Každá mytológia či viera so sebou prináša základný mýtus o stvorení sveta. Tak ako každá mytológia, aj tá slovanská pomáhala ľuďom pochopiť rôzne prírodné, fyzikálne či psychologické javy, pre ktoré v tom čase nedokázali nájsť vysvetlenie. Okrem rozličných tvorov ukrývajúcich sa v lesoch či kútoch domov mali Slovania i svoj panteón bohov a bohýň.
Informácie o bytostiach slovanskej pohanskej viery sú veľmi strohé a v mnohých prípadoch aj protichodné, z čoho vyplýva, že sa nezachovali žiadne primárne historické pramene mapujúce túto mytológiu, tak ako je to napríklad u Grékov či severanov.
Slovanský Mýtus o Stvorení Sveta a Boh Rod
Slovanský mýtus o stvorení čerpá z kozmológie. Tvrdí, že starí Slovania považovali za praotca všetkých bohov božstvo menom Rod. Na úplnom počiatku - v nekončiacej sa temnote a chaose - prebýval Rod spiaci v zlatom vajci (prenesené pomenovanie vesmírneho korábu). Prebudil ho nepokoj a disharmónia všade navôkol. Následne, ako sa vykľul z vajca, symbolu nového života, stvoril svet tak, ako ho poznáme.
Rod sa rozhodol oddeliť svetlo od temnoty, a tak vyvrhol slnko, ktoré malo ožarovať všetko naokolo. Nasledoval mesiac, ktorého miesto bolo na nočnej oblohe. Potom stvoril oceány a postupne i pôdu. Z tej začali vyrastať lesy a z nich vychádzali zvieratá. Nasledovala dúha, vďaka ktorej oddelil vodu od pevniny a pravdu od klamstva. Keď sa Rod rozhliadol, bol so svojou prácou spokojný. Rod rozdelil svet na tri kráľovstvá - nebo, zem a podsvetie. Stvoril bohov, ktorých úlohou bolo udržiavať poriadok na svete, potom ľudí a nakoniec aj útočisko pre mŕtvych. Iná verzia tohto mýtu hovorí, že Rod obýval temnotu mimo zlatého vajca, ktoré napokon sám stvoril.
Mnohí akademici považujú Roda a Svaroga za dvoch rozdielnych bohov, avšak existujú aj interpretácie hovoriace, že ide o to isté božstvo figurujúce pod dvoma menami. Tieto interpretácie vychádzajú zo skúmania etymológie (pôvodu slova) Svarogovho mena. Skoré štúdie verili, že koreň mena svar bol prepožičaný zo sanskritu, kde znamená nebo či slnko. Až neskôr, koncom 19. storočia, sa lingvisti zhodli, že dané slovo pochádza pravdepodobne z protoslovanského svar (teplo, oheň) či starovýchodoslovanského svariti (ukuť niečo pri vysokej teplote), alebo staropoľského zwarzyć (zvariť, pevne spojiť ohňom/zvarením).
Práve etymológia, resp. Perún, niekedy nazývaný aj Parom či Perkunas (najmä v Pobaltí) bol Slovanmi vnímaný ako boh hromu a bleskov. Uctievaný bol aj ako ochranca vojakov a pravdy. Bol prísny, no zároveň spravodlivý. Mýtus o ňom hovorí, že keď sa objavil na svete, oblohou otriasli silné hromy a blesky. Perún bol vyobrazovaný ako silák s modrými očami, so svetlými vlasmi, sediaci na koni, so štítom či s mečom a v zlatom brnení, cez ktoré nosil prehodený červený plášť, neskôr symbol kniežacej moci.
Je možné, že uctievanie Perúna ako najvyššieho boha prišlo až neskoršie, po kulte Roda, ale nevylučuje sa ani to, že obaja bohovia mohli existovať súčasne. Slovanské kmene boli veľmi roztrúsené, vyvíjali sa individuálne a v rámci každého figurovali jednotlivé božstvá rozdielne, preto veľa vecí nie je možné určiť s istotou.
Perún, boh hromu a blesku
O Perúnovej existencii sa dozvedáme zo spisov východorímskeho kronikára Prokopia O vojne gótskej (De bello Gotico) zo 6. storočia nášho letopočtu. Prokopios v nich opisuje juhoslovanské kmene, ktoré „oslavujú jediného boha, boha hromu a bleskov, ktorému prinášajú živé obety v podobe zvierat“.
