Postoj katolíckej cirkvi k antikoncepcii

Cirkevný sudca a kňaz Bratislavskej arcidiecézy Radoslav Šaškovič vo svojom poslednom texte navrhuje v niektorých prípadoch prehodnotiť učenie cirkvi, ktoré zakazuje používanie antikoncepcie. Je veľmi dôležité, osobitne pre veriacich ľudí na Slovensku, dnes hovoriť o kráse a hĺbke teológie manželstva a rodiny, ako aj o sexuálnej morálke, ktorá je jej súčasťou. Súhlasím s ním, že v tomto máme ako cirkev na Slovensku dlh voči kresťanským rodinám a mali by sme v tom ako laici, ale aj ako kňazi a rehoľníci robiť omnoho viac.

Provokatívny je aj fakt, že sa otec Šaškovič identifikuje ako „konzervatívny kresťan“ a paradoxne posolstvom jeho textu je nabádanie na liberalizáciu učenia cirkvi. Zdá sa mi, že návrh zmeniť učenie cirkvi v takej zásadnej veci, ako je morálnosť používania antikoncepcie, je presný opak konzervativizmu. Osobne preferujem výraz „kresťan, ktorý sa drží učenia cirkvi, alebo ten, ktorý sa nedrží učenia cirkvi“ než liberálny a konzervatívny kresťan.

V prvom rade treba odmietnuť naratív, že cirkev do vydania nového Kódexu kánonického práva v roku 1983 vnímala manželstvo striktne iba ako prostriedok na plodenie detí. Katolícka teológia vo svojej bohatej histórii rozlišuje ciele a dobrá manželstva a okrem nich hovorí aj o ďalších manželských povinnostiach. Otec Šaškovič hovorí iba o cieľoch manželstva a iba v kontexte Kánonického práva. Okrem toho hovorí, že: „Dnes je potrebné, aby sa tento pokrok v kánonickom práve preniesol aj do morálnej teológie.“ Pritom realita je presne opačná.

Text otca Radoslava treba skutočne oceniť za to, že nastavuje učeniu cirkvi a jej predstaviteľom zrkadlo v konkrétnych príbehoch ľudí, ktorí majú pochopiteľnú ťažkosť držať sa tohto učenia, ako je to v prípade manželov, ktorí majú 4 deti a každé ďalšie tehotenstvo by s veľkou pravdepodobnosťou vážne ohrozilo zdravie manželky. Falošná dilema je to preto, lebo aj cirkev, samozrejme, hovorí, že je úplne relevantné z vážnych dôvodov nechcieť ďalšie tehotenstvo. Otázka je, ako efektívne v komplikovaných podmienkach predísť tehotenstvu, a pritom zachovať ostatné dobrá manželstva.

Myslím si, že tu je potrebné aplikovať notoricky známe kresťanské rozlíšenie o tom, že treba odsúdiť zlo, ale milovať hriešnika. Človek v takejto svojej osobnej dráme potrebuje našu podporu, súcit, záujem a sprevádzanie ľuďmi, ktorí mu vedia pomôcť, poradiť a dajú mu pocítiť prijatie možno aj práve vtedy, keď urobí chybu. Ak však cirkev skutočne trvá na tomto ideáli, čo potom ponúka manželom ako morálne aj fyziologicky zdravý spôsob regulácie pôrodnosti?

Som presvedčený, že prácou, osvetou a serióznym výskumom v tejto oblasti môžeme skutočne pomôcť mnohým párom. Treba tiež povedať, že sexuálny život ani prirodzené metódy nefungujú podľa binárneho kódu 0-1. Ak chce mať pár z dobrých dôvodov takpovediac istotu, že neotehotnie, možno nebude môcť byť intímne spolu tak často ako predtým, ale s veľmi veľkou pravdepodobnosťou to nebude znamenať ani to, že by spolu nemohol byť ani raz za mesiac. Keď to poviem možno priveľmi priamo, má sa žena, ktorá za týchto okolností môže mať iba raz alebo dvakrát za mesiac sex so svojím manželom, obávať toho, že jej začne byť neverný? Verím, že s pomocou Božej milosti a pri vychutnávaní si aj iných dobier manželstva je možné uniesť aj takýto kríž.

