Teroristický útok a s ním spojená vražda dvoch ľudí na Zámockej ulici v Bratislave rozprúdila v posledných týždňoch diskusiu, ktorá sa s menšími alebo väčšími prestávkami objavuje už dlhšiu dobu. V poslednej dobe sa v spoločnosti objavujú názory, že RKC je proti homosexuálom, resp. je homofóbna. Som kresťan, ktorý sa zaujíma o dianie okolo seba. Snažím sa hľadať pravdu a tú na základe faktov šíriť ďalej. Na úvod je dobré uviesť, že neexistuje samostatné kresťanské učenie RKC na Slovensku, ale toto učenie je celosvetové (určené RKC vo Vatikáne). Toto učenie sa nachádza v Katechizme RKC. Pre vysvetlenie, katechizmus označuje súhrn kresťanskej náuky.
Katechizmus Katolíckej Cirkvi o homosexualite
Podľa článku 2357:
Homosexualita označuje vzťahy medzi osobami mužského alebo ženského pohlavia, ktoré pociťujú výlučnú alebo prevládajúcu pohlavnú príťažlivosť voči osobám toho istého pohlavia. V priebehu stáročí a v rozličných kultúrach nadobúda veľmi odlišné podoby. Jej psychický vznik ostáva z veľkej časti nevysvetlený. Tradícia, opierajúc sa o Sväté písmo, ktoré predstavuje homosexuálne vzťahy ako veľmi závažnú zvrátenosť, vždy hlásala, „že homosexuálne úkony sú svojou vnútornou povahou nezriadené“. Sú proti prirodzenému zákonu. Zatvárajú totiž pohlavný úkon pred darom života. Nepochádzajú z opravdivého citového a sexuálneho dopĺňania sa.
Z vyššie uvedeného článku vyplýva, že RKC nepovažuje homosexualitu za chorobu, ale podobne ako súčasná veda poukazuje, že jej vznik ostáva z veľkej časti nevysvetlený. Ako "negatívna" voči homosexuálom sa môže javiť hlavne nasledovná časť tohto článku: „že homosexuálne úkony sú svojou vnútornou povahou nezriadené“.
Pod pojmom homosexuálne úkony chápe RKC pohlavný styk homosexuálneho páru. Z katechizmu RKC teda jasne vyplýva, že RKC neodsudzuje homosexualitu (považuje ju práve za prirodzenú, ktorá je v našej spoločnosti od nepamäti), ale odsudzuje pohlavný styk mimo manželstva, ku ktorému patrí aj homosexuálny styk. Preto je na konci článku 2357 uvedené, že homosexuálne úkony nemožno schvaľovať a nie, ako by si niekto mohol myslieť, že RKC neschvaľuje samotnú homosexualitu!
Dokonca druhým prikázaním, ktoré vyslovil Ježiš Kristus: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! (článok 2196), je vyslovene prikázané, aby sa ľudia navzájom milovali, bez rozdielu či je niekto homosexuál alebo nie. Takže RKC nezakazuje lásku medzi homosexuálmi, ale dokonca prikazuje aj heterosexuálom milovať homosexuálov (pravdaže nie sexuálne!).
Podľa článku 2358:
Nemalý počet mužov a žien má hlboko zakorenené homosexuálne sklony.
Z článku 2358 jasne vyplýva, že by RKC nemala nijako nespravodlivo diskriminovať homosexuálov, alebo ich nejako vyčleňovať zo svojich radov, ale mala by ich prijímať s úctou, súcitom a jemnocitom. Z uvedeného jasne vyplýva, že homosexuáli by nemali byť vyháňaní z verejného priestoru (vrátane kostolov), resp. spoločenstva, ale mali by byť prijímaný s láskou a súcitom.
Zhrnutie postoja RKC
- RKC podľa svojho učenia neodsudzuje homosexualitu, pretože si jasne uvedomuje, že je súčasťou ľudstva od jeho vzniku a nie je ani nijakou chorobou.
- Naproti tomu pohlavný styk homosexuálov, ako aj pohlavný styk mimo manželstva považuje RKC za hriech.
