Rímskokatolícka cirkev: Doktrína, sviatosti a jeden krst

Rímskokatolícka cirkev, ako integrálna súčasť sveta, neustále prehodnocuje svoje poslanie a vzťah k súčasnej spoločnosti. V tomto kontexte sa téma sociálneho hriechu stáva čoraz relevantnejšou. Tento článok sa zameriava na definíciu sociálneho hriechu v rímskokatolíckej cirkvi, pričom zohľadňuje jej historický, teologický a spoločenský kontext.

Výzva na obrátenie a zmierenie

Cirkev opakovane zdôrazňuje potrebu obrátenia a zmierenia, pričom vychádza zo slov Ježiša Krista: "Kajajte sa a verte evanjeliu." Dôvodom je hlbšie pochopenie súčasného človeka a sveta, rozlíšenie dobra a zla, ktoré v ňom pôsobia. Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Gaudium et spes zdôrazňuje dôležitosť tohto pohľadu.

Rozdelenia a ich korene

Súčasný svet je poznačený mnohými rozdeleniami, prejavujúcimi sa vo vzťahoch medzi jednotlivcami, skupinami a národmi. Od nerovnosti a ideologických bojov, až po diskrimináciu a porušovanie ľudských práv, tieto rozdelenia majú hlboké korene. Cirkev si všíma tieto rozdelenia aj vo svojej vlastnej štruktúre, pričom ich koreň vidí v rane v najhlbšom vnútri človeka.

Napriek rozdeleniam existuje aj silná túžba po zmierení u ľudí dobrej vôle a opravdivých kresťanov. Pre niektorých je to utópia, pre iných cieľ dosiahnuteľný len vážnym úsilím. Zmierenie však musí ísť do rovnakej hĺbky ako rozdelenie.

Úloha cirkvi v zmierení

Cirkev, vedená oddanosťou Matky a múdrosťou Učiteľky, sa usiluje rozpoznať znaky rozdelenia, ale aj úsilia o zmierenie. Pápeži neprestávali ohlasovať zmierenie a vyzývať naň celé ľudstvo. Ján Pavol II. postavil tému zmierenia do popredia zvolaním Biskupskej synody a vyhlásením Jubilejného roku.

Pokánie: Vnútorná premena a skutky

Pojem pokánia je komplexný. V súvislosti s "metániou" (obrátením) znamená vnútornú premenu srdca pod vplyvom Božieho slova. Pokánie zahŕňa aj zmenu života v súlade s premenou srdca, čo sa prejavuje kajúcimi skutkami. Celý život sa tak stáva pokáním, usmerneným k neustálemu zlepšovaniu.

Zmierenie a obrátenie

Synoda hovorila o zmierení celej ľudskej rodiny a o obrátení sŕdc jednotlivcov, zdôrazňujúc, že jednota ľudí sa nemôže uskutočniť bez vnútornej premeny každého človeka. Osobné obrátenie je nevyhnutná cesta k svornosti medzi osobami. Cirkev ohlasuje radostnú zvesť zmierenia a poukazuje na koreň rozdelení, vlieva nádej na prekonanie napätí a konfliktov a dosiahnutie bratstva a pokoja.

Podobenstvo o márnotratnom synovi

Podobenstvo o márnotratnom synovi ilustruje Božiu lásku a milosrdenstvo, ktoré ponúka navrátenému synovi dar plného zmierenia. Zároveň poukazuje na sebectvo, ktoré oddeľuje bratov a poukazuje na ťažkosti dosiahnuť zjednotenú a zmierenú rodinu. Márnotratný syn predstavuje tých, ktorí túžia po zmierení a tušia, že je možné len vtedy, ak pramení z prvotného zmierenia s Bohom.

Kristus, Zmieriteľ a Osloboditeľ

Zmierenie je Božím darom a iniciatívou, ktorá sa konkretizuje v tajomstve Krista Vykupiteľa, Zmieriteľa a Osloboditeľa od hriechu. Kristus vníma a prežíva drámu odlúčenia človeka od Boha a uskutočňuje naše zmierenie. Tajomstvo Golgoty pripomína "vertikálny" rozmer rozdelenia a zmierenia, týkajúci sa vzťahu človeka k Bohu.