Ján Pavol II., na ktorého sa odvolával aj otec Šaškovič, v súvislosti s prehĺbením učenia cirkvi o manželstve a rodine dodáva, že teológovia, ktorí sa odklonili od učenia cirkvi o antikoncepcii, takto „robia Kristov kríž zbytočným“. (Použitie antikoncepcie s cieľom regulovať plodnosť, pozn. Naopak, jeho pontifikát ukazuje, ako veľmi bol nielen proti týmto snahám, ktoré neboli slabé ani v minulosti, ale ako sa tiež snažil podrobne a komplexne vysvetliť, že tento morálny imperatív organicky súvisí s celou kresťanskou antropológiou a teológiou. Preto napísal encykliku Evangelium vitae a preto venoval niekoľko rokov prednášaniu katechéz o ľudskej láske a sexualite, ktoré dnes celý svet pozná pod názvom Teológia tela.

Vráťme sa k prípadu manželov, ktorí majú obavy z ďalšieho tehotenstva, no uvedomujú si učenie cirkvi o antikoncepcii. Možno im poradiť „najmenší hriech“ alebo opakovať, čo je ideálom? Čo by na to povedal Ján Pavol II. Na jednej strane som rád, že otec Šaškovič otvoril túto tému, lebo viem, že sa s ňou trápia aj mnohí kňazi spovedníci. Pohľad Jána Pavla II., ktorý rozvíjal počas svojho pontifikátu. Poľský pápež si bol vedomý, že encyklika Humanae vitae spôsobila veľký odpor, doteraz najväčšiu kontroverziu v cirkvi. Tisícky laikov pre ňu vystúpili z cirkvi a tisícky kňazov a rehoľníkov odišli z kňazstva, respektíve rehole.

Dvadsiate storočie bolo storočím prevratných zmien, sexuálna revolúcia neprišla odrazu. Hoci si ju spájame najmä so 60. rokmi, svoje začiatky má už v osvietenstve. Mimochodom, z pápežskej komisie, ktorá mala pracovať pod pápežským tajomstvom, v roku 1966 unikli na verejnosť odlišné stanoviská teológov k tejto téme. Inak, len nedávno vyšlo najavo, že vtedajší krakovský arcibiskup Wojtyla, ktorý nemohol byť prítomný na hlasovaní, krátko nato kreoval v Krakove vlastnú komisiu, ktorá skúmala obe stanoviská, a vo februári 1968 boli pápežovi doručené vo francúzštine závery jej teologického skúmania. Dnes je zjavné, že viaceré kľúčové tézy prebral Pavol VI.

Oblasť, o ktorej sa bavíme, totiž nie je nová náuka. V 20. storočí s pochopením vzniku nového života a s objavom nových antikoncepčných prostriedkov pápež Pius XI. Potom sa tejto téme v roku 1951 venoval aj Pius XII. v príhovore k pôrodným asistentkám a potom prišla encyklika Humanae vitae, po nej dokumenty Familiaris consortio a Veritatis splendor. V roku 1992 vyšiel Katechizmus katolíckej cirkvi, ktorý pripomienkovali všetci biskupi sveta a ktorý tiež túto náuku potvrdzuje.

Ide akoby o skladačku, priam veľkolepú mozaiku, ktorú treba vnímať v celistvosti. Žiadna iná oblasť nášho života neodhaľuje toľko z vnútorného života Boha ako naša sexualita. Kniha Genezis hovorí, že človek je stvorený na Boží obraz, muž aj žena. Najprv bol jeden človek - Adam, potom bola stvorená Eva, už boli dvaja, no zároveň boli povolaní byť jedno. Boh je jednota troch osôb, taká dokonalá, že my kresťania veríme, že tri osoby sú jedno, teologicky hovoríme jednej podstaty. Na priblíženie tejto nesmierne intenzívnej lásky nenachádzame silnejší obraz ako práve obraz manželstva, kde muž a žena, dve rozdielne osoby, vytvárajú takú silnú jednotu, že z ich lásky a objatia je možný vznik nového života, novej osoby. Keby sme chceli vysvetliť Humanae vitae nie až natoľko teologickým jazykom, povedali by sme, že skutočná láska odráža to, akým spôsobom Boh žije svoj vnútorný život - a preto je skutočná láska životodarná. Je vždy otvorená životu, vždy sa chce rozdávať.

