Postavenie žien v katolíckej cirkvi je komplexná a často diskutovaná téma. V priebehu histórie sa pohľad na ženy a ich úlohu v cirkvi vyvíjal, pričom súčasnosť prináša nové výzvy a otázky. Tento článok sa zaoberá historickým kontextom, súčasnými diskusiami a možnými perspektívami budúceho postavenia žien v katolíckej cirkvi.
Falošné kresťanstvo Rímskeho katolicizmu
Ženy v evanjeliách a ranom kresťanstve
V kľúčových momentoch opisovaných v evanjeliách zohrávajú ženy významnú rolu. Vedľa starca Simeona je to prorokyňa Anna, ktorá v Ježišovi poznáva ohlasovaného Mesiáša. Je to Ježišova Matka, ktorá ho navedie, aby vykonal svoj prvý zázrak v Káne Galilejskej.
Práve prístup k ženám dokonale ukazuje túto inakosť, nezvyčajnosť Spasiteľa, ktorý sa skláňal k slabým, poníženým a opovrhovaným, ktorí potrebujú väčšiu starostlivosť, a na ktorých treba viac pamätať. Pán Ježiš sa nebojí ani dotyku ženy a ženy uznával a pristupoval k nim s úctou. Z tohto hľadiska je jeho stretnutie so ženou trpiacou krvotokom mimoriadne dôležité. Pristupuje k nemu a dotýka sa okraja Ježišovho rúcha, pretože verí, že bude uzdravená. „Ježiš hneď poznal, že z neho vyšla sila. Obrátil sa k zástupu a spýtal sa: Kto sa to dotkol mojich šiat? Jeho učeníci mu vraveli: Vidíš, že sa na teba tlačí zástup, a pýtaš sa: Kto sa ma dotkol? Ale on sa obzeral, chcel vidieť tú, čo to urobila. Žena, vediac, čo sa s ňou stalo, prišla so strachom a chvením padla pred neho a povedala mu celú pravdu. A on jej povedal: Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji!“ (Lk 8, 43-48).
Ježiš sa tomu nebráni a uzdravenie došlo vďaka viere. Ženy boli medzi tými, ktorí počúvali Jeho dobrú zvesť a stali sa členmi novej rodiny postavenej na viere v neho.
Ženy sprevádzali Ježiša a apoštolov a „posluhovali im zo svojich prostriedkov.“ (Lk 8, 1-3). To je niečo neobvyklé, nevídané, pretože ženy neboli učeníkmi rabínov. Rovnako je žena vzorom zbožnosti - Mária, ktorá „si vybrala lepší podiel“ než Marta a je za to pochválená. Ďalším vzorom je žena, vdova, ktorá hádže svoju drobnú mincu do pokladnice. Nakoniec Mária v Betánii pomaže Pána Ježiša vonným olejom, a jej meno má byť hlásané po celom svete.
Ježiš neučil o podceňovaní či povýšenosti, ale učil o rovnosti pred Bohom. Nestaval mužov, ktorí sú dominantní a ženy (najlepšie lesbičky), ktoré sú utláčané, do protikladu. Neznamená to schvaľovanie hriechu, iba starosť a nehu.
Kristus a Marta
Feministické hnutie a požiadavky na kňazstvo žien
Radikálne feministické hnutie sa domáha svätenia žien už od šesťdesiatych rokov, a je to jeho základná požiadavka. Treba mať na zreteli, že medzi feministkami sú rôzne prúdy a skupiny. Všetky (vlastne všetci, pretože existuje aj značná skupina mužských feministov) sa domnievajú, že úplná rovnosť musí zabezpečiť ženám, rovnako ako mužom, aj možnosť kňazského svätenia. Z ich hľadiska, z hľadiska tejto ideológie, je to úplne logické: Ak Cirkev uznáva iba kňazstvo mužov, znamená to, že bráni ženám, aby mali účasť na vláde v Cirkvi. V Cirkvi sú vláda a kňazstvo úzko spojené: sviatosti môže vysluhovať iba kňaz, iba kňaz sa môže stať biskupom a neskôr pápežom. Iba kňaz prijíma rozhodnutia, riadi a spravuje.