- Druhé prikázanie, ktoré Ježiš Kristus povedal svojim apoštolom, ako aj náuka RKC uvedená v katechizme prikazuje milovať blížneho svojho (vrátane homosexuálov) a prijímať ich medzi sebou s úctou a láskou.
P.S.: Ak sa niektorí predstavitelia RKC (arcibiskupi, biskupi, kňazi, katechéti, ako aj samotný laici) správajú voči homosexuálom nespravodlivo a nenávistne, tak nepostupujú podľa učenia RKC uvedeného v katechizme, ale idú vyslovene proti nemu.
Dúhový Pride Bratislava
Pápež František a homosexualita
Hoci sa možno stretnúť s vykresľovaním pápeža Františka ako liberálneho, existujú témy, kde takémuto obrazu on sám jednoznačne bráni. Takou je otázka svätenia homosexuálov za kňazov, voči čomu sa argentínsky pontifex vyjadril opakovane proti. Zákaz svätiť gayov vyšiel pritom za pontifikátu Benedikta XVI.
Pápež František v máji minulého roka povedal členom talianskej biskupskej konferencie, aby nedovolila homosexuálnym mužom vstúpiť do seminárov.
Homosexuáli v Cirkvi: Osobná skúsenosť
Keď sme uverejnili postoj k rozhovoru s homosexuálmi v Denníku N, ktorí obhajovali svoj spôsob života a vieru, ozval sa najprv v diskusii a potom aj do redakcie. Jeho otvorenosť voči našim otázkam a vyzretosť prekvapujú rovnako ako aj jasný súhlas s čistotou, ktorú od neho vyžaduje jeho sexuálna orientácia.
Čo hovoríte na rozhovor s Dávidom a Ferom v Denníku N? Neviem posúdiť, aký dopad môže mať článok na veriacich homosexuálov, to záleží asi od každého individuálne. Na mňa osobne nemá článok veľký dopad. Nie je to pre mňa nič nové, dávno viem, že sú medzi nami ľudia, ktorí nevidia (alebo nechcú vidieť?) rozpor medzi homosexuálnymi zväzkami a kresťanstvom. Z môjho pohľadu to nie je veľmi prekvapivé, poznám veľa ľudí, ktorí obhajujú iné veci, ktoré sú v rozpore s učením Cirkvi, a predsa sa títo ľudia hlásia ku Katolíckej cirkvi. Niektorí napríklad trvajú na tom, že mimomanželský pohlavný styk je v poriadku, že je v poriadku používanie nelegálnych kópií softvéru (teda krádež duševného vlastníctva) a podobne.
Aké veci vám udreli do očí pri čítaní ich vyjadrenia? Zaujalo ma to, že Fero objavil vieru skôr ako orientáciu a že ak by to malo byť naopak, už by sa na vieru neobrátil. U mňa je to totiž podobne, to, že som gay, som si pripustil, až keď som mal dvadsať rokov, a keby som už v tom čase nemal vieru, asi by to tak ostalo. Súhlasím totiž s niektorými jeho výhradami voči katolíkom, tiež sa medzi veriacimi často stretávam s nevhodnými postojmi. Na homosexuálov sa mnoho ľudí pozerá ako na „tých divných“.
Pápež František
Áno, je to možno preto, lebo niektorí ľudia automaticky predpokladajú, že homosexuál je človek, ktorý žije pohlavne s osobou rovnakého pohlavia, pričom kresťanstvo to považuje za neprípustné. Viera je pre mňa veľkou oporou, dáva mi zmysel života. Žijem preto, lebo verím, že Boh ma stvoril, aby mal so mnou vzťah, a tiež pre vzťahy s blížnymi. Svoju odlišnosť vnímam ako kríž, ktorý musím niesť, hoci nie vždy to robím nasledovaniahodne.