V prvom rade táto polemika sa viedla v cirkvi od 60. rokov a nielen v oblasti manželskej morálky. Cirkev už na Druhom vatikánskom koncile však potvrdila, že napriek všetkým morálnym dilemám existujú skutky, ktoré sú vždy zlé. Je na to latinský pojem intrinsece malum, v preklade ako vnútorne zlé. Konštitúcia koncilu Gaudium et spes potvrdila, že pod takéto skutky spadá všetko, čo ide proti ľudskému životu, proti telesnej integrite a ľudskej dôstojnosti. Konkrétne vymenúva potrat, eutanáziu, zabitie nevinného, genocídu, terorizmus, rukojemníctvo, znásilnenie, nedôstojné pracovné podmienky. Od encykliky Pavla VI. Humanae vitae je medzi ne zaradená aj antikoncepcia, čo potom potvrdil aj Ján Pavol II.

Pri antikoncepcii sa jeden z partnerov stáva akoby predmetom v rukách toho druhého. A aj preto, že sa ňou zasahuje do integrity manželského aktu aj do ľudskej dôstojnosti. A k ľudskému telu sa pristupuje ako k surovine, ktorú si možno ľubovoľne stvárňovať - zneplodniť, alebo nechať plodnou. Manželia v tomto prípade hľadajú, čo by im dalo vysoký stupeň istoty, aby ich ďalšie možné tehotenstvo neohrozilo. Medicína však hovorí, že žiadna forma antikoncepcie alebo sterilizácie nie je stopercentne spoľahlivá.

Ide o to, že môže byť manželský pár, ktorý vníma morálne zlo úplne jasne, aj keď je v extrémnej a ťažkej situácii, a dokáže sa rozhodnúť pre ideálnu cestu. Potom môžeme mať pár, kde jeden to tiež takto vníma a nemá problém sa tak rozhodnúť, ale druhý s tým má problém. Každý skúsený pastoračný kňaz vníma, že jedna vec je manželom povedať, že niečo je zlé, a druhá vec im vysvetliť, prečo je to zlé. Inými slovami, niekto má pred sebou ideál, ale nie je schopný ho ešte dosiahnuť. Ako morálny teológ by som aj ja predostrel ideál, lebo ten je skutočne aj normou. A vôbec by som nepodceňoval ich schopnosť obetovať sa a ísť náročnou cestou. Veď neraz vidíme, akej obety, ba až hrdinstva sú schopní rodičia z lásky k svojim deťom. Odporúčal by som im skontaktovať lektorov prirodzených metód, ktorí vedia pomocou prísnejších pravidiel dosiahnuť vysoký stupeň istoty. Nemusia mať teda pred sebou len víziu úplnej abstinencie.

Na základe extrémnej situácie sa nevytvárajú nové morálne normy. Toto hovorí aj pápež František v Amoris laetitia, že všeobecné normy platia stále, ale treba ich skonkrétniť. Ale rovnako hovorí aj to, že praktické rozlišovanie v konkrétnych situáciách nemôže byť pozdvihnuté na úroveň normy. Takže nie, nejde o výnimku ani nové normy. Ako sme sa naučili chodiť chodením, rozprávať rozprávaním a popritom sme urobili množstvo chýb, to isté platí aj pri manželskom živote.

Jána Pavla II. aj Benedikta XVI. stále tlačili do toho, aby sa vyjadrili k situácii v Afrike, kde je AIDS veľmi rozšírený a kondómy tomu môžu vraj zabrániť. Cirkev by teda vraj mala byť už konečne realistická a oficiálne povoliť prezervatív. Benedikt XVI. Benedikt XVI. vôbec nepovedal, že v takomto prípade je to dovolené alebo že by to bolo morálne konanie, ale hovorí o tom, že ten človek si prvý raz uvedomil, že si nemôže robiť, čo chce, že je tu prítomný aj niekto iný, koho môže ohroziť.

Tú cestu postupných krokov, no zároveň dôležitosť rešpektovať mravné zákony možno ilustrovať na príklade pacienta, ktorý pred infarktom fajčil a pil. Po vážnom dohovore od lekárov prestane piť. Stojí ho to veľkú námahu a určite je to veľký pokrok z jeho strany. Cigariet sa však nedokáže vzdať. Niekedy je neskoro riešiť tieto veci po štvrtom či piatom dieťati. Najmä keď manželia povedia, že všetky ich deti sú ovocím prirodzených metód. Keď majú skúsenosť, že im to ani raz nevyšlo a majú dokonca za sebou rizikové tehotenstvá či cisárske rezy, prirodzene si kladú otázku, čo majú robiť.

