Porovnanie katolicizmu, komunizmu a liberalizmu

Dnes Európu zaplavujú najmä tri ideológie: progresivistická, nacionalistická a kresťanská. Všetky ideológie sú zlé. Sú totalitné. V snahe presadiť svoje videnie sveta - v útoku alebo obrane - prehliadajú postavenie jednotlivca, ktorý do ich schémy nezapadá. Mám pocit, že na Slovensku sa začíname pri obrane kresťanských hodnôt prikláňať práve k ideologickému mysleniu a správaniu.

Aby sme pochopili súčasné ideologické smerovanie, by sme mohli ísť rad za radom modernými ideológiami. Po boľševickom prevrate v Rusku v novembri 1917 bol slovenský katolicizmus jasne zorientovaný, aké zlo a nebezpečenstvo pre kresťanstvo zo strany ruského boľševizmu hrozí. Boli to nielen informácie od slovenských jezuitov, ktorí stáli pri zrode známeho Russica v Ríme, ale rovnako nárast ľavicového zmýšľania v Európe i na Slovensku, ako aj českého voľnomyšlienkárstva. To všetko robilo katolíckych predstaviteľov Hlinkovej ľudovej strany i slovenského kléru nanajvýš obozretnými voči ideologickým vplyvom z Východu.

Veci išli tak ďaleko, že keď začal v Európe naberať na sile nemecký nacizmus, ktorý sa javil ako obrana proti šíreniu ruskému boľševizmu, slovenský katolicizmus v ňom cítil možnú ochranu, aj keď neskôr už len ako „menšie zlo“ v zápase s komunizmom. Politicky tento postoj reprezentovali radikálni slovenskí nacionalisti, predstavitelia cirkvi sa však nedokázali voči nim dôrazne vymedziť. Výsledok bol katastrofálny. Komunizmu sme sa nakoniec nevyhli a počas 40-ročného prenasledovania sme mali dosť času hľadať podstatu našej viery.

Na Slovensku dnes prevláda názor, že najväčším nepriateľom kresťanstva je liberalizmus, presnejšie progresivizmus. V prvej línii zápasu o „kresťanské“ Slovensko stoja dnes znovu slovenskí nacionalisti, ktorí sú pripravení hľadať pomoc pri obrane kresťanského Slovenska pred dekadentným Západom v Rusku ako najväčšom ochrancovi kresťanských hodnôt. A predstavitelia katolicizmu na Slovensku sa znovu nevedia voči tomuto vymedziť.

Kresťanská ideológia, ktorú dnes v prvej línii reprezentuje ruské pravoslávie, progresivistická, ktorú reprezentujú väčšinou súdne dvory Európskej únie, a nacionalistická, ktorej vzostup v dnešnej Európe práve zažívame.

Raz sme boli spolu so Silvom Krčmérym a Jánom Čarnogurským na súkromnej večeri u pápeža Jána Pavla II. V diskusii o liberalizme tento svätý pápež povedal, že kresťanstvo sa voči liberalizmu musí v prvom rade brániť svojím životom, životom svojej cirkvi a veriacich. Katolicizmus na Slovensku sa týmto riadil v čase komunizmu, keď totalitnú komunistickú ideológiu prežil najmä svojím životom a svedectvom. Ale v pokojnejších časoch si slovenský katolicizmus veľmi rád pomáha príklonom k politickej moci.

Na tomto mieste si dovolím vysloviť provokatívnu vetu: Slovenský nacionalizmus je dnes pre naše kresťanstvo väčšie nebezpečenstvo ako liberalizmus. V prvom rade, liberalizmus, resp. progresivizmus, je v slovenskom parlamente okrajová záležitosť. Nemá politický výtlak, aby presadil svoje požiadavky. Ale, ako už bolo povedané, nacionalizmus, od ktorého sa cirkev u nás nebude vedieť dostatočne dištancovať, bude rozkladať slovenský katolicizmus i cirkev s nedozernými dôsledkami. V tomto zmysle stojí slovenský katolicizmus na úvrati. Ak bude stavať na opravdivých duchovných osobách a veriacich, ktorých denne na Slovensku v hojnom počte stretáme, bude zachránený a vydá svedectvo, ktoré nás zdobilo v čase komunizmu, ktoré od nás očakával aj pápež Ján Pavol II.