Služba zmierenia

Boh zveril Kristovým apoštolom účasť na svojom diele zmierenia. Celému spoločenstvu veriacich, celej štruktúre Cirkvi je zverené slovo zmierenia.

Cirkev ako zmierená a zmierujúca

Cirkev musí byť zmierenou Cirkvou, aby mohla zmierovať druhých. Musí pokračovať v hľadaní jednoty medzi kresťanmi a podporovať "dialóg spásy" aj v oblastiach, kde ľudia nemajú podiel na jej viere.

Hriech ako príčina rozdelenia

Boh zostáva verný svojmu plánu, aj keď človek zneužíva slobodu a odmieta poslušnosť Bohu. Hriech je príčinou rozdelenia medzi človekom a Bohom, ako aj medzi ľuďmi navzájom.

Rímskokatolícka teológia je systém doktrín, ktorý vyvinula a zastáva Rímskokatolícka cirkev. Zakladá sa na vzájomnej závislosti prírody a milosti a vzájomnom prepojení Krista a cirkvi. Príroda dokáže prijímať a prenášať milosť a milosť sa odovzdáva pomocou prírody.

Vtelenie a úloha cirkvi

Vtelenie Božieho Syna ako Ježiša Krista sprostredkovalo milosť prírode. Rímskokatolícka cirkev, ako predĺženie a pokračovanie Krista, milosť prírode sprostredkúva naďalej. Cirkev koná ako ďalšia Kristova osoba a pôsobí ako prostredník medzi prírodou a milosťou.

Rozdiely medzi katolíckou a protestantskou teológiou

Rímskokatolícka teológia sa líši od protestantskej teológie, ktorá spochybňuje vzájomnú závislosť prírody a milosti a vzájomné prepojenie Krista a cirkvi.

Božie zjavenie a Tradícia

Podľa rímskeho katolicizmu sa autoritatívne zjavenie od Boha skladá z Písma a Tradície. Tradícia je učenie, ktoré Ježiš odovzdal ústne svojim učeníkom, ktorí ho potom ústne odovzdali svojim následníkom, biskupom. Interpretácia Božieho zjavenia je zodpovednosťou cirkevnej hierarchie.

Mariológia: Úcta k Panne Márii

Rímsky katolicizmus uplatňuje nepoškvrnené počatie Márie, jej večné panenstvo a výnimočnú úlohu v cirkvi. Cirkev ju neuctieva, ale si ju uctieva ako Orodovnicu, Ochrankyňu, Pomocnicu a Prostrednicu.

Cirkev a sviatosti: Prostriedky milosti

Rímskokatolícka cirkev tvrdí, že je jedinou Kristovou cirkvou. Pápež je nasledovníkom Petra a Vikárom Krista. Cirkev udeľuje milosť cez sedem sviatostí: krst, birmovanie, eucharistia, zmierenie, pomazanie chorých, posvätenie kňazstva a manželstvo.

Záchrana: Milosť a skutky

Rímskokatolícka cirkev prenáša Božiu priazeň pre spásu cez sviatosti. Milosť napĺňa ich príjemcov a premieňa ich charakter, aby si mohli konaním zaslúžiť večný život. V procese záchrany dotyčný spolupracuje s Božou milosťou, aby konal dobré skutky a zaslúžil si večný život.

Protestantizmus a ospravedlnenie

Protestantská teológia odmieta katolícku teológiu, že ospravedlnenie je nielen odpustením hriechov, ale aj posvätením a obnovením vnútorného človeka.