Stretávate sa s veriacimi homosexuálmi? Nestretávam sa s nimi cielene, iba v prípade, ak sa nachádzajú medzi mojimi veriacimi známymi ľudia, ktorí sú orientovaní homosexuálne, neviem však o tom. S jedným veriacim homosexuálom som sa raz stretol prostredníctvom Linky Valentín, jedno stretnutie je však málo na to, aby som vedel posúdiť, akí sú. Mám bohaté skúsenosti iba s jedným veriacim homosexuálom - so samým sebou.
Pomoc pre homosexuálov v Cirkvi
Fero a Dávid neuznávajú Linku Valentín ani oficiálnu pomoc homosexuálom cez Katolícku cirkev. Prečo? S Linkou Valentín nemám veľa skúseností. V roku 2014 som ich kontaktoval, potom som s pánom Valentínom dvakrát absolvoval niekoľkohodinové stretnutia, na ktorých sme sa rozprávali o homosexualite a o problémoch, ktoré súvisia s týmto javom. Pozval ma tiež na duchovnú obnovu (dvakrát ročne robia duchovné obnovy), odmietol som však, pretože v ten dátum som mal animátorskú školu. Okrem toho mi predal niekoľko kníh k danej téme, tie mi veľmi pomohli. Od roku 2014 som sa však s nimi už nestretol, párkrát sme si napísali, ale pre mňa je nepraktické cestovať kvôli rozhovoru do Košíc, sú to stovky kilometrov a zaberie mi to celý deň. Na duchovných obnovách, ktoré organizujú, som tiež nikdy nebol. Tie dve stretnutia a knihy mi však veľmi pomohli, za seba preto hodnotím ich činnosť pozitívne. Čítal som však aj negatívne odozvy na ich činnosť, aj od človeka, ktorý sa tiež venuje homosexualite, nechcem však zachádzať do detailov. V žiadnom prípade nechcem ľudí odrádzať od toho, aby kontaktovali Linku Valentín, určite má potenciál pomôcť. Fungujú takmer dvadsať rokov, homosexualite rozhodne rozumejú.
Skúsenosti s kňazmi a spovedníkmi
V rozhovore sa tiež spomína, že do ich spoločenstva, ktoré je očividne ekumenické, chodia (zrejme katolícki) kňazi potajomky. S kňazmi mám prevažne dobré skúsenosti. V súčasnosti už s nimi prichádzam do kontaktu menej, ako keď som miništroval, hlavne na spovedi. Takúto reakciu považujem za nevhodnú. Nechcem tvrdiť, že nie je možná zmena orientácie, ale nie je to také ľahké, ako si niektorí ľudia myslia. Len modliť sa nestačí, je potrebné pracovať na sebe, na svojom osobnostnom raste, zažiť uzdravujúce (nesexuálne) vzťahy a prijatie medzi osobami toho istého pohlavia.
Máte svojho trvalého spovedníka? Nemám, kňazi v našej farnosti ma poznajú, pretože som donedávna miništroval. Je pre mňa nepríjemné hovoriť o svojich hriechoch pred ľuďmi, ktorí ma poznajú, preto chodím do iných farností k rôznym kňazom. Uvedomujem si však, že to nie je veľmi optimálne pre môj duchovný život, chcel by som si preto nájsť jedného spovedníka a chodiť výlučne k nemu. Tomuto spovedníkovi by som, samozrejme, prezradil, že som gay, aby ma vedel lepšie nasmerovať.
Áno, čo sa týka prežívania mojej viery, mám pevné zázemie. Chodím do jedného spoločenstva v našej farnosti. Je to zaujímavé spoločenstvo, čo sa týka rôznorodosti členov: máme v ňom bohoslovcov, dvoch diakonov, rodiny, manželské páry, zasnúbené páry, páry, ktoré spolu chodia, a slobodných. Napriek takejto rozdielnosti si myslím, že fungujeme celkom dobre, samozrejme, vždy je čo vylepšovať.
