Katolícka cirkev pred Druhým vatikánskym koncilom: Život, výzvy a zmeny

Kresťanstvo, ako jedno z najrozšírenejších a najvplyvnejších náboženstiev na svete, netvorí inštitucionálne jednotný celok. Počas prvých storočí svojej existencie bolo postavené na veľkom množstve najrôznejších náboženských smerov a hnutí. O niečo neskôr bola dosiahnutá určitá formálna, aj keď nie celkom bezvýhradná jednota.

Doteraz najväčší rozkol v kresťanskej cirkvi je datovaný do roku 1054, keď došlo k rozdeleniu kresťanstva na kresťanstvo východného obradu (pravoslávna cirkev) a kresťanstvo západného obradu (katolícka cirkev). Neskôr v dôsledku reformácie v 16.-17. storočí vznikli rôzne smery tretej veľkej časti kresťanstva, tzn. protestantizmu. V súvislosti s realizovaním ekumenických myšlienok sa preto hovorí aj o „probléme troch domov“.

Pod ekumenickým hnutím rozumieme hnutie, ktoré sa začalo od 19. storočia šíriť z protestantských kruhov a ktoré sa snažilo o spoluprácu a priblíženie rozličných kresťanských cirkví a denominácií. Aktivity tohto hnutia viedli v roku 1948 k založeniu Svetovej rady cirkví. Tá sa stala hlavným koordinátorom ekumenických snáh, pričom každá cirkev v nej zastúpená ostala nezávislá. Rada nemá nad svojimi členmi žiadnu záväznú právomoc, ale sú to práve oni, ktorí rozhodujú, či a do akej miery možno akceptovať jej závery. Nie je nutné dokonca ani to, aby jednotliví členovia brali na vedomie ostatné členské spoločenstvá ako cirkvi.

Najvýznamnejšou udalosťou sa pre kresťanský ekumenizmus stal Druhý vatikánsky koncil. Ten sa od predchádzajúcich koncilov líšil predovšetkým nedogmatickosťou. Tento postoj sa stal nevyhnutným leitmotívom pre presadenie ekumenickej ideológie v kresťanstve. Druhý vatikánsky koncil je dnes označovaný ako ekumenický koncil, ktorý bol zahájený pápežom Jánom XXIII. 11. októbra 1962 a 8. decembra 1965 ho ukončil pápež Pavol VI.

Všetko dôležité, čo zásadne ovplyvnilo koncil, sa odohralo v 50. a 60. rokoch 20.storočia: modernizmus prenikajúci do radov teológov, technologické, politické, sociálne a ekonomické zmeny vo svete (napr. čínsko-americké spory, alžírska otázka, rasové nepokoje v USA, rozvíjajúca sa studená vojna). Najdôležitejšiu úlohu však pri jeho zvolaní zohral pápež Ján XXIII., ktorý našiel dostatočnú odvahu a trpezlivosť pri iniciácii svojej „výzvy odlúčeným spoločenstvám k hľadaniu jednoty“.

Na koncile sa otvorilo množstvo tém, z ktorých viaceré museli pre nezhody ustúpiť. Treba podotknúť, že tento koncil sa od ostatných líšil mimoriadnou otvorenosťou. Otvorený bol nielen voči novým témam ale najmä voči cirkevnej a svetskej verejnosti. Okrem predstaviteľov katolíckej cirkvi sa na koncile v úlohe pozorovateľov zúčastnilo 17 ortodoxných a protestantských cirkví, ako aj reprezentanti 86 vlád a medzinárodných organizácii v súlade s prehlásením vtedajšieho pápeža, že chce „otvoriť okná cirkvi tak, aby sme mohli vidieť von a aby ľudia mohli pozerať dovnútra“.

Druhý vatikánsky koncil je pre túto svoju otvorenosť označovaný aj ako Francúzska revolúcia katolíckej cirkvi. Priniesol niekoľko významných zmien v usporiadaní a úlohách cirkvi (posilnenie hierarchickej štruktúry v oblasti náuky, zdôraznenie jedinečných cieľov náboženských prikázaní a laikov, oživenie roly biskupov ako nasledovníkov apoštolov, prehĺbenie dialógu medzi cirkvou a moderným svetom, a pod.), v liturgii (používanie miestnej reči namiesto latinčiny, začlenenie lokálnych špecifík do liturgie, apod.), vo vnímaní Písma svätého a Božského zjavenia (ústredné miesto Biblie v živote kresťana, moderný prístup vo výklade Biblie, apod.).

Etymologický základ slova ekumenizmus pochádza z gréckeho slova oikoumenes, čo v preklade znamená „obývaný svet“. Obyčajne sa tento termín používa v súvislosti s hnutím usilujúcim sa o náboženskú jednotu. Rozlišujeme prinajmenšom dva druhy ekumenických hnutí. Prvý typ ekumenického hnutia cielene smeruje k väčšej vzájomnej ohľaduplnosti a spolupráci medzi jednotlivými svetovými náboženstvami.

Reprezentatívnou súčasťou univerzalizmu časti kresťanských myšlienok je úsilie o zmierenie ľudstva, ktoré je v neutíchajúcom rozkole. Od Druhého vatikánskeho koncilu smeruje katolícka cirkev k tomuto cieľu razantnejšie a to v spojenectve s vlastnou ideológiou ekumenizmu. Samotná myšlienka ekumenizmu nie je produktom Druhého vatikánskeho koncilu, ale je rovnako stará ako sú staré evanjeliá Nového zákona. Píše sa v nich okrem iného aj toto: „Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno…“.

Skúmať problém ekumenizmu obyčajne znamená uvažovať v pojmoch troch vetiev kresťanstva: katolicizmu, protestantizmu a ortodoxizmu. Každá z týchto vetiev je ideovo relatívne nezávislá, čo predznamenáva vážne rozdielnosti, ktoré je nutné na ceste za vzájomným porozumením a zmierením všetkých kresťanov prekonať.

Zástupcovia ortodoxnej cirkvi boli donedávna lídrami v oblasti prehlbovania dialógu medzi predstaviteľmi rozličných náboženských vier. Ich pôsobenie bolo a je významné v Svetovej rade cirkví a často vystupovali ako sprostredkovatelia pri pokusoch o redefiníciu kresťanstva zo strany antidogmatických a antitradicionalistických síl. Podľa ortodoxizmu je jedine Cirkev nositeľkou kresťanstva, a to v znamení Svätej tradície.

Na to, aby sme pochopili vzťah ortodoxnej cirkvi k neortodoxným cirkvám, je potrebné uvedomiť, či pokladá protestantov a katolíkov aj za svojich členov, a to prostredníctvom uznania krstu a svätého prijímania. Pri dogmatickom presadzovaní kresťanskej jednoty sa v katolíckom prostredí objavujú dve závažné prekážky. Prvú prekážku predstavuje názor, že konečným cieľom ekumenizmu nemôže byť bezvýhradné zmierenie sa s pluralizmom ako ideálnym a pretrvávajúcim stavom, v ktorom sa kresťanstvo dokáže nachádzať.

Druhú prekážkou sú podrobné a ťažko spochybniteľné definície, ktoré sa v jednotlivých kresťanských doktrínach vyskytujú. Spomenuté bariéry boli v období pred Druhým vatikánskym koncilom neprekonateľné. Katolícka cirkev totiž dovtedy trvala na svojej neomylnosti ako aj na tradičnom videní, že „spása nie je možná mimo (katolíckej) cirkvi“.

Koncilom sa v katolíckej cirkvi položili základy „osvieteneckého“ ekumenizmu, ktorý uznáva pluralizmus ako nevyhnutný stav kresťanstva. Úloha, ktorú tieto dokumenty ukladajú katolíckemu ekumenickému hnutiu, je vytvorenie úplného a uvedomelého spoločenstva všetkých kresťanov, pričom v konečnom dôsledku ide o zjednotenie prostredníctvom jednej viery do jednej kresťanskej cirkvi, keď prostriedkom má byť obnova viery. Tá pred pokladá určitú vnútornú konverziu každého katolíka na kresťanskú jednotu, ktorá sa má stať centrálnou otázkou jeho náboženského života. Užitočným sa tu stáva poznanie učenia ďalších dvoch kresťanských cirkevných vetiev, čím sa má zaistiť presvedčivosť a nekonfliktnosť ekumenického úsilia. Ďalej sa v týchto dokumentoch vymedzujú body, v ktorých sú si jednotlivé cirkvi vzdialené. Práve odkrytie prvkov vzájomnej alienácie má napomôcť zmiereniu, hoci sa v cirkevných dejinách objavuje skôr opačný proces.

Druhý vatikánsky koncil, ktorý prebiehal pred šiestimi desaťročiami, je dodnes predmetom intenzívnych diskusií v Katolíckej cirkvi. Mnohí ho vnímajú ako katalyzátor rozsiahlych zmien, ktoré viedli k súčasnej kríze. Napriek svojmu odporu voči inováciám si Lefebvre uvedomil, že niektoré myšlienky v koncilových dokumentoch sú v súlade s tradičnou doktrínou. Poukázal napríklad na odsek 25 z dokumentu Lumen Gentium, ktorý sa zaoberá Magistériom Cirkvi a zdôrazňuje nemennosť doktríny, viery a formulácií. Tí, ktorí podrobne študovali Druhý vatikánsky koncil, chápu, prečo niektoré pasáže zdanlivo protirečia liberálnym interpretáciám. Mnohé dokumenty sú výsledkom kompromisov medzi konzervatívnymi a liberálnymi účastníkmi. Konzervatívne pasáže boli často pridané, aby vyvážili liberálnejšie myšlienky.

Liberáli často kritizujú tradicionalistov za to, že sa držia predkoncilového učenia. Avšak samotný koncil v Lumen Gentium (č. 25) a Dei Verbum (č. 10) zdôrazňuje, že „posvätná tradícia a Sväté písmo tvoria jeden posvätný poklad Božieho slova, zverený Cirkvi“. Učiteľský úrad Cirkvi nie je „nad Božím slovom, ale mu slúži, učí len to, čo bolo odovzdané, zbožne ho počúva, svedomito ho stráži a verne ho vysvetľuje“. Tí, ktorí odsudzujú držanie sa Tradície, sú tak odsúdení samotným koncilom. Lumen Gentium (č. 51) dokonca „znovu navrhuje“ dekréty predošlých koncilov, vrátane Tridentského, a Christus Dominus (č. 4) potvrdzuje, že „posvätné ekumenické koncily“ sú súčasťou kolégiánej autority Katolíckej cirkvi.

Liberáli tvrdia, že koncil „opravil“ staršie učenie o nutnosti Katolíckej cirkvi pre spásu. Avšak Ad Gentes (č. 7) jasne uvádza: „V nikom inom niet spásy“ okrem Krista a „všetci sa musia k Nemu obrátiť… a všetci musia byť do Neho začlenení krstom a do Cirkvi, ktorá je Jeho telom.“ Hoci Boh môže spasiť tých, ktorí sú „neporaziteľne nevedomí“, to neruší „posvätnú povinnosť“ Cirkvi kázať evanjelium. Lumen Gentium (č. 14) rovnako potvrdzuje, že „kto by teda vedel, že Katolícka Cirkev bola Kristom učinená nevyhnutnou, a odmietol by do nej vstúpiť alebo v nej zostať, nemohol by byť spasený.“ Dokonca aj dekrét o ekumenizme, Unitatis Redintegratio (č. 3), hovorí, že „všetky požehnania, ktoré majú [oddelení bratia], pochádzajú od Krista a vedú k Nemu, a samy osebe volajú po katolíckej jednote.“

Dokument Dignitatis Humanae je často interpretovaný ako podpora absolútnej náboženskej slobody. Avšak Dignitatis Humanae (č. 2) jasne uvádza, že „všetci ľudia sú… prirodzene nútení a zároveň viazaní morálnou povinnosťou hľadať pravdu, najmä náboženskú pravdu.

V 60. výročí koncilu je zrejmé, že jeho dokumenty obsahujú pasáže, ktoré môžu byť použité na rázne odsúdenie „revolúcie Druhého vatikánskeho koncilu“. Tieto pasáže, ktoré sú v súlade s tým, čo Cirkev vždy učila, majú dokonca väčšiu magisteriálnu váhu. Môžu slúžiť ako nástroj na obranu ortodoxie a na pripomenutie, že tí, ktorí zneužívajú koncil na šírenie protikatolíckych omylov, sú odsúdení samotným Druhým vatikánskym koncilom. A nakoniec, ako hovorí tomistický teológ, konvertita a autor mnohých bestsellerov akým je napr. Ifiltrácia, Taylor Marshall - keďže Druhý vatikánsky koncil obsahoval nejaké dvojznačnosti a nejednoznačnosti, bude potrebné, aby pápež vydal nový Sylabus omylov, ktorý ich rozptýli -. V roku 2020 o tejto téme jeho excelencia bp. Modlime sa, aby sa tieto pravdy šírili a prispeli k obnove Cirkvi.

Vatikánsky rozhlas priniesol ďalšiu novinku v rubrike, v ktorej informuje o Druhom vatikánskom koncile. Každý koncil má svoj osobitný charakter. Výnimočnosť Druhého vatikánskeho koncilu prirodzene tkvie v ohromných rozmeroch, v šírke medzinárodnej účasti a v rozsahu a rozmanitosti problémov, ktorými sa koncil zaoberal. Toto všetko je však len špičkou ľadovca.

Po začatí koncilu sa záujem médií a verejnej mienky obrátil predovšetkým na dva fenomény: dĺžku určitých debát a koncilových stretov (teoreticky boli tieto veci tajné, ale takéto tajomstva je vždy ťažko uchovať) a na perspektívu zmeny postojov a praktík, ktorá len pred niekoľkými mesiacmi vyzerala byť nemožná. Katolícka cirkev sa svetu stále predstavovala, či už do vnútra alebo navonok, ako miesto nemennosti a vždy jej záležalo na tom, aby ukazovala svoju jednotu pri riešení každého problému.

Napriek snahám ukryť či zakamuflovať prípadné nezhody, koncilové častokrát ostré debaty a rozpory sa dostali na povrch a verejnosť sa o nich čoskoro dozvedela. Reakcie na túto skutočnosť boli rôzne, ale všetkým bolo jasné, že katolicizmus nebol jednoliatym prúdom, ako sa dovtedy myslelo. Odrazu sa obraz Cirkvi začal meniť.

Novinkou bola aj rýchlosť, s akou sa zavádzali zmeny do života Katolíckej cirkvi. Keď išli veriaci na prvú adventnú nedeľu v r. 1964 do kostola, zrazu pri svätej omši zakúsili niečo úplne nebývalé, v čo dovtedy snáď ani nedúfali... Druhý vatikánsky koncil sa ešte ani neskončil a viditeľné zmeny v liturgii sa začali plne realizovať - ako napríklad používanie národných jazykov vo viacerých častiach svätej omše.

Ďalším príkladom náhlej zmeny môže byť postoj voči Svätému písmu. Po stáročiach boli katolíci skôr odhováraní od čítania Biblie. V rokoch pred koncilom táto výstraha pred čítaním Písma pomaly doznievala, ale počas koncilu úplne zmizla, ba katolíci boli zrazu pobádaní a povzbudzovaní čítať a študovať Bibliu, a to aj spolu s protestantmi. Podobne bolo až po päťdesiate roky katolíkom zakázané zúčastňovať sa na pohreboch či svadbách protestantov a odrazu im bolo odporúčané spolupracovať s osobami odlišného vyznania a viesť s nimi dialóg aj na náboženské témy.

Odkiaľ prichádzali všetky impulzy, ktoré ospravedlňovali a odobrovali všetky tieto zmeny? V prvom rade to bola nová mentalita, v ktorej väčšina biskupov a teológov vyrastala. Otázky viery sa chápali viac z historického hľadiska. Napríklad väčšine bolo jasné, že učenie Cirkvi v 19. storočí o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie bolo neznáme v apoštolských dobách či neskôr v čase prvých cirkevných otcov. Išlo o postupné rozvíjane právd viery, ktoré bolo podmienené históriou. Celkovo aj kresťanstvo sa vnímalo ako náboženstvo, v ktorého jadre sa nachádza historická pravda o živote a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista. Preto sa záujem o históriu veľmi rozmohol medzi teológmi a ovplyvnil smerovanie Druhého vatikánskeho koncilu.

Vysvitá to hlavne z troch kľúčových slov, ktoré rezonovali na koncile: taliansky pojem „aggiornamento“ (dosl. „zdnešnenie“, aktualizovanie), francúzsky termín „ressourcement“, ktorý označoval „návrat k prameňom“, a latinský výraz „progressio“, čo znamená rozvoj.

Najčastejšie používané a najznámejšie slovo je „aggiornamento“. Do cirkevného slovníka ho zahrnul pápež Ján XXIII., a to hneď pri vyhlásení svojho zámeru zvolať koncil, 25. januára 1959 pri Bazilike sv. Petra za hradbami. Okrem koncilu a rímskej synody, pápež prekvapení oznámil, že Kódex kánonického práva potrebuje „aggiornamento“ - úpravu, modernizáciu či prispôsobenie sa aktuálnym pomerom. So slovom „modernizácia“, „moderný“ sa vtedy zaobchádzalo veľmi opatrne, pretože pápeži počnúc Piom X. odsudzovali tzv. „modernizmus“.

Samotný Vatikán sa pritom nikdy nespieral výdobytkom modernej doby: Pius XI. inaugural v r. 1931 Vatikánsky rozhlas a vo vatikánskych úradoch boli moderné vynálezy ako písacie stroje, mikrofóny či reproduktory zavedené oveľa skôr než v iných európskych ministerstvách. Napriek tomu sa stále zväčšovala priepasť medzi Cirkvou a „modernou“ kultúrou s jej odlišným rebríčkom hodnôt. Termín „aggiornamento“ - „prispôsobenie sa dnešku“ vo vyjadreniach pápeža Jána naznačoval, že Cirkev sa potrebuje priblížiť k „modernému svetu“ aj v tomto zmysle a prispôsobiť sa novým podmienkam života ľudí.

S týmto súvisel aj druhý pojem - „progressio“, rozvoj - chápaný predovšetkým na poli pastorácie, slúženia svätej omše či takej skutočnosti, akou je vzťah medzi Cirkvou a štátom: Mnohí pápeži v minulosti odsudzovali oddelenie Cirkvi od štátu, a Druhý vatikánsky koncil naznačil, že je to cesta legitímneho rozvoja či vývinu odvekého problému.

Aby sa napokon náhle zmeny v mene rozvoja či modernizácie nevymkli kontrole a nešli proti stáročnej tradícii Katolíckej cirkvi, účastníci koncilu sa odvolávali na ďalší významný pojem, ktorý zaviedli francúzski teológovia: „ressourcement“ (rəsursəmò), návrat k prameňom, alebo v latinčine znejúce ad fontes - bolo výzvou bedlivo študovať spisy prvých cirkevných otcov a poznávať tým samotné korene, z ktorých kresťanstvo vzišlo. Paradoxne títo francúzski teológovia boli odsudzovaní samotným učiteľským úradom Cirkvi - z dôvodu spomínanej obavy pred „modernizmom“ - a mnohí z nich mali zakázané písať a vyučovať. Boli to príslušníci smeru Nová teológia, ako napr. Henri de Lubac a Yves Congar, ktorí sa nakoniec zúčastnili Druhého vatikánskeho koncilu a vo veľkej miere ovplyvnili jeho smerovanie.

Návrat k prameňom, pozornosť voči aktuálnym pomerom dneška a odvážne vykročenie na ceste rozvoja, znamenalo pre Druhý vatikánsky koncil zodpovedný a uvážený prístup voči tradícií Katolíckej cirkvi a potrebám zavedenia nových zmien. Tri slová, ktoré výstižne charakterizujú atmosféru koncilu aj spolu s jeho napätiami, zahŕňajú v sebe šírku času a dejín: bohatstva minulosti, výzvy prítomnosti a nádej do budúcnosti.

Otvorenie Druhého vatikánskeho koncilu v Bazilike svätého Petra v roku 1962.

tags: #katolicka #cirkev #pred #druheho #vatikanskeho #koncilu