Rímskokatolícku teológiu charakterizujú aj spoločné znaky, aj rozdiely v teológii v porovnaní s ostatnými dvoma prúdmi kresťanstva, východnou ortodoxiou a protestantizmom. Čo sa týka odlišností od protestantskej teológie, katolícka teológia sa zakladá na dvoch princípoch, vzájomnej závislosti milosti a prírody a vzájomnom prepojení Krista a cirkvi. Na týchto základoch sú postavené katolícke doktríny Božieho zjavenia a jeho interpretácie, mariológie, cirkvi a jej sviatostí a záchrany.

Cieľom tohto článku je preskúmať vzťah medzi rímskokatolíckou cirkvou a Bibliou, s dôrazom na postavenie žien, vývoj učenia a autoritu Písma a Tradície.

Postavenie žien v rímskokatolíckej cirkvi

Prvotné ranné kresťanstvo uctievalo ženu ako posvätnú, dokiaľ ju neskôr cirkev nepotlačila, aby v nej mohli vládnuť muži. Nikto neurobil viac pre vyhubenie ženy bohyne ako katolícka cirkev a Biblia. Cirkev vo 4. storočí za cisára Theodosia I. (378-395) prijala koncept vnímania žien a svoj pohľad na ne postavila na troch predsudkoch.

Prvý hovorí o ženách ako o podradných bytostiach. Druhým predsudkom bolo vnímanie žien ako bytostí potrestaných Bohom za hriech, ktorý spáchala Eva, a to bez ohľadu na to, že Adam mal na „hriechu“ rovnaký podiel. Tretím predsudkom bolo vnímanie žien ako rituálne nečistých stvorení, kvôli ich menzesu. Preto ženy nemali v minulosti rovnaké práva ako muži.

Podriadenie ženy mužovi vyplýva z nezmyselnej dogmy, že Boh stvoril Evu z Adamovho rebra. Trvalo stovky rokov, keď až v roku 1988 pápež Ján Pavol II. konečne priznal ženám rovnoprávnosť, keď blahosklonne pripustil, že aj „žena rovnako ako muž je ľudskou bytosťou“ a rehabilitoval aj Máriu Magdalénu. Ženy ku kňazstvu však nepripustil. Naproti tomu ten istý pápež odmietol povoliť interrupcie nielen zdravým ženám, ale aj ženám postihnutým rakovinou maternice či takým, ktoré boli znásilnené.

Až do 19. storočia ženy nemali žiadne volebné právo. Dnes ho vo väčšine krajín sveta už majú, ale napriek rovnosti pred zákonom stále ešte nie sú v spoločnosti plne uznávané a podvedome ich veľa ľudí stále vníma ako menej schopné - ich priemerné platy na Slovensku boli v roku 2009 minimálne o 13% nižšie ako u mužov.

Niektoré biblické citáty, ktoré sa týkajú postavenia žien:

• „Ženy nech na zhromaždeniach mlčia. Nedovoľuje sa im hovoriť.“ (Pavol 1. Korintským 14:34)
• „Žena nech prijíma od muža poučenie mlčky, s celou podriadenosťou. Učiť žene nedovoľujem.“ (Pavol 1. Timoteovi 2:11-12)
• „Nevesty, ktoré nie sú panny, budú, podľa biblie, ukameňované.“ (Deuteronómium, 22:13-21)

Cirkev sa vo vzťahu k ženám odvoláva na tradície a na bibliu.

Autorita Písma a Tradície

Podľa rímskeho katolicizmu sa autoritatívne zjavenie od Boha skladá z dvoch úzko spojených zložiek: Písma a Tradície. Písmo je Božie Slovo, inšpirované Svätým Duchom a napísané ľudskými autormi. Tradícia je učenie, ktoré Ježiš odovzdal ústne svojim učeníkom, ktorí ho potom ústne odovzdali svojim následníkom, biskupom. Túto Tradíciu udržiava Učiteľský úrad alebo Magistérium rímskokatolíckej cirkvi, ktorý na jej základe občas vyhlasuje doktríny (napr. nepoškvrnené počatie Panny Márie a jej telesné nanebovzatie).

Interpretácia Božieho zjavenia je podľa rímskeho katolicizmu zodpovednosťou cirkevnej hierarchie. Magistérium, ktoré tvoria pápež a biskupi, poskytuje cirkvi autoritatívnu interpretáciu Písma a Tradície.