Vo viacerých európskych mytológiách mal boh hromu vysoké alebo najvyššie postavenie. V gréckej mytológii ho nazývali Zeus, v rímskej zas Jupiter a v severskej Thor. Podobne ako v niektorých iných mytológiách, aj v tej slovanskej bol svet znázornený v podobe posvätného stromu (konáre predstavovali nebesá, kmeň stromu život smrteľníkov a korene podsvetie/svet mŕtvych).
Ďalším bohom, ktorého existencia je potvrdená naprieč všetkými slovanskými kmeňmi, je Dažbog, boh slnka a plodnosti. Záznamy o ňom pochádzajú z Rozprávania o dávnych časoch (známe aj ako Nestorov letopis), kroniky Kyjevskej Rusi z 12. storočia. Spomína sa tam ako jeden zo šiestich bohov (spolu s Perúnom), ktorým dal vtedajší knieža Kyjeva Vladimír Veľký postaviť v roku 980 sochy pred svojím palácom. Ďalší záznam pochádza z 15. storočia z ruského prekladu gréckeho textu (originál zo 6. storočia).
Naši predkovia verili, že poslaním boha Dažboga bolo dohliadanie na pôdu a úrodu. Ďakovali mu za dážď v období sucha, ale aj za chladný letný vánok počas horúčav. Bol to boh, ktorý dával, čo vyplýva aj z jeho mena - dažd znamená dať, bog zase boh, teda dávajúci boh.
Dažbog je boh slnka uctievaný celým slovanským svetom (boh slnka, syn nebies, doslova „boh darca“, teda boh prosperity), aj keď možno pod inými menami. Písomné doklady o jeho kulte pochádzajú len z východoslovanského prostredia. Autor „Slova o polku Igorovom“, nazýva predkov rusov „Dažbogovi vnuci“. Vyzdvihuje Dažboga ako najvyššie božstvo, pod ktorého všemohúcou silou bolo celé nebo.
Slovanský boh slnka Dažbog bol považovaný aj za darcu: najmä bohatstva a úrody. Niektorí vedci ho kvôli tomu dokonca považujú za dažďové božstvo, ale slnečná symbolika Dažboga v mnohých zvykoch je nepopierateľná. Zmienka o Dažbogovi sa zachovala v glosách k ruskému prekladu kroniky Jána Malalu z 10. alebo 11. storočia. V skutočnosti ide o slovanský preklad pôvodného gréckeho rukopisu zo 6. storočia. Možno len dúfať, že skutočne nahradil mená gréckych bohov ich vhodnými slovanskými náprotivkami.
Problematická však zostáva prinajmenšom otázka rodu slova „Slnko“. Vo všetkých slovanských jazykoch je slovo pre Slnko, Sunce, neutrálneho alebo ženského rodu, nikdy nie mužského. Jazykovedci predpokladajú, že ak išlo o nebeské teleso, Slnko bolo v praslovančine stredného rodu. Ale Slnko ako božstvo malo mužský, alebo ženský rod.
Dažbog, boh slnka a plodnosti
So znakom svargy mi úzko súvisí aj môj takisto obľúbený znak kolovrat, ktorý údajne symbolizuje kolobeh života. Čiže nezastaviteľné a neľútostné koleso času. Striedanie dňa a noci, leta a zimy, života a smrti.
Kolovrat, symbol kolobehu života
Staroveký Egypt a Boh Slnka Ré
Ré alebo Re alebo Ra alebo Rá (staroeg. rˁ, podľa rekonštruovanej výslovnosti Rí-u-u), neskôr známy ako Amon-Ré, bol jedným z najvýznamnejších bohov starovekého Egypta. Ré bol stotožňovaný s poludňajším slnkom. Neskôr, po splynutí s bohom Horom, bol ako Ré-Harachtej, vládca neba, zeme a podsvetia, uctievaný v podobe sokola.
Podľa E. A. Wallisa Budga, popredného britského egyptológa, bol Ré egyptským monoteistickým bohom, v ktorom boli všetci ostatní bohovia a bohyne iba jeho prejavmi, tvarmi alebo podobami. Hymnus na Ré (cca 1370 pred Kr.) bol napísaný so zreteľom na panteistickú povahu Ré, aby potlačil silnejúci polyteizmus.