Každý, kto si myslí, že Cirkev je politickou inštitúciou a vyznáva rovnostárstvo, musí dospieť k záveru, že „Katolícka cirkev nenávidí ženy a chce, aby vždy zostali zotročené“. Dôkazom je svätenie výlučne mužov, takže dokiaľ Cirkev neakceptuje kňazstvo žien a neuzná, že pápežom sa môže stať aj žena, dovtedy zostane pre neho miestom útlaku. Svet je usporiadaním síl, miestom konfliktu medzi utláčateľmi a utláčanými - a z toho vyplývajú dôsledky.
Cirkev hovorí o Bohu Otcovi a Božom Synovi: a prečo nie o Bohu Matke a Božej Dcére? Pravdepodobne by ste odpovedali, že Cirkev vysväcuje iba mužov, pretože tak hovorí Tradícia, pretože Kristus si vybral dvanásť apoštolov spomedzi mužov, pretože kňaz je druhým Kristom a Kristus bol muž, pretože Kristus oslovoval Boha ako Otca - až na to, že všetky tieto argumenty budú feministky považovať za bezvýznamné: Buď za prejav nedostatočného osvietenia alebo za úmyselný vedomý pokus zachovať status quo.
Argumentácia feministiek
- Prečo by tradícia spred dvetisíc rokmi mala byť záväzná teraz?
- Prečo by sme mali brať do úvahy kultúrne prostredie, v ktorom žil Ježiš?
Pre nich je to len akási mágia, účelovo vymyslený rituál s úmyslom znemožniť ženám prístup ku kňazstvu.
Možnosť diakonátu žien
V katolíckej Cirkvi sa objavili diskusie o možnosti zavedenia diakonátu žien. Pápež František ustanovil komisiu na skúmanie úlohy diakoniek v prvotnej Cirkvi. Táto komisia ukončila svoju činnosť v júni 2018 a Svätému otcovi predložila obšírnu správu, ktorej obsah nie je verejne známy. V roku 2019 pápež zriadil ďalšiu komisiu, ktorá sa touto otázkou zaoberá.
Niektorí teológovia tvrdia, že diakonát žien je možný a pripúšťajú, že v minulosti neboli ženy vysväcované za diakonov. Iní argumentujú, že pripustenie žien do diakonátu by znamenalo priame skoncovanie s jednotou trojitého ordo. V ceste revolučným zmenám stojí jasná náuka sv. Jána Pavla II. V Ordinatio sacerdotalis pápež raz a navždy vyriešil otázku kňazstva - hoci písal o kňazstve všeobecne bez toho, aby sa zmieňoval o konkrétnych stupňoch. To znamená, že neexistuje dôvod, aby zo svojho rozhodnutia vylúčil diakonát.
Argumenty pre a proti diakonátu žien
Argumenty progresívcov neberú do úvahy základnú skutočnosť, že v katolíckej Cirkvi existuje sedem sviatostí a sviatosť kňazstva, hoci má tri stupne, je jedna. Kardinál Gerhard Müller zdôrazňoval, že preto nie je možné vysväcovať ženy za diakonky. Myšlienka zavádzať v tejto oblasti novoty, ktoré katolícka Cirkev počas celých svojich dejín nepoznala, je len ďalším podľahnutím pokušeniu budovať novú Cirkev.
- Pre: Diakonát nevyžaduje kňazské svätenie, prečo by ním nemohla byť žena?
- Proti: Pripustenie žien do diakonátu by znamenalo priame skoncovanie s jednotou trojitého ordo.
Oficiálne stanovisko cirkvi
V roku 1994 Ján Pavol II. v apoštolskom liste Ordinatio Sacerdotalis uviedol, že Pán Ježiš si za kňazov vybral iba mužov, že v celých dejinách Cirkvi ženy nikdy neboli kňažkami a Cirkev nijakým spôsobom nemôže ženám udeľovať sviatosť kňazstva. Kongregácia pre náuku viery pod vedením kardinála Franja Šeperu zverejnila Deklaráciu Inter Insigniores schválenú pápežom Pavlom VI., ktorá hovorí o tom, že Kristus bol a zostáva mužom. V roku 1988 toto učenie potvrdil sv. Ján Pavol II.
Cirkev sa vo vzťahu k ženám odvoláva na tradície a na bibliu. Na otázky viery odpovedajú duchovní, pričom zdôrazňujú, že Kristus bol muž a Cirkev nemá právo svätiť ženy, lebo to neurobil Kristus, neodovzdal im apoštolskú následnosť. Katolícky kňaz Anton Srholec nesúhlasí a vraví, že poslednú večeru mnohí vnímajú ako absolutizáciu obrazu od Leonarda da Vinciho, pričom pravda je iná. „Pri večeri boli určite aj ženy, veď ju pripravovali. Keby tam neboli, muži by sedeli pri chlebe, klobáske a pive.