Pred stvorením sveta Boh naplánoval, že vteleniu jeho Syna bude predchádzať súhlas ženy, ktorá bola predurčená stať sa jeho matkou. Aby táto dôležitá žena so svojou predurčenou úlohou súhlasila, musela byť dobre pripravená. Preto rímsky katolicizmus uplatňuje nepoškvrnené počatie Márie: pri počatí bola „uchránená od akejkoľvek poškvrny dedičného hriechu“ (Pius IX, Ineffabilis Deus, 8. december 1854). Keďže bola počatá bez hriechu, narodila sa bez hriechu a celý život žila bez hriechu.

Máriina bezhriešnosť sa prejavila jej večným panenstvom - ostala pannou celý život. Katolícka teológia navyše pripisuje Márii výnimočnú úlohu v cirkvi. Pri ukrižovaní jej Syna trpela spolu s ním a súhlasila s jeho obeťou na kríži. Ježiš ako jeden so svojich posledných činov poveril Máriu byť matkou všetkých kresťanov. Po Ježišovom nanebovstúpení sa Mária modlila, aby pomohla ustanoviť cirkev. Preto je pre cirkev, ktorej je matkou, vzorom v poslušnosti, viere, utrpení a nádeji. Vzhľadom na jej bezhriešnosť rímskokatolícka teológia vyznáva Máriino telesné nanebovzatie. Mária bola „po zavŕšení svojho pozemského života s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy“ (Pius XII, Munificentissimus Deus, 1. november 1950).

Táto vysoká mariológia sa jasne prejavuje titulmi, ktorými ju Cirkev oslovuje: Orodovnica, Ochrankyňa, Pomocnica a Prostrednica. Cirkev je jej špeciálnym spôsobom oddaná. Neuctieva ju - to patrí jedine Bohu - ale taktiež si ju len nectí ako všetkých svätých.

Protestantská teológia vďačne uznáva Máriu ako matku Ježiša Krista, oceňuje jej mimoriadny príklad viery a poslušnosti a nazýva ju „blahoslavenou“ (Lk 1:48) pre Božie mocné konanie v nej a cez ňu.

Cirkev a jej sviatosti

Na základe vzájomnej závislosti prírody a milosti a vzájomného prepojenia Krista a cirkvi o sebe rímskokatolícka cirkev tvrdí, že je jedinou Kristovou cirkvou. V štrukturálnom jadre cirkvi je pápež, ktorý je nasledovníkom Petra a Vikárom alebo zástupcom Krista, spolu s biskupmi, ktorí tvoria cirkevnú hierarchiu.

Krst udeľuje milosť cez posvätenú vodu, ktorá očisťuje ľudí od dedičného hriechu, regeneruje ich a pripája ich k cirkvi. Birmovka udeľuje milosť cez posvätený olej a kladenie biskupových rúk, čím udeľuje plnosť Svätého Ducha, takže veriaci sú zmocnení k misii. Eucharistia, ktorá je „prameň a vrchol celého kresťanského života“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, par. 1324), udeľuje milosť cez chlieb a víno, ktoré sa premieňajú na Kristovo telo a krv.

Katolíkom, ktorí spáchajú smrteľný hriech (t. j. ohavné, protibožské, plánované porušenie Desiatich prikázaní ako napr. úkladná vražda), zmierenie udeľuje milosť cez určité znaky a dobré skutky a tým veriacich zbavuje hriechu a obnovuje ich stav záchrany. Ľuďom trpiacim vážnou chorobou a umierajúcim pomazanie chorých prináša milosť cez posvätený olej, aby sa uzdravili alebo pripravili na smrť. Posvätenie kňazstva udeľuje milosť kladením biskupových rúk, čím sa muži ordinujú za kňazov.

