V histórii katolíckej cirkvi nájdeme obdobia a udalosti, ktoré vrhajú tieň na jej pôsobenie a učenie. Tieto prešľapy sa týkajú rôznych oblastí, od antisemitizmu a inkvizície, cez zlyhania jednotlivých pápežov, až po pôsobenie odpadlíkov od viery v nacistickom režime. Je dôležité sa k týmto udalostiam stavať s otvorenou mysľou a pokáním.
Antisemitizmus a Katolícka Cirkev
Kresťanské cirkvi vždy potvrdzovali nekresťanskú povahu antisemitizmu, ako aj všetkých foriem rasovej nenávisti. Nebolo by to možné, keby všetci kresťania boli verní učeniu Ježiša Krista o Božom milosrdenstve a láske k svojmu blížnemu.
Žiaľ, musíme uznať, že táto bdelá ochota často chýba. Preto sa obraciame na cirkvi, aby sme pritiahli ich pozornosť k tejto alarmujúcej situácii:
- Pamätajte, že cez Starú a Novú zmluvu/Starý a Nový zákon k nám všetkým hovorí jediný Boh.
- Pamätajte, že Ježiš sa narodil zo židovskej matky z Dávidovho potomstva a z ľudu Izraela a že jeho večná láska a odpustenie objíma jeho vlastný ľud aj celý svet.
- Pamätajte, že prví učeníci, apoštoli a prví mučeníci boli Židia.
- Pamätajte, že základné prikázanie kresťanstva - milovať Boha a svojho blížneho - hlásané už v Starom zákone a potvrdené Ježišom zaväzuje tak kresťanov, ako aj židov vo všetkých medziľudských vzťahoch bez jedinej výnimky.
- Vyhnite sa deformovaniu alebo skresľovaniu biblického či pobiblického judaizmu s cieľom vyzdvihovať kresťanstvo.
- Vyhnite sa používaniu slova „židia“ výhradne v zmysle Ježišových nepriateľov a slov „nepriatelia Ježiša“ na označenie celého židovského národa.
- Vyhnite sa takému predstavovaniu Pašií, ktorým uvalíte opovrhnutie za zabitie Ježiša na všetkých Židov, alebo jedine na Židov.
Naše spoločné úsilie je inšpirované duchom slov sv. Pavla v Liste Rimanom: „[Židia] sú milovaní kvôli otcom."
Deklarácia Druhého vatikánskeho koncilu o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám Nostra aetate, vydaná 28. októbra 1965, znamená dôležitý medzník v dejinách židovsko-kresťanských vzťahov. Aj keď sa kresťanstvo zrodilo z judaizmu a prevzalo z neho niektoré podstatné prvky svojho náboženstva a bohoslužby, priepasť medzi oboma sa čoraz viac prehlbovala, a to až do tej miery, že kresťania a židia sa navzájom temer nepoznajú. Po dvetisíc rokoch, príliš často poznačených vzájomnou ľahostajnosťou a mnohými konfrontáciami, poskytuje deklarácia Nostra aetate príležitosť na otvorenie či pokračovanie dialógu smerujúceho k lepšiemu vzájomnému pochopeniu.
Za posledných deväť rokov sa v rôznych krajinách uskutočnili v tomto smere mnohé kroky. V dôsledku toho dnes možno ľahšie určiť, za akých podmienok sa dajú vytvoriť a rozvinúť nové vzťahy medzi židmi a kresťanmi. Opätovným odvolávaním sa na tento dokument znova pripomíname, že duchovné putá a historické vzťahy, ktoré spájajú Cirkev s judaizmom, odsudzujú všetky formy antisemitizmu a diskriminácie ako protirečiace duchu kresťanstva, hoci na ich odsúdenie stačí už samotná dôstojnosť ľudskej osoby. Navyše nás tieto putá a vzťahy povinne zaväzujú k lepšiemu vzájomnému porozumeniu a k obnoveniu vzájomnej úcty.
Praktické Aplikácie pre Lepšie Vzťahy
S náležitou úctou voči týmto principiálnym úvahám navrhujeme niekoľko prvých praktických aplikácií v rôznych podstatných oblastiach života Cirkvi, aby sa medzi katolíkmi a ich židovskými bratmi zaviedli či rozvinuli zdravé vzťahy.