Život vo viere a spoločnosti
Keď som bol počas školského roka na internáte, chodil som do menšieho spoločenstva, boli sme tam samí študenti, názorovo sme si teda boli bližší. Absolvoval som aj animátorskú školu, vďaka nej som sa spoznal s viacerými ľuďmi, ktorí sú pre mňa tiež povzbudením. Ste veriaci. V diskusii pod naším článkom argumentujú niektorí aj tým, že Dávid miloval Jonatána ako svoju dušu a stotník nezvykle svojho sluhu. Ja sa diskusiami, v ktorých sa ľudia snažia obhájiť homosexuálne skutky, nezaoberám. Neviem preto posúdiť, či je to bežné. Z môjho pohľadu sa jedná o ohýbanie pravdy.
Ľudia si nevšímajú jasné pravidlá v rôznych oblastiach. Aj medzi kresťanmi sa stretávam s tým, že používajú napríklad nelegálnu kópiu softvéru, za ktorý nezaplatili. Tiež si to obhajujú, že to nie je hriech, že by to bol len v prípade, keby na tom zarábali a podobne, hoci sa jednoznačne jedná o krádež duševného vlastníctva. Prečo to robia? Cesta každého človeka je jedinečná. Niektorí homosexuáli vstúpia do heterosexuálneho manželstva, čo je, za predpokladu, že to robia s úprimným úmyslom a netaja svoj problém pred manželkou, v poriadku. Veľká časť ostane v slobodnom stave, pre nich potom platí to čo pre každého slobodného človeka, ktorý chce stáť pred Bohom s čistým srdcom: sexuálna zdržanlivosť. Nechcem však zredukovať cestu človeka len na oblasť sexuality.
Život v čistote
Je náročné žiť takúto čistotu? Rania nevhodné postoje a slová. Nevhodné je aj to, keď o homosexualite píšu ľudia, ktorí tomu nerozumejú. V jednom takom článku som čítal, parafrázujem: „Ešte som takéhoto človeka nestretol, ale keď ho stretnem, vyliečim ho modlitbami a pôstom.“ Nie je to také ľahké, ako si takíto ľudia myslia, nie je to tak, že sme si homosexualitu zvolili sami a keď budeme robiť pokánie, Boh nás z nej uzdraví. Čítal som aj názor, že „môj dedo by ich vyliečil z homosexuality, dal by im lopatu do rúk a hneď by ich to prešlo“. Raní aj to, keď vidíte od ľudí v Cirkvi nezáujem o tému.
Čo je potrebné zažiť v Cirkvi? Mne pomáha, keď sa na mňa pozerajú ako na normálneho človeka (pretože to som) a tak so mnou aj zaobchádzajú, napriek tomu, že to o mne vedia. Pomohlo by mi aj to, keby som mohol v tejto oblasti pomáhať, ale nie je to také ľahké. Väčšina mojich známych aspoň formálne patrí do Cirkvi, takže je pre mňa ťažké oddeliť tieto dve skupiny ľudí a porovnať ich. Ale môžem to spraviť nasledovne: za Cirkev budem teraz považovať len kňazov a skutočne veriacich, za „spoločnosť“ formálnych veriacich a neveriacich. Situácia je pre mňa lepšia medzi veriacimi. Tam som aj našiel niekoľko ľudí, ktorým som sa zveril, nemám tu obavy, že by veľmi hrozilo, že to budú o mne šíriť. Predsa len, kňazi sú viazaní spovedným tajomstvom a laik, ktorý kráča s Bohom a snaží sa milovať svojich blížnych, asi tiež nebude klebetný, keď ho požiadam, aby si to nechal pre seba. Ale aj tu je potrebné byť opatrný a dobre si rozmyslieť, komu čo povedať. Keď totiž raz dostanete nálepku „gay“, už sa jej nezbavíte. A tiež je ťažké rozpoznať, kto skutočne kráča s Bohom a podľa toho aj koná.
