Už niekoľko rokov sa Katolícka cirkev zaoberá synodalitou - rozsiahlym projektom pápeža Františka. Kým niektorí sú nadšení, iní sú skeptickí alebo varujú pred stratou katolíckej identity. Po smrti argentínskeho pápeža sa tento proces nekončí, František schválil začiatok novej etapy synodálneho procesu, ktorý vyvrcholí v roku 2028 celocirkevným zhromaždením vo Vatikáne. Nastáva realizačná fáza projektu. Inštrukcie prichádzajú z Vatikánu pre miestne cirkvi, ktoré vymenúvajú synodálne tímy pre túto fázu, s cieľom dosiahnuť bod zlomu o tri roky na spomínanom zhromaždení. Má však toto úsilie dosiahnuť bod zlomu? Alebo ide skôr o zmenu nastavenia v niektorých oblastiach?
Lev XIV.: Primárnym zameraním nie je inštitucionálna hierarchia. Od začiatku Františkovho projektu bolo jasné, že postoj jeho nástupcu bude kľúčový. Ten od začiatku pontifikátu vyjadroval príslušnosť k tejto myšlienke, no až teraz, v rozsiahlej diskusii s americkou vatikanistkou Elise Ann Allenovou z portálu Crux Now, ukázal, ako o synodalite uvažuje.
„Synodalita je postoj, otvorenosť, ochota porozumieť. V súvislosti s cirkvou to znamená, že každý člen cirkvi má svoj hlas a úlohu, ktorú môže plniť prostredníctvom modlitby a reflexie,“ povedal Lev XIV. „Je to postoj, ktorý podľa mňa má čo dnešnému svetu povedať,“ pokračoval. „Pred chvíľou sme hovorili o polarizácii. Myslím si, že (synodalita) je akýmsi liekom. Je to spôsob, ako riešiť niektoré z najväčších výziev, ktorým dnes čelíme vo svete.“
Pápež sa vyjadril aj o tých, ktorí sú k projektu skeptickí alebo ho odmietajú. „Niekedy môžu biskupi alebo kňazi mať pocit, že synodalita im berie autoritu,“ vravel s tým, že o tom synodalita nie je a možno je predstava takýchto biskupov či kňazov o autorite skreslená.
Pápež zasadil myšlienku synodality do hlbšieho kontextu, keď sa vyjadril, že „tento proces sa začal dávno pred poslednou synodou, aspoň v Latinskej Amerike“. Takisto prepojil túto myšlienku s Druhým vatikánskym koncilom. „Myslím si, že (synodalita) ponúka cirkvi veľkú príležitosť a možnosť zapojiť sa do diania vo svete,“ povedal. „Od čias Druhého vatikánskeho koncilu je to podľa mňa veľmi dôležité a je ešte veľa čo robiť.“
Dôležitá pasáž rozhovoru sa týka toho, ako má vyzerať realizácia myšlienky v živote cirkvi. Lev XIV. totiž naznačil, že spôsob implementácie synodality nemusí vyzerať výhradne len tak, ako sme ho poznali z nedávnej synody o synodalite, ktorá používala nástroj okrúhlych stolov, tzv. „rozhovory v Duchu“. Ale podľa Leva XIV. „existuje mnoho spôsobov, ako to dosiahnuť, prostredníctvom dialógu a vzájomného rešpektu“.
Ďalej hovoril, že synodalita je spôsob vyjadrenia toho, ako má vyzerať cirkev, že sa máme snažiť byť komunitou. Čiže cirkvou, ktorej primárnym zameraním nie je „inštitucionálna hierarchia, ale skôr pocit, že my všetci spolu tvoríme cirkev a každý človek so svojím vlastným povolaním - kňazi, ženy, biskupi, misionári, rodiny -, každý s konkrétnym povolaním, ktoré mu bolo dané, má svoju úlohu a niečo, čím môže prispieť, a spoločne hľadáme spôsob, ako rásť a kráčať spolu ako cirkev“.
Sú to dôležité slová, pretože najväčším kameňom úrazu sa javí fakt, že pod synodalitou si každý predstavuje iný typ zmien v cirkvi. Už za Františka sa ukázalo, že sa nestane nástrojom na revolučné zmeny v učení cirkvi (svätenie žien či uvoľnenie povinného celibátu). Napriek tomu bolo dôležité, aby sa vyjasnilo, čo má pre cirkev tento proces priniesť.
Nový pápež v tomto smere interpretuje projekt synodality a nastavuje aj potrebné mantinely. Jeho výrok, že cirkev sa nemá primárne sústrediť na rozmer „inštitucionálnej hierarchie“, určite neznamená, že laici dostanú rozhodovacie právomoci v otázkach, kde je nevyhnutné svätenie. Levove slová však opisujú mentalitu, ktorá sa má spájať s ideou synodality.
No ešte užitočnejším ako pápežove vyjadrenia k tejto téme sú jeho kroky, ktoré možno považovať za praktickú ukážku toho, ako máme myšlienku synodality vnímať v konkrétnom živote cirkvi. Stretnúť sa, vypočuť a… rozhodnúť?
Lev XIV. už svojimi činmi preukázal svoj synodálny étos, napísal National Catholic Reporter. Americký portál pripomína, že pápež mal súkromné audiencie s dvoma postavami, ktoré symbolizujú protikladné póly amerického katolicizmu: kardinálom Raymondom Burkeom, hlasným kritikom Františka, ktorý odsúdil synodalitu ako hrozbu pre integritu cirkvi, a jezuitom Jamesom Martinom, advokátom začlenenia LGBTQ+ ľudí do cirkvi.
Začiatkom septembra prešla Svätou bránou vatikánskej baziliky púť komunity LGBTQ+, ktorú Vatikán síce neorganizoval, ale uviedol ju v oficiálnom kalendári jubilejných pútí.
O niekoľko dní neskôr organizátori tradicionalistickej púte oznámili, že pápež schválil slávenie predkoncilovej formy omše vo vatikánskej bazilike, ktorú bude celebrovať kardinál Burke. Za Františka to posledné dva roky nebolo umožnené.
Samozrejme, vypočuť si predstaviteľov rôznych názorových táborov je pekným gestom a pre pápeža Prevosta podľa všetkého aj pracovnou metódou. Dôležité však budú aj výstupy a rozhodnutia. Napríklad v prípade liturgickej otázky samotný Lev XIV. v spomínanom rozhovore naznačil, že chce po diskusii dospieť k nejakej forme dohody.
Čoskoro sa podľa vyjadrenia pápeža naskytne príležitosť „sadnúť si za stôl so skupinou ľudí, ktorí podporujú tridentský obrad“ a možno sa tento problém podarí vyriešiť „synodalitou“.
V každom prípade, kým pápež možno uvažuje nad synodalitou ako pracovnou metódou, vatikánsky aparát, tzv. Generálny sekretariát synody, si plní svoju funkciu a produkuje dokumenty, v ktorých je čoraz ťažšie sa vyznať.
Na záver synody o synodalite vyšiel záverečný dokument, ktorý schválil pápež František. Nahradil tak apoštolskú posynodálnu exhortáciu, typ dokumentu typický pre záver synody na nejakú tému. Napríklad v prípade synody o rodine to bola exhortácia Amoris laetitia a podobne.
Tento rok vydal Generálny sekretariát synody ešte implementačnú správu (v slovenskom preklade tu), ktorá má byť akýmsi návodom pre miestne cirkvi, ako zapracovať závery zo záverečného dokumentu do praxe. Bol stanovený aj harmonogram:
- jún 2025 - december 2026: procesy implementácie v miestnych cirkvách a ich zoskupeniach;
- prvý polrok 2027: hodnotiace zhromaždenia v diecézach a eparchiách;
- druhý polrok 2027: hodnotiace zhromaždenia v národných a medzinárodných biskupských konferenciách, východných hierarchických štruktúrach a iných zoskupeniach cirkví;
- prvý štvrťrok 2028: kontinentálne hodnotiace zhromaždenia;
- október 2028: celocirkevné zhromaždenie vo Vatikáne.
Okrem toho platí, že do konca tohto roka fungujú pracovné, študijné skupiny, ktorým František zveril citlivejšie témy, ktoré neboli predmetom debaty za okrúhlymi stolmi počas hlavných zasadaní synody. Veľká pozornosť sa sústredí na výsledky skupiny číslo päť, ktorá sa má zaoberať aj otázkou možného diakonátu žien.
Pápež Lev XIV. tieto skupiny nezrušil, vzhľadom na konkláve a zmenu pápeža im predĺžil mandát do konca roka a dokonca ešte pridal dve nové študijné skupiny - konkrétne na témy Liturgia v synodálnej perspektíve a Status biskupských konferencií, cirkevných zhromaždení a partikulárnych koncilov.
Implementačná správa k záverom synody uvádza, v akých oblastiach sa majú miestne cirkvi poobzerať po zmenách. Ide o:
- podporu synodálnej spirituality;
- skutočný prístup nevysvätených žien a mužov, laikov i laičiek, zasvätených žien i mužov k zodpovedným funkciám a vedúcim úlohám, ktoré si nevyžadujú sviatosť vysviacky;
- vyskúšanie takých foriem služieb a ministérií, ktoré zodpovedajú pastoračným potrebám v rôznych kontextoch;
- prax cirkevného rozlišovania;
- zavedenie rozhodovacích procesov v synodálnom štýle;
- skúšanie vhodných foriem transparentnosti, zodpovedania sa a hodnotenia;
- záväzné vytvorenie participatívnych orgánov v diecézach a vo farnostiach, ktoré stanovuje právo, a obnovenie spôsobov ich fungovania v synodálnom duchu;
- pravidelné konanie miestnych a regionálnych cirkevných zhromaždení;
- docenenie diecéznej synody a eparchiálneho zhromaždenia;
- obnovu farností v misijnom synodálnom duchu;
- preskúmanie synodálneho charakteru ciest kresťanskej iniciácie a vo všeobecnosti formačných programov a nimi poverených inštitúcií.
Ak má čitateľ z posledných odsekov tohto textu pocit komplikácie až byrokratickosti, môže to byť presne ten dojem, na ktorý upozorňoval americký biskup Robert Barron. Ten nepatrí medzi iniciatívnych nadšencov synody o synodalite (ako kardináli Hollerich či Grech), ale ani jej neústupčivých odporcov (ako Burke).
Keď sa biskup Barron vrátil z Ríma domov po druhom synodálnom zhromaždení na jeseň 2024, napísal text, kde niektoré veci vyzdvihuje ako pozitívne, no okrem iného varuje pred upadnutím do akejsi cirkevnej paralýzy. „Takže aj keď uznávame legitímnosť niektorých synodálnych postupov a štruktúr, nemohli by sme si osvojiť zdravú ratzingerovskú podozrievavosť voči byrokracii, ktorá by nám mohla prerásť cez hlavu a znefunkčniť nás?“
Zdá sa, že Barronov americký spolubrat na Petrovom stolci ukazuje, ako celú myšlienku synodality chápať a uvádzať do praxe. Z vyjadrení Leva XIV. cítiť akoby výzvu, ktorá by sa dala voľne opísať aj takto: Uvoľnite sa. Máme za sebou obdobie intenzívnych debát a analýz, niektoré témy ešte dotiahneme, ale poďme už žiť, čo máme žiť, a popritom môžeme zlepšovať to, čo sme pomenovali synodálna mentalita.
Synoda o synodalite. Zdroj: TKKBS
Synoda o synodalite 2024: Čo by mali vedieť katolíci
Katolícka cirkev a dialóg
Katolícka cirkev sa Druhým vatikánskym koncilom vydala na cestu dialógu ako spôsobu života Cirkvi vo vnútri i navonok. Encyklika Pavla VI. Ecclesiam suam otvára Cirkev dialógu so súčasným svetom: „Cirkev musí pristúpiť k dialógu so svetom, v ktorom žije. Cirkev sa stáva slovom, stáva sa posolstvom, stáva sa rozhovorom“.
A dnes sme vyzvaní, aby sme tento projekt prehodnotili vzhľadom na mnohé závažné problémy našej doby. Pápež František hovorí o skutočne multipolárnej Európe, v ktorej sa etnická, kultúrna, náboženská a politická rozmanitosť považuje za zdroj vzájomného daru a spolupráce na podporu spoločného dobra všetkých.
Kardinál Raniero Cantalamessa sa k tomu vyjadril takto: „Katolícke bratstvo je zranené! Kristova tunika bola roztrhaná na kusy. […] Čo je najbežnejšou príčinou rozdelenia medzi katolíkmi? […] Je ňou politický postoj, keď prevládne nad tým náboženským a cirkevným a spriahne sa s nejakou ideológiou.
Rád by som citoval VI. kapitolu jeho poslednej encykliky Fratelli tutti, ktorá nesie názov Dialóg a sociálne priateľstvo. Píše sa tu: „Sociálny dialóg nasmerovaný na novú kultúru“ znamená „priblížiť sa, vyjadriť, navzájom sa počúvať, pozerať, poznať, pokúsiť sa pochopiť, hľadať styčné body, to všetko je zahrnuté v slove ,dialóg‘. Nato, aby sme sa stretli a navzájom si pomohli, potrebujeme viesť dialóg“.
A tu by som rád citoval úryvok od Chiary Lubichovej, zakladateľky Hnutia fokoláre, ktorá nám ukazuje konkrétnu cestu, ako viesť dialóg: „Keď milujem blížneho, utváram ho láskou. Toto je metodológia svätého Pavla, ktorý vo svojom Prvom liste Korinťanom píše: „Pre slabých som sa stal slabým, aby som získal slabých.
Myslím si, že tento úryvok je pre nás mimoriadne dôležitý, aby sme pochopili, ako sa môžeme pohybovať v spoločensko-kultúrnom kontexte našich dní, ktorý tak veľmi zdôrazňuje rešpekt a inklúziu inej osoby, ktorá je od nás odlišná, obetujúc často pravdu v obave zo straty vzťahu.
Rozlišujem tri druhy schopností potrebných pre konštruktívny dialóg: vzťahovú schopnosť, schopnosť reflexie a schopnosť spolupráce. Vzťahová schopnosť posilňuje sociálny mier a vytvára podmienky na uplatnenie ostatných dvoch schopností. Reflexívna schopnosť nás môže priviesť k spoločnej antropologickej vízii a spoločnej sociálnej etike.
Pápež František nás vyzýva, aby sme rozvíjali novú kultúru stretnutia, v ktorej sa kladie dôraz na prvenstvo vzťahov: vzájomné spoznávanie sa, počúvanie sa, oceňovanie bohatstva druhého, čo si vyžaduje, aby sme sa vzdali túžby zmeniť druhého, presvedčiť ho, kontrolovať ho a namiesto toho zaujali generatívny a starostlivý postoj.
V tejto perspektíve dialóg nahrádza prostú debatu, t. j. akýkoľvek druh polemického, apologetického, identitárneho, a teda vždy „obranného“ diskurzu. Polarizácia má dnes často podobu výhrady vo svedomí, ktorá sa stavia proti svedomiu iných. Dialóg sa však nekončí pri okrúhlom stole, ale vedie nás k činom. V autentickom dialógu idú reflexia a činy ruka v ruke s cieľom zmeniť svet.
Podľa rozšírenej mentality je možné spolupracovať len vtedy, ak sa zhodneme na základných hodnotách, ktoré sa odlišujú od ostatných. Myslím si, že toto je možno naša najťažšia ašpirácia: vytvoriť podmienky, aby sa medzi nami objavila pravda, až kým nepochopíme Ježišovo zmýšľanie.
Synodalita. Zdroj: Evangelium21
tags: #katolicka #cirkev #pred #druheho #vatikanskeho #concilu