Záchrana

Rímskokatolícka cirkev cez svojich sedem sviatostí a cez konanie v Kristovom mene prenáša Božiu priazeň pre spásu. Milosť napĺňa ich príjemcov, premieňa ich charakter, aby si mohli konaním zaslúžiť večný život. Sviatosti sú účinné ex opere operato, teda udeľujú milosť už len tým, že sa prijímajú.

Toto naplnenie milosťou cez sviatosti je v katolíckom vnímaní záchrany kľúčové. Keď sa krstí nemluvňa, prežíva pôvodné ospravedlnenie, ktoré je nezaslúžené. V procese záchrany dotyčný spolupracuje s Božou milosťou, ktorou bol naplnený, aby konal dobré skutky a zaslúžil si večný život. Ak dosiahne koniec života v stave milosti, bude nakoniec zachránený, hoci pravdepodobne nie hneď. Pre poškvrnenie hriechom musí byť očistený od svojich nedostatkov.

Protestantská teológia odmieta myšlienku katolíckej teológie, že ospravedlnenie „nie je iba odpustením hriechov, ale aj posvätením a obnovením vnútorného človeka [regenerácia]“ (Tridentský koncil, Dekrét o ospravodlivení, hl. 7 [1547]). Protestantská doktrína namiesto toho tvrdí, že ospravedlnenie je Božie vyhlásenie, že hriešni ľudia nie sú vinní, ale spravodliví. Toto právne vyhlásenie sa nezakladá na ich dobrých skutkoch, ktorými by si zaslúžili spravodlivosť, ale na Kristovej spravodlivosti, ktorá im je udelená či pripísaná.

Cirkev (podľa Biblie) je Boží nápad. Spoločenstvo veriacich je jeden z najlepších darov od Boha pre veriaceho. „Sektou“ tu nazývame náboženskú skupinu, ktorá je zdeformovaná ľudským faktorom. Respektíve nejaké náboženské zoskupenie postavené nie na Božích princípoch. Prvý rozlišujúci znak je, že na akom základe stojí. Sekta stavia svoju existenciu na kadejakých základoch, kdežto cirkev na Bohu. Lebo iný základ nemôže NIKTO položiť mimo toho, ktorý je položený, ktorým je Ježiš Kristus. V cirkvi potrebuje byť centrom Kristus a nie nejaký iný vodca. To nepopiera, že môžu byť nejakí ľudia ustanovení do služby a do zodpovednosti.[2] Ale centrom je Kristus a nie vedúci. Cirkev sa výhradne drží a stavia na základe Písma, a všetko skúma skrze Neho. Pokiaľ máme aj nejakú inú dobrú literatúru, tak to nie je zakázané alebo zlé. Len pokiaľ tá iná literatúra nie je na rovnakom mieste ako Biblia. V horšom prípade je dokonca tá kniha nad Bibliou.

Osobne verím, že Boh aj dnes inšpiruje ľudí, aby písali knihy. Teda tretí hlavný rozdiel medzi sektou a cirkvou, že je daná rovnaká alebo väčšia dôležitosť na nejakú inú knihu, než na Bibliu. Také známe príklady: kniha Mormon, Katechizmus(RKC, Luterov), Strážna veža, Veľký spor (Whitova)…[3] alebo aj ktorékoľvek iné knihy, napríklad či už od Kenetha Hegina, Dereka Princa, Johna Beverea, Watchmana Neeho… Sami osebe, títo autori sú dobrí a mám ich veľmi rád, ale ak ktorákoľvek iná literatúra prevyšujúca samotné Písmo v cirkvi, je znak sekty. Cirkev by mala byť presiaknutá Božou láskou a nie strachom. Pokiaľ inšpiruje strachom alebo používa strach na jednanie s ľuďmi...

Rímskokatolícka teológia je rozsiahly systém doktrín a dogiem, ktorý sa vyvíjal a bol zastávaný Rímskokatolíckou cirkvou. Tento systém stojí na dvoch základných axiómach: vzájomnej závislosti prírody a milosti a vzájomnom prepojení Krista a cirkvi.

tags: #katolicka #cirkev #jeden #krst