Presný význam mena Ré nie je známy, ale predpokladá sa, že to mohol byť variant slova „tvoriaci“ alebo možno pôvodné označenie pre „slnko“. Ré často nahradzoval Atuma v úlohe otca božstiev Enneady a stvoriteľa sveta. Ré bol aj otcom Sechmet, ktorá v podobe pomstivého Oka Ré trestala ľudí za ich krivdy a neskôr sa stala láskavou Hathor. Ľudstvo bolo údajne stvorené zo sĺz Ré alebo potu.
V staroegyptskom umení bol Ra zobrazovaný prevažne ako muž nosiaci na hlave kráľovskú korunu (znak vlády nad bohmi) a slnečný disk. Často má hlavu sokola, podobne ako Hor. Niekedy je Ré zobrazovaný v závislosti na polohe slnka na oblohe - ako malé dieťa pri jeho východe, muž v plnej sile na poludnie a ako starec pri jeho západe. Egypťania považovali toto neustále starnutie boha Ré za dôvod, prečo opustil svet ľudí a nechal Usireho a Hora, aby zaujali jeho miesto. Táto predstava je často spojená s mýtom, v ktorom Eset oklame staručkého Réa, ktorý vládne na zemi ako faraón v ľudskej podobe, aby jej prezradil svoje tajné meno, zdroj sily, ako jedinej z bohov a bohýň.
Pre Egypťanov bolo slnko prinášajúce svetlo, teplo a teda aj rast nesmierne dôležité. Niet preto divu, že i Ré bol považovaný za jedno z najdôležitejších božstiev Egypta a ako vládca bohov. Slnečný kotúč bol považovaný buď za Réovo oko alebo za Réovo telo. Egypťania ďalej verili, že Ré-slnečný disk putuje po oblohe v člne, ktorý chránil jeho oheň pred prvotnými vodami - Nun -, ktorými prechádzala slnečná bárka v noci. Ré putoval v slnečnej bárke s ďalšími bohmi vrátane Maat, ktorá loď viedla, Sutecha a Mehena, ktorí ju chránili pred príšerami podsvetia. Medzi tieto príšery patril Apop, had, ktorý sa každú noc pokúšal zhltnúť slnko.
Ré, boh slnka v starovekom Egypte
Podľa vzostupu a zostupu iných solárnych božstiev sa menila aj pozícia boha Ré v egyptskom panteóne. V úlohe boha-slnka sa postupne vystriedal Ré s Horom, Atonom a Amonom (ako Amon-Ra), pričom žiaden z týchto bohov nikdy nestratil svoje spojenie so slnečným diskom.
Počas Starej ríše dosiahol kult boha Ré jeden zo svojich vrcholov. Už za 2. dynastie bol Ré uctievaný ako solárne božstvo a jeho moc bola stále viac rozširovaná na ďalšie oblasti života. V dobách 4. dynastie tak bol faraón vnímaný ako Réovo vtelenie na zemi a bol oslovovaný „Réov syn“ a za 5. dynastie dosiahol jeho kult skutočne gigantických rozmerov - Ré sa stal štátnym božstvom, s jeho kultom bola spojená výstavba pyramíd i obeliskov a boli mu zasvätené aj početné chrámy. V tej istej dobe sa objavili tzv. Texty pyramíd, ktoré pripisovali Réovi čoraz väčší význam pri posmrtnej ceste faraóna podsvetím.
Hoci kult boha Ré bol rozšírený po celom Egypte, jeho strediskom zostalo mesto On (Heliopolis), domov Enneady na čele s bohom Atumom, s ktorým bol Ré stotožňovaný. Sviatok Prijímania boha Ré bol oslavovaný 26. Tak ako v prípade iných egyptských bohov, Ré bol často stotožňovaný alebo zlučovaný s inými bohmi v snahe zladiť viaceré lokálne kulty do jedného štátneho panteónu.
Amon bol pôvodne členom Ogdoady, spolu so svojou ženskou polovicou Amaunet zosobnenie tvorivej energie, a bol od veľmi starých čias považovaný za patróna Téb. Vo svojej tvoriteľskej funkcii bol stotožňovaný skôr s vetrom a vzduchom ako so slnkom, ale v dobe, kedy sa kult Amona a Réa stále vo väčšej miere presadzovali v Egypte, boli spojený do jedného božstva, Amon-Ra, slnečného tvorivého boha. Je ťažké určiť, kedy presne došlo k syntéze. Amon-Ra sa spomína už v Textoch pyramíd z 5. dynastie.
