces tvorby Katechizmu Katolíckej cirkvi, Svätý Otec ho odovzdal biskupom a partikulárnym cirkvám prostredníctvom apoštolskej konštitúcie Fidei depositum z 11.
Z udalosti takého hlbokého významu, ako aj zo súhrnu predtým spomenutých činov a zásahov Magistéria, vyplynula povinnosť zrevidovať Všeobecné katechetické direktórium, aby sa táto vzácna teologickopastoračná pomôcka prispôsobila novej situácii a novým potrebám. O prepracovanie Všeobecného direktória pre katechizáciu sa za pomoci Kongregácie pre klerikov zaslúžila skupina biskupov a odborníkov z oblasti teológie a katechézy.
Štruktúra a Obsah
Direktórium je štruktúrované do niekoľkých častí:
- Úvod, ktorý obsahuje základné línie interpretácie a chápania ľudských a cirkevných situácií, vychádzajúc z viery a dôvery v silu semena evanjelia.
- Prvá časť4 je rozdelená do troch kapitol a výraznejšou formou začleňuje katechézu do koncilovej konštitúcie Dei Verbum, keď ju situuje do rámca evanjelizácie, ako o nej hovorí Evangelii nuntiandi a Catechesi tradendae.
- Druhá časť5 sa skladá z dvoch kapitol. V prvej, nazvanej Normy a kritériá podávania evanjeliového posolstva v katechéze s novým členením a s obohatenou perspektívou je súhrn všetkého, čo obsahovala príslušná kapitola predchádzajúceho textu. Druhá kapitola je celkom nová: predstavuje Katechizmus Katolíckej cirkvi ako východiskový text pre odovzdávanie viery katechézou a pre redakciu miestnych katechizmov.
- Štvrtá časť7 má názov Adresáti katechézy.
- Piata časť8 stavia do gravitačného stredu partikulárnu cirkev, ktorá má prvoradú povinnosť napomáhať, plánovať, sledovať a koordinovať celú katechizáciu.
Samozrejme, nie všetky časti Direktória sú rovnako dôležité. Tie, ktoré hovoria o Božom zjavení, o povahe katechézy, o kritériách, akými sa riadi kresťanské ohlasovanie, majú hodnotu pre všetkých.
Keďže Direktórium je adresované partikulárnym cirkvám, ktorých pastoračné situácie a potreby sú veľmi odlišné, je zrejmé, že bolo treba vziať do úvahy iba spoločné alebo intermediálne situácie. To isté platí o opise organizácie katechézy na rôznych úrovniach. Pri používaní Direktória treba mať na pamäti túto pripomienku.
Aktuálna Situácia a Výzvy
Tento úvod má podnietiť pastierov a tých, čo pracujú v katechéze, aby si uvedomili potrebu vždy zameriavať pohľad na pole, na ktoré sa seje, a robiť tak z perspektívy viery a milosrdenstva.
Toto podobenstvo je inšpiračným zdrojom pre evanjelizáciu. „Semeno je Božie slovo“ (Lk 8,11). Rozsievač je Ježiš Kristus. On ohlasoval evanjelium v Palestíne pred dvetisíc rokmi a svojich učeníkov poslal, aby ho šírili. Kvalita pôdy je stále veľmi rôznorodá. Evanjelium padá „na kraj cesty“ (Mk 4, 4), keď nie je skutočne vypočuté; padá „na skalnatú pôdu“ (Mk 4, 5) bez toho, že by preniklo hlbšie do zeme; alebo „do tŕnia“ (Mk 4, 7) a hneď sa udusí v srdciach ľudí, zaneprázdnených mnohými starosťami. Ježiš v podobenstve oznamuje radostnú zvesť, že Božie kráľovstvo prichádza napriek ťažkostiam terénu, napätiam, konfliktom a problémom sveta. Semeno evanjelia zúrodňuje ľudské dejiny a predpovedá bohatú žatvu.
