Katedrála svätého Martina v Spišskej Kapitule: História, fresky a architektúra

Spišská Kapitula na Spiši je starobylé cirkevné mestečko, ktorého dejiny sa začali písať už na konci 12. storočia. Návštevníci tohto miesta sú niekedy zaskočení jeho názvom, ktorý vyplýva z tradícií hlbokého stredoveku. Pomenovanie Spišská Kapitula sa odvodzuje od názvu kapitula kanonikov.

Išlo o zbor, konvent duchovných, ktorí žili sčasti ako rehoľníci (pôvodne zdieľali spoločné ubytovanie, mali záväzky spoločne sa modliť tzv. liturgiu hodín, čiže breviár, spoločne slúžili konventuálne sv. omše a podobne), sčasti zastávali aj úlohy svetských kňazov (mali na starosti ďalšie úlohy jednak v súvislosti s vlastným pôsobiskom, jednak spravovali ako farári okolité obce). A práve kapitula kanonikov dala pomenovanie aj tomuto miestu - svojmu sídlu.

Na čele kolegiátnej kapituly kanonikov stál až do r. 1776 prepošt. Išlo o dnes už málo používanú cirkevnú hodnosť, ktorá bola na stupni hierarchie nižšie ako biskup. Jurisdikcia spišského prepošta sa vzťahovala na obyvateľstvo historickej Spišskej župy, ktorej hranice sa tak kryli s cirkevným územím, nazývaným Spišské prepoštstvo. Spišský prepošt pritom sám hierarchicky podliehal ostrihomskému arcibiskupovi, nakoľko aj Spišské prepoštstvo patrilo do územia Ostrihomskej arcidiecézy.

Najstaršia zachovaná písomná zmienka o spišských prepoštoch je listina uhorského kráľa Ondreja II. z roku 1209, ktorá spomína prepošta Adolfa. Ten už zrejme sídlil niekde na území dnešnej Spišskej Kapituly. Od Adolfa následne stálo na čele tejto cirkevnej inštitúcie postupne 45 prepoštov.

Situácia sa zmenila v r. 1776, kedy cisárovná Mária Terézia a pápež Pius VI. k územiu Spišského prepoštstva pridali historické župy Liptov a Orava a zriadili Spišské biskupstvo. To si až podnes zachovalo svoje pôvodné hranice. Spišská Kapitula sa vtedy stala sídlom spišských biskupov a katedrálnej kapituly kanonikov. Od r. 1776 dodnes viedlo Spišskú Kapitulu i Spišskú diecézu postupne 14 biskupov. Súčasným spišským diecéznym biskupom je Mons. Štefan Sečka.

V dejinách Spišskej Kapituly sa okrem zriadenia biskupstva samozrejme odohralo mnoho ďalších udalostí, ktoré ovplyvnili nielen stavebný vývoj tohto mestečka, ale aj dejiny širšieho okolia. Spomenúť treba aspoň niektoré.

Vrchol stredovekého stavebného vývoja zažila Spišská Kapitula v 13. až 15. storočí. Kapitula bola vtedy spolu s blízkym Spišským hradom kráľovskou inštitúciou. Ako také sa oba komplexy tešili priamej pozornosti dvora uhorských kráľov z rodu Arpádovcov a Anjouovcov (spomeňme aspoň Kolomana Haličského, Alžbetu Kumánsku, Ondreja III., či Karola Róberta z Anjou), ale aj magnátskeho rodu Zápoľskovcov.

Nasledujúce, 16. storočie, znamenalo stagnáciu katolicizmu na Spiši, ktorá nastala najmä v dôsledku šírenia reformácie. Spišská Kapitula sa vtedy síce s problémami, no predsa udržala ako jedna z mála katolíckych inštitúcií na Spiši.

Obnova katolíckeho ducha v 17. storočí nastala v dôsledku príchodu jezuitov, ktorí sa v Spišskej Kapitule usídlili r. 1648 a založili v širokom okolí známe gymnázium. Jezuitská rehoľa bola načas zrušená r. 1773. Ich majetky a budovy dostalo novoerigované biskupstvo, ktoré vzniklo v už spomínanom roku 1776. Nasledoval ďalší rozvoj tunajších kultúrnych a edukačných inštitúcií.

Najskôr vznikol v r. 1815 Spišský kňazský seminár, pre ktorý bol adaptovaný pôvodný jezuitský kláštor. V r. 1819 zas v budove pôvodného jezuitského gymnázia vznikol Učiteľský ústav v Spišskej Kapitule, ktorý bol prvým svojho druhu v Uhorsku vôbec.