Súčasný stav Slovenska i Európy sa zvykne vysvetľovať ako dôsledok morálnej krízy. Až do takéhoto močiaru zašla dnešná pravica. Pre korektonosť spomeniem aj výroky pána Sulíka, ktorý sa onoho času vyjadril na adresu Tutkovej, že je načase aby jej niekto prerazil panenstvo. Tvojich kamošov dokážem prekročiť nielen v krčme,ale aj na ulici. Lepšie mať názor s hlavou vypatlanou ako nebyť schopný názoru s hlavou prechlastanou.

Komunizmus ,nacizmus ,fašizmus,maoizmus...sú ateistické ideológie,ktoré len v troch veľmociach zapríčinil smrť 100 miliónov ľudí.

Nacisti sa s boľševikmi zhodli na jedinej veci, a síce, že kresťanská viera zaostala za dobou, a to zvlášť jej inštitucionálne zriadenie. V porovnaní s komunistami však nevyžadovali od prívržencov hnutia, aby sa stali ateistami.

Najväčšie zlo neplodí náb.

Ked liberal alebo libertarian varuje pred istymi populistickymi opatreniami, pretoze od nich ocakava skodlive nasledky, oznacia ho ako nepriatela ludu a naopak je chvaleny demagog, ktory doporucuje to co sa v danom okamziku javi ako uzitocne, bez ohladu na skodlive pozdejsie ucinky. Rozumne jednanie sa lisi od nerozumneho tym, ze prinasa docasne obete. Tieto docasne obete su obetami len zdanlivo, pretoze ich vyvazi pozdejsi uspech. Avsak k takemu jednaniu treba poznat nasledky jednania. Toho vyuziva demagog. Vystupuje proti liberalovi, ktory vyzaduje docasnu obet, vycita mu ze nema srdce, ze je nepriatelom ludu a naroda. Dojima srdcia posluchacov k slzam tym, ze doporucuje svoje navrhy poukazom na biedu a nudzu. Antiliberalna politika je politikou spotreby kapitalu. Doporucuje zasobovat bohatsie pritomnost na ukor buducnosti.

Samozrejme, že akonáhle vládnuca moc zistí, že vývoj sa vyberá z ich pohľadu nesprávnym a nepriaznivým smerom bude sa snažiť ako taký „príživník“ vyciciavať väčšinu spoločnosti inak. Pri úteku k „hmote“ sa tak zvyknú najmä v čase krízy zvyšovať dane na majetok či nehnuteľnosti a označujú to ako úsporné opatrenia . Tá časť ľudí, ktorá sa bude snažiť zbaviť úspor cez okamžitú spotrebu bude rovnako zasiahnutá natiahnutou daňovou dlaňou cez rast spotrebných daní. Aby sa elita mohla stále dostať k peniazom, na ktorých je závislá. Keď menej cez okrádanie cez infláciu tak svoju dávku dostane v podobe rastu zdanenia.

Vypadá to tak ako začarovaný kruh, z ktorého akoby niet úniku. Ak sporíte nič nenasporíte. Ak míňate zaplatíte na daniach viac. Jeden trest za druhým.Sme tak väzni aktuálneho ekonomického systému, hoci málokto si to pripúšťa a uvedomuje. Kým sa však väčšina nezobudí a neprecitne, príživníci spoločnosti nám budú stále rúbať drevo na chrbte a sofistikovane nás okrádať, pričom sa budú bezškrupulózne tváriť ako naši spasitelia a záchrancovia. Stále budeme mať kolobeh vzniku bublín na trhoch a následne ich nevyhnutného praskania, ktoré bude platené z našich daní a z „okradnutia“ od výnosu tých, čo vlastnia teraz tak vzácny kapitál (nevytvorený zo vzduchu). A nie z prostriedkov tých, čo nesprávne investovali a mali sa dostať do strát. Tým sa však narúša základný trhový princíp- možnosť neúspechu. Dokedy budeme toto ochotní ešte tolerovať? A ako vlastne potom tento systém, kde straty a bankroty u istých spoločností nie sú prípustné, možno nazývať kapitalizmom a trhovou ekonomikou? Mne tu začína smrdieť hnilobný zápach socializmu.