Čo sa týka spoločnosti, lepšie povedané formálnych veriacich, povedal by som, že tu nájdeme dve skupiny: jednou skupinou sú odporcovia homosexuálov. Tí sa s tým nemaznajú. Čo si myslia o homosexuáloch, vyjadria jasne, často vulgárne, ale aspoň sa pokrytecky nenazývajú milujúcimi a človek vie, čo môže od nich čakať. Ďalšou skupinou sú tí, čo nevidia na homosexualite nič zlé. Možno niektorí aj vidia, ale nechcú byť považovaní za netolerantných a nemoderných, preto tvrdia, že homosexualita je prirodzená. Samozrejme, tieto dve skupiny sú dva extrémy, možno nájdeme aj ľudí bez vyhraneného názoru, niečo medzi tým. Čo je náročnejšie ustáť? Pre mňa bola emočne náročnejšia situácia medzi veriacimi, pretože som zbytočne venoval veľa pozornosti negatívnym veciam.
Pre môj duchovný život je, tak ako u iných ľudí, potrebná modlitba, sviatosti, čítanie duchovnej literatúry, spoliehanie sa na Boha, ale aj sebadisciplína a ochota odriekať si niektoré veci a tak ďalej. Žijete medzi ľuďmi, vo svojej rodine. Áno, viera bola už od detstva pevnou súčasťou môjho života. Narodil som sa v katolíckej rodine a aj keď sú rodičia skôr formálni katolíci, moja stará mama to vynahradila. Rodičia pracovali na smeny, často sme preto ostali doma sami so starkou. Často nám rozprávala príbehy zo Starého zákona. Kúpila nám ilustrovanú Bibliu, ako deti sme strávili veľa času kreslením obrázkov z Biblie. Priviedla nás tiež k modlitbe ruženca, už ako deti sme sa s ňou modlievali ruženec. Pamätám si aj taký detail, že pri varení si stále pospevovala náboženské pesničky.
Vieru som si zachoval aj v neskorších obdobiach svojho rastu. Podoba prežívania viery sa však, samozrejme, menila, prešiel som si rôznymi obdobiami, mal som obdobia, keď sa mi veľmi nechcelo do kostola, aj obdobia, keď som sa bál Boha (hodnotím to ako veľmi nezdravý vzťah s Bohom) a keď som zhrešil, sám som si ukladal tresty, napríklad zriekol som sa počítača, televízora a podobne. Prvýkrát, keď som zažil, že ma priťahovalo rovnaké pohlavie, to bolo na základnej škole. Vtedy som to neriešil, mal som iné starosti, mával som depresívne nálady a iné problémy. Na strednej škole sa to zlepšilo. Tu som si prvýkrát uvedomil, že by som mohol byť gay. Mal som vtedy pätnásť rokov a zmocnila sa ma hrôza, hneď som to však vo svojom vnútri poprel a nepripustil som možnosť, že by to mohla byť pravda. Jednoducho som si to nechcel priznať sám pred sebou.
Viera ako opora
Bola pre vás vtedy vaša viera oporou? Bol Boh blízko? Ako som už povedal, dlhé obdobie som prežíval homosexualitu tak, že som si to nechcel pripustiť a nepovažoval som sa za homosexuála, vtedy som to neriešil nijako. Viera bola pre mňa oporou, ale často aj príťažou - kvôli nesprávnemu prežívaniu viery, keď som sa bál Boha a bol som prehnane úzkostlivý. Verím tomu, že Boh bol vždy blízko, ja som to však nie vždy prežíval. Ako som to riešil pred ním? Keď som si priznal, že som gay, hneval som sa na Boha.
PRIZNAŤ, ŽE SOM GAY? Matka sa ma občas spýtala na frajerku, hovorila mi o manželstve. Ja som jej povedal, že sa nebudem ženiť. Nemal som v pláne uviesť jej dôvod, ale ona sa často vypytovala, tuším, že trikrát sa ma spýtala, či som gay. Vždy som to zaprel, až raz som jej to sám povedal. Nebola v šoku, myslím, že to tušila. Párkrát sme sa o tom rozprávali, ale už sme o tom dávno nehovorili, ona homosexualite dostatočne nerozumie, nemám veľmi potrebu hovoriť s ňou o tom. Na našom vzťahu sa ale nič nezmenilo. Otcovi som to nepovedal.