Po sľubných začiatkoch 20. storočia prišli dve svetové vojny, ktoré sa však Spišskej Kapituly v podstate nedotkli. Horšia situácia nastala po r. 1948 a nástupe totalitného režimu. Ten totiž so sebou priniesol nielen ideologický ale aj priamy fyzický tlak, ktorý vyústil do perzekúcií a násilného zániku takmer všetkých cirkevných inštitúcií Spišskej Kapituly.

Budovy kňazského seminára a učiteľského ústavu najskôr obsadila Československá ľudová armáda a neskôr Zbor národnej bezpečnosti, ktorý tu umiestnil školu pre svojich dôstojníkov. Kanonické domy boli zrekvirované a premenené na ubytovacie kapacity nižšieho štandardu pre zamestnancov JRD. Postupná obnova jednotlivých inštitúcií i zanedbaných pamiatok začala až po r. 1989 a trvá dodnes.

Architektúra a Komplex Budov

Spišská Kapitula je komplexom budov. Tvorí ju neskororománska Katedrála sv. Martina zo začiatku 13. storočia, goticky prestavaná koncom 15. storočia, bývalý prepoštský palác z konca 13. storočia, prestavaný v 18. storočí do dnešnej podoby biskupskej rezidencie, ďalej desať domov kanonikov zo 14. až 18. storočia, kaplánka zo 17. storočia, bývalý jezuitský kláštor rovnako zo 17. storočia, ktorý bol v r. 1815 prestavaný na Spišský kňazský seminár a funkcionalistická budova učiteľského ústavu, ktorá pre túto školu bola postavená v r. 1933.

Všetky uvedené budovy sú usporiadané do podoby ulice v smere západ - východ. Celý komplex stavieb bol v r. 1665 obohnaný jednotnými hradbami, do ktorých sa vstupuje troma hlavnými bránami, umiestnenými na východe a na západe.

Spišská Kapitula bola samostatnou obcou až do r. 1948, kedy sa stala ulicou mestečka Spišské Podhradie. Je mestskou pamiatkovou rezerváciou a spolu so Spišským hradom a s Kostolom Svätého Ducha v blízkej Žehre bola pre svoje jedinečné pamiatkové hodnoty už r.

Srdcom Spišskej Kapituly je chrám zasvätený sv. Martinovi biskupovi. Románsku stavbu začali budovať v polovici 13. storočia a je výsledkom významnej stavebnej činnosti v tejto lokalite.

Z románskej časti kostola sa zachovalo trojlodie, pôvodne so strednou loďou dvojnásobne vyššou, s priľahlou emporou, z ktorej rohov vychádzajú dve veže. Vznikla tak charakteristická západná dvojvežová fasáda so vstupným bohato profilovaným portálom. Významnou stavebnou úpravou bola prístavba kaplnky Zápoľských v rokoch 1488 až 1493 k južnej lodi, s ktorou boli pribudované aj i dve sakristie.

V 19. storočí puristická regotizácia poznamenala i výzdobu interiéru. Katedrála nie je len skvostom architektonickým, ale aj jej interiérové vybavenie je unikátne.

Pohľad na Katedrálu svätého Martina v Spišskej Kapitule

História výstavby a úprav Katedrály

Dnešný katedrálny chrám spišského biskupstva postavili niekedy v prvej tretine 13. storočia na mieste staršej stavby, neďaleko benediktínskeho kláštora z 11. storočia. Začali ju stavať ako reprezentatívny chrám spišského prepošstva v súvislosti s usadením sa Kolomana, syna kráľa Ondreja II. Pôvodný kostol sa od súčasného dosť odlišoval. Išlo o trojloďovú pseudobaziliku (baziliku s vyvýšenou strednou loďou ale bez okien) s dvojvežovým západným priečelím, priečnou loďou rovnakej výšky ako stredná loď a svätyňou zrejme v podobe polkruhovej apsidy.

Západné dvojvežové priečelie bolo riešené ako tzv. vestverk - samostatný, od lode oddelený stavebný celok, spájajúci podvežie a časť medzi vežami do jedného priestoru, ktorý bol sprístupnený vlastným schodiskom. Išlo tu zrejme o reprezentatívnu sieň, vyššiu ako hlavná loď, ktorú vybudovali ako kaplnku pre potreby kráľovského rodu. Ďalšiu ranu zasadili kostolu Tatári, ktorí ho v roku 1241 vypálili, pričom najťažšie bol poškodený vestverk.

Obnovy sa stavba dočkala až v 70. rokoch 13. storočia, kedy peniaze na tento účel odkázal vo svojom testamente prepošt kapituly Mutmerius. Práce na katedrále prerušil v rokoch 1288 - 89 vpád Kumánov, ktorí ju vyplienili a tak bola obnova ukončená až začiatkom 90. rokov 13. storočia. V rámci nej bola dostavaná južná veža, ktorá však po skúsenostiach s Tatármi dostala na treťom poschodí dve štrbinové strieľne, veľké združené okná nájdeme už len na štvrtom podlaží (severná veža ich má aj na treťom).