Dnes je najčastejšie prijímaná hypotéza, podľa ktorej stvorili boha Amon-Ra tébski faraóni 18. dynastie, aby tak spojili starší kult boha Ré s Amonovým kultom. Podobne ako Amon-Ra, i Atum-Ra (či zriedkavejšie Ra-Atum) vznikol z dvoch starších, osve uctievaných božstiev, ale Ré zdieľal viac podobnosti s Atumom než s Amonom. Atum bol spájaný so slnkom a navyše to bol stvoriteľ Enneady. Obaja, Ré aj Atum, boli považovaní za otcov bohov a faraónov.
Počas staroegyptských dejín bol Ré-Harachtej viac len titulom alebo prejavom boha než jeho zloženou formou. Toto pomenovanie by sa dalo preložiť ako „Ré, ktorý je Horom obzorov“. Označenie malo spájať Harachteja (Hora-vychádzajúce slnko) s Réom. Je možné, že toto pomenovanie jednoducho odkazuje na Réa ako slnko putujúce od horizontu k horizontu či možno ako toho, ktorý prináša nádej a znovuzrodenie.
Cheprér bol chrobákom skarabeom, ktorý kotúľal slnko po oblohe pri jeho východe, a bol niekedy považovaný za rannú podobu Réa. Podobne bol boh Chnum vnímaný ako večerná podoba slnečného boha. Myšlienka, že rozliční bohovia (alebo aspoň rozličné aspekty Réa) vládnu jednotlivým častiam dňa, bola v Egypte pomerne rozšírená, ale často boli ako tieto odlišné podoby slnka uvádzaní iné božstvá.
Ďalšie Symboly Života a Duchovnosti
Spomedzi obrovského množstva symbolov, ktoré prenikajú do našich kultúr, majú symboly života osobitné miesto. Tieto mocné emblémy predstavujú podstatu existencie a mnohé aspekty životnej cesty. Nachádzajú sa na celom svete v umení, literatúre, architektúre a duchovných praktikách, ktoré odrážajú naše spoločné ľudské skúsenosti a túžby. Skúmaním týchto symbolov môžeme lepšie pochopiť naše miesto vo svete a naše spojenie so životnými cyklami, ktoré nás obklopujú. Od nepamäti ľudia používali symboly na zobrazenie každej významnej udalosti v živote. Čo však môže byť v živote dôležitejšie ako život sám?| Symbol | Popis | Kultúra/Náboženstvo |
|---|---|---|
| Strom života | Symbolizuje silu a jednotu rodiny, hľadanie vedomostí a večný život. | Keltská kultúra |
| Nekonečno | Ležatá osmička, znázorňujúca večnosť vesmíru a regeneráciu. | Matematika, Hinduizmus, Kresťanstvo |
| Hamsa | Amulet symbolizujúci Božiu ruku, prinášajúci šťastie a ochranu. | Blízky východ, Islam, Judaizmus |
| Anch | Egyptský kľúč života, predstavujúci večný život a nesmrteľnosť. | Staroveký Egypt |
| Pentagram | Päťcípa hviezda, symbol piatich elementov a častí ľudského tela. | Rôzne kultúry, Okultizmus |
| Kríž | Symbol Ježišovej obety, nádeje a oddanosti. | Kresťanstvo |
| Budha | Symbol osvietenia a cesty k oslobodeniu od utrpenia. | Budhizmus |
| Lotosový kvet | Symbol čistoty, znovuzrodenia a sily, vyrastajúci z bahna bez škvŕn. | Rôzne kultúry, Budhizmus |
| Jin a Jang | Čiernobiely symbol rovnováhy protichodných síl. | Taoizmus |
| Óm | Prvý zvuk vesmíru, predstavujúci spojenie mysle, tela a ducha. | Hinduizmus, Budhizmus |
| Symbol | Popis | Význam |
|---|---|---|
 | Kolovrat | Kolobeh života, striedanie dňa a noci, leta a zimy, života a smrti. |
 | Dažbog | Boh slnka a plodnosti, dávajúci boh. |
 | Perún | Boh hromu a bleskov, ochranca vojakov a pravdy. |
 | Ré | Boh slnka, vládca neba, zeme a podsvetia. |
 | Kvet života | Stvorenie, posvätné mužské a božské ženstvo, cykly života, smrti a znovuzrodenia. |
 | Lotosový kvet | Čistota, znovuzrodenie a sila. |
 | Jin a Jang | Rovnováha protichodných síl. |
 | Óm | Spojenie mysle, tela a ducha. |
 | Hamsa | Božia ruka, prinášajúca šťastie a ochranu. |
 | Anch | Vecny zivot a nesmrtelnost. |