Stále žijete s rodičmi. Je váš vzájomný vzťah uzdravený? Vzťahy s rodičmi mám dobré. Môj vzťah s matkou nijako neovplyvnilo moje oznámenie orientácie. S otcom sme si menej blízki ako s mamou, ale žiadne problémy medzi nami nie sú, máme dobrý vzťah. Nerozprávame sa síce často o pocitoch, nezverujem sa mu so svojimi problémami, ale vychádzame spolu dobre, rozprávame sa o „chlapských veciach“, o práci, škole, autách, vonku spolu pracujeme a máme k sebe vzájomnú úctu. V minulosti to bolo horšie, mal som k nemu výhrady, ale už je to lepšie.
To, že som si vedomý svojej orientácie, asi nie, ale moja orientácia veľmi poznamenala moje vzťahy s kamarátmi, aj keď o nej s istotou nevedia. Cítim v ich prítomnosti riziko odhalenia. Je totiž zvláštne, že človek v mojom veku ešte nemal frajerku. Samozrejme, poprel som to, ale viem, že je pre nich divné, že som ešte nemal frajerku.
S čím zápasí homosexuál? Je to individuálne, nie každý homosexuál sa musí nevyhnutne nájsť úplne vo všetkom, čo teraz poviem. U mňa to bolo najprv neprijatie v kolektíve, keď som bol dieťaťom, ešte som sa nepovažoval za homosexuála. Najmä medzi chlapcami, necítil som, že medzi nich patrím. Potom býva častý aj problém so sebaprijatím. Môže to prerásť k nenávisti voči sebe. Ďalším problémom je duševná nepohoda, depresie, neurózy… Ďalším náročným bojom je, tak ako u každého človeka, zápas o čistotu. Tu je to však, povedal by som, podstatne náročnejšie (nechcem to zľahčovať, viem, že aj heterosexuáli majú v čistote nemalé boje).
Čo sa týka pomoci, je dobré, keď má človeka kto vypočuť (v prípade, že chce o tom hovoriť), no najmä zaobchádzať s ním ako s rovnocenným. Osožné je tiež tráviť čas spolu s takými ľuďmi pri voľnočasových aktivitách, športovať spolu, pracovať, ísť na túru… Na mňa napríklad nedávno na brigáde veľmi dobre zapôsobilo, ako ku mne pristupoval majster. Robili sme práce vonku, blížil sa dážď, tak nás majster dosť „povzbudzoval“, kričal popri práci niečo v zmysle: „Makajte, chlapi, čo robíte tak pomaly… keby tu bol XY, tak by tu už nadával… hýbte sa…“ Alebo na nočnej smene, keď som sedel na stoličke, prišiel jeden kolega, kopol ma (samozrejme, nie veľmi silno :)) a povedal: „Čo driemeš ako kôň pred krčmou?“ Takéto „chlapské“ prejavy lásky majú (aspoň na mňa) veľmi silný uzdravujúci efekt, cítim, že ma berú ako jedného z nich, že so mnou nezaobchádzajú ako so svojím „slabším raneným bratom“, ale akceptujú ma ako plnohodnotného člena skupiny.
Ako pomôcť homosexuálom v Cirkvi
- V prvom rade: považovať nás za normálnych, pretože sme normálni ľudia.
- Niekto môže namietať, že nie sme úplne normálni, že homosexualita je nezriadená náklonnosť… nikto však nie je úplne normálny, všetci máme nejaké nezriadené náklonnosti, ktoré musíme premáhať, takže v tomto sme všetci na jednej lodi.
- Ďalší bod, ktorý je z môjho pohľadu dôležitý, je nehovoriť len o hrozbách gender ideológie.
Keď ľudia počúvajú v súvislosti s nami len negatívne správy, môže sa stať, že potom aj nás vnímajú iba negatívne. Rovnako ako u iných ľudí, ktorí žijú hriešnym životným štýlom. Ako u rozvedených a znovu zosobášených, ako u manželov používajúcich antikoncepciu, ako u slobodných ľudí žijúcich pohlavne a tak ďalej. To je skôr otázka na nich. Ja o tom môžem len špekulovať. Myslím si, že to môže byť preto, že vedia, čoho by sa museli vzdať, ak by uznali to, čo hlása Cirkev. Na túto otázku je pre mňa ťažké odpovedať, dôverne poznám iba malú časť Cirkvi na Slovensku, neviem presne, aké sú pomery v iných...