Oprava sa týkala aj vestverku, ktorý však nebol obnovený do pôvodnej podoby a zmenilo sa zrejme aj jeho využitie. Potreba zväčšiť kapacitu lode viedla v 14. storočí postupne k prístavbe dvoch kaplniek do priestoru medzi východnou stenou transeptu a severnou, resp. južnou stenou hlavnej lode.

Veľká neskorogotická prestavba sa uskutočnila v rokoch 1462 - 1478. Pôvodnú apsidu nahradilo pomerne vysoké polygonálne presbytérium. V rámci neskorogotickej prestavby bol súčasne celý vnútorný priestor zjednotený zbúraním východného múru priečnej lode, ako aj stien medzi hlavnou loďou a bočnými kaplnkami. Pôvodné románske klenby v hlavnej i bočných lodiach nahradila gotickými klenbami a v rokoch 1488 - 94 pristavali z južnej strany Kaplnku Zápoľských.

V súvislosti s výstavbou tejto kaplnky bola taktiež rozšírená a nadstavaná južná gotická sakristia, pričom na prvom poschodí vznikol priestor pre knižnicu. Významnejšie stavebné úpravy sa realizovali ešte v súvislosti s vytvorením Spišskej diecézy v roku 1776, keď okrem iného bola rozšírená západná organová empora na úkor románskej lode. V druhej polovici 19. storočia sa uskutočnili úpravy v novogotickom duchu. V 20. storočí sa uskutočnila obnova v roku 1937 i v sedemdesiatych rokoch.

Katedrála predstavuje jeden z najhodnotnejších príkladov neskororománskej i gotickej architektúry na Slovensku. Výskum z rokov 2006 a 2007 zásadne zmenil náš pohľad na počiatky katedrály. Dovtedy prevládala predstava, že ju postavili až po tatárskom vpáde v rokoch 1245 - 1273 ako u nás pomerne rozšírený typ trojloďovej baziliky s trojapsidovým východným záverom. Potvrdil sa tak názor cirkevného historika Jozefa Špirka, ktorý o priečnej lodi a takisto aj vestverku písal už v 30.

Na severnej strane stavby bol pri výskume nájdená časť múru staršej stavby, pravdepodobne spred 13. storočia. Pod základmi románskej časti katedrály sa našli hroby datované na prelom 12. a 13.

Z románskych prvkov sa zachovali združené okná na vežiach a štrbinové okno nad severným, tiež románskym, portálom, reprezentatívny západný portál medzi vežami, fasáda dvojvežového priečelia zdobená oblúčikovým vlysom a zuborezom.

V interiéri katedrály sa nachádza známa kamenná plastika leva s knihou v predných labách - leo albus (biely lev). Pochádza z prvej polovice 13. storočia a pôvodne bol zrejme umiestnený pred niektorým z portálov (najskôr reprezentatívnym západným). Nájdeme ho aj na poštovej známke vydanej 2.

Freska Korunovácia Karola Róberta

V interiéri nad severným portálom sa zachovala vzácna freska. Ide o výjav korunovácie a požehnania kráľa Karola Róberta Pannou Máriou a malým Ježiškom, ktorý bol namaľovaný podľa letopočtu v nápise v roku 1317. Je jedna z prvých už gotických malieb na Slovensku, ktorej autorom bol pravdepodobne taliansky umelec z prostredia dvora Anjuovcov v Neapole.

Maľba mala silný politický podtón a symbolizovala presadenie kráľovskej moci na Spiši po víťaznej bitke s odbojnými veľmožmi pri Rozhanovciach v roku 1312. Časť fresky je zachytená aj na poštovej známke z 26. V katedrále sa nachádza osem oltárov, z toho viacero ešte pôvodne gotických.

Lokalita Spišskej Kapituly bola centrom cirkevnej správy už od raného stredoveku. Západne od katedrály, na Pažiti, vznikol možno už koncom 10. storočia kláštor benediktínov. Ešte v 12. storočí postavili neďaleko miesta súčasnej katedrály Kostol Panny Márie (známy aj ako procesiová kaplnka) a Kaplnku (rotundu) sv. Andreja/Ondreja apoštola.

Kostol Panny Márie zbúrali v roku 1781, Kaplnku sv. V druhej polovici 17. storočia bola v okolí Spišskej Kapituly vybudovaná zrejme najstaršia kalvária na našom území. Išlo o typ Calvario Jerusalem, kedy boli kaplnky rozmiestnené v krajine tak, aby pripomínali Jeruzalem v čase Ježiša Krista.

Letecký pohľad na Spišskú Kapitulu

Katedrála je sídelným chrámom spišského biskupa. Je v relatívne dobrom stave. V posledných rokoch sa tu uskutočnil rozsiahly výskum.