- Dialóg: Predpokladá, že každá strana chce poznať tú druhú a chce svoje poznanie druhého rozšíriť a prehĺbiť. Predstavuje tiež privilegovaný prostriedok na lepšie vzájomné poznanie a - najmä v prípade dialógu medzi židmi a kresťanmi - hlbšie prebádanie bohatstva svojej vlastnej tradície.
- Liturgia: Treba mať na pamäti jestvujúce súvislosti medzi kresťanskou a židovskou liturgiou. Myšlienka spoločenstva života v službe Bohu a ľuďom z lásky k Bohu - ako sa uskutočňuje v liturgii - je charakteristická práve tak pre židovskú, ako aj pre kresťanskú liturgiu.
- Výchova a Vzdelávanie: I keď ešte ostáva urobiť veľký kus práce, za posledné roky sa vďaka cirkevnému učeniu, štúdiu a výskumu odborníkov, ako aj vďaka začatému dialógu dosiahlo lepšie pochopenie judaizmu i jeho vzťahu ku kresťanstvu.
Druhý vatikánsky koncil zdôraznil, že „nemožno ani všetkým Židom, ktorí vtedy žili, ani dnešným Židom bez rozdielu pripisovať to, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení“ (Nostra aetate, 4).
Existuje história antisemitizmu v katolíckej cirkvi? w/@shamelesspopery
Inkvizícia: Bolestná Kapitola
Inkvizícia bola „bolestná kapitola, ku ktorej sa musia kresťania obracať s otvorenou mysľou a s pokáním“, vyhlásil pápež Ján Pavol II. v roku 2000, keď katolícka cirkev slávila dvetisíc rokov svojej existencie. Inkvizícia bola ako cirkevná inštitúcia tvorená sieťou súdnych tribunálov ustanovená v prvej polovici 13. storočia. Pápež Ján Pavol II. vtedy na stretnutí s bádateľmi označil dobu, keď inkvizícia pôsobila, za „problematickú“.
Renesančné Pápežstvo: Svetlo a Tiene
Obdobie renesancie prinieslo do pápežstva nové výzvy a zmeny. Niektorí pápeži sa stali mecenášmi umenia a podporovali rozvoj kultúry, zatiaľ čo iní sa zaplietli do politických intríg a svetských záležitostí.
Mikuláš V. (1447 - 1455)
Mikuláš V. je považovaný za prvého významného renesančného mecenáša umenia. Rozšíril Vatikánsku knižnicu a podporoval obnovu rímskych kresťanských pamiatok. Privítal učencov z Konštantínopolu, ktorí utiekli pred Turkami, a podporoval vznik kníhtlače.
Kalixt III. (1455 - 1458)
Kalixt III. sa stal pápežom po smrti Mikuláša V. Bol Španielom na pápežskom stolci po viac ako tisíc rokoch. Usiloval sa o zorganizovanie križiackej výpravy proti Turkom, ktorí dobyli Byzantskú ríšu. Zasadil sa o oslavu sviatku Premenenia Pána (6. augusta) a sviatku Ružencovej Panny Márie (7. októbra) v súvislosti s bitkou pri Belehrade.
Pius II. (1458 - 1464)
Pius II. sa v mladosti zúčastnil krížových výprav proti husitom. Vyzval na krížovú výpravu proti Turkom a venoval pozornosť politickej situácii na Apeninskom polostrove. Bol priateľom a spojencom českého kráľa Juraja z Poděbrad, ktorý sa snažil zmieriť katolícku cirkev s husitskými a bratríckymi tradíciami.
Sixtus IV. (1471 - 1484)
Po zvolení za pápeža Sixtus IV. pokračoval v politike Pia II. a snažil sa chrániť Balkán a juh Európy pred moslimským nebezpečenstvom. Bol známym mecenášom umenia a menil stredoveký Rím na renesančné mesto. Nechal postaviť Sixtínsku kaplnku, baziliku Santa Maria del Popolo a kostol Santa Maria della Pace. Pokračoval v rozširovaní vatikánskych archívov.
Alexander VI. (1492 - 1503)
Alexander VI. pochádzal zo španielskeho rodu Borgiovcov. Bol synovcom pápeža Kalixta III., ktorý ho vymenoval za kardinála a vicekancelára Svätej stolice. Bol kritizovaný pre svoj svetský život a nepotizmus (zvýhodňovanie príbuzných). Jeho dcéra Lucrezia a synovia Cesare a Juan sa stali kontroverznými postavami renesancie. Snažil sa urovnávať spory medzi európskymi panovníkmi a zohral úlohu pri uzatvorení medzinárodnej zmluvy v Tordesillas z roku 1494. Bol odporcom Savonarolu, ktorý hlásal pokánie a kritizoval pápežský dvor.