Toto isté sa snažil ukázať aj Ján Pavol II., že v prvom rade musí byť radosť z manželstva, z darovania sa, z intímneho života. Morálku nemožno zredukovať len na nejaké „nie“. Ak je tu „nie“, tak vždy vychádza z nejakého „áno“, z nejakého dobra, krásy. Keď ľudia nevnímajú celý tento obraz a počujú iba príkazy a zákazy, tak majú pred sebou len karikatúru morálky a Boha. A potom bude jasnejšie aj to, že keď cirkev niekedy hovorí „nie“, tak je to preto, že tým niekoho chráni.

Preto sa môže stať, že človek sa dopustí skutku s ťažkou matériou, ale má len všedný hriech. Príkladov môže byť mnoho, vezmime si samovraždu. Alebo dievčina, ktorá otehotnie preto, že jej niekto namieša drogu a zneužije ju. Ona si napriek tomu chce dieťa nechať, no okolie na ňu vyvinie taký silný tlak, že to neustojí a ide na interrupciu. Označiť takúto ženu za vrahyňu je totálne bezcitné. Ona môže byť úplne bez viny.

Uzavrime ešte prípad, ktorý riešime. Nemusí to byť vždy smrteľným hriechom, hoci matéria je tam ťažká. Na toto by mala reagovať pastorálna teológia, ktorá vychádza z cirkevného práva, morálky aj dogmatiky. Vždy mať pred očami... V denníku Postoj nedávno vyšiel slovenský preklad článku profesora Richarda A.

V súčasných horúcich predvolebných diskusiách o plánovanom rodičovstve a antikoncepcii v USA je niečo nepochopiteľné. Tieto boje sa bojovali - a vyhrali - pred polstoročím. Väčšina Američanov, temer všetky náboženské organizácie a vodcovia obidvoch politických strán uznali, že antikoncepcia osoží rodine, spoločnosti a svetu. (Do písmena to platí o Slovákoch - temer všetci to uznávali a naraz sa o tom začína pochybovať aj u nás. - Pozn.

Až do roku 1930 nemala cirkev oficiálny postoj k antikoncepcii. No 31. decembra 1930 vydal pápež Pius XI. encykliku Casti Connubii (neviem, prečo sa to prekladá ako Encyklika o kresťanskom manželstve, keď castus znamená čistý alebo cudný; v angličtine to znie chaste wedlock, čisté manželstvo). Veril, že antikoncepcia je rozhodujúca pre tých, čo si nemôžu dovoliť veľa detí.

Je isté, že treba svoju dôveru vložiť do Pánových rúk. Katolícka cirkev pred 40 rokmi zásadným spôsobom prehĺbila svoje učenie o manželstve. Spravil sa prvý krok k tomu, aby manželská láska nebola len okrasným príveskom a manželská intimita len užitočným nástrojom. Ako nebol vytesaný do kameňa Kódex kánonického práva 1917, o to menej je doň vytesaná encyklika Humanae vitae. Jej základné posolstvo by sa pri tom ani nemuselo meniť, stačilo by ho doplniť o konkrétne situácie, ktoré život prináša.

Katolícka cirkev učí, že máme chrániť život, a tiež, že manželstvo má svoje prirodzené ciele. Plodenie potomstva nie je nadradené trvalému spoločenstvu života ani vzájomnému dobru manželov. Nemožno tiež ignorovať povinnosť výchovy detí, ktoré sa už narodili. Vynára sa tu teda otázka, ako realizovať manželské spolužitie bez zbytočného stresu a zachovať si radosť zo spoločných intímnych chvíľ. Čo pre to môže urobiť žena a čo pre to môže urobiť muž?

Som presvedčený, že život toho, kto sa stará o niekoho iného, je potrebné chrániť prednostne. Ak ste niekedy cestovali lietadlom, určite viete, že matka s dieťaťom má v prípade ohrozenia logicky nasadiť ochrannú masku najprv sebe a potom dieťaťu. Ak teda vieme rozumne rozlišovať v takýchto a podobných situáciách, mali by sme to vedieť pri otázkach súvisiacich s manželskou plodnosťou.

Katolícka cirkev však svoje učenie o manželstve prehĺbila. Už ho nevníma len ako inštitút legálnej reprodukcie. Súčasný Kódex kánonického práva reflektuje tento komplexný pohľad na manželstvo a Katolícka cirkev aj vo svetle učenia sv. Jána Pavla II. Ako teda reagovať na mnohé prípady manželských párov, ktoré potvrdzujú, že tzv. prirodzené metódy plánovania rodičovstva nefungujú? Tváriť sa, že chybu robia oni, lebo si nedokážu správne rátať plodné a neplodné dni? Odporúčať im, aby si vypracovali a striktne dodržiavali intímny diár?