Cirkev naďalej zasieva Ježišovo evanjelium na veľkú Božiu roľu. Kresťania, začlenení do najrozličnejších spoločenských prostrediach, pozerajú na svet tými istými očami, ktorými Ježiš videl spoločnosť svojej doby. Učeník Ježiša Krista má totiž zvnútra účasť na „radostiach a nádejach, žalostiach a úzkostiach ľudí dnešnej doby,“12 hľadí na ľudské dejiny a zúčastňuje sa na nich nielen rozumom, ale aj vierou. Pohľad na svet, ktorý by nebral do úvahy jeden z týchto troch aspektov, nebol by autenticky kresťanský.
Ako sa efektívne učiť
Keď Cirkev analyzuje roľu sveta, je veľmi vnímavá na všetko, čo uráža dôstojnosť človeka. Vie, že z tejto dôstojnosti pramenia ľudské práva,20 trvalý predmet starostlivosti a angažovanosti kresťana. Jej pohľad sa neupriamuje preto len na ekonomické a sociálne ukazovatele21, ale predovšetkým na kultúrne a náboženské ukazovatele. Cirkev s radosťou oznamuje, že „blahodarný prúd tečie a preniká všetky národy sveta, ktoré sú si stále viac vedomé dôstojnosti človeka“.23 Toto vedomie je vyjadrené v živej starostlivosti o rešpektovanie ľudských práv a v rozhodnom odmietaní násilia.
Na niektorých miestach sa však ľudské práva v zjavnom protiklade s citlivosťou na dôstojnosť človeka jasne porušujú.24 Tak sa živia iné formy chudoby, ktoré nie sú na materiálnej úrovni. Ide o chudobu kultúrnu a náboženskú, ktorá rovnako znepokojuje cirkevné spoločenstvo. Evanjelizačné dielo Cirkvi má na tomto širokom poli ľudských práv úlohu, ktorej sa nemôže zrieknuť: odhaľovať nenarušiteľnú dôstojnosť každého človeka.
Konštitúcia Gaudium et spes podčiarkuje veľkú dôležitosť vedy a techniky v ovplyvňovaní a vývoji modernej kultúry. Vedecká mentalita, ktorá sa z nich šíri, „stvárňuje inak než voľakedy kultúrne dianie a spôsob myslenia“28, má veľký ľudský a náboženský vplyv. I keď vedomie tohto typu racionality nie je schopné všetko vysvetliť, získava dnes stále väčší priestor. Sami ľudia vedy konštatujú: aby bolo možné do hĺbky poznať ľudskú bytosť, je tu spolu s presnosťou experimentovania potrebný iný typ poznania. Filozofická úvaha o jazyku napríklad ukazuje, že symbolická myšlienka je jednou formou prístupu k inak neprístupnému tajomstvu človeka.
Spolu s touto „univerzálnejšou formou kultúry“29 sa dnes konštatuje aj rastúca túžba prehodnotiť pôvodné kultúry. - Na mnohých miestach je zjavné, že tradičné kultúry podliehajú vonkajším vplyvom a odcudzujúcemu napodobňovaniu importovaných foriem života. - Konštatuje sa aj nesmierny vplyv oznamovacích prostriedkov; tieto častokrát z ekonomických či ideologických dôvodov predkladajú obraz o živote nerešpektujúci kultúrnu fyziognómiu národov, ku ktorým sa obracajú. Evanjelizácia tak nachádza v inkulturácii jednu z najväčších výziev.
Medzi prvkami, ktoré tvoria kultúrne dedičstvo národa, má pre rozsievača osobitnú dôležitosť nábožensko-morálny faktor. Súčasná kultúra je poznačená neustálym šírením sa náboženskej ľahostajnosti. „Mnohí naši súčasníci vôbec nechápu, alebo výslovne odmietajú... Ateizmus ako popieranie Boha „treba zaradiť medzi najvážnejšie javy našej doby“.33 Prejavuje sa v rôznych odtieňoch, ale dnes ho možno registrovať najmä v podobe sekularizmu, ktorý spočíva v autonomistickom obraze človeka a sveta, „v ktorom sa všetko vysvetľuje samo v sebe bez potreby utiekať sa k Bohu“.34 V špecificky náboženskom dosahu možno však sledovať „znaky návratu k posvätnu“,35 nový smäd po transcendentných a božských skutočnostiach.