Praktické informácie pre návštevníkov

Spišská Kapitula leží na svahu nad obcou Spišské Podhradie. Katedrála je už zďaleka viditeľná vďaka svojej polohe a vežiam. Opevnený areál je prístupný z cesty viacerými bránami.

Katedrála je prístupná počas omší i určených návštevných hodín - od pondelka do piatka od 9.00 do 15.00 h. Vstupné je 2 eurá, zľavnené 1 euro. Fotografovanie v interiéri je zakázané.

Spišské biskupstvo

Spišské biskupstvo vzniklo vyčlenením z Ostrihomského arcibiskupstva 13. marca 1776. Pápež Pius VI. tak urobil bulou Romanus pontifex, ktorú vydal na základe dekrétu Márie Terézie zo začiatku roka 1776. Spolu so Spišským biskupstvom vzniklo aj Banskobystrické a Rožňavské biskupstvo.

Sídlom Spišského biskupstva sa stala Spišská Kapitula, ktorej história siaha pravdepodobne do 12. storočia, i keď prvou písomnou zmienkou o Spiši je až listina uhorského kráľa Ondreja II. z roku 1209. Prostredníctvom nej bamberský biskup Ekbert (brat uhorskej kráľovnej Gertrúdy, prvej manželky Ondreja II.) predáva rozsiahle územie medzi Snežnými horami a v povodí rieky Poprad spišskému prepoštovi Adolfovi a jeho sestre. Je pravdepodobné, že prepoštova sestra, jej manžel Rutger a aj samotný Adolf (prvý po mene známy spišský prepošt) pochádzali z blízkeho okruhu kráľovnej Gertrúdy.

Týmto nás táto listina oboznamuje s existenciou komitátu a aj s existenciou cirkevnej organizácie Spiša, ktorá bola reprezentovaná Spišským prepoštstvom a jeho prepoštom. Aj napriek tomu, že sa nám nezachovala žiadna listina, ktorá by nás oboznamovala s presným dátumom založenia Spišského prepoštstva, spomínaná listina nám potvrdzuje to, že v roku 1209 už prepoštstvo existovalo.

Okrem toho na Pažici (oproti dnešnému biskupskému sídlu) pravdepodobne už v 11. storočí existoval benediktínsky kláštor zasvätený sv. Martinovi.

Pri prepoštovi vznikol čoskoro zbor kanonikov, teda kapitula, ktorá mala spočiatku štyroch členov. Neskôr sa počet kanonikov zvyšoval, až sa napokon ustálil na počte desať osôb. Okrem tohto samotná kapitula mala od 13. storočia aj ďalšiu dôležitú funkciu, a to funkciu hodnoverného miesta, čiže verejného kráľovského notárstva.

Už v 13. storočí tu bola založená kapitulská škola, v roku 1646 sa tu usadili jezuiti a v roku 1648 aj založili gymnázium.

Spišské prepoštstvo bolo v roku 1776 panovníčkou Máriou Teréziou a pápežom Piom VI. povýšené na Spišské biskupstvo, ktoré sa tak vyčlenilo z Ostrihomského arcibiskupstva. V roku 1815 tu bol založený seminár pre kňazov a v roku 1819 aj najstarší učiteľský ústav v Uhorsku.

Po nástupe biskupa Jána Vojtaššáka v roku 1921 sa duchovný život v diecéze obnovil. Postupne vznikali nové vzdelávacie a výchovné inštitúcie, charita, farnosti, spolky, či združenia. V jednotlivých farnostiach diecézy bola zavedená každodenná poklona Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej podľa presného plánu, ktorý sa zachováva aj dodnes.

V roku 1925 sa uskutočnila diecézna synoda, ktorej závery na dlhé roky pomohli zachovať duchovný život a účinné riadenie diecézy aj počas nespravodlivého väznenia biskupa Vojtaššáka, ale aj po jeho smrti až do pádu komunizmu. Spišská diecéza bola počas komunizmu takmer 40 rokov bez biskupa. V danej dobe bola riadená tzv. kapitulnými vikármi.

V roku 1989 sa spišským biskupom stal Mons. František Tondra, ktorý v zmenených okolnostiach doby obnovil všetky potrebné inštitúcie a duchovný život v diecéze. Na konci svojho pôsobenia vyhlásil Druhú diecéznu synodu, ktorej závery sa v súčasnosti uvádzajú do života. Súčasný spišský biskup je Mons. Štefan Sečka.

Interiér Katedrály sv. Martina

Prehľad diecéznych biskupov

Súčasný diecézny biskup Mons. Štefan Sečka je 14. spišským biskupom od zriadenia diecézy.

tags: #katedrala #svateho #martina #spisska #kapitula #fresky