Akákolvek inflácia je extrémne nebezpečná, zvlášt preto ze mnoho ludí včetne ekonomov, považuje miernu infláciu za neškodnú, dokonca za prínosnú. Počiatočny všeobecný stimul, ktorý je vyvolaný rastom mnozstva penazí, zo zaciatku posobí ze dosahované ceny i zisky su vacsie. Každý riskantny podnik uspeje, včetne tých ktoré by uspiet nemali, ale tento stav moze trvat len dovtedy pokial rast cien nie je vseobecne predpokladany. Potom je monetarna politika vlád a centrálnych bank pred neprijemnou volbou, aby udrzala stupen ekonomickej aktivity, musela by inflaciu akcelerovat a tento postup opakovat zakaždým. Pokial tak neurobí, bude hospodárstvo v ovela horšej pozícii než bolo pred začiatkom celého procesu. Cize inflácia sposobila nakoniec akumuláciu problémov a aby sa prejavili dokonca naraz...vtedy ked uz nebude mozne pokracovat v miernej inflácii, pretoze by hrozila hyperinflácia...

Systém krytia zlatom mocní tohto sveta opustili preto, že OBMEDZOVAL mieru v akej mohli podvádzat. Zlato sa z ničoho vyrobiť nedá. V prípade pochybností o dôveryhodnosti papiera krytého zlatom stačilo požiadať o zámenu papiera za zlato, čo síce tiež niečo stojí, ale ak naozaj šlo o podvod, ukázal sa raz dva. Ak je niečo neudržteľné, je to vyrábanie pe...

Národní socialisti na čele so svojimi vodcami nepopierali formálnu kresťanskú vieru, dokonca ani neboli vylúčení zo spoločenstiev, kam od narodenia patrili. „Adolf Hitler zomrel ako rímsky katolík a na jeho pamiatku bola celebrovaná omša v Madride,“ píše Franklin H. Nedošlo k zapretiu viery, len k vzniku nového náboženstva. Hitlerovi nasledovníci začali sami seba nazývať „veriacimi v Boha“ (Gottgläubiger). Tento pojem sa však stal nositeľom úplne nového obsahu.

Keď 1. septembra 1939 vypukla druhá svetová vojna, osud Poľska ako prvého cieľového bodu bol už spečatený. Týždeň predtým bol totiž uzatvorený Pakt Molotov-Ribbentrop, v ktorom bolo zmienené rozdelenie Poľska a vstúpenie sovietskych vojsk na toto územie. V nacistickej rasovej hierarchii patrili Poliaci do podradnej, no ľudskej rasy (na rozdiel od Židov, ktorých považovali za podľudské bytosti), preto by na nich čakal podľa plánov otrocký osud. K tomu potrebovali zlomiť katolícku cirkev ako nositeľa poľského nacionalizmu a národného povedomia.

„Synonymom poľského nacionalizmu bol katolicizmus. Cirkev už oddávna predstavovala základ národného cítenia Poliakov, a to najmä v období utláčania,“ píše americký historik Richard C. Lukas. Najskôr sa vysporiadali s miestnou cirkevnou organizáciou, v dôsledku čoho dostali klér do problémov i po materiálnej stránke. Ku koncu vojny veľkú časť západného územia pripojili k Veľkonemeckej ríši, čím katolícku cirkev zasiahla silná porážka. 47,8 percent kňazov v Chelmnove, 36,8 percent kňazov v Łódzi a 31,1 percent kňazov v Poznańi prišlo o život. Z tridsiatich kostolov spred vojny zostali v tomto meste stáť len dva. Kňazov v zástupoch odvádzali do koncentračných táborov, kde ich čakal horší osud než bežných zajatcov.

V preslávenom osvienčimskom tábore vítali nacisti prichádzajúcich väzňov nasledovnými slovami: „Neprišli ste do sanatória, ale do nemeckého koncentračného tábora. Sú medzi vami Židia? Tí majú právo žiť dva týždne. Je medzi vami kňaz? Tomu zostáva ešte jeden mesiac. Ostatným nechávame dva mesiace života.

Poznáme viacero príbehov, ktoré hovoria o tom, že kňazi bez rodiny sa obetovali za otrokov s rodinami. Pri jednej príležitosti sa istý farár Jakub rozhodol pre osvienčimskú vyhladzovaciu komoru za svojho spoluväzňa. Jediná organizácia, ktorá bola v Európe výslovne založená na záchranu Židov, bola poľská Zegota. Do tejto organizácie katolícka cirkev nebola oficiálne zapojená, no napriek tomu medzi jej aktívnymi členmi bolo množstvo veriacich, medzi nimi Władysław Bartoszewski (po páde komunizmu minister zahraničných vecí).

Tu je potrebné poznamenať, že ani oni nedokázali prekonať tradičný, teológiou podložený antisemitizmus: usilovali sa o presun zachránených do Palestíny. V tom sa zhodovali s nacistami, že Poľsko by sa malo nejakým spôsobom oslobodiť od početného židovského obyvateľstva žijúceho na území tejto krajiny. Nezabudnime, že v roku 1939 tvorili Židia 10% obyvateľstva. Po vojne, keď mnoho kňazov pozdvihlo hlas a odsúdilo nacistickú politiku namierenú proti Židom, zároveň vložil do svojej reči poznámky odsudzujúce Židov, čo vychádzalo z komunistického presvedčenia, že porušujú morálku poľského národa.

Vo Francúzsku, ktoré sa po nemeckom vojnovom víťazstve rozdelilo na dve časti, v južných oblastiach pod vedením maršala Pétaina vďaka režimu vo Vichy bojujúcemu za nový a konzervatívny obrat, naoko bola oslobodená cirkevná moc, ktorá bola svetským štátom potlačená do úzadia. Vďaka vatikánskemu veľvyslancovi Léonovi Béradovi si na jeseň roku 1941 Francúzsko s režimom vo Vichy vyžiadalo z pápežského dvora písomné vyjadrenie stanoviska v súvislosti s tou­to záležitosťou. Toto vyjadrenie neznelo odsudzujúco, len poukazovalo na mierne znepokojenie z pokrstených Židov a Židov žijúcich v zmiešaných manželstvách.

Koncom augusta 1942 sa traja biskupi a traja arcibiskupi začali vyjadrovať aj verejne z kazateľnice proti deportácii Židov. Salège, biskup z Toulouse, písal vo svojich pastierskych listoch nasledovné: „Židia sú muži a ženy z mäsa a krvi. Nie je možné im bez obmedzenia spôsobovať utrpenie. Aj oni sú súčasťou ľudského pokolenia. Sú rovnako našimi bratmi ako ktokoľvek iný.

Francúzsky protestantizmus bol organizačne podchytený Protestantskou federáciou Francúzska. Šesťstotisícové spoločenstvo bolo samo v menšine a jeho história zostala poškvrnená pamiatkou na prenasledovanie zo 16. a 17. storočia. Po nastolení režimu vo Vichy si francúzski protestanti po preštudovaní zákonov vzťahujúcich sa na Židov a slobodomurárov pomysleli, že oni budú tretím nepriateľom na zozname „nového klerikalizmu“.

Aj sami boli rozdelení, pretože Nezávislá reformovaná evanjelická cirkev preukazovala väčšiu lojalitu voči režimu vo Vichy a zároveň viacej podporovala antisemitské zákony ako hlavný protestantský prúd. Našli sa aj takí duchovní, ktorí vyhľadávali rôzne ospravedlnenia na prenasledovanie Židov. Listy duchovného Marca Boegnera, v ktorých vyzdvihoval spoločný osud a spoločné biblické dedičstvo, boli veľkou morálnou podporou pre prenasledovaných. V roku 1942 napísal hlavnému rabínovi Francúzska tieto slová: „Naša cirkev trpela v minulosti prenasledovaním, preto so skutočným súcitom sledujeme osud vášho národa, vidíme, že vám bránia na istých miestach praktizovať vašu vieru a životy mnohých z vás majú ten najhorší koniec.“ Jeho slová sprevádzali aj skutky. Možno povedať, že protestanti - vodcovia a laici zároveň - stáli na čele tých, čo zachraňovali prenasledovaných Židov.

Po obsadení Holandska nemeckým vojskom praktizovali protestantské spoločenstvá v krajine spolu s väčšinou obyvateľstva politiku „novej neutrality“. Zo svojich bohoslužieb vynechali príhovory za kráľovnú. V záujme upevňovania vzťahov s obliehajúcim susedom a zjednotenia sa s ním sa vytvoril úzky kruh cirkevného výkonného orgánu (Convent van Kerken). Niekoľko mesiacov po zabratí krajiny, v auguste 1940 vznikol Lunterský kruh (Lunterse Kring) pozostávajúci prevažne z reformovaných vodcov, v ktorom štyridsať kňazov sformulovalo tri ciele: chceli byť informovaní o stanovisku nemeckého Kirchenkampfu („cirkevný boj“), prerokovávali vývoj udalostí v Holandsku a rozhodli aj o vzniku jedného ilegálneho spolku. Jeho význam videli v čo najširšom informovaní veriacich. Z udalostí v Nemecku si vyvodili dôsledky, čo čaká cirkvi počas vlády nacizmu.

V rokoch 1941-1942 sa však stupňoval nátlak: očakávali od cirkví, že zorganizujú zbierku pre Winterhilfe (pomoc nemeckému vojsku v zime - peniaze a príspevky na základné potreby). V cirkevnej tlači sa snažili uplatňovať vplyv nacizmu. Žiakov so židovským pôvodom vykázali z kresťanských škôl. Cenzurovali program na cirkevných rádiových staniciach. Holandské spoločenstvá boli postavené pred rozhodnutie, či sa poddať, alebo vzoprieť. Protestanti a katolíci sa spojili a spoločne sa vzbúrili proti holandskému ríšskemu vyslancovi Arthurovi von Seyss-Inquartovi z dôvodu porušenia spravodlivosti, ľudskosti a slobody svedomia.

V apríli 1942 sa zase vo väčšine holandských kostolov prečítalo vyjadrenie, ktoré odsudzovalo národný socializmus ako filozofiu a spoločenské zriadenie. Počas nasledujúcich rokov nemecké vojsko masovo zadržiavalo a odvádzalo do táborov duchovných vodcov a protestantských študentov. Žiaľ, holandské cirkvi minuli všetku svoju energiu na vlastnú ochranu, preto nemali kapacitu protestovať. V novembri 1944 však odovzdali Seyss-Inquartovi odkaz vzťahujúci sa na budúcnosť: v presvedčení o prehre Nemecka ho upozornili na Božiu spravodlivosť.

Bulharsko sa ako spojenec Tretej ríše zúčastnilo nájazdov na Juhosláviu a Grécko. Vďaka dlhoročnej politike priateľskej voči Nemcom a početným hospodárskym kontaktom došlo aj k rozšíreniu územia. Na čele krajiny stál kráľ Boris III., ktorý nasledoval príklad nacistického Nemecka tiež vo vydávaní protižidovských zákonov. Keď sa však v roku 1943 začala deportácia, metropoliti ortodoxnej cirkvi sa postavili do čela vzbúrencov, ba dokonca, povstania sami organizovali.

Sofijský metropolita Štefan spočiatku žiadal kráľa o pozastavenie deportácie len na diaľku. Kráľ odročil vykonanie rozsudku. Na nariadenie metropolitu Štefana sa začali Židom vydávať nové rodné listy, ktoré im mali zachrániť život. Kvôli tomu ho ministerský predseda Filov nazval „človekom, ktorý spôsobuje problémy“. Štefan na to reagoval tým, že sa mu snažil pripomenúť slová kráľa Achaba, ktorý nazval Eliáša „zhubcom Izraela“. Metropolita považoval kritiku zo strany ministerského predsedu za chválu a dôkaz toho, že konal správne. Pre každý prípad okamžite reagoval na protižidovské nariadenia.

Bol dokonca ochotný v najdôležitejší cirkevný sviatok prerušiť svoju cestu na slávnosti a vyzvať kráľa na zmenu jeho rozhodnutia vyjadrením nesúhlasu s vydanými nariadeniami. Situácia vyústila až k vyhrážkam od ministerského predsedu Filova, že ak metropolita svoj postoj nezmení, bude zadržaný a obvinený z vlastizrady. Štefan sa však ani potom nestiahol do úzadia a aj ostatných vodcov ortodoxnej cirkvi vyzval na protest. Vďaka tomu kráľ odvolal príkaz na deportáciu.

V roku 1939 po rozpade Československa vznikol prvý Slovenský štát, na ktorý v mimoriadne veľkej miere vplýval katolícky klér. Hlavou štátu sa stal Jozef Tiso, ktorý sám bol katolíckym kňazom. Na tento štát, z jednej strany národnosocialistický, z druhej katolícky, sa dokonca aj Vatikán pozeral s obavami. Keď v septembri 1941 slovenský parlament prijal Židovský kódex pozostávajúci zo 170 téz, vzbúril sa nielen János Eszterházy, ale aj katolícka a protestantská cirkev. Hoci pravdou je, že ich cieľom bolo ochrániť iba pokresťančených Židov.

Aj vatikánsky nuncius Maglione Luigi vyjadril svoj odsudzujúci postoj voči tomu, že tento štát, sám seba nazývajúci kresťanským, takýmto spôsobom zavádza rasistické zákony, ktoré sú v rozpore s katolíckym učením. Slovenský štát zaplatil za každého deportovaného Žida päťsto ríšskych mariek. Predseda vlády Tiso bol informovaný o osude deportovaných.

Aj spomedzi cirkevných vodcov sa viacerí dištancovali od takejto ľahostajnosti. Prešovský grécko-katolícky biskup Pavol Gojdič sa vo svojom liste obracia na Vatikán s prosbou, aby v záujme cirkvi prehovorili Tisa, aby odstúpil. Vatikánsky vyslanec pri jednom stretnutí požiadal Tuku, ministerského predsedu, aby zmiernil osud Židov. Tuka vo svojej odpovedi vyhlásil, že koná ako veriaci katolík a so súhlasom svojho spovedníka.

V marci 1943 katolícky biskupský zbor vydal pastiersky list, v ktorom odsúdili totalitný režim a antisemitizmus. Pápežský vyslanec Burzio sa po jednom osobnom stretnutí s Tisom vyjadril takto: „Na otcovi Tisovi som nezbadal ani najmenšiu známku sústrasti a pochopenia s prenasledovanými.“ Hoci Tiso pravidelne dostával napomenutia z Vatikánu, napriek tomu nebol z cirkvi vylúčený.

Z pohľadu Maďarska musíme vyzdvihnúť, že protirevolučný systém, ktorý sa začal formovať na jeseň 1919, až do konca nedôverčivo pozeral na takzvané malé cirkvi, alebo ako ich vtedy nazývali, na sekty. Baptisti, adventisti, nazaréni, letniční a iné slobodokresťanské skupiny dali pod policajný dozor a keď bolo potrebné, zhromaždenia rozohnali a rozdelili.

Nazarénske a iné spoločenstvá odmietajúce držanie zbrane postihla takáto forma prenasledovania. Často brutálnou bitkou a tyraniou sa pokúšali presvedčiť mladých veriacich, aby sa chopili zbrane. Robili to aj napriek tomu, že väčšina mladých bola ochotná ísť do armády bez zbrane. Napokon kvôli ich presvedčeniu zaradili týchto vojakov bez zbrane do pracovných táborov, kde ich nútili pracovať ako otrokov spoločne s prenasledovanými z rasových alebo politických dôvodov. Mnohí padli za obeť kvôli bezcitnosti kádrových vojakov a nebezpečenstvu služby na fronte.

V lete 1941, keď viac ako dvadsaťtisíc Židov považovaných za bezdomovcov bolo deportovaných na Ukrajinu, vedúca Spoločnosti sociálnych sestier Margit Slachtová protestovala proti deportácii u mocenských predstaviteľov. „Vyjadrujeme svoj nesúhlas s tým, aby sa na území našej krajiny dialo násilie v masovej miere, a to dokonca posväcované. ... K boju nás posilňuje naša ľudskosť, kresťanská viera a maďarská krv,“ hovorila.

V marci 1944 maďarská vláda po porade s odbornými nacistickými poradcami vydala Židov pre „konečné riešenie“, t. j. masové označkovanie, uzatvorenie do get a na deportáciu. Cirkevní hodnostári zostali akoby bezradní a zmätení v tejto otázke kresťanskej viery a svedomia. Tento plán bol však zmarený kvôli názoru ostrihomského arcibiskupa Justiniána Seredského, ktorý v záujme ochrany pokrstených Židov zamietol uskutočnenie spoločného protestu i napriek tomu, že pokrstených Židov deportovali presne tak ako tých najortodoxnejších.

Napriek zrušeniu spoločného protestu veľa ľudí vedelo, čo je ich úlohou. Keď bolo potrebné, počúvali na hlas svojho svedomia, aj keď to bolo v rozpore s rozhodnutím štátnej moci a oficiálneho prúdu cirkvi. Reformovaný farár Jozef Elias založil v spolupráci so švédskym konzulátom a Červeným krížom Misiu Dobrý pastier, vďaka ktorej sa zachránilo až dvetisíc detí s matkami. Evanjelický farár Gabor Sztehlo v spolupráci so Švajčiarskom a sionistami, zasvätil svoj život záchrane detí. Členka katolíckej Spoločnosti sociálnych sestier Sara Szalkaháziová ukrývala prenasledovaných na ulici zvanej Bokréta utca. Počas jednej razie však odviedli tých, čo boli u nej ukrytí, a ona sama spolu s piatimi ďalšími sestrami ich dobrovoľne nasledovala.

Nacisti sa postupne snažili vplývať na cirkvi v nimi obsadených alebo spojeneckých krajinách tak, aby došlo k uskutočneniu ich vlastných zámerov. K podriadenosti alebo dosiahnutiu svojich cieľov sa snažili donútiť kresťanské spoločenstvá pasívnym akceptovaním ich rozhodnutí. S protestujúcimi sa vysporiadali, kolaborantov rešpektovali. Prvým stupienkom pre vznik novopohanskej Európy malo byť totálne vyhubenie Židov. Tento cieľ postavili aj na tradičnom kresťanskom antijudaizme, ktorý sa počas viacerých storočí vpálil do duše európskych národov. Po ňom by nasledovalo nahradenie kresťanskej viery národným socializmom. Najkrvavejšie cirkevné udalosti z 20. storočia európskej histórie sa odohrali v Španielsku. Španielsky katoliciz...

Tabuľka: Porovnanie ideológií

tags: #katolicizmus #komunizmus #liberalizmus