Súčasná morálna situácia drží krok s náboženskou situáciou. Cítiť totiž, že sa zahmlieva ontologická pravda o človeku. Evanjelizácia nachádza na nábožensko-morálnom poli privilegovaný okruh pôsobenia. Prvoradým poslaním Cirkvi je totiž ohlasovať Boha, byť jeho svedkom pred svetom.
Katechetická obnova, ako sa v Cirkvi rozvinula za posledné desaťročia, prináša veľmi pozitívne ovocie.41 Katechéza detí, mladých a dospelých podnietila v týchto rokoch vznik typu kresťana, ktorý si je naozaj vedomý svojej viery a má s ňou zladený svoj život.
Prvá kategória sa zoskupuje do „množstva ľudí, ktorí prijali krst, a žijú mimo akejkoľvek formy kresťanského života“.43 Ide vskutku o zástup „matrikových“ kresťanov,44 i keď v hĺbke srdca mnohých z nich ešte úplne nevymizol náboženský cit.
Tieto situácie viery kresťanov od rozsievača naliehavo žiadajú rozvoj novej evanjelizácie,49 najmä v cirkvách so starou kresťanskou tradíciou, kde sa sekularizmus najväčšmi rozmohol.
Dôležité je preskúmať aj život samého kresťanského spoločenstva, jeho vnútornú kvalitu. Prvým zvažovaním by malo byť zistenie, ako bol v Cirkvi prijatý a aké ovocie priniesol Druhý vatikánsky koncil. Veľké koncilové dokumenty nezostali mŕtvou literou: konštatujú sa ich účinky. - Boží ľud nadobudol živšie povedomie „všeobecného kňazstva“,50 zakoreneného v krste. - Poslanie Cirkvi vo svete sa chápe novým spôsobom.
V niektorých prípadoch sa v interpretácii a aplikácii obnovy, akú Druhý vatikánsky koncil žiada od Cirkvi, zaujali len čiastočné, alebo priam opačné postoje. Evanjelizačné pôsobenie Cirkvi, a v ňom katechéza, má sa rozhodnejšie usilovať o pevnú cirkevnú súdržnosť.
Katechézu za posledné roky charakterizuje veľa pozitívnych aspektov, ktoré dokazujú jej vitalitu. - Veľké množstvo kňazov, rehoľníkov a laikov sa s nadšením a vytrvalosťou venuje katechéze. - Zdôrazňuje sa aj misijný charakter súčasnej katechézy a jej zameriavanie sa na pomoc katechumenom a katechizovaným primknúť sa k viere vo svete, ktorý zahmlieva zmysel pre náboženstvo. - V súlade s tým, čo sme už povedali, osobitne dôležitý je význam, aký nadobúda katechéza dospelých55 v pláne katechizácie mnohých partikulárnych cirkví. Táto voľba sa javí ako prioritná v pastoračných plánoch mnohých diecéz. - Myšlienka katechézy, podporovaná bezpochyby nedávnymi usmerneniami Magistéria Cirkvi sa rozvinula a prehĺbila.
- Pokiaľ ide o orientovanie sa do hĺbky, pojem „zjavenie“ už prenikol do katechizácie; avšak koncilový pojem „tradícia“ má zatiaľ menší vplyv, hoci je naozaj inšpirujúcim prvkom. Mnohé katechézy sa takmer výlučne odvolávajú na Sväté písmo bez toho, že by ho dostatočne dali do súvisu s reflexiou a dvetisícročným životom Cirkvi.56 Takto sa potom trochu zahmlieva cirkevná povaha katechézy. - Vzhľadom na cieľ katechézy, ktorá smeruje k tomu, aby napomohla spojenie s Ježišom Kristom, je potrebné vyváženejšie predstavovať celú pravdu o Kristovom tajomstve. - Keď ide o obsah katechézy, pretrvávajú tu rôzne problémy. Konštatujú sa isté náukové medzery týkajúce sa pravdy o Bohu a človeku, o hriechu a milosti a o posledných veciach. Potrebná je tu solídnejšia morálna formácia. Stretávame sa aj s neprimeraným podávaním cirkevných dejín, so slabým dôrazom na jej sociálnu náuku.
tags: #katechizmus #rimskej #cirkvi