Podľa teológa Miroslava Kocúra, cirkevné učenie sa odvoláva na Bibliu a tradíciu. Oficiálne učenie sa na to, že Ježiš si nevybral do zboru dvanástich apoštolov žiadnu ženu, díva ako na nespochybniteľný dôkaz nebeskej autority.
Historické predsudky a diskriminácia žien cirkvou
Cirkev vo 4. storočí za cisára Theodosia I. (378-395) prijala koncept vnímania žien a svoj pohľad na ne postavila na troch predsudkoch. Prvý hovorí o ženách ako o podradných bytostiach. Druhým predsudkom bolo vnímanie žien ako bytostí potrestaných Bohom za hriech, ktorý spáchala Eva, a to bez ohľadu na to, že Adam mal na „hriechu“ rovnaký podiel. Tretím predsudkom bolo vnímanie žien ako rituálne nečistých stvorení, kvôli ich menzesu. Preto ženy nemali v minulosti rovnaké práva ako muži.
Pápež Gregor I. (590-604) vedome degradoval ženy tým, že urobil z Márie Magdalény prostitútku, aby ju skompromitoval a zakryl tak jej veľký význam, ktorý mala v rannom kresťanstve - Apoštolka apoštolov a „dedička“ pôvodného Ježišovho učenia ako aj učenia Jána Krstiteľa priamo od Ježiša (podľa apokryfných evanjelií - Filipovo a Máriino. Apokryfné evanjeliá odmietla RKC až v 5. storočí).
Autori najohavnejšej knihy stredoveku „Kladivo na čarodejnice“, dominikáni Kramer a Sprenger, v roku 1487 napísali: „Všetko zlo pochádza zo žien!“. Trvalo stovky rokov, keď až v roku 1988 pápež Ján Pavol II. konečne priznal ženám rovnoprávnosť, keď blahosklonne pripustil, že aj „žena rovnako ako muž je ľudskou bytosťou“ a rehabilitoval aj Máriu Magdalénu. Ženy ku kňazstvu však nepripustil.
Až do 19. storočia ženy nemali žiadne volebné právo. Dnes ho vo väčšine krajín sveta už majú, ale napriek rovnosti pred zákonom stále ešte nie sú v spoločnosti plne uznávané a podvedome ich veľa ľudí stále vníma ako menej schopné.
Súčasné trendy a názory
V súčasnosti sa spoločnosť mení a mladí chcú diskutovať o rovnosti. Mnohí sa usilujú o ochranu flóry a fauny. V nemocniciach a zariadeniach pre seniorov majú už dnes ženy na starosti duchovné vedenie ľudí v ich posledných životných fázach. Stáva sa, že požiadajú o spoveď, no odmietajú, aby prišiel cudzí kňaz. Chcú sa vyspovedať u tej, ktorá sa o nich starala.
Prežívanie viery navyše nevyzerá všade rovnako. V Afrike aj katolíčky tancujú okolo oltára. Západná Európa si dávno zvykla na teologické funkcie žien. Máme veľa kvalifikovaných teologičiek a dokážeme si predstaviť ženu za oltárom. Už teraz sa to neoficiálne deje. Rehoľné sestry alebo pastorálne asistentky v niektorých prípadoch naozaj spovedali.
Potvrdzujú to aj každoročné štatistiky Európskeho inštitútu pre rodovú rovnosť, ktorý zohľadňuje rozdiely medzi ženami a mužmi v oblastiach ako práca, zdravie, vzdelanie, moc či peniaze. Slovensko je opäť na chvoste Únie.
| Rok | Rozdiely v platoch mužov a žien na Slovensku |
|---|---|
| 2009 | Minimálne o 13% nižšie u žien |
Skutočná žena nikdy nemala tendencie zbierať do vačku pre seba na úkor rodiny. Ženy sa však do riadiacich pozícií nikdy nedostanú, kým nebudú v bezpečí. Aj pre ekonomické ohrozenie, ktoré je častou príčinou násilia na ženách, čoraz viac žien otvorene hovorí, že nechce mať deti. Ak sa rozhodne, že svoj život zasvätí niečomu inému, ťažko jej to vyhovoriť.