Nedávny vývoj v Katolíckej cirkvi
Predbežná správa spísaná biskupmi uvádza, že homosexuáli majú "vlohy a kvality" na ponúknutie. Správa nenapáda dlhodobý postoj cirkvi k sobášom osôb rovnakého pohlavia, avšak niektoré skupiny za práva homosexuálov ju už vítajú ako prelomovú. Konzervatívne skupiny ju naopak odmietajú a označujú ju za "zradu".
Pondelňajšia správa zverejnená v polovici dvojtýždňového stretnutia uvádza: "Homosexuáli majú vlohy a kvality, ktoré môžu ponúknuť kresťanskej komunite. Pápež Benedikt XVI. označil v dokumente z roku 1986, keď bol hlavným teologický poradcom Jána Pavla II., homosexuálne vzťahy za "vnútorne skazené". Jeho nástupca František naopak minulý rok povedal: "Ak človek hľadá Boha a má dobrú vôľu, kto som ja, aby som ho súdil?".
František a viac než 200 vysokopostavených duchovných vo Vatikáne diskutuje o niektorých z najkontroverznejších tém cirkvi týkajúcich sa rodinného života, okrem iného o interrupcii, antikoncepcii, homosexualite či rozvodoch. Do debaty sa zapoja aj laickí katolíci. Pápež minulú sobotu povedal, že chce, aby biskupi "skutočne načúvali" katolíckej komunite. Vyjadril tiež nádej, že diskusia bude "úprimná, otvorená a bratská" a odrazí "epochálne zmeny", ktorými rodiny prechádzajú. Ako jedna z najstarších náboženských inštitúcií sa však katolícka cirkev so zmenami vo svojom učení neponáhľa. Preto by ani nik nemal čakať od synody rýchle výsledky, hoci mnohí dúfajú, že by určitý posun mohla priniesť, upozorňuje BBC.
Požehnanie pre homosexuálne páry
Katolícki kňazi budú môcť požehnať homosexuálne páry. Obrad sa však nesmie podobať sobášu. Uvádza to dokument schválený pápežom Františkom, ktorý v pondelok (18. 12.) zverejnil Vatikán. Podľa neho katolícka cirkev naďalej považuje manželstvo za zväzok medzi mužom a ženou.
Dokument s latinským názvom Fiducia Supplicans vypracovalo vatikánske Dikasterium pre náuku viery, ktoré sa zaoberá teologickými a liturgickými záležitosťami, a podpísal ho pápež František.
Podľa kardinála Víctora Manuela Fernándeza, šéfa diktatúry, teda jedného z úradov zriadených pápežom pre správu katolíckej cirkvi, dokument otvára „možnosť žehnať párom v neusporiadanej situácii (žijúcim mimo manželstva) či párom rovnakého pohlavia“.
Katolícka cirkev však naďalej neuznáva tieto zväzky a nepovažuje ich za rovnocenné manželstvo. Žehnanie však kňazom povolí, pretože ho považuje za „prosbu Bohu“. Pre cirkev je manželstvo sviatosť a tiež výlučne zväzok muža a ženy, „ktorý je prirodzene otvorený splodeniu dieťaťa“.
Podľa Vatikánu tak ceremónia žehnania párom žijúcim mimo manželstva nesmie napodobňovať sobášny obrad.
Vatikán ponecháva kňazom relatívne veľkú voľnosť ohľadom toho, či žehnanie udeliť a akým spôsobom. Zakazuje však, aby sa akt uskutočnil v súvislosti s civilným obradom. Ľudia, ktorí žehnanie dostanú, nesmú byť oblečení ako na svadbe. Dokument však mlčí o tom, či je možné takéto žehnanie udeliť v kostole.
Katolícka cirkev
tags: #katolicka #cirkev #a #homosexsualita