Július II. (1503 - 1513)
Július II. bol synovcom pápeža Sixta IV. Bol vynikajúcim diplomatom, vojvodcom, politikom i mecenášom umenia. Podporoval umelcov ako Michelangelo, Bramante či Raffael. Usiloval sa o zjednotenie a oslobodenie talianskych štátov spod cudzieho vplyvu. Založil Švajčiarsku gardu ako priamu osobnú stráž pápeža.
Lev X. (1513 - 1521)
Lev X. pochádzal z florentskej rodiny Mediciovcov. Obdobie jeho pontifikátu bolo poznačené nástupom reformácie. Uskutočnila sa učená dišputa medzi dominikánom Dr. Eckom a Martinom Lutherom, ktorá skončila teologickou porážkou Martina Luthera. Bol mecenášom umenia a podporoval renesančných umelcov.
Hadrián VI. (1522 - 1523)
Po smrti Leva X. sa pápežom stal Hadrián VI. Bol Holanďan a pôsobil ako profesor teológie. Snažil sa o reformu cirkvi, no nedokázal presadiť svoje zámery. Čelil problémom s reformáciou a politickou situáciou v Európe.
Klement VII. (1523 - 1534)
Klement VII. pochádzal z florentskej rodiny Mediciovcov. Jeho pontifikát bol poznačený vojnou a politickými konfliktami. Rím bol v roku 1527 vyplienený (Sacco di Roma) vojskami Karola V. Habsburského. Klement VII. sa snažil odstrániť škody, ktoré Rím utrpel, a reštauroval množstvo pamiatok. Za jeho pontifikátu došlo k odlúčeniu Anglicka od Ríma, keď sa Henrich VIII. vyhlásil za hlavu anglikánskej cirkvi.
S Klementom VII. sa končí obdobie renesančného pápežstva. Jeho pontifikát je hodnotený rozporuplne a je spájaný s odpadnutím celých oblastí od Ríma. Obnova katolicizmu nastala až vďaka protireformácii.
Odpadlíci od Viery v Nacistickom Režime
Je alarmujúce, že takmer všetci najznámejší a najvplyvnejší nacisti boli bývalí katolíci, ktorí od svojej viery odpadli, aby Kristovo evanjelium nahradili Hitlerovou ideológiou. Medzi týchto odpadlíkov patrili Heinrich Himmler, Joseph Goebbels, Reinhard Heydrich, Hans Frank a Rudolf Höss.
Heinrich Himmler
Heinrich Himmler bol obávaný veliteľ SS, minister vnútra Tretej ríše a muž, ktorý mal pod palcom koncentračné tábory. Pochádzal zo zabezpečenej katolíckej rodiny z Mníchova. V mladosti zavrhol katolicizmus a nahradil ho výstrednou zmesou homeopatie, špiritizmu a okultizmu.
Joseph Goebbels
Joseph Goebbels bol minister propagandy a génius vo využívaní televízie a rádia pre propagačné účely. Pochádzal z katolíckej rodiny, no vieru zavrhol a stal sa fanatickým stúpencom Hitlera.
Reinhard Heydrich
Reinhard Heydrich bol šéf Gestapa a zastupujúci protektor Čiech a Moravy. Pochádzal z kultivovanej hudobnej rodiny a bol pokrstený ako katolík. Neskôr sa stal karieristom a oportunistom, ktorý sa pridal k nacistickej strane.
Hans Frank
Hans Frank bol právnik a guvernér okupovaného Poľska. Bol pokrstený katolík, no začal inklinovať k schizmatickej vetve, ktorá odmietala učenie o pápežskej neomylnosti. Počas pobytu vo väzení sa obrátil a bol opäť uvedený do katolíckej Cirkvi.
Rudolf Höss
Rudolf Höss bol veliteľ Osvienčimského vyhladzovacieho tábora. Pochádzal zo zbožnej katolíckej rodiny a jeho otec chcel, aby sa stal kňazom. Na Cirkev zanevrel v trinástich rokoch a nacistické učenie sa pre neho stalo dogmou. Pred popravou sa znova k Cirkvi obrátil.
Osudy týchto ľudí sú varovným znamením a ukazujú, že kto prestane veriť v Boha, môže uveriť v hocičo, aj v zvrátené ideológie.