Je všeobecne rozšírená mienka, že používanie jednorazovej mužskej ochrany je menším zlom, resp. Ak by totiž boli antikoncepciou všetky spôsoby, ktorými chce človek zamedziť vzniku života, potom by táto definícia obsahovala aj abstinenciu od pohlavného styku. Ak sa rozhodnú manželia predísť tehotenstvu abstinenciou od manželského aktu v plodnej fáze cyklu ženy, tiež majú úmysel zamedziť počatiu - a predsa ich počínanie Cirkev nenazýva antikoncepciou. Antikoncepciou nazývame prostriedky a postupy (mechanické, chemické, hormonálne, chirurgické či behaviorálne) používané s cieľom vyhnúť sa počatiu pri pohlavnom styku, ktorých princípom je zásah do fyziologických procesov nevyhnutne nutných k počatiu v ktorejkoľvek fáze plodivého procesu (t. j.

Pokiaľ ľudia už nechceli deti jediná možnosť bola abstinencia, tak manželia bývali „ako brat a sestra". Zákaz regulovať pôrodnosť bol v kresťanskej spoločnosti celé storočia a bol jednoducho samozrejmosťou, „normálnou" časťou života. Až v rokoch 1930 začali anglikáni opatrne pripúšťať, že antikoncepcia môže byť použitá, ale len v prípade plánovania rodiny. Za chvíľu všetky reformované náboženstvá tvrdili, že antikoncepcia je akceptovateľná a osobná vec partnerov.

Pápež Pius XI bol pobúrený touto akceptáciou plánovaného rodičovstva a vyjadril jasný postoj katolíckej cirkvi v encyklike Casti Connubii, ktorá vyšla v Decembri roku 1930.Hlavný príbeh antikoncepcie začína až v roku 1960 kedy prebiehal II. Vatikánsky koncil. Bohužiaľ ale zomrel ešte predtým, než sa proces začal. Jeho nasledovník pápež Pavol VI v jeho myšlienke pokračoval a zvolil pápežskú komisiu, ktorá sa otázkou zaoberala. Komisia bola dvojvrstvová. Prvú skupinu tvorilo 15 kardinálov a biskupov a druhú skupinu 64 laických expertov na jednotlivé disciplíny.

Pavol VI vedome a zámerne ignoroval väčšinovú správu komisie a konal podľa komisie menšinovej. Rímsko katolícky historik a teológ August Bernard Hasler publikoval správu menšinovej komisie, ktorá bola nakoniec akceptovaná:„Ak by malo byť stanovené, že antikoncepcia nie je zlom sama o sebe, museli by sme pripustiť, že Duch Svätý bol v roku 1930 (keď bola vydaná encyklika Casti Connubi) na strane protestantských cirkví. Dr. Hasler k správe dodal: „ Po prečítaní správy je jasné, že hlavný problém nebola antikoncepcia, ale autorita, postupnosť a neomylnosť cirkevného magistéria."Pápež Pavol VI nasledovne vydal známu encykliku Humanae Vitae, ktorá pojednáva o prístupe katolíkov k umelým bariérovým metódam. Jedinú výnimku dostáva metóda prirodzeného sledovania cyklu.

Hans Kung, známy katolícky teológ a profesor, ktorý bol jedným z hlavných osobností, ktoré viedli II. Pavol VI zomrel v roku 1978 a na jeho miesto bol zvolený pápež Ján Pavol I. Tento prisľúbil uvoľnenie a zmenu v prístupe cirkvi k antikoncepcii a všeobecne pripravoval radikálne reformy vo Vatikáne, týkajúce sa hlavne odvolania vysokopostavených vatikánskych úradníkov stojacich za škandálmi prania špinavých peňazí vatikánskou bankou. Jeho pontifikát trval však necelých 33 dní.

Plná zodpovednosť za možnosť zmeny v tejto otázke dnes leží na členoch katolíckej cirkvi. Nekatolíci nemôžu Katolícku cirkev prinútiť k zmene. Iba katolíci sami môžu zvoliť smerovanie ich vlastnej cirkvi. Podľa štatistického výskumu NSFG (National Survey of Family Growth) 96 percent katolíckych žien použili niekedy, alebo používajú stále antikoncepciu, no napriek tomu podporujú inštitúciu, ktorá je najsilnejším hlasom proti antikoncepcii vo svete.

Alfa a omega, hlavný princíp náuky Katolíckej cirkvi o intímnom spolužití manželov je postoj otvorenosti životu. Boh je vo svojej podstate život a láska. Skutočná láska je vždy životodarná a otvorená druhým. Antikoncepcia i sterilizácia sú v rozpore s učením Katolíckej cirkvi. Cirkev upozorňuje, že niektoré veci sú zlé, aby sme nezúžili jej učenie len na príkazy a zákazy. Za tým sa vždy skrýva nejaké dobro a krása, ktoré Cirkev chráni.

V minulosti bola prirodzená potreba mať viac detí, pretože mnohé deti neprežili choroby a epidémie. Deti boli zároveň pracovnou silou i dôchodkovým zabezpečením na starobu. V 20. storočí sa však okolnosti výrazne zmenili. Ľudia začali dostávať mzdu za prácu, dôchodkové zabezpečenie prevzal štát a vďaka pokroku v medicíne, lepšej hygiene, vzdelaniu a vyššej životnej úrovni poklesla materská i detská úmrtnosť.

Už vtedy si mnohí uvedomovali, že ak dokážeme takto regulovať plodnosť, otvára to cestu manželskej nevere. Ďalším problémom, pred ktorým varoval pápež Pavol VI. v encyklike Humanae vitae, bol rozmach neúcty k ženám.

Na jednej strane sa potrebujeme držať toho, že dieťa nie je hrozba, ale dar. Na druhej strane je však uvedomenie si manželov, ktorí už majú niekoľko detí a chcú byť zodpovední, že ich psychické i fyzické sily pri výchove detí sú obmedzené.

Manželom sa zdá, že sa v učení Cirkvi nevedia celkom nájsť a túžia prežívať z intímneho spolužitia viac radosti než strachu z nežiaduceho otehotnenia.

Napriek tomu stále platí, že nikdy nemôže byť súčasťou terapie priame zabitie nevinného človeka. Cirkev hovorí o niektorých skutkoch, ktoré sú objektívne vždy zlé, a to bez ohľadu na okolnosti a úmysel. Sú označované pojmom intrinsece malum, v preklade vnútorne zlé.

Úlohou magistéria, učiteľského úradu Cirkvi, je ľudí zorientovať v základných a zásadných princípoch a napĺňať tak Boží prisľúb. Kňazi by mali byť zorientovaní v základných veciach a tam, kde sa necítia kompetentní, majú vedieť odporučiť odborníkov, určite sa nehrať na odborníkov tam, kde nimi nie sú. Taktiež nemajú nechať veriacich bez pomoci. Zároveň by mal byť každý kňaz milosrdný a veľmi chápavý, keď vidí, že manželia s niečím zápasia.

Spravidla ošetrujúci lekár sa vyjadrí, že ďalšie tehotenstvo by mohlo vážne ohroziť zdravie či život matky, prípadne matky aj dieťaťa. Ak žene hrozí vážne riziko či priame ohrozenie života, ak by znova otehotnela, tak tu platí, že extrémne situácie si vyžadujú extrémne riešenia. Jediné isté a zároveň morálne riešenie sa javí byť sexuálna abstinencia.

Z ďalších riešení je potom isté už len také riešenie, kedy žena príde o maternicu, vaječníky alebo vajíčkovody, alebo muž príde o semenníky, čiže kastrácia. Toto je však taký radikálny zásah, že s výnimkou situácie, keď je daný orgán ohrozením života, ani medicína nechce k tomu pristupovať, keďže takýto zásah môže spôsobovať doživotné komplikácie.

V takýchto prípadoch dokážeme obmedzenie rešpektovať a v pravidlách byť veľmi úzkostliví, pretože vnímame, že ide o život. Naopak, v oblasti intimity to chceme stavať do kontrastu: „Ale veď my predsa máme právo na sexuálny život, to máme abstinovať?“

Cirkev nechce, aby manželia prežívali napätie medzi dvoma hrozbami. Jednou je možné otehotnenie a potenciálne zdravotné komplikácie až ohrozenie života, na druhej strane je hrozba toho, že sa dopúšťame niečoho nemorálneho, ťažkého - smrteľného hriechu a že nám hrozí zatratenie z pohľadu duchovného života.

Na margo situácií, ako je rozhádzaný cyklus ženy či popôrodné obdobie, hovorí, že potrebujeme odborníkov, ktorí budú schopní pomôcť párom zorientovať sa aj v týchto komplikovaných situáciách.

Prehľad dokumentov a postojov katolíckej cirkvi k antikoncepcii:

tags: #katolicka #cirkev